Životné dielo sudcu Juraja Klimenta

Sudca Juraj Kliment pred zasadnutím Súdnej rady. Foto - TASR
Sudca Juraj Kliment pred zasadnutím Súdnej rady. Foto – TASR

Spravodlivosť v prípade Cervanová, ktorý sa už roky vracia ako trauma tejto spoločnosti, nemôže byť vecou viery, či sú Nitrania vinní. Ale, žiaľ, je.

Ak poznáte rozpory v dôkazoch prípadu Ľudmily Cervanovej, teda vraždy medičky v júli 1976, za ktorú odsúdili sedem mužov z Nitry, tak trvá niekoľko dní, kým z vás opadne hnev a pobúrenie z rozhovoru so sudcom Najvyššieho súdu Klimentom pre Denník N.

Kolegyni Monike Tódovej treba poďakovať za to, že sa v tomto rozhovore ukázal manipulatívny charakter sebavedomého Klimenta ako tej lepšej časti našej justície, čo je myslené bez irónie. Každý, kto sa pána sudcu opýta na tento prípad, čelí v lepšom prípade jeho obsesívnej potrebe hovoriť bez akýchkoľvek pochybností o usvedčených vrahoch. Alebo v horšom prípade jeho hnevu. Skúsenosti s tým majú nielen novinári a publicisti, ale aj jeho kolegovia z justície.

Prečo toľká uvzatosť Klimenta v tomto prípade? Možné odpovede sú v zásade dve a iba on sám vie, ktorá je správna.

Kliment kritizuje kolegu Michálika

Buď je sudca Kliment o vine Nitranov skalopevne presvedčený, čomu s ohľadom na jeho nesporné kvality sudcu iba ťažko uveriť. Alebo, to skôr, sa prípad stal povestnou jednou kartou, na ktorú stavil celú svoju prestíž.

Kliment bol členom trojčlenného senátu Najvyššieho súdu (NS SR) v roku 2006, ktorý potvrdil rozsudok krajského súdu z roku 2004. A nielen potvrdil, odsúdeným tresty dokonca pritvrdil. Pretože dvoch z nich – Milana Andrášika a Miloša Kocúra, ktorí najviac kričali, že sú nevinní – ešte šupli pre istotu na dva roky do väzenia. A to už si všetci Nitrania svoje tresty dávno odsedeli.

Na čele senátu NS SR, ktorého bol sudca Kliment členom, bol v roku 2006 Štefan Michálik. Sudca, ak to povieme jemne, s neblahou povesťou, ktorého „preslávilo“ oslobodzovanie mafiánov a účasť na hanebnej párty v podniku Bonanno.

Michálikovi v prípade Cervanová, v ktorom nie sú nijaké priame dôkazy, iba fyzickým a psychickým nátlakom vynútené výpovede a svedectvá (o čom vypovedali aj tí, ktorí ich pri výsluchoch mlátili), trvalo trištvrte roka, kým napísal 13-stranové odôvodnenie rozsudku.

Traja Nitrana tomu nátlaku odolali, štyria nie.

Pozoruhodná je najmä kľúčová veta Michálika – ak by bol nátlak na odsúdených taký veľký, ako tvrdia, zrejme by sa priznali všetci. Takže „zrejme“. Hovoríme o justícii, ktorá má uznať vinu iba v prípade nespochybniteľných dôkazov? Alebo ide o laické odhady muža, ktorý domnienky vydáva za fakty, ergo šarlatána?

A práve pocit hanby za rozsudok napísaný kolegom Michálikom viedol sudcu Klimenta, ako sám priznáva v obsiahlom rozhovore v roku 2017 pre Postoj, k heroickému výkonu, ktorého výsledkom je, ako sa nazdáva, obrat verejnej mienky v prospech viny Nitranov.

Peter Tóth a jeho dve misie

Sudca Kliment nenapísal, čo by sa ešte dalo chápať, knihy o prípade sám. Najprv na tú úlohu, v ktorej on bol povestným riadiacim dôstojníkom, ako sám priznáva, angažoval Petra Tótha. Prvé dve knihy podľa „nôt“ Klimenta napísal publicista, ktorý mal už vtedy zdevastovanú povesť. Pretože keď sa ukázalo, že pracuje pre SME a zároveň je šéfom kontrarozviedky SIS, z denníka ho vyhodili.

Otázka, či už vtedy sudca Kliment vedel o stykoch Tótha s Kočnerom, je irelevantná. Kľúčové boli dve paralelné „misie“ Tótha, čo Klimentovi očividne neprekážalo. Naopak, pre Postoj zdôrazňoval jeho analytické a publicistické kvality.

Čuduj sa svete, ubehli tri roky a sudca Kliment sa dnes od Tótha ako Kočnerovho najlepšieho kamoša (pravda, až na zákazku napísať knihy o prípade Cervanová) dištancuje. A je pritom opäť v rozpore sám so sebou. V rozhovore pre Denník N tvrdí, že keď sa od Tótha dozvedel, že chce pozvať na krst prvej knihy v roku 2015 Kočnera, rázne mu to zatrhol. Pričom je zvláštne, že v tom čase už mali spoločne rozpísanú o prípade druhú knihu, ktorú aj pohodlne a úspešne dokončili. Mimochodom, Kaliňák či Glváč pozvanie na krst s radosťou prijali.

Takže, zdá sa, podľa sudcu Klimenta tu máme dvoch Petrov Tóthov na spôsob Dr. Jekylla a Mr. Hyda. Jeden je Kočnerov kamarát a darebák, druhý skvelý publicista, ktorý napísal vierohodné knihy o prípade Cervanová.

Morálni spolupáchatelia vrahov

O to zvláštnejšie je, ak sudca Kliment hovorí o smeráckych zlodejstvách v zmysle, že keby Smer v roku 2012 nezostavil jednofarebnú vládu a keby tam bol niekto iný, mohol realizovať trestnú politiku štátu úplne inak.

A nehanbí sa argumentovať aj agropodvodmi „grófky“, poslankyne a bývalej dvojky Smeru na východe Ľubice Roškovej. Na tie prišiel autor tohto článku, ktorého sudca Kliment, aspoň podľa vehementných verejných prejavov, úprimne neznáša. Pretože si dovolil spoločne s publicistami, politológmi, politikmi, filmármi a inými umelcami, ktorí prípad sledujú, ako sú napríklad Marián Balázs, Robert Kirchhoff, Ľuba Lesná, Martin Mojžiš, Lucia Nicholson či František Šebej, upozorniť na vážne rozpory v dôkazoch kauzy Cervanová.

Prečítajte si

Obhajoba vrahov alebo odsúdenie nevinných? Prípad Cervanová a jeho rukojemníci (+nahrávka a rozsudky)

Neodstránené rozpory pritom nepripomínajú iba ľudia, o ktorých sudca Kliment osočujúco pre Postoj hovorí ako o morálnych spolupáchateľoch vrahov. Konštatoval ich už Najvyšší súd ČSFR v Prahe v roku 1990, ktorý prípad vrátil s desiatkami pochybení slovenským súdom. A tie sa s nimi nikdy poctivo nevyrovnali.

Môžeme dôvodne predpokladať, že ak by sa Československo nerozpadlo, prípad by bol uzavretý inak. Najmä ak sa nespochybniteľná osobnosť, akú na Slovensku nemáme, český sudca a neskôr ombudsman Otakar Motejl v Kirchhoffovom filme Kauza Cervanová vyjadril, že ak by sa pod taký rozsudok, aký vydali slovenské súdy, mal podpísať, zoblečie si talár.

Najväčším tromfom sudcu Klimenta nebol pritom Peter Tóth, za ktorého sa dnes tak trochu hanbí. Bol ním rešpektovaný novinár, dnes šéfredaktor Postoja Martin Hanus. Až jeho meno mnohých ľudí presvedčilo, že Nitrania sú ozaj vinní. Kliment sa v rozhovore pre Denník N priznáva, že to bol opäť on, s kým Hanus robil knihu o prípade a kto sa naučil „správne využiť novinárov“.

Obaja publicisti, Tóth ani Hanus, sa pritom neunúvali pri písaní kníh osloviť odsúdených a ich obhajcov. Na rozdiel od nich dvoch sa tí, čo opisujú rozpory v dôkazoch, neúspešne zaujímali o stanoviská sudcov, vyšetrovateľov či prokurátorov v prípade Cervanová – vždy ich však odbili alebo mlčali.

Tóth a Hanus vo svojich knihách vychádzali najmä z úsudkov Klimenta či z dokumentov federálneho ministerstva vnútra uložených v archíve v Kaniciach pri Brne. Konkrétne z vyšetrovacieho spisu Kamera, vedeného komunistickou tajnou službou ŠtB, čo im na jeho vierohodnosti očividne neubralo.

Ak dnes sudca Kliment, už ako člen súdnej rady, posmešne a urážlivo hovorí o tých, čo pripomínajú rozpory v dôkazoch, je to ďalší kamienok do mozaiky prípadu, ktorý sa stal, žiaľ, vecou viery a nie spravodlivej justície.

Schválne, opýtajte sa sudcu Jána Mazáka či Daniela Lipšica, ktorí napísali doslov ku knihe Martina Hanusa, prečo si myslia, že rozsudok nad Nitranmi je spravodlivý. Prvý aspoň uznáva, že spisy k zložitému prípadu neštudoval, ale neverí, že by sa justícia mohla tak „seknúť“, že by odsúdila nevinných ľudí.

Kauza Cervanová je tak pre sudcu Klimenta poľutovaniahodným testom lojality kolegov v justícii.

Veríte, že Nitrania sú vrahovia?

Aj sudca Ján Buvala sa v rozhovore pre Denník N zahral na amatérskeho psychológa, keď hovorí, že Nitrania, ktorí prešli detektorom lži, vystupujú sebaisto a detektor oklamali, pretože po toľkých rokoch veria, že stokrát opakované klamstvo sa vydáva za pravdu.

Skutočnosť je však odlišná.

Sudca Buvala to možno nevie, ale autor tohto článku bol ten, kto svojho času pre Nitranov sprostredkoval testy na PDD, ako sa detektor lži odborne nazýva. Všetci šiesti odsúdení sa ich ochotne zúčastnili, testami prešli s výsledkom, že ak tvrdia, že s prípadom Cervanová nemajú nič spoločné, hovoria pravdu. Testy vykonali dvaja americkí experti Patrick Coffey a Robert Lee. Tých pritom oficiálne pozvala slovenská vláda, aby na používanie PDD zaškolili našich pracovníkov polície, NBÚ a SIS. A obaja vylúčili, že by časový odstup od údajne vykonaného únosu, znásilnenia a vraždy spôsobil možnosť prístroje oklamať.

Už dávno nejde v tomto zložitom prípade o dôkazy a rozpory v nich. Ide o sugestívne otázku, či si myslíte a veríte, že Nitrania sú vrahovia. Odpoveď áno môže ovplyvniť kariérny postup aj dnes. Pretože odpoveď nie by znamenala spochybnenie celej ponovembrovej justície a prokuratúry. Presnejšie, jej prepojenie s tou socialistickou, ktorého najvýraznejšou postavou je bývalý prokurátor a právnik prezidenta Ivana Gašparoviča, dnes advokát Milan Valášik.

Hlavným dôvodom, pre ktorý sa autor tohto článku k prípadu vytrvalo vracia, je vedomie, že šesť mužov – Milan Andrášik, Pavel Beďač, František Čerman, Stanislav Dúbravický, Miloš Kocúr a Juraj Lachman – sa doteraz nedočkalo spravodlivého procesu.

Siedmy z nich, Roman Brázda, ktorému fyzickým týraním pri vyšetrovaní spôsobili vážnu psychiatrickú diagnózu, medzičasom zomrel.

Ak máte pripomienku alebo ste našli chybu, napíšte prosím na editori@dennikn.sk.