Andrej Januarovič Vyšinskij – Stalinov prokurátor

Keď po Vyšinského smrti otvorili jeho trezor našli v ňom červené dosky, na ktorých bol položený revolver. V doskách bol vložený jediný papier. Bol to list adresovaný Stalinovi, ktorého pisateľom bola jedna z najzločinnejších kreatúr boľševickej éry – Dmitrij Zacharovič Manuilskij, zastávajúci po dlhé roky formálnu funkciu ministra zahraničných vecí Ukrajiny. Jeho obsah znel: „Nech súdruh Stalin nikdy neverí súdruhovi Vyšinskému absolútne v ničom. Nechcem, aby spolu so mnou odišlo do hrobu tajomstvo, o ktorom neviete. Vyšinskij bol totiž v spojení s cárskou ochrankou a vydal jej do rúk niekoľko bakunských boľševikov, ktorých mená uvádzam. Vyšinskij je človek bez zásad, ochotný slúžiť akýmkoľvek ideám, len keď mu zabezpečia blahobytný život.“

Muž, ktorý patril medzi najbližších spolupracovníkov boľševického diktátora a jeho meno je spojené s najkrvavejšími politickými procesmi v dejinách – Andrej Januarovič Vyšinskij, bol človekom, ktorý na rozdiel od svojich spolupáchateľov, pochádzal z dobre situovaného prostredia. Narodil sa v roku 1883 v Odese v rodine lekárnika a svoju mladosť prežil v Baku. Po otcovi mal poľské korene a jeho krstné meno pôvodne znelo Andrzej. Matka bola koncertná klaviristka. Jednoducho rodina na úrovni. Autor jeho životopisu A. Vaxberg napísal že: „o mnoho hláv prevyšoval ostatných Stalinových spolupracovníkov a žiakov. Bol vzdelaný, dôvtipný, rozhodný, panovačný, prezieravý a neobyčajne vnímavý k politickej realite“.
Menševik
Ako dvadsaťročný študent vstúpil do menševického krídla sociálnej demokracie. Počas prvej ruskej revolúcie sa koncom roku 1905 zúčastnil na veľkom železničiarskom štrajku a v januári nasledujúceho roku bol zatknutý. Do väzenia sa však nedostal. Zaujímavé však je, že neexistuje nijaký archívny dokument, ktorý by objasňoval, čo sa dialo po jeho zatknutí. Je to nanajvýš podozrivé, pretože Vyšinskij nebol nula, zastával funkciu tajomníka bakunského sovietu a okrem toho stál na čele tzv. bojovej skupiny, ktorá sa zaoberala sledovaním a vraždením politických odporcov, ktorí boli podozriví, že spolupracujú s políciou. Túto činnosť vyvíjal až do roku 1907. Vtedy ho už skutočne zatkli – ale len za poburovanie v čase štrajku – teda pred dvoma rokmi – a dostal rok väzenia. V bakunskej väznici sa mladý Andrej zoznámil s mužom, ktorý sa podľa policajných protokolov volal Gajaz Nižaradze. Jeho skutočné meno bolo Josif Džugašvili.
Vyšinského osudy po odpykaní trestu pripomínajú životnú cestu ľudí z dobrých rodín po mladíckom vybúrení. V Kyjeve doštudoval právo a neskôr sa dostal do Moskvy, stal sa advokátom a aktívne sa zúčastnil na februárovej revolúcii v roku 1917. Patril k výrazným priaznivcom Dočasnej vlády a bol horlivým menševikom – bol za nich zvolený do obvodnej dumy a kooptovaný do mestskej. V tejto funkcii dostal v októbri 1917, spolu s inými moskovskými poslancami, príkaz na zatknutie „Vladimíra Iljiča Uljanova – Lenina, obvineného vo veci ozbrojeného vystúpenia 3. a 5. júla v Petrohrade“. Vyšinskij stihol už len vydať príkaz na vylepenie zatykačov.
Strmá kariéra
Prvé dejstvo ruskej revolúcie sa skončilo a začínalo sa druhé. Na jeho počiatku vykonával Vyšinskij prácu potravinárskeho inšpektora a nemal nič spoločné s justíciou. Vďaka svojmu priateľstvu so starým boľševikom Artemijom Chalatovom jeho hviezda stúpala a onedlho sa stal náčelníkom Ľudového komisariátu výživy. V tom čase sa hlásil k ľavicovým menševikom a tento dobre premyslený politický postoj mu na prelome rokov 1919/1920 – keď už bolo jasné, že boľševici vyhrali – umožnil bez problémov vstúpiť do komunistickej strany. Stará boľševická garda však na neho nikdy neprestala hľadieť cez prsty.
Vzápätí sa potravinársky inšpektor obrátil na vyššie stranícke orgány so žiadosťou, aby boli využité jeho právnické schopnosti. Bol odporučený na miesto predsedu mestskej advokatúry v Moskve. Vyšinskij však neprestával hľadať perspektívnejšiu cestu. Po niekoľkých týždňoch prestal byť obhajcom a stal sa žalobcom. V prvej polovici roku 1920 sa začala jeho skutočná kariéra. Boľševici medzi sebou nemali veľa vzdelaných právnikov a jeho meno začalo byť známe. Neobmedzoval sa však iba na výkon svojho „poslania“, ale začal byť aktívny aj publikačne. Vydal knihu s názvom Úvod do dejín komunizmu – súhrn prednášok prednesených v Ústave národného hospodárstva pre zdvihnutie teoretickej úrovne pracovníkov tejto dôležitej inštitúcie. Postupom času sa z doktora práv stal univerzitným profesorom a od roku 1925 bol rektorom moskovskej univerzity.
Ale to hlavné naňho ešte len čakalo.
Trest za sabotáž
Tempo priemyslovej výstavby s polovzdelanými a negramotnými ľuďmi, v ovzduší nedôvery voči inteligencii, viedlo k častým haváriám v továrňach a výpadkom v dodávkach elektriny. Na Ukrajine bolo takýchto prípadov viac ako inde a preto bolo rozhodnuté zasadiť tam „záškodníkom“ mimoriadne silný úder.
Smutne slávny „Šachtinský proces“ odhalil kontrarevolučné sprisahanie, ktoré „sa pokúšalo narušiť našu socialistickú výstavbu a viedlo k príprave intervencie a vojny proti Sovietskemu zväzu“.
Súd, ktorému sa dostalo obrovskej, celozväzovej, publicity trval od 15. mája do 6. júla 1928. Väčšinu z 53 obžalovaných tvorili inžinieri a technici a obžaloba spočívala na ich priznaniach. Nijaké vecné dôkazy neexistovali. Muž, ktorý dostal stranícku úlohu stáť na čele zvláštneho súdneho úradu, t. j. mimoriadnej inštancie zriadenej pre tento súd, bol Andrej Januarovič. Nie dlho po procese vydal ďalšiu knihu, v ktorej zhrnul, kam vedie záškodníctvo a ako má sovietske právo s takýmito aktivitami zatočiť. Kniha sa len hemžila citátmi z diela generálneho tajomníka strany Stalina. V tom istom roku sa ešte stihol blysnúť ako predseda súdu s predstaviteľmi Priemyselnej strany. Do procesu zasahoval iba vtedy, keď „pomáhal“ štátnemu žalobcovi, ktorý sa mu chvíľami zdal nedostatočne „dôrazný“.
Za tento proces bol vysoko ocenený – 11. mája 1931 sa stal prokurátorom Ruskej federácie a o niekoľko dní jedným z námestníkov ľudového komisára spravodlivosti RSFSR. Ale ešte stále nedosiahol vrchol, po ktorom tak veľmi prahol. O stupienok pod ním sa ocitol v júni 1933, keď sa stal námestníkom celozväzového prokurátora.
Po jednom zo Stalinových prejavov, v ktorom zdôrazňoval význam nových kádrov, zareagoval Vyšinskij článkom Prejav súdruha Stalina a úlohy orgánov justície. Pozornosť vzbudil svojou kritikou Trestného kódexu, vypracovaného pod vedením ľudového komisára spravodlivosti Nikolaja Krylenka. Tento muž sa v predchádzajúcich procesoch ukázal ako nedostatočne „úderný“ voči obžalovaným. Kritický hlas voči nadriadenému sa zdal byť riskantným krokom, ale onedlho sa ukázalo, kto je silnejší.
Záškodníci a špióni
Nasledujúce roky sa niesli v znamení veľkých politických procesov, ktoré znamenali vyvrcholenie Vyšinského kariéry. Od januára 1935 sa konal, zatiaľ ešte neverejný, proces s Leninovými spolupracovníkmi – vodcami boľševickej revolúcie – Zinovievom a Kamenevom. Obžalobný spis podpísal Andrej Januarovič. Teraz už nešlo o obyčajných inžinierov a záškodníckych vzdelancov, bol to politický proces mimoriadneho významu, aj keď ešte stále iba akási uvertúra k ďalším, verejným procesom. Opäť sa vynorila dôležitá otázka: osvedčí sa Vyšinskij? Išlo skutočne o veľa, ale bývalý menševik nesklamal. Nasledoval posledný stupienok v justičnej hierarchii – vymenovali ho za hlavného prokurátora ZSSR.
Vojenský senát najvyššieho súdu súdil niekoľko desiatok, predovšetkým bývalých vysokých funkcionárov strany, zaslúžilých boľševikov a odsúdil ich, až na zopár výnimiek, na trest smrti. Zločiny, z ktorých boli obvinení a ku ktorým sa väčšinou priznali, neexistovali. Rozhodovalo priznanie obvinených. Niekedy obžaloba zmiešala pravdu s vysloveným klamstvom. Tak to bolo napríklad v procese s bývalým ľudovým komisárom vnútra Genrichom Jagodom, ktorému (a jeho dvom spoluobžalovaným) kládol verejný žalobca Vyšinskij za vinu kontakty s nemeckým reichswehrom. Tieto styky boli skutočne nadviazané začiatkom dvadsiatych rokov na základe tajnej sovietsko-nemeckej dohody.
Úloha, pred ktorou stál nový prokurátor, bola mimoriadne náročná. Musel preštudovať niekoľko desiatok zväzkov prípravných materiálov, zostaviť obžalobný spis na základe Stalinových požiadaviek, viesť výsluchy obžalovaných a najmä pripraviť impozantnú záverečnú reč. Len k poslednému z procesov obsahuje takýto Vyšinského prejav 64 husto popísaných strán textu. Okrem toho musel rátať s tým, že sa obvinení občas odchýlia od naspamäť naučeného, predpísaného textu a musel teda vedieť improvizovať.
Priznaj sa alebo zomri
V niektorých prípadoch, najmä pri procese s Nikolajom Bucharinom, s nimi musel dokázať polemizovať, pritom však byť presvedčivý a zachovať zdanie, že ide o skutočný, nefalšovaný proces. Jeho úlohou bolo presvedčiť nielen sovietsku verejnosť, ale aj zahraničných intelektuálov, ktorí sa vo svojich rezidenciách blahosklonne opájali boľševickými ideálmi a občas vyrážali na návštevu krajiny „kde včera znamená zajtra“. Všetky jeho prejavy obsahovali nielen povinné citáty z diel Lenina a Stalina, ale boli prešpikované aj citátmi autorít súdneho lekárstva, biblickými podobenstvami, odkazmi na Gorkého, Tacita, Cicera a ruské dejiny.
V politbyre Vyšinského výkon hodnotili na výbornú a hlavný arbiter – Stalin – oceňoval najmä jeho sarkazmus a výsmech obžalovaných. Väčšinou to však boli zmučení, zlomení ľudia, ktorí dosť dobre nechápali, prečo im bývalí spolupáchatelia pripravujú muky, ktoré spolu prichystali na iných. Ale predsa niekedy uhýbali, kľučkovali a tí duševne zdatnejší občas aj odporovali. Napríklad „miláčik revolúcie“, zrejme najzdatnejší marxista spomedzi boľševikov – Bucharin, v konkrétnych detailoch často odporoval. Pre iniciátorov celého predstavenia bolo obzvlášť nepríjemné, keď sa jeden z obvinených – Nikolaj Krestinskij – odmietol priznať vôbec. Vyšinskij viedol výsluch nanajvýš obratne, ale nič nepomáhalo. Odmietal priznať, že je trockistom a odmietal všetky spojenia s fašizmom. Situácia sa „normalizovala“ až nasledujúci deň, keď sa Krestinskij pokorne ku všetkému priznal a žiadal pre seba najvyšší trest. Až po desaťročiach vyšlo najavo, že od toho dňa sedel na lavici obžalovaných jeho dvojník. Krestinského za jeho „zlyhanie“ v noci ubili na smrť.
Bol to však iba krajný prípad a Vyšinskij väčšinou triumfoval. V poslednom procese, z marca 1938, požadoval na záver, aby „zradcovia a vyzvedači“ boli zastrelení „ako prašivé psy“. Tieto jeho slová na dlhé desaťročia definovali právne vedomie komunistických mocipánov.Diplomat
Za svoje zásluhy bol v júli 1937 ocenený najvyšším sovietskym vyznamenaním – Leninovým radom. V roku 1939, po treťom z veľkých procesov, bol na zasadnutí najvyššieho sovietu ZSSR uvoľnený z funkcie prokurátora. Neznamenalo to však jeho pád, ale svedčilo to o tom, že éra veľkých procesov sa skončila. V nasledujúcom roku sa stal akademikom a vykonával funkciu námestníka predsedu vlády, bola mu zverená oblasť kultúry a vzdelávania. Na XVIII. zjazde strany sa stal členom ústredného výboru. Svedčilo to o jeho politickom vzostupe a za svoju hlavnú doménu považoval publikačnú činnosť z oblasti práva. V roku 1941 ho Stalin vymenoval za námestníka ministra zahraničných vecí. Bol to on, kto začiatkom apríla prijal od britského veľvyslanca osobný list s varovaním pred nemeckým útokom.
Keď vypukla vojna, pripadlo mu dôležité poslanie – v Kujbyševe, kam sa uchýlila vláda, mal na starosti diplomatický zbor. Medzi inými rokoval aj s britským premiérom Winstonom Churchillom a poľským predsedom vlády v exile Wladyslawom Sikorskim. Koncom vojny sa úspešne zhostil delikátnej úlohy „postarať“ sa o Rumunsko. V krajine, ktorá stihla včas obrátiť kormidlo od spolupráce s nacistickým Nemeckom, vládol kráľ Michal. Vyšinskij pricestoval 27. februára do Bukurešti a na audiencii u kráľa uviedol, že ZSSR si nepraje zasahovať do vnútorných záležitostí kráľovstva, ale on osobne je zodpovedný za udržanie poriadku za frontovou líniou. V mene svojej vlády preto žiadal, aby kráľ okamžite prepustil ministerského predsedu a vzápätí mu odporučil nového.

Prípitok na zdravie obžalovaných
Po úspešnom splnení tejto úlohy ho Stalin poveril tajnou misiou, ktorej výsledkom bolo, že sa na Norimberskom procese s nacistickými zločincami nepreberali sovietsko-nemecké vzťahy z rokov 1939 – 1941. Na jednej z priateľských večerí so západnými spojencami sa blysol prípitkom: Navrhujem prípitok na zdravie obžalovaných, ktorých čaká povraz. Pre sudcov zo Západu to bolo skutočne šokujúce a absolútne neprijateľné nielen z právneho, ale aj mravného hľadiska.
V roku 1949 sa stal nástupcom ministra zahraničných vecí Vjačeslava Molotova. Bol to absolútny vrchol jeho kariéry. Jeho prejavy sú dodnes príznačnými dokumentmi studenej vojny. Po Stalinovej smrti sa dočkal dvojakej degradácie; prestal byť kandidátom predsedníctva a ministrom. Do svojej obľúbenej funkcie sa vrátil Molotov a Vyšinskij odcestoval do New Yorku ako stály zástupca ZSSR pri OSN.
V decembri 1953 mu bol, pri príležitosti jeho sedemdesiatin, udelený šiesty Leninov rad, ale zmeny v strane preňho neveštili nič dobré. Len o dva týždne neskôr sa konal neverejný proces s Lavrentijom Berijom a jeho spoločníkmi z ministerstva vnútra. Bolo tu reálne nebezpečenstvo, že ho nové vedenie bude chcieť obetovať. Dvadsiateho druhého novembra 1954 mal v OSN predniesť prejav o kontrole Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu. Skoro ráno mu doručili šifrovaný telegram, že situácia sa zmenila a je potrebné vystúpiť v novom, pozitívnejšom duchu. Vyšinskij narýchlo uhládzal svoj prejav a pritom ho ranila mŕtvica. Príznačné je, že v tej chvíli jeho dcéra skríkla: „Zabili ho!