Bolo mi cťou vás obhajovať

Vážený pán Ing. Čerman, vážený pán Ing. Bedač, dlho som váhal, či Vám poslať tento otvorený list, keďže za 33 rokov môjho pôsobenia v advokácii som nikdy v minulosti žiadnemu z klientov podobný list nenapísal.

Bolo mi cťou vás obhajovať

ANDREJ BÁN Allan Böhm: Aj ja som patril do absolútnej väčšiny československej populácie, ktorá bola skalopevne presvedčená o Vašej vine.

po všetkom tom utrpení, ktoré ste v dobe totality po hrubo zmanipulovanom vyšetrovaní a ponižujúcom súdnom procese v komunistických väzniciach prežili, som spolu s Vami prežíval nádej v nový, spravodlivý proces, ktorú Vám prinieslo zrútenie totalitného režimu a Vaša trvalá a nezlomná viera v obhájenie Vašej neviny.

Aj ja som v rokoch 1981 – 1983 patril do absolútnej väčšiny československej populácie, ktorá bola skalopevne presvedčená o Vašej vine. Aj ja som ako mladý poslucháč práv hltal početné stránky denníkov (najmä Smeny), ktoré nás pravidelne a veľmi podrobne informovali ústami vyšetrovateľov a prokurátorov o Vašich priznaniach k hroznej vražde. O priznaniach, ku ktorým Vás dotlačili jasné a preukázateľné dôkazy a ktoré po rokoch starostlivo zabezpečili skúsení vyšetrovatelia vedení mladým prokurátorom. Ten sa postavil proti „rozmaznaným a skazeným deťom komunistických pohlavárov“ a riskoval tak v mene spravodlivosti svoju kariéru a hnev komunistických pohlavárov. Aj ja som sa spolu s ostatnými tešil, že to mladému a nebojácnemu prokurátorovi nakoniec vyšlo.  Vyriešenie Vašej kauzy ho vystrelilo do prokurátorských výšin, z ktorých, ako sme mali možnosť ďalej sledovať, potom až do pádu režimu dohliadal o. i. na dôsledné trestnoprávne postihovanie triednych nepriateľov. Áno, Vaša kauza sa stala mediálne známou už v prvej polovici osemdesiatych rokov a  táto jej neprimeraná medializácia napomohla presvedčiť väčšinu Čechov a Slovákov o Vašej vine.

A potom, kým ste zaslúžene hnili v base, prišla Nežná revolúcia, ktorá zase mňa odviala na úrad vlády v Prahe. Pozorujúc neúprosnú snahu rýchlo zorientovaných boľševikov o vytvorenie hrubej čiary, oddeľujúcej nedávnu históriu od demokratickej prítomnosti, som veľmi rýchlo pochopil, že pokiaľ nebude odsúdené alebo aspoň pomenované zlo páchané zvlášť aktívnymi predstaviteľmi totalitného režimu a ich prisluhovačmi, pravda a láska nemôže zvíťaziť nad lžou a nenávisťou. Už koncom roku 1990 som bol späť v advokácii.

Iste si pamätáte, vážený pán Čerman, ako ste ma spolu s  advokátom Tatenom Dr. Rampáškom dňa 10. mája 1991 navštívili v mojej kancelárii. Tateno bol jedným z najrešpektovanejších trestných advokátov a ja som mal to šťastie, že mi bol ako mladému koncipientovi v rokoch 1984 – 1985 pridelený ako školiteľ. A dodnes to považujem za veľkú česť, keď mi pri svojom odchode do dôchodku v priebehu roku 1991 postupne odovzdal asi päť jeho veľkých a nedokončených káuz a požiadal ma, aby som v nich pokračoval. Pri oznámení Vášho mena som však žiadnu radosť nepociťoval. Predsa len, obhajovať „vraha“ v kauze Cervanová nemohlo pre mladého advokáta predstavovať žiadnu výzvu. Nikdy však nezabudnem, ako mi vtedy Tateno tichým hlasom tlmočil svoje presvedčenie o nevine Nitranov a o zmanipulovanom procese. Tiež mi povedal, že za Vašu obhajobu ma nikto nikdy nepochváli, ale apeloval na moju advokátsku česť, aby som pre Vás zabezpečil nový, spravodlivý proces, ktorý obnovil vtedajší najvyšší Federálny súd. Moje presvedčenie, že budem obhajovať vraha, však nenalomil. A nenalomilo ho ani následné prelistovanie súdneho spisu. Určite ste nezabudli na naše dlhotrvajúce rozhovory, kde som Vás trápil otázkami o doznaniach niektorých Nitranov a usvedčujúcich výpovediach „korunných“ svedkov. Dnes si uvedomujem, že som musel vo Vašich očiach zrejme vyzerať ako dnešný sudca Kliment, klamár Tóth či novinár Martin Hanus.

Pri listovaní spisu ma zaujal ešte jeden obvinený, ktorý svojou vnútornou silou a nekompromisným postojom odolával počas celého totalitného vyšetrovania a súdneho procesu fyzickému a psychickému nátlaku, ktorý bol na ňom páchaný. Tým hrdinským človekom ste boli Vy, pán inžinier Bedač. Viem, že všetci obvinení a mnohí svedkovia museli znášať neľudské vyšetrovacie metódy a predstavujem si, čo museli ako mladí skončení vysokoškoláci počas väzby a stoviek ponižujúcich  výsluchov všetko prežiť, avšak odolnosť Ing. Bedača, jeho rešpekt k pravde, ako aj jednoznačné vymedzenie sa proti zlu, ktoré na ňom bolo páchané, vzbudzuje v mojich očiach dodnes obdiv a úctu. Aj preto som, vážený pán Bedač, v roku 2003 prevzal Vašu obhajobu bez nároku na odmenu.

„Máte môj úprimný obdiv, že po celých takmer štyridsať rokov ste zostali silní a nezlomní.“

A potom nastalo dlhých 20 rokov obnoveného a zároveň nekonečného súdneho procesu, počas ktorého som zo dňa na deň strácal svoje presvedčenie zo študentských čias o Vašej vine, ktoré sa postupne rúcalo ako domček z karát. Naopak, nadobudol som pevné a neotrasiteľné presvedčenie, že celé vyšetrovanie tejto kauzy, ktoré sa začalo v roku 1976 a bolo ukončené Vaším odsúdením v roku 1983, bolo voči Vám, ako i ostatným Nitranom (či už v pozícii spoluobvinených alebo korunných svedkov) zmanipulované a zinscenované. A čoraz viac som pociťoval, že aj Váš obnovený proces po roku 1990 je nezákonný a hrubo porušujúci tie najzákladnejšie práva na Vašu obhajobu. Na tomto mojom presvedčení nič nezmení ani knižná zlátanina sudcu Klimenta a klamára Tótha a ani najnovší článok novinára Martina Hanusa. Sudcovi Klimentovi sa nečudujem, pretože musel nejako odčiniť hanebné zdôvodnenie rozsudku jeho senátu z roku 2006, aby si aspoň trochu ochránil svoje poškodené renomé elitného trestného sudcu. Článok novinára Hanusa ma však, vzhľadom na jeho renomé v novinárskych kruhoch i vo verejnosti, udivil. Mal som totiž dojem, že čítam dobovú tlač komunistických denníkov z rokov 1982 – 1983, respektíve podrobnejšie rozpracované a doplnené úvahy bývalého prokurátora Valašíka hodnotiaceho selektívne vybrané „dôkazy“ vo Vašej kauze, ktoré nedávno zverejnil Hanusov denník. Doteraz som totiž pána Hanusa poznal cez jeho články skôr ako novinára, ktorý s pokorou hľadá pravdu  a snaží sa byť v tomto hľadaní objektívny a dôsledný. Vo svojom poslednom článku v Postoji však bez mihnutia oka vyhodnotil dôkazy očami svojho konzultanta sudcu Klimenta. Veď obviniť dve čestné Francúzky z poskytnutia falošných alibi bez prečítania si ich autentického denníka a tváriť sa pritom ako objektívny redaktor konzervatívnych novín, to chce naozaj silnú hrošiu kožu. A vyhodnotiť výpoveď  dvoch starých, čestných a hlboko veriacich ľudí –  manželov Bačovcov ako dofabulovanú, písať zasvätene o tom, čo asi videli či nevideli manželia Bačovci pred 40 rokmi bez toho, aby sa ich na to spýtal, to je tiež skutočne silná káva. Veď to si nedovolil ani sudca Kliment. Ani on nemal odvahu hodnotiť výpovede svedkov, ktorých nevypočul. Vyhol sa tomu prorockým zdôvodnením, že na odsúdení páchateľov by aj tak nič nezmenili. Škoda len, že svojmu konzultantovi ako nezávislý novinár  nepoložil otázku, aký strach zabránil jeho senátu spýtať sa manželov Bačovcov, čo vlastne v osudný večer videli. Možno by potom prehodnotil svoje urážlivé poznámky na adresu týchto čestných ľudí.

Viem, vážení páni Ing. Čerman a Ing. Bedač, že Vaše utrpenie sa neskončilo ponižujúcim a hanebne zdôvodneným rozsudkom najvyššieho súdu, ktorý z Vás opätovne od roku 2006 urobil právoplatných vrahov. Viem, že toto utrpenie znásobujú pohrobkovia Vašich totalitných trýzniteľov, ktorí neustále cítia potrebu presviedčať čoraz sa zväčšujúcu časť verejnosti pochybujúcu o vašej vine a o tom, že nepresvedčivé odsudzujúce rozhodnutia ponovembrových súdov boli zákonné.  Máte môj úprimný obdiv, že po celých takmer 40 rokov ste zostali silní a nezlomní. Určite nebolo hanbou či slabosťou, keď niekto z vašich spoluobvinených či svedkov tomuto utrpeniu v čase Pálkovho vyčíňania a následného ponižujúceho vyšetrovania podľahol. Vo vás tá vnútorná sila zostala. Veď nakoniec aj sudcovia napokon pred touto Vašou silou a odvahou kapitulovali. Aj tí z čias komunizmu, aj tí dnešní. Dostali ste najnižšie tresty, keď sudcovia, paradoxne, prísnejšie potrestali tých, čo ten tlak nevydržali a potupne sa priznali k zločinom, ktoré nespáchali.

Viem tiež, že ja som si svoju úlohu, ktorou ma poveril pred štvrťstoročím Tateno Rampášek, nesplnil. Priznávam, že som Vám nezabezpečil naplnenie vášho práva na spravodlivý proces. Vnútorne to však necítim ako zlyhanie, ale skôr ako prehru. Nie iba moju alebo Vašu, ale ako prehru všetkých slušných ľudí, ako prehru celej našej spoločnosti, ktorá sa ani po takmer 30-tich rokoch nedokáže pozrieť do zrkadla, pretože sa desí svojho obrazu. Prehru našej spoločnosti, ktorej mocenské orgány sa nedokázali ani za 30 rokov odpútať od minulosti a praktík jej totalitných predchodcov. Spoločnosti, ktorá stráca svoju historickú pamäť, prípadne si ju rozmazáva a prelepuje ružovým filtrom.

Vážený pán Ing. Čerman, vážený pán Ing. Bedač, napriek všetkému mi bolo cťou Vás obhajovať.

.autor je advokát.

Tento obsah ste si mohli pozrieť, lebo ste naším cteným predplatiteľom. Ďakujeme!

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.