Veril Cervanovej otec vo vinu Nitranov?

Veril Cervanovej otec vo vinu Nitranov?

.martin Mojžiš .názory

Dostal som zvláštnu otázku: vraj čo by som si myslel o kauze Cervanová, keby obeťou bola moja dcéra. Predpokladám, že by som si myslel a robil niečo podobné, ako pán Cervan.

Martin Mojžiš

spomínaná otázka bola položená v diskusii pod mojím článkom Investigatívne a analytické, a hoci nezvyknem reagovať na otázky položené anonymne, tentoraz urobím výnimku. Takže odpovedám: Ak by mi bolesť nezatemnila myseľ a nepodľahol by som pokušeniu čiastočne si od tej bolesti uľaviť prijatím akejkoľvek verzie o vine kohokoľvek, potom by som sa asi až do konca života snažil zistiť, čo sa mojej dcére naozaj stalo. Presne tak, ako to robil otec Ľudmily Cervanovej.

Druhá manželka Ľudovíta Cervana o ňom povedala v roku 2004 novinárke Jarmile Andrejčákovej toto: „Manžel učil dcérku hrať tenis už od šiestich rokov. Popritom, že trénoval aj iné deti v Piešťanoch, stále sa zaoberal objasňovaním vraždy svojej dcérky Ľudky z prvého manželstva. Chodil na ministerstvá, študoval spisy, hľadal dôkazy, svedkov. Jeho smrť, to bol následok trvalého stresu a psychických tlakov.“

„Ani otcove pochybnosti, ani matkina viera vôbec nič nehovoria o vine či nevine odsúdených.“

Poznamenajme, že reč je o rokoch 1985 až 1989, čiže o čase, keď odsúdení Nitrania sedeli vo väzení. Prečo teda pátral ďalej? Zrejme preto, lebo oficiálnej verzii neveril a chcel zistiť, čo sa naozaj jeho dcére stalo.

Ľudia priamo zodpovední za odsúdenie Nitranov (Valašik, Kliment) aj ich morálni spolupáchatelia (Tóth, Hanus) sa s obľubou zaštiťujú mamou Ľudmily Cervanovej. Na otca akosi zabúdajú. Ani otcove pochybnosti, ani matkina viera, pritom vôbec nič nehovoria o vine či nevine odsúdených. Ale ak sa používa bolesť matky ako emocionálny argument, zdalo sa mi vhodné pripomenúť aj otca.