Kto zabil Ľudmilu Cervanovú?
Nevieme. Odpoveď na túto otázku nepoznáme a možno nikdy poznať nebudeme. Vieme však skoro s istotou, že ju nezabili tí, ktorí boli za jej vraždu odsúdení.
Pochybujem, že by si niekto so zdravým rozumom myslel, že bulharské sestričky a palestínsky lekár úmyselne nakazili líbyjské deti vírusom HIV. Nech by totiž žalobca predložil súdu akékoľvek dôkazy o ich vine, nech by sa aj oni sami k činu vo väzení neviemkoľkokrát priznali, ich obvinenie je natoľko absurdné a žalobca natoľko nedôveryhodný, že je celkom evidentné, že celý proces je nehorázne vykonštruovaný.
O prípade Cervanová si myslím v podstate to isté. Podľa mňa je úplne vylúčené, aby sa skutok odohral tak, ako ho popisuje oficiálna verzia. Korunná svedkyňa, ktorá v noci opustí stan na splave Hrona, stopom sa dostane do Bratislavy (v tom čase to trvalo zhruba štyri hodiny), zúčastní sa na zločine a stopom sa do rána opäť vráti na splav, kde si jej neprítomnosť nikto nevšimne – to je absurdnosť toho najhrubšieho zrna.
Celá obžaloba pritom stojí na jej svedectve a na priznaniach odsúdených, pričom svedectvo aj priznania neskôr všetci odvolali. S tým, že boli vynútené pod psychickým a fyzickým nátlakom. Ale verejná mienka akoby bola k tomu všetkému hluchá. Ľudia akoby sa zdráhali uveriť, že komunistickí vyšetrovatelia by boli nejakého nezákonného nátlaku vôbec schopní.
Táto krajina má pritom dávne skúsenosti s vyšetrovateľmi a procesmi v 50-tych rokoch, táto krajina má nedávne skúsenosti s policajtami vraždiacimi na objednávku, táto krajina má šéfa protidrogovej jednotky, ktorý sa priznal k brutálnemu vydieraniu a neskôr priznanie odvolal (a nič sa nestalo ani jemu, ani tým, ktorým sa priznal), a ľudia v tejto krajine napriek tomu veria úplne nedôveryhodnému príbehu komunistickej policajnej mašinérie. A to aj mnohí slušní a rozumní ľudia. Darmo prinieslo niekoľko rôznych novinárov (medzi nimi aj moji kolegovia z .týždňa, ale nielen oni) množstvo rôznych argumentov, ktoré oficiálnu verziu nielenže spochybnili, ale úplne roztrhali. Verejná mienka je stále na strane verzie, ktorá je deravá ako rešeto.
Obávam sa, že aj vďaka tejto verejnej mienke si môžu sudcovia u nás v tomto prípade dovoľovať to, čo si dovoľujú. Môžu opakovane ignorovať dôkazy v prospech obžalovaných, môžu nechať niektorých z nich sedieť o pol roka dlhšie vo väzení len preto, lebo jednoducho odmietnu vypracovať rozsudok v zákonnej lehote, a najnovšie môžu zamietnuť žiadosť Milana Andrášika o podmienečné prepustenie.
A prečo to vlastne píšem? V nádeji, že si to prečíta niekto, kto v prípade Cervanová zatiaľ podlieha väčšinovému názoru, a že začne o tomto názore aspoň pochybovať. Nebolo by to veľa, ale bolo by to aspoň niečo.