Robert Kirchhoff: Videl som policajtov, čo majú tituly za zásluhy. Sú ako sekta
Režisér Kauzy Cervanová reaguje na vraždu novinára. Zločiny prekrývame dobrým skutkom, vraví.
12. apr 2018 o 23:09 Kristína Kúdelová
Keď nakrúcal film Kauza Cervanová spojený s vraždou mladej medičky, skonštatoval: „Ľudia sa boja hovoriť aj v demokratickej spoločnosti, sudcovia odmietajú zdôvodniť svoje rozhodnutie a policajti, ktorí by mali byť pyšní na to, že našli zločincov, predo mnou zabuchli dvere.“
Režisér ROBERT KIRCHHOFF sa počas ôsmich rokov filmovania nestretol s nijakou nádejou, vravel, že v tomto prípade nebolo nič, čo by bolo pekné a ľudsky príjemné, aj sa ho pokúšali z rôznych strán zastrašiť. Zistil, že naša spoločnosť sa od roku 1989 veľmi nezmenila a naučil sa byť väčším skeptikom.
Udalosti, ktoré nastali po vražde novinára Jána Kuciaka, mu kauzu Cervanová v mnohom pripomínajú, pretože aj pri nej sa zahladzovali stopy a jeden zločin prekrýval druhý.
Už pomaly prešli dva mesiace od vtedy, ako sme sa dozvedeli, že Jána Kuciaka zabili, ale stále nevieme nič o jeho vrahoch. Možno tomu rozumieť, je to v poriadku?
„Vieme, že na políciu a prokuratúru je teraz veľký tlak, ale v poriadku sa mi to nezdá. Nitky sa rozplietajú k strane Smer.
Čo sa stalo, keď prokurátor Špirko upozornil na podvody na najvyšších politických priečkach? Čelí nepríjemnostiam. To je to peklo, ktorým sa vyhrážal generálny prokurátor Čižnár?
Čo sa stalo, keď sa zistilo, že policajný prezident Gašpar trestá aktívnych policajtov a je sluhom vládnej strany? Odniesol si to prezident štátu a odstupujúci minister venoval policajtom a hasičom z našich daní po 400 eur, aby si ho pamätali v dobrom. Nezdá sa mi to v poriadku. A mám pocit, že práve toto je impulzom pre neutíchajúce protesty.“
Ako vidíte šance, že sa niečo dozvieme?
„V tejto krajine sa dlho nič nedialo s veľkými kauzami, v ktorých boli zapletení politici s oligarchami. Vždy bolo všetko zametené pod koberec a keď sa niečo vysvetlilo, tak iba formálne, aby sme si príliš nepohnevali našich západných partnerov.
Chcem veriť, že s týmto prípadom to tak nedopadne. Aj keď som presvedčený, že ľudia, ktorí za tým stoja, majú dosť času na to, aby po sebe upratali.“
Robert Kirchhoff
- V roku 2000 ukončil štúdium na Filmovej a televíznej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave.
- O dva roky neskôr založil produkčnú spoločnosť atelier.doc, kde pracuje ako producent a koproducent. Režíroval filmy Hej Slováci, Kvety zla, Lesk a bieda SNP, Duch v stroji, produkoval dokumenty Koliba či Nemoc tretej moci.
- 2013 natočil dokumentárny film Kauza Cervanová, ktorý sa vtedy stal najnavštevovanejším filmom filmových klubov a získal národné filmové ocenenie Slnko v sieti 2014 v kategórii Najlepší dokumentárny film.
- Slnko v sieti získal aj tento rok za film o rómskom holokauste Diera v hlave.
- Momentálne pracuje na filme o Dubčekovi a na filme o úteku Vrbu a Wetzlera z tábora Auschwitz-Birkenau.
Sú vám podozrivé nejaké veci, ktoré sa v procese vyšetrovania udiali?
„Nevidím do vyšetrovania. Od začiatku mi je ako divákovi podozrivých plno vecí. Akoby sa prokuratúra a polícia váhali pustiť do nedotknuteľných.
Nálada je skoro až hysterická. Fico, Kaliňák, Čižnár a Gašpar nedokázali ochrániť dvoch mladých ľudí. Namiesto toho bagatelizujú ich obeť a nedokážu si priznať, že zlyhali. Odchádzajú preto s hanbou.“
Pred časom ste sa pustili do kazdy Cervanová. Prečo ste nadobudli pocit, že vražda mladej medičky nebola nikdy poriadne vyšetrená?
„Je zaujímavé, že ste nepriamo porovnali tieto prípady, pretože naozaj majú niečo spoločné. Aj keď sa to nezdá. V oboch kauzách je prítomný vyšší záujem štátu vraždu nejako vysvetliť, uspokojiť verejnosť.
V prípade kauzy Cervanová sa verejnosti podhodili siedmi údajní páchatelia vraždy, ktorých prezentovali ako nenávidené deti papalášov a až budúcnosť neskôr ukázala, že prípad bol oveľa zložitejší a odsúdení siedmi muži a jedna žena s ním pravdepodobne nemajú nič spoločné.
Aj samotný priebeh bol zrejme úplne iný, ako tvrdí oficiálna verzia. Vyšetroval sa ale v čase, keď mohla byť vyslovená iba jedna pravda. V Rusku sa ututlalo alebo odviedlo do stratena niekoľko vrážd novinárov a politikov. Snažím sa robiť všetko preto, aby som v takej krajine nemusel žiť. “
Pri filme Kauza Cervanová ste vyhľadali viacerých policajtov, vyšetrovateľov aj sudcov. Aké prostredie ste medzi nimi našli?
„Prostredie komunistickej polície poznáme všetci, dnes je už pomerne dobre známe. Títo ľudia väčšinou prichádzali z „triedne uvedomelého“, robotníckeho prostredia, vychodili policajné školy, ktoré boli na úrovni učňoviek.
Za zásluhy boli odmeňovaní postavením a titulom doktor práv. Neskôr sa z nich stali advokáti, dnes okrem iného poberajú aj veľmi slušné výsluhové dôchodky. Videl som skupinu ľudí, sú to desiatky ľudí, ktorí držia pri sebe takmer ako sekta.“
To platí o nich aj dnes?
„Počas prípravy a nakrúcania svojich filmov som niekoľkokrát zažil, že sa mi protagonisti otočili chrbtom. Stalo sa to vždy, keď som sa dotkol ich achilovej päty.
Boli to rôzni ľudia, mali rôzne spoločenské postavenie aj intelektuálne vybavenie, ale vždy mali spoločnú jednu vec – utekali pred svojou minulosťou.
V prípade Kauzy Cervanová som to zažil niekoľkokrát. Aj dnes vidíme, ako dospelí ľudia, ktorí vo väčšej, či menšej miere rozhodujú o životoch iných, hystericky unikajú a odmietajú priznať zodpovednosť za stav, ktorý spôsobili. Je to tragické a komické zároveň.“
Stávalo sa mi, že som z rôznych strán dostával impulzy, alebo návrhy, ako keby nevinné. Typu: Dávate si pozor na syna? Ešte sa vám nikto z tých siedmich nevyhrážal, čo plánujú s vaším synom? Pýtal som sa, odkiaľ viete, že mám syna? Niekto zrejme o mne vedel ešte viac ako ja sám.
Vo vašom filme sa mnohí správali veľmi arogantne, z čoho ich arogancia vyplýva?
„Títo ľudia robia veľmi radi jednu vec. Akonáhle nejako zlyhajú, snažia sa to maskovať nejakým ‚dobrým skutkom‘.
Keď im ich prešľap pripomeniete, dotknete sa neuralgického bodu, znervóznejú a pokúšajú sa otočiť reč na vlastné zásluhy. Zdôrazňujú silu svojej autority, bezúhonnosť alebo dokonca vyšší záujem. To je signál, že niečo nie je v poriadku.“
Pred pár dňami sa zverejnil prepis telefonického rozhovoru Jána Kuciaka s Mariánom Kočnerom. Ak si dobre pamätám, aj vám sa vyhrážali a diali sa vám zvláštne veci.
„Moje investigatívne skúsenosti nie sú skúsenosťami novinára. A už vôbec by som ich neporovnával s Jánom Kuciakom. Ale áno, nepamätáte si zle. Stávalo sa mi, že som z rôznych strán dostával impulzy, alebo návrhy, ako keby nevinné.
Dokonca súviseli aj s nepriamym korumpovaním. Napríklad: Máte dosť peňazí na film? Ak bude „seriózny“, dokážeme zariadiť istú podporu. Ale aj: Dávate si pozor na syna?
Ešte sa vám nikto z tých siedmich nevyhrážal, čo plánujú s vaším synom? Pýtal som sa, odkiaľ viete, že mám syna? Niekedy som mal dokonca pocit, že o mne vedia viac, ako ja sám.
Neviem, ako rozmýšľal Janko Kuciak, neviem presne, ako rozmýšľajú iní novinári, ktorí pracujú na podobných témach. Keď človek uvažuje v širších súvislostiach, zrazu je do tej pavučiny taký ponorený, že vyhrážky idú čiastočne aj mimo neho.
Fakt, že Ján Kuciak podal trestné oznámenie a nič sa nestalo, dokazuje, ako zlyhal štát, ktorý jeho ani jeho priateľku nedokázal ochrániť a teraz sa tvári, že ide vyšetrovať jeho vraždu. Stálo by za to spomenúť si v tejto súvislosti aj na Hedvigu Malinovú.“
Čo dnes môžete povedať o spravodlivosti na Slovensku?
„Výkladnou skriňou spravodlivosti na Slovensku je to, čo práve vidíme. Krajina je demoralizovaná, takmer na kolenách.
To sa prejavuje od najnižšie postaveného policajta po ústavného sudcu. Všetko je dotknuté duchom doby, nemáme oporu, nemáme autority, ktoré otvorene strážia princípy demokracie, spravodlivosti. Bez toho nemáme nič, bez toho sa my občania cítime stratení a bezmocní.
Jedinou ústavnou istotou je Andrej Kiska. A to je málo. Na Slovensku sa dnes valí jedna kauza za druhou. Praská to ako vredy, z ktorých tečie hnis.
Pri Kauze Cervanová, ktorú ste mi pripomenuli, tiež jeden zločin prekrýva druhý. Vražda mladého dievčaťa sa podivuhodne spája so zlyhaniami represívneho aparátu a justičným zločinom. Nájdu sa aj vzdelaní ľudia, ktorí tvrdia, že je to v poriadku. Ja si to nemyslím.“
Ste teda dosť skeptický.
„Netvrdím, že všetko, čo sa v tejto krajine deje, je zlé. No samotná funkcia štátu – chrániť občana a jeho slobodu, zložky, ktoré na ňu majú dohliadať, sú presiaknuté strachom a korupciou. Proti tomuto nebezpečenstvu je potrebné sa postaviť.“
Režisér Kauzy Cervanová: Máme tu justičnú mafiu Čítajte
Máte skúsenosť s tým, že naši policajti sú vydieraní?
„Neviem, či sa to dá takto povedať. Zdá sa mi, že majú strach o svoje pozície, prácu, postavenie. Nemajú motiváciu. Povedia si, že sa nebudú zaplietať do niečoho, čo môže ohroziť ich existenciu, pretože v tom nevidia zmysel. Vedia, že v spoločnosti sa aj tak nič nezmení a to, čo vytiahnu, sa vzápätí zastaví, stratí.
Nie je nič pohodlné, ani príjemné, keď si vytvárate nepriateľov. Veď to vidíme na prokurátorovi Špirkovi, ktorý verejne vyhlásil, že sa bojí. Ako je možné, že prokurátor má strach? Na to reagujú aj niektorí novinári – spojili sa, nielen preto, aby spolu pracovali na kauzách, ale aby strážili odkaz Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej.
Keď som použil termín palachiáda, naozaj si myslím, že oni dvaja museli svoje životy položiť, aby sa ostatní prebrali. Dúfam, že už sa to deje, že tá vražda túto rezignáciu naštrbila. Protesty zrejme po čase utíchnu, ale stala sa jedna zásadná vec. Nová trieda, oligarchia a mafia, ktorí si rozdelili Slovensko, aspoň na chvíľu dostali strach.
Tá vražda všetko to bahno vyplavila na povrch. Pamiatka Jána a Martiny sa už nedá vykoreniť, navždy s nami zostane, to je jednoducho fakt.“
Vravíte, že len Andrej Kiska dnes stráži ducha demokracie u nás. Keby som sa vás teda spýtala, kto z našich politikov už nepatrí do modernej spoločnosti, vymenujete všetkých?
„Nie, nie. Mám pocit, že v spektre našich politických strán nájdeme niekoľko schopných a zdá sa aj čestných ľudí. Pocitu akejsi jalovosti a bezmocnosti z našej politickej scény sa však nedokážem zbaviť.
Nechápem, prečo naša opozícia nedokáže urobiť niečo tak zmysluplné ako Zabudnuté Slovensko, ktoré je aj pre politikov ohromne inšpiratívnou udalosťou. Takže vidíme, že nie slovenskí politici, ale skôr slovenskí občania ukázali, že patríme do Európy. Protesty sú jedným z dôkazov. Nie je to až také zlé.“
Vy ste jazdili aj do Kyjeva, keď sa mobilizovali Ukrajinci na námestiach. Je náš prípad iný?
„Na Ukrajinu som nechodil, len som to sledoval, ale je to dobrý príklad. Nájdu sa ľudia, ktorí sa nás pokúšajú presvedčiť, že hlas námestí je pokusom o prevrat, anarchiou alebo politickou záležitosťou riadenou židovským sprisahaním z USA.
Ja sa vo svojich filmoch pokúšam o prevrat celé roky. Aj sa k nemu hlásim. Podobne ako mnohí ľudia z tretieho sektora, ktorí sa roky snažia napraviť pokrivené. Čo iné, než hlas námestí by mal rezonovať?
Aj Majdan, aj rok 1989, aj deväťdesiate roky boli hlasom námestia. Dosiahli sme zmenu. Ľudia vyšli do ulíc spontánne, aby povedali – nie, sme pobúrení. Chceme spravodlivosť.
Toto volanie po slušnom Slovensku o niečom podstatnom hovorí. Ja tomu slovu slušnosť rozumiem ako výzve, že nechceme žiť v mafiánskom štáte. Aj keď netvrdím, že všetci ľudia na námestiach sú dobrí a slušní.“
Pracujete ešte s RTVS alebo dnes už ste viac v Prahe?
„Ešte áno, RTVS je aj koproducentom filmu o Dubčekovi, ktorý práve pripravujem, volá sa Všetci ľudia budú bratia. Asi narážate na to, čo sa dnes v televízii deje, však?“
Áno.
„Tak poviem to, čo aj na Slnku v sieti. Jedným z odkazov, ktoré vyplývajú z tejto doby, je solidarita. Je dôležitá solidarita s ľuďmi z RTVS, ktorí boli donútení odísť alebo boli priamo prepustení.
Rozbil sa potencionálne najlepší novinársky tím v audiovizuálnom prostredí.
Neprekvapuje ma to. Sledoval som pozorne voľbu generálneho riaditeľa, s Asociáciou nezávislých producentov sme sa snažili vstúpiť do diskusie a zabrániť tomu, aby to nebolo len vecou parlamentu. Nepodarilo sa, voľba riaditeľa zase raz nebola odborná, ale politická nominácia a v osobe pána Rezníka už aj zbierame ovocie.“
Keď kritizujete RTVS, neriskujete, že prídete o príležitosti s ňou spolupracovať?
„Nie. Pri poslednom pripravovanom filme Všetci ľudia budú bratia som s ňou do spolupráce vstúpil po tretí raz, a doteraz som mal vždy väčšieho koproducenta, Českú televíziu. Napokon, ja nekritizujem RTVS, kritizujem konkrétnych ľudí.
Ak niekto rozbije niečo, čo fungovalo a malo to zjavne dobré výsledky, ako to mám nazvať? Čo to je? Prečo to ten človek urobil? Kvôli čomu? Neurobil to kvôli kvalite, on ju, naopak, potlačil.
Zachoval sa tak asi na niekoho popud, príkaz, tlak, aby mal situáciu pod kontrolou a mohol zabrániť nepríjemnej reflexii. Treba sa zbaviť tých, ktorí premýšľajú. Začalo sa to Reportérmi, pokračuje spravodajstvom, ktoré bolo vlajkovou loďou RTVS.“
Aký teda dnes máte pocit z posledných udalostí v politike a televízii? Môže sa to dobre skončiť?
„Z geopolitickej situácie mám zmiešané pocity. Mám nepríjemný pocit zo vzťahu medzi Ruskom, Spojenými štátmi americkými a Európou, mám nepríjemný pocit z Putina a jeho „veľkého Ruska“. Mám nepríjemný pocit z toho, že celý svet sa akoby obracal do seba. V porovnaní s tým, čo sa deje v Sýrii, je dianie u nás banalitou.
Snažím sa to nezľahčovať. Verím, že sa nám podarí zachovať tvár kultivovanej, európskej krajiny, zatiaľ sa tak Slovensko prejavuje. Aj keby sa to nemalo skončiť gigantickým úspechom, fiasko to už nebude.
Výsledku volieb sa nebojíte?
„Voľby teraz nie sú dôležité. Voľby sú premenná, raz v nich niekto vyhrá, nabudúce v nich prehrá. Teraz je dôležité, aby si ľudia uvedomili, kde žijú, čo sa s ich krajinou stalo a začali nad tým uvažovať. Až potom môžu ísť zodpovedne voliť svojich zástupcov.
Aby odklonili pohľad od svojich domčekov, bytov, plotov, aby sa na realitu nepozerali len z okna svojej oktávky alebo landroveru.
Keď sa nám konečne, tridsať rokov po Novembri 89, podarí vytvoriť silnú a nebojácnu platformu občianskej spoločnosti, nebudeme sa musieť báť o našu budúcnosť. Do normáln
ej krajiny strach nepatrí.“