Predsedníctvo Slovenskej advokátskej komory udelilo v apríli 2017 ocenenie JUDr. Milanovi Valašíkovi za celoživotný prínos advokácii. Advokát Allan Böhm k tomuto rozhodnutiu vydal stanovisko, ktoré uverejňujeme v plnom znení.
Andrej Bán
nedávno ma ktorýsi kolega v Justičnom paláci zaskočil otázkou, čo poviem na rozhodnutie Slovenskej advokátskej komory (SAK), ktorá v tomto roku udelila najvyššie stavovské ocenenie za celoživotný prínos advokácii kolegovi JUDr. Milanovi Valašíkovi.najprv som si myslel, že ide o ďalší z nemiestnych žartov, kde sa ma kolegovia, poznajúc 25-ročnú históriu mojej profesionálnej zainteresovanosti v kauze Cervanová, snažia len podpichnúť alebo v dobrom provokovať. Nedalo mi a na internete som si vyhľadal májový Newsletter SAK, kde to skutočne stálo čierne na bielom.
Sám v advokácii pracujem už 33 rokov a vďaka svojmu otcovi JUDr. Tiborovi Böhmovi, ktorý v nej pôsobil od roku 1971, hneď po ukončení právnickej fakulty, čo sa mu podarilo až vďaka Pražskej jari po dlhých takmer 20-tich rokoch čakania, keďže ho z nej ako jedného z najlepších študentov komunisti ako politicky nevhodného vylúčili ešte v roku 1951, ju dôverne poznám už takmer 50 rokov. Za celý ten čas, a najmä po roku 1990, keď sa advokácia aj vďaka postoju môjho otca stala slobodnou a nezávislou, som necítil potrebu verejne komentovať rozhodnutia nášho najvyššieho orgánu – Predsedníctva SAK, či som s nimi súhlasil, alebo nie.
Rozhodnutie oceniť JUDr. Milana Valašíka za celoživotný prínos advokácii sa však vymyká rozhodnutiam, pri ktorých môžem zostať ľahostajným.
S porozumením a niekedy s úsmevom si pravidelne raz za mesiac čítam v našom stavovskom časopise Bulletin slovenskej advokácie už niekoľko rokov príhovory našich zvolených predstaviteľov jednotlivých orgánov SAK, v ktorých prezentujú o.i. svoje vízie o zlepšení dobrého mena advokácie v spoločnosti, potrebe očistenia advokácie a obnovenia jej dôvery v spoločnosti, posilnenia jej nezávislosti voči štátnym orgánom, potrebe lepšej prezentácie advokácie voči verejnosti a podobne. Rozhodnutie oceniť JUDr. Milana Valašíka za celoživotný prínos advokácii však popiera hodnovernosť týchto príhovorov, ba čo viac, robí z nich len prázdne frázy. Zbytočne si SAK platí mediálnych poradcov a agentúry, ktoré sa snažia prostredníctvom platených inzercií v médiách vylepšovať obraz advokácie v spoločnosti, keď takýmto ocenením znevážili SAK nielen v očiach mnohých jej členov (tých spred roku 1989 je stále ešte dosť), ale aj v očiach tej časti slovenskej verejnosti, ktorá sa výrazným podielom, často na úkor straty slobody či iných útrap a ponižovania od totalitnej moci, postarala o to, že tu dnes žijeme v relatívnej slobode.
Možno niektorým z vás ešte hovorí niečo Sviečková manifestácia či Bratislavský Veľký piatok. Išlo o pokojné verejné zhromaždenie občanov v Bratislave zvolané na deň 25. 3. 1988, kde občania tichou modlitbou manifestovali za náboženskú slobodu a dodržiavanie ľudských práv v ČSSR. Toto zhromaždenie bolo brutálnym policajným zásahom rozohnané za pomoci obrnených transportérov, vodných diel, desiatok policajných áut, elitnej policajnej jednotky tzv. Bielych prilieb a stoviek rozzúrených príslušníkov ZNB a eštebákov v civile. Na vlastné oči som videl, ako policajti ťahali po zemi za vlasy dievča prosiace, aby prestali, ako kopali do dôchodcu schúleného na chodníku, ako autami vrážali do mladých ľudí, ktorých potom zbierali zo zeme, mlátili ich pelendrekmi hlava-nehlava, nasadzovali im putá a v antonoch ich predvádzali na niekoľkohodinové výsluchy na policajnú stanicu „U dvoch levov“.
Celý svet vtedy ostro protestoval proti tomuto neľudskému zásahu. Hneď po Nežnej revolúcii bola v SNR vytvorená parlamentná komisia na prešetrenie tohto neospravedlniteľného brutálneho zásahu, ktorá zozbierala desiatky písomných materiálov a svedectiev, čím sa zabezpečilo detailné zdokumentovanie osôb, ktoré boli na Sviečkovej manifestácii zainteresované buď ako páchatelia, alebo obete. Tieto dokumenty potom tvorili podklad pre niekoľko publikácií, ktoré sa Sviečkovej manifestácii podrobne venovali. A z jednej z nich sa dozvedáme, že za vtedajšiu Generálnu prokuratúru SSR sa na zasadnutí špeciálne zriadeného operačného štábu, ktorý organizoval besnenie policajtov na Hviezdoslavovom námestí voči nevinným občanom a dohliadal naň priamo z okien hotela Carlton, sa mal zúčastniť aj dnes za celoživotné zásluhy ocenený JUDr. Milan Valašík (bližšie v knihe Čas svitania, Ján Šimulčík, 1998, str. 54) Z titulu jeho vtedajšej funkcie predpokladám, že dohliadal nad socialistickou zákonnosťou celej tejto akcie.
O viac ako rok neskôr sa ocenený JUDr. Milan Valašík znovu zviditeľnil, aj keď v tomto prípade to už aspoň malo čo do činenia aj s advokáciou. Bol totiž zástupcom Generálnej prokuratúry SSR v poslednom politickom procese v ČSSR, vedenom proti vtedy bývalému, dnes už zase aktívnemu advokátovi JUDr. Jánovi Čarnogurskému. Určite sa ešte nájdu niektorí z kolegov, ktorí si pamätajú, akým bezprecedentným spôsobom bol v roku 1981 vylúčený na príkaz ÚV KSS z advokácie náš kolega JUDr. Ján Čarnogurský za obhajobu moravskej disidentky.
V auguste 1989 ho obvinili a zavreli za podvracanie republiky (mladí kolegovia už asi ani nevedia, čo to bol za trestný čin), že verejne o.i. „hanobil ČSSR ako totalitný štát, útočil proti ústavnému princípu vedúcej úlohy KSČ, hlásal nevyhnutnosť zániku komunizmu a pod.“ Bol to práve ocenený JUDr. Milan Valašík, ktorý osobne zamietal sťažnosti JUDr. Čarnogurského a jeho advokáta, ktorými namietali vznesené obvinenia a dohliadal, či vyšetrovanie tejto závažnej trestnej činnosti prebieha dôsledne v zmysle socialistickej zákonnosti. Zároveň dohliadal nad väznením nebezpečného páchateľa ohrozujúceho základy socialistického zriadenia, ktorého z väzby „prepustili“ až státisícové davy občanov na námestiach a následné zrútenie totalitného režimu.
Dnes sedia v predsedníctve SAK kolegovia, ktorí spojili svoj profesijný život s advokáciou až po roku 1989, takže nemuseli mať vedomosť o komplexnej celoživotnej angažovanosti JUDr. Milana Valašíka. Len jeden člen terajšieho predsedníctva SAK bol advokátom už pred Novembrom 1989, ale zrejme z dôvodu, že v tej dobe zastával v rámci advokácie aj funkciu predsedu základnej organizácie KSČ, nepokladal takúto angažovanosť JUDr. Valašíka za problematickú. A tiež o jej podrobnostiach nemusel vedieť.
Vyvstáva tu teda viacero nezodpovedaných otázok. Oceňuje Predsedníctvo SAK advokátov za celoživotný prínos advokácii, alebo len ich prínos po Novembri 1989 bez akejkoľvek relevancie s činnosťou oceňovaného v dobe totality? Nebolo by v takomto prípade rozumné, aby si Predsedníctvo SAK vytvorilo na tento účel určitú poradnú skupinu z advokátov, ktorých historická pamäť, pokiaľ ide o advokáciu, resp. justíciu ako takú, siaha trochu ďalej ako len po November 1989?
Pripúšťam ešte jednu možnosť, ktorá by mohla legitimizovať ocenenie JUDr. Milana Valašíka za celoživotný prínos advokácii, a to je sebereflexia a ospravedlnenie tým, ktorým v ére totality svojou angažovanosťou pošliapaval ich základné ľudské práva. Osobne si pamätám, ako sa na zasadnutí Mestského združenia advokátov v Bratislave na prelome novembra-decembra 1989 vtedajší podpredseda Ústredia slovenskej advokácie (predchodkyňa SAK) JUDr. Štefan Hegedüs verejne ospravedlnil za svoju angažovanosť pri vylúčení JUDr. Jána Čarnogurského z advokácie.
Dodnes to bol pre mňa silný moment, pretože podobných ospravedlnení som potom už veľa nepočul (a to nielen z radov advokácie, ale ani z úst mnohých iných predstaviteľov totalitného štátu, ktorí sa po pár mesiacoch, prežitých z obáv z Novembra v ústraní, opäť zaradili do budovania demokratického štátu a postupne začali aj obsadzovať významné štátne a politické funkcie, keďže odovzdanie straníckej legitimácie zrejme považovali za dostatočné vyrovnanie sa so svojou minulosťou). Do dnešnej doby som však nezaznamenal, že by podobnou sebareflexiou, a už vôbec nie formou verejného ospravedlnenia, prešiel aj JUDr. Milan Valašík.
Vyslovujem presvedčenie, že toto moje stanovisko bude slúžiť ako podnet pre SAK, aby sa pokúsilo nastaviť kritériá pre oceňovanie za celoživotný prínos pre advokáciu tak, aby sme sa v budúcnosti vyvarovali podobných excesov. Aby sme dokázali nájsť a oceniť aj kolegyne a kolegov, ktorí sa svojou činnosťou a výkonom nezávislej advokácie hlavne v období totality zaslúžili o premenu advokácie ako dovtedy „realizátorku úloh, vytýčených KSČ pre oblasť právnej politiky“ na slobodný a nezávislý pilier demokratického a právneho štátu a nielen tých, čo nastúpili do jej radov už po tomto vyhranom boji. Viem, že mnohým kolegom z prednovembrového obdobia, najmä tým, čo boli aktívne činní pri napĺňaní požiadaviek zjazdov KSČ na socialistickú advokáciu, nemusí toto moje stanovisko vyhovovať, a nemusia s ním ani súhlasiť. O tom je demokracia. Ale ak by som zostal mlčať, už nikdy by som nemohol s čistým svedomím stáť pri hrobe môjho otca, alebo sa pozerať do očí kolegovi JUDr. Jánovi Čarnogurskému.