Zglejené bratstvo Petra Tótha – 1. časť

Zglejené bratstvo Petra Tótha

 

V rokoch 2015-6 boli Petrom Tóthom a JUDr. Klimentom napísané 2 knihy. Ich obsah sa má stať odôvodnením rozsudku obžalovaných a odsúdených v Kauze Cervanová.

JUDr. Juraj Kliment je sudca Najvyššieho súdu SR. V roku 2006 sa zviditeľnil v obhajobe najšpinavšieho súdneho procesu v histórii Slovenskej republiky, spáchaného v jej mene. Jednalo sa o čistú, bezduchú a neodôvodnenú krágľovačku, na akých sa v časoch budovania svetlejších zajtrajškov kedysi podieľali niektorí jeho starší kolegovia. Rozsudok, za ktorý sa dnes Juraj Kliment hanbí je ten istý rozsudok, na ktorý bol po vynesení rozsudku prečudesne hrdý. Je to rozsudok hanby. To, že JUDr. Klimentovi zasvietila kontrolka až po natočení celovečerného dokumentárneho filmu, pokladám za žalostný stav republiky v ktorej žijeme. A nezmazateľnú hanbu nielen Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ale celého súdneho stavu, ak ho po takomto rozsudku za stavovskú a elitnú spoločnosť za prítomnosti sudcu Klimenta je možné ešte považovať.

Trvalo celých 10 rokov a na scéne hrdého sudcu sa v jeho plnej moci objavujú ďalší „sudcovia“ – Peter Tóth s Martinom Hanusom. Spracoval si ich na svoj obraz.

Ex post sa pokúšajú odôvodniť to, čo nebol schopný odôvodniť celý jeho senát, ktorého predsedom bol JUDr. Michálik. Spôsobom, za ktorý by v právnom štáte sudcu Klimenta vyzliekli z talára nie členovia disciplinárneho senátu, ale samotní občania. Po 34 rokoch predkladajú verejnosti tzv. dôkazy, ktoré majú po 10 rokoch od vynesenia rozsudku legitimizovať „rozsudok“ o vine, pritom ho neboli schopní ani len napísať. Novoobjavené „dôkazy“ mali ukryté v archívoch bezpečnostných zložiek Českej republiky v Kaniciach pri Brne. V úplne inej archiválii, ktorá bola registrovaná ako prípad lúpežnej vraždy spáchanej pri prepade akejsi lekárne v Brne.

Rozumiete?

Odsúdení v Kauze Cervanová boli odsúdení na základe „informácií a dôkazov“, ktoré do vyšetrovania podsunula Štátna bezpečnosť. A sudcovia Najvyššieho súdu SR Michálik, Kliment a Hatala v roku 2006, t. j. po 17 rokoch od pádu Berlínskeho múra obžalovaných na základe takýchto „dôkazov“ odsúdili bez toho, aby obžalovaní vedeli, na základe čoho ich vôbec súdia.

K 10 000 stranám prísne tajných dokumentov som sa dostal len pred pár mesiacmi. Súdy ich predo mnou trestuhodne zatajili, čím mi opakovane už po niekoľkýkrát odopreli možnosť spravodlivého procesu. V čase, keď sa špinavé knihy Klimenta, Tótha a Hanusa na trhu už predávajú ja sa len dozvedám, že okrem Levočských utajených spisov existujú aj ďalšie. Hľadám možnosti ako sa ku nim dostať. Až potom ako na tieto správy reagovať. Nepochybne ich vítam. Len nechápem, ako sa mohol sudca Najvyššieho súdu SR spolčiť s Petrom Tóthom a na takejto špinavosti vôbec podieľať. Obaja dokázali, že Slovenská republika je plnohodnotným štátom moci, práva a spravodlivosti justičnej mafie. Ak sa doteraz o nej len hovorilo a písalo, ja predkladám konkrétny dôkaz.

Okrem toho zisťujem, že to čo zverejnili na priložených CD-čkach je len torzom z toho, čo sa dostalo do rúk mne. To najzaujímavejšie pred verejnosťou opäť zatajili.

Minister spravodlivosti nereaguje.

Generálny prokurátor nereaguje.

Súdna rada Najvyššieho súdu SR nereaguje.

Predsedkyňa Najvyššieho súdu nereaguje.

JUDr. Juraj Kliment si zvolil spôsoby, za ktoré by mu mala byť neodkladne pozastavená jeho sudcovská spôsobilosť.

Fenoménom necitlivosti vnímania sudcu Klimenta nie je len právna hluchota, ale aj odkaz minulosti. Pokiaľ brutalita násilných vyšetrovateľov bola sprievodným znakom vyšetrovania päťdesiatych rokov, v osemdesiatych rokoch vynucovali doznania k zločinom okrem vyšetrovateľov už aj vygumovaní bachari, v jednom šíku s nimi dozorujúci prokurátor a tzv. väzenská agentúra.

Fenoménom literárnych ambícií sudcu Klimenta je opovážlivosť. Nepoznám jediný prípad minulosti, kde výsady tretej moci štátu nezákonne suplujú akési mimikry pokrivenej literatúry faktu, podvodníci a klamári účelovo zregrútovaní a zošnúrovaní kdesi v kriminálnom prostredí tajných služieb. Nikde vo svete sa ešte nikdy nestalo, aby rozsudok najvyššieho súdu zdôvodňoval predstaviteľ podsvetia a propagoval ich bilbordami, ktoré zaplatila súkromná osoba z doposiaľ nezverejnených zdrojov.

Meno mgr. Petra Tótha je slovenskej verejnosti dostatočne známe, pretože Peter Tóth je obchodník so špinou. Žiaden paparazzi – je to konfident, udavač a práskač schopný priživiť sa na komkoľvek a čomkoľvek. Objavoval sa všade. Pri únose prezidentovho syna, v kauze Čistý deň, menila sa kvôli nemu dokonca Ústava SR. Naposledy pôsobil ako sledovačka, údajne pre potreby svojho kamaráta – pána Kočnera. Aj toho napráskal! V prípade vraždy Jána a Martiny sa prejavuje ako komplic nájomných vrahov. Peter Tóth bol nasadený a zločinne úkolovaný na príprave 2-násobnej vraždy formou spolupáchateľstva a bral za to veľké peniaze. V tomto okamihu vôbec nie je relevantné, kto bol jej objednávateľom.

Tohto istého Petra Tótha si vybral za svojho spoločníka nielen Marián Kočner, ale aj sudca Najvyššieho súdu SR JUDr. Juraj Kliment. Spoločne napísali knihy, ktorými „odôvodnili“ rozsudok napísaný V mene Slovenskej republiky. Rozumiete? Peter Tóth odôvodňuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Ako? To sa pokúsim zverejniť.

A konečne, hold výnimočnej osobnosti a jej literárnemu talentu vzdáva nielen sudca Kliment, ale aj pán Martin Hanus, zástupca šéfredaktora denníka Postoj. V línii spoločného myslenia sa z neho stáva spisovateľ. Na motívy, prejavy, cítenie, ale najmä potreby SIS-kára Tótha.

Je to hrozné, ale je to tak! Bol to práve Peter Tóth, kto ich vnímavé duše osvietil, ovplyvnil aj uspokojil. Pána sudcu natoľko, že prostredníctvom spoločných kníh dokázali jeho rozsudok odôvodniť aj po 10 rokoch, toho druhého až do takej miery, že u neho došlo k zásadnej zmene názorových a hodnotových vízií, ale aj osobnostných kvalít. Ak práve Peter Tóth ovplyvnil Martina Hanusa a to až tak, že po zverejnení jeho „diela“ nedokázal ani spávať, potom je možné vplyv Tótha na Hanusa považovať za krajne deštruktívny a zničujúci. Napísaním knihy „Hra sa skončila“ sa Hanusova hra končiť práve začala. Obrovským množstvom zverejnených lží pošliapal základné atribúty slušnej novinárčiny.

Prečo Hanus nemohol spávať a na akú návnadu ho bývalý SIS-kár odchytil, sa určite raz dozvieme. Tu by mala zostať v pozore práve redakcia denníka Postoj.

Dovoľujem si upozorniť, že Peter Tóth nič prevratné neobjavil. Eštebácke spisy mu boli podsunuté. Súdy o nich vedeli. Boli mu odovzdané do rúk úmyselne a s jediným cieľom – aby za sudcov, ktorí sa sudcami nikdy stať nemali, odôvodnil ich škandalózne rozhodnutie.

Pred vyše 14 rokmi, pri premiére filmu Bolero, mi známy slovenský výtvarník Fero Guldán pri jednom stretnutí povedal:

„Nesmúť, prosím Ťa! Žiadne obsadenie neprekryje motív ani dôvod, prečo takéto niečo vzniklo. Hodnotné diela vznikajú z lásky, nie z nenávisti. Zapamätaj si moje slová. Tento film je odsúdený na neúspech.“

To sa aj stalo. Bol to prvý prepadák výnimočného režiséra aj s jeho hviezdnym obsadením. Už pri uvedení filmu do kín došlo k nebývalým výmenám názorov jeho tvorcov nielen s kritikou, ale aj s verejnosťou. Tlačovka sa stala verejným škandálom plným kriku a osočovania. Dávid Kraus, ktorý stvárnil jednu z ústredných postáv filmu tu dostal slovo. Predstúpil pred publikum a prehlásil:

„Tento film nemal nikdy vzniknúť.“ Otočil sa a bez ďalších komentárov z pódia odišiel.

Malo to však jeden háčik. Nik z umelcov, teda ani F.A. Brabec či známa dramaturgička vôbec nevedeli, do čoho ich zatiahol niekdajší policajt v službách Štátnej bezpečnosti, ktorý robil kedysi pplk. Pálkovi poskoka a nielen v Kauze Cervanová.

A čo na to F.A. Brabec?  „Potreboval som na mlyne novú strechu, tak som to zobral.“ – odpovedal Robertovi Kirchhoffovi pri svojej habilitácii na docenta FAMU.

Fero Guldán nebol prorokom, ale na jeho slová si dodnes pamätám. Príbeh, ktorý sa mi v nich znova rozbaľuje nie je o filme Bolero, o výbornom českom režisérovi a jeho diele, ale o naivite, pomste a začiatku ovplyvňovania práve prebiehajúceho súdneho konania.

Prečo to píšem? Môj životný príbeh stretáva ďalšieho umelca – vedomého a účelového literáta.

Začínal ako poddimenzovaný a nedocenený. Jeden z množstva zabudnutých, ktorým sa vládny establišment celé desaťročia vysmieva. Bol výnimkou, pretože sa stretol so Štefanom Hríbom. Nemienim tu rozpisovať kariérny rast snaživého učiteľa, ktorého meno sa dostávalo do povedomia spoločnosti najmä na stránkach týždenníka .týždeň. Až sa stalo niečo, čo prekvapilo, ba až šokovalo. Martin Hanus po 10 rokoch ohlušujúco „zmenil“ pohľad na vec.

Stal sa zradcom seba samého? Nie. Martin Hanus napáchol Petrom Tóthom. Nestáva sa totiž, že ktokoľvek pomýlený kričí o svojom omyle tak hlasno a až tak ostentatívne, ako sa to prejavilo práve v jeho prípade. A už vôbec nie, aby niekto o svojom omyle písal knihu. Nie som literárnym kritikom, ale „literárne dielo“, v ktorom si Hanus osobuje dokonca právo posledného súdu je derivátom tých najspodnejších frakcií ľudského cítenia i myslenia – nenávisti občana Klimenta a akejsi falošnej úslužnosti, podliezavosti, vypočítavosti a zárobkovej chamtivosti Tótha. Hanus sa tu neprejavuje ako proklamovaný veriaci, ani ako novinár hľadajúci pravdu. Jeho výpoveďou je neskrývaný súhlas s procesom obhajoby praktík štátnej bezpečnosti a bezpodmienečnej poslušnosti. Pri neznalosti doby a jej sprievodných znakov jeho dielo oceňuje násilie, zlo, lži a nikým nekontrolovateľnú moc. Mentálne sa stotožňuje so sudcom Klimentom – protistrane nedáva žiaden priestor či možnosť ani na vyjadrenie, ani na obranu. 

Nie je prvým slovenským novinárom, ktorý prechádza ťažkým obdobím. Kanické archívy totiž neukrývali len to, čo účelovo pretriedili, rafinovane a s veľkou pompou podhodili verejnosti Kliment s Tóthom. Ukrývajú najmä obludnú konštrukciu stalinistického procesu aj s jeho dôkazmi. Nakoľko o nej nie je v jeho diele ani len zmienka, som povinný o tom napísať.

Rozoberať „morálny imperatív Petra Tótha“ nie je mojim cieľom. Bolo by to aj zbytočné, pretože jeho skutky sú v pozornosti aj iných osôb, než len čitateľov jeho narcistickej stránky. Otázkou pre mňa nezodpovedanou však zostáva, ako mohol naskrz skazený Tóth ovplyvniť osobnosť Martina Hanusa, ktorá ho navonok prevyšuje už len v pozorovateľných parametroch. Hoci sa Hanus v denníku Postoj verejne „vyspovedal“, jeho literárna výpoveď v svetle objavených faktov a v samotnej podstate Kauzy Cervanová a objavom v Kaniciach je jeden ohromujúci faktografický podvod. Ak toto dokáže novinár, Martin Hanus prestal byť novinárom.

Nie je tu žiadna analógia ani podobnosť s pražskými umelcami. Pokiaľ pražskí umelci pri natáčaní filmu Bolero nevedeli do čoho idú, Hanus to vedel veľmi dobre. Či teda naozaj došlo až ku takej kvalitatívnej zmene jeho názorov a hodnotovej osi, alebo sa tu jedná o jedno z tých najodpornejších mediálnych svinstiev posledných rokov nechám posúdiť samotným čitateľom.

Pokračujem nabudúce.

Pavel Beďač – obeť justičného zločinu