Odsúdený Andrášik: K priznaniu ma prinútil škrtením a bitkou spoluväzeň v cele

Priznanie sa ku skutku, ktorý som nespáchal ako aj to, že som nedokázal odolať nátlaku, považujem za moje najvážnejšie životné zlyhanie. Iba ten, kto niečo podobné prežije, ma za to môže súdiť…

Ing. Milan Andrášik sa narodil v roku 1951. Po ukončení základnej školy a gymnázia v Nitre úspešne absolvoval štúdium na  Elektrotechnickej fakulte SVŠT v Bratislave (1974). V rokoch 1974/75 nastúpil na povinnú ročnú základnú vojenskú službu. Po jej absolvovaní sa zamestnal v PZO OMNIA. Od decembra 1976 pracoval v Montážnom podniku spojov v pozícii vedúceho oddelenia EPS (protipožiarnej ochrany ).  V roku 1978 sa oženil, v apríli 1979 sa mu narodil syn Michal…

Dňa 15. júna 1981 o piatej hodine rannej bol zadržaný a obvinený z vraždy medičky Ľudmily Cervanovej, v roku 1982  odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere 22 rokov…

Ako spomínate na rok 1976…

Pracoval som v Bratislave, býval v byte, ktorého vlastníkom bola sestra, mal som slušnú prácu, priateľku a na Pálkove zvrátené sexi scenáre som nikdy ani nepomyslel.

Z dostupných informácií zverejnených v médiách pochádzate z prominentnej „papalášskej rodiny“, dokonca mnohé  médiá v priebehu rokov uvádzali, že Váš otec bol členom ŠtB…

Môj otec pracoval na pozícii riaditeľa závodu Cesty Nitra, matka bola účtovníčkou v Jednote a neskôr v závode Mototechna. Otec, podobne ako každý riaditeľ v tom období, bol členom strany a zároveň členom revíznej komisie. Nie je pravdou, že bol príslušníkom ŠtB alebo akýmkoľvek spôsobom spolupracoval so Štátnou bezpečnosťou.

Po mojom uväznení dostal ponuku, že ak sa bude odo mňa dištancovať alebo aspoň mlčať, môže zostať robiť riaditeľa.  Avšak pokiaľ bude poukazovať na nezákonnosti v mojej perzekúcii,  bude vyhodený z práce.   Prirodzene môj otec zvolil spravodlivosť. Najskôr bol vyhodený z práce  a neskôr, za sťažnosti súvisiace s mojim  nezákonným prenasledovaním, bol políciou a prokuratúrou trestne stíhaný.

O marení  vyšetrovania vraždy medičky a ovplyvňovaní  trestného konania kolujú rôzne  legendy…

Aký vplyv mohol mať v osemdesiatych rokoch človek vyhodený z práce, ktorý robil kotolníka? Stratil dôveru straníckych orgánov, bol opuncovaný a málokto z bývalých známych a priateľov by v tom období riskoval zázemie svojej rodiny.

Nielen Pálka, ale aj  vtedajšie médiá hovorili o deťoch pohlavárov, tvrdili, že dochádzalo k ovplyvňovaniu vyšetrovania …

Médiá aj Pálka boli zosynchronizovaní: médiá vypustili takú verziu správy, ktorú Pálka potreboval pre ovplyvnenie verejnej mienky. No v tomto prípade oslovili aj nesympatizujúcich s režimom, keď hovorili o deťoch papalášov, pričom nikto z obvinených ním nebol. Pálka potreboval po fiasku s Hrmom okamžite získať dôveru nadriadených a rešpekt. V roku 1976 bezprostredne po udalosti vyťažili viac ako tristo ľudí, z ktorých nikto naše mená nespomenul. Hrmo bol označený za vraha bez dôkazov, s  podobne podsúvaným príbehom. Svedkovia popisovali  iný dej a skutočnosti ako po piatich rokoch obžaloba..

Dopustili ste sa pred rokom 1976 konania, ktoré riešila polícia?

Samozrejme, že nie.

Máte vôbec predstavu na základe čoho ste sa ocitli v údajnej partii Nitranov?

Dodnes neviem, scenár a partie konštruoval Pálka. Dva mesiace pred prvým zatknutím ma požiadala o stretnutie moja známa z Nitry, Naďa. Hovorila o tom , že vyšetrovateľ Pálka ju obviňuje z úmyselného zamlčovania osôb údajne prítomých na diskotéke v UNIC klube z pred niekoľkých rokov. Preto sa aj mňa pýtala či som tam bol.  Stretnutiu som nepripisoval význam.

Podľa Vášho názoru spúšťačom konania voči Vám  bolo stretnutie s touto vašou známou? 

Nie, nemyslím. Všetky konštrukcie robil vyšetrovateľ Pálka. Ona mi zavolala preto, lebo bola šokovaná z výsluchov vedených Pálkom. Ten sa jej vyhrážal preto, že napríklad aj mňa úmyselne kryje. Ona si však po dvoch rokoch len nebola istá tým, čo si pamätá a čo nie.  Tak ako iným, aj jej Pálka podsúval pri výsluchoch mnohé údaje. Bola veľmi veľakrát predvádzaná a manipulovaná . V júni 1978 bola  v CPZ. Vtedy  zavreli aj mňa, Čermana, Urbánka, Škrobánka a možno aj ďalších. Pálka pripravoval ľudí tak, že ich opakovane predvádzal na veľmi dlhé výsluchy. Mal mimoriadne právomoci dané  Jánom Pješčákom  z FMV z Prahy.  Do Prahy lietal špeciálom so vtedajšími pohlavármi strany a štátu.  Pálka vykonával takýto nátlak na desiatky ľudí, z ktorých mámil názory na iných, zneisťoval všetko, aby následne zneužil dôveru, ktorú u každého spočiatku budil pod zámienkou snahy o zistenie skutočného páchateľa. Podľa mňa, u väčšiny vypočúvaných sa správal  podobne . Keď však došlo k ďalším a ďalším výsluchom tohto pražského vyšetrovateľa, každý musel prísť na to, že mu ani zďaleka nejde o vyšetrenie prípadu. Chcel splniť úlohu, za každú cenu tento prípad uzavrieť. Bez ohľadu na to ako. Uzavrieť.  Niektorí boli v celách predbežného zadržania niekoľkokrát, pretože ich obviňoval z tzv. podozrenia zo zamlčovania potrebných údajov. V skutočnosti šlo o výrobu falošných svedectiev a krivých obvinení. Od roku 1978 boli desiatky ľudí opakovane zadržiavaných aj celé dni, niekdy niekoľkodní v CPZ.

Kedy Vás prvýkrát kontaktovala polícia v súvislosti so zmiznutím  študentky, čiže kedy voči vám začala polícia konať?

Pre mňa to konanie – ja ho volám „prenasledovanie pod zámienkou vyšetrovania neidentifikovanej mŕtvoly“ –  začalo v roku 1978. V apríli 1978 – dva roky po únose medičky (čiže potom, ako sa odohrali veci,  o ktorých som vôbec nič nevedel) ma prvýkrát Pálka zatkol na zastávke električky. Jednoducho ma obstúpili štyria vysokí muži, povedali „ pôjdete s nami“ a zobrali ma na Februárku.

Ako prebiehal výsluch?

Celý deň tvrdý psychický nátlak od  Pálku na mňa. Na začiatku  intenzívne riešil účastníkov diskotéky. Podsúvanie mien a situácií, na ktoré si vraj musím pamätať, a ktoré údajne zatajujem. Žiadne konkrétne veci, ktoré by súviseli so zmiznutím Cervanovej.  Večer ma vyhodil so slovami: „ Ešte po teba prídem“.  Uvedomil som si iba absurdnosť situácie…

Treba povedať, že ak Pálka niekoho zatkol (to je prípad tzv. hlavnej svedkyni Viery Zimákovej , ale aj iných), v prvom rade prízvukoval, že výsluch je štátnym tajomstvom, ktorého prezradenie sa trestá väzbou. To bol podľa mňa dôvod, prečo sme spolu nekomunikovali o výsluchoch, aj keď sme sa predtým niektorí priatelili, alebo poznali.

Koľkokrát ste boli týmto spôsobom zadržaný do Vášho zatknutia v roku 1981?   

Desať- a viackrát na dva – tri dni v CPZ, nepočítam dni, keď ma vzali ráno a večer prepustili. Celodenných zadržaní boli desiatky. Tu však treba dodať, že najhoršie psychické násilie a výsluchy zrejme absolvovala Naďa, ktorá bola viac ako päťdesiatkrát zadržaná a tiež bola v CPZ a brutálnym spôsobom ponižovaná Pálkom, ktorý ju mal v úmysle urobiť v jeho konštrukcii hlavnou svedkyňou. Tak ako na to chystal ešte dve dievčatá. Nakoniec utýral svojimi brutálnymi psychickými nátlakovými metódami  Vieru Zimákovú a nahral si na pásku aj jej tzv. priznanie v roku 1980. Po tomto šikanovanie Pálkom  skončilo. Z prípadu bol odvolaný a nahradený plukovníkom Polívkom.  O výmene sme sa dozvedeli z výpovede Pálku pred NS ČSFR v Prahe. Podľa môjho názoru  mal vplyv na prípad až po vynesenie rozsudku.

Dňa 15. júna 1981 o piatej hodine ráno ste boli zatknutý a neskôr  obvinený za vraždu medičky Ľudmily Cervanovej… 

Tu je potrebné uviesť, že v prvom scenári, respektíve návrhu na vznesenie obvinenia z roku 1980, Pálka plánoval obviniť Brázdu, Čermana a Kocúra. V čase zatknutia som v Pálkovom scenári figuroval v pozícii svedka trestného činu.  Vtedy vzali nás štyroch a väčšinu svedkov.  Keďže som sa neumúdril a im sa nepodarilo vtlačiť ma do scenára ako Lachmana a Urbánka, vzniesli mi obvinenie.

Vyšetroval Vás  JUDr. Lamačka  –  podľa neho, kým ste nerozprávali o znásilnení, polícia sa takou verziou nezaoberala, pretože na tele mŕtvoly sa známky po znásilnení nenašli…

Lamačka bol iba poverený vypracovaním trestného spisu voči mne a podaním obžaloby. To vyplývalo z jeho reakcie, keď som žiadal o účasť môjho advokáta na výsluchoch a o vypočutie mnou navrhnutých svedkov „Nie som tu na to, aby som vyšetroval, ale plnil príkazy“. Takže zvrátenému príbehu, ktorý vymyslel Pálka, vyšetrovateľ Lamačka iba dával formu trestného spisu.  Moje výpovede od 15. 6. až do 27.8. 1981 sú nepriznávajúce. Prvé priznanie je zo dňa 27.8. 1981. Lamačka si niektoré veci pamätá, ale niektoré vysvetluje inak ako boli.

Stretli ste sa niekedy osobne s Ľudmilou Cervanovou?

Nie, nikdy.

Aké okolnosti Vás viedli k priznaniu k znásilneniu a vražde  osoby, ktorú ste nepoznali? 

Bola to kombinácia psychického nátlaku policajtov s fyzickými útokmi najatých recidivistov v cele a hroziaci trest smrti. V istej chvíli  sa zlomí psychika a začne fungovať iba pud sebazáchovy… Niekto vám sústavne predkladá voľbu medzi priznaním alebo vašou smrťou, či ublížením rodine. Nikdy predtým som nemal podobnú skúsenosť. K priznaniu ma prinútil škrtením a bitkou môj spoluväzeň v cele, Fagan. Podpísal som mu priznanie, aby som mal aspoň na chvíľu pokoj.

V Tóthovej knihe je vyzdvihovaná činnosť údajných väzenských agentúr…

Žiadne agentúry,  policajti si kúpili väzňov – recidivistov –  za odmeny s tým, že mohli použiť proti nám akýkoľvek teror. Bol to nátlak 24 hodín denne a to nemusíte stále dostávať facky.  Pridajme k tomu hrozbu, že vás chcú zabiť (oni na to používali termín „trest smrti“ ), čiže  hrozba, ktorá tu bola tiež 24 hodín denne. Ten tlak bol neúnavný a systematický. Bol to hnus, ktorému sa nedalo vzdorovať.

Ako vnímate svoje priznanie s odstupom štyridsiatich rokov?

Svoje priznanie ako aj to, že som nedokázal nátlaku odolať, považujem za moje najvážnejšie životné zlyhanie. Iba ten, kto niečo podobné prežije, ma za to môže súdiť…

Zároveň treba dodať: ak by bolo možné obhajcov justičného zločinu podrobiť rovnakému nátlaku, aký bol vyvíjaný na mňa, tak by sa všetci do jedného priznali, že zabili Ľudmilu Cervanovú. Pokiaľ by skúsili len jeden taký deň, nerozprávali by nezmysly. Ľudia, ktorí  nezažili justičný teror na vlastnej koži, to ťažko pochopia, prípadne nepochopia vôbec.

Nezákonné, vynútené výpovede ste v plnom rozsahu odvolali…

Ešte v prípravnom konaní. Po dvoch mesiacoch brutálny policajný nátlak prestal, terorizujúcich  spoluväzňov v celách zrušili a nahradili  informátormi. Čiastočne som sa pozbieral z depresií a podpísané tzv. priznávajúce zápisnice som na výsluchu v prítomnosti advokáta odvolal.

V roku 1982 začal súdny proces, zúčastňovali sa Vaši rodičia na pojednávaniach?

Samozrejme, mali dve vstupenky, tak ako rodiny všetkých odsúdených.

Ako prežívala mama  Vaše zatknutie a konanie pred súdom?

Pre rodičov to bolo ťažké. Keďže mi dôverovali a podporovali ma, boli spolu so mnou prenasledovaní aj oni.  Rodičia sa mi snažili pomôcť tým, že zabezpečili právne zastúpenie,  vyhľadali svedkov obhajoby a podávali sťažnosti, poukazujúce na nezákonnosť konania. Matka napísala viac ako 150 sťažností.

V roku 1982 ste si prvýkrát vypočuli návrh obžaloby zastúpenej JUDr. Valašíkom na udelenie trestu smrti. Ako ste  prijali návrh prokurátora?  

Ako návrh na justičnú vraždu postavenú na vynútených a zmanipulovaných svedectvách, bez akéhokoľvek materiálneho dôkazu.

V roku 1982 ste si zároveň  vypočuli  odsudzujúci  rozsudok  vynesený senátom JUDr. Bilčíka vo výmere 22 rokov nepodmienečne… 

Najťažší rok môjho života za múrmi väznice som mal za sebou. Samotný rozsudok bol len potvrdením, že situácia je vážna, ale veril som, že jedného dňa dosiahneme spravodlivosť. Toho optimizmu som sa nevzdal dodnes. Okrem toho určitým priaznivým znakom bolo aj to, že upustili od trestu smrti, čiže  nechceli ísť do extrémov .

 

Ako dnes vnímate rozsudok vydaný krajským súdom v roku 1982? 

Ako rozsudok vydaný senátom, ktorému predsedal vrchnosťou vydieraný alkoholik, zodpovedajúci potrebám doby. Bilčíkov rozsudok údajne upokojil nálady vo verejnosti, naplnil slová vyšetrovateľov – priznanie vykúpilo trest smrti, aktérom z polície a justície priniesol lukratívne pozície,  médiá dostali poriadne sústo o dekadentnej vraždiacej mládeži a… na nás sa mnohí dívajú ako na skupinu vrahov, čo 40 rokov chodí po zemi, unáša, znásilňuje a vraždí dievčatá… Je to hrozné.

Vo rozsudku ste sa odvolali, v  roku 1983 o Vašom odvolaní rozhodoval senát NS SSR …

Trestný senát, ktorému predsedal  JUDr. Vojtech Máder potvrdil tresty uložené krajským súdom.  Prokurátor Serbin, rozhorčený nad rozsudkom,  po pojednávaní predstúpil pred novinárov a povedal: „ Už dávno mali všetci visieť “.

V roku 1990  NS ČSFR zrušil  rozsudky KS SSR a NS SSR pre nezákonnosť, špecifikoval  72 porušení zákona v konaní …

Vynesenie rozsudku NS ČSFR senátom JUDr. Veselého bol jeden z najšťastnejších  momentov od zatknutia v roku 1981.  Po 3414 dňoch väzenia a nekončiaceho teroru prišlo zadosťučinenie, spravodlivosť, prepustenie z väzby, sloboda…  Myslel som si, že zmeny v spoločnosti sa prejavia a budú mať vplyv na uplatňovanie základných princípov spravodlivosti a súdnictva.

 Prokurátor JUDr. Valašík, keď sa k prípadu Cervanová vyjadroval  v roku 1990 pre denník  Zmena, okrem iného uviedol, že je odporcom trestu smrti a na vynesenie rozsudku smrti neboli splnené podmienky … odvolával sa zároveň na posudky psychológa Dobrotku …

Vyjadrenie prokurátora JUDr. Valašíka bolo chabým pokusom o očistenie mena. Pokus o odôvodnenie, či ospravedlnenie konania človeka, ktorý po zmene režimu nevedel akým spôsobom sa bude v budúcnosti vyvíjať trestná vec a  jeho kariéra .

JUDr. Valašík po vydaní rozsudku podal odvolanie a opätovne žiadal tresty smrti.  Bol dozorujúcim prokurátorom, podával obžalobu a aj keď poznal nielen tú časť spisu od roku 1981, ale aj fiasko s Hrmom, svedectvá z jeho konania, Levočský archív, pravdepodobne aj informácie zo spisov ŠtB… tvrdil, že sme skutky spáchali. Aj vtedy platilo, že konanie vyšetrovateľa dozoruje prokurátor a usmerňuje vyšetrovanie pokynmi a príkazmi. Pre mňa je JUDr. Valašík vrah, človek, ktorý ma chcel zabiť.

V roku 1991 NS ČSFR vrátil  vec  krajskému súdu na nové konanie . Trestná vec „ Kocúr a spol.“ pripadla senátu sudcu JUDr. Vlčeka…

Tento senát v zmysle nariadenia postupne vykonával dôkazy nariadené najvyšším súdom do roku 1995 – odvolania JUDr. Vlčeka.  V roku 2001 bola vec pridelená senátu JUDr. Smolovej, ktorá sa ako jediná nestotožnila s obžalobou a svoje výhrady voči rozsudku uviedla vo viac ako päť-stranovom vyjadrení v zápisnici o hlasovaní. Keďže v konaní neboli vykonané dôkazy, podali sme odvolanie voči rozsudku v dobrej viere, že najvyšší súd nariadi vykonať dôkazy a vráti vec na ďalšie konanie na krajský súd – najmä preto, že vykonanie dôkazov nariadil v rozsudku z roku 1990 NS ČSFR.

Pamätáte sa aj na posledný rozsudok vynesený senátom JUDr. Michalíka v roku 2006?

Samozrejme,  opätovne som musel nastúpiť na výkon trestu.  Nielen na rozsudok, ale aj spôsob rozhodovania. Senát, ktorému predsedal sudca JUDr. Michalík v rozpore so zákonom nevykonal a nevyhodnotil dôkazy, ktoré NS ČSFR exaktne prikázal vykonať. Nepripustil dôkazy, s ktorými sa v pôvodnom konaní súd odmietol zaoberať údajne preto, lebo sa tým narušoval „ucelený logický reťazec odôvodnenia skutku“. Jednoducho prišlo nielen k zmareniu rozhodnutia NS ČSFR, ale aj k masívnemu mareniu našich základných práv v rámci konania a predovšetkým najzákladnejších povinností súdu. Pripustenie dôkazov by rozbilo nezmyselnú obžalobu súdneho procesu. Po verdikte som držal 35-dňovú hladovku na protest proti nezákonnému rozhodnutiu.

Ako vníma človek, ktorému v konaní vymerali súhrnný trest vo výške  22 rokov odňatia slobody, mediálne aktivity člena senátu  Juraja Klimenta – sudcu, ktorý odmietol vykonať navrhnuté dôkazy a po desiatich rokoch hovorí, že sa za rozsudok hanbí?

Kliment prejavuje  svoju nenávisť a pomstychtivosť. Zaujatosť voči nám zdôvodňuje nesprávne napísaným rozsudkom, ku ktorému sa pred niekoľkými rokmi hrdo hlásil. My sme ten rozsudok nepísali, za to nás ozaj nemôže viniť. To, čo produkuje v médiách, je nielen podľa mňa, ale aj podľa názoru niektorých jeho vlastných kolegov za hranicou sudcovskej etiky, ba až normálnej ľudskej slušnosti. My sme si odsedeli trest uložený za skutok, ktorý sme nespáchali. Sudca Kliment nemá právo neoprávnene zasahovať do našich životov, kriminalizovať nás a naše rodiny vymyslenými tvrdeniami podsúvanými z nejakých záhadných zdrojov. Zverejňovanie dokumentov, ku ktorým sa dostal mimo svojej sudcovskej funkcie nevysvetleným spôsobom, účelovo vyberané a vysvetľované bez kontextu je konaním hraničiacim so zákonom, ak nie jeho priamym porušením.

Na otázku redaktora sudca Kliment odpovedá, že „si je vedomý toho, že v archíve v Levoči je uložených viac ako tristo prvých výsluchov svedkov z roku 1976…

V čase súdneho konania na KS, vedenom predsedníčkou senátu JUDr. Smolovou po obnove konania nariadenom NS ČSFR,  nám odmietali umožniť prístup k časti trestného spisu odloženého v archíve v Levoči. K listinám z Levoče sme sa dostali až po vynesení odsudzujúceho rozsudku. V tom období sme vedeli iba to, že v archíve sú stovky autentických výpovedí súvisiacich s pohybom Ľudmily Cervanovej niekoľko hodín pred jej zmiznutím, zdokumentované vyšetrovanie od doby jej zmiznutia do zrušenia obvinenia prvému obvinenému študentovi fakulty telesnej výchovy Hrmovi až po prerušenie konania k 31.3.1977. Konanie voči nám podľa spisu začalo dňom zatknutia, čiže sme predpokladali, že v archíve budú listiny vyprodukované políciou v období od prerušenia konania do zatknutia, čiže do 15.6.1981.

Aký bol vlastne význam Hrmovho spisu a ostatných dôkazov z Levoče? 

Od začatia trestného stíhania 15.7.1976 až do nášho zatknutia v roku 1981 nie je v spise nič, hoci Hrmovo obvinenie, zatknutie, výsluchy boli vykonávané v rámci toho istého konania, pod rovnakým číslom. Tento spis nevideli ani naši obhajcovia, pričom je tam významný objem poznatkov, popisu miesta a udalostí v čase skutku, ale nič z toho sa nezhoduje s našimi konfrontovanými alibi a nikde nie je spomenuté ani jedno meno obvinených z roku 1981.

Napríklad význam výpovede svedka Karabinoša k tomu, že Cervanovú poznal, varila mu kávu, keď bol za troma študentami v bloku átriového domčeka, keď tam pracoval na oprave strechy. Potom jeho presný popis škodovky zo dňa 9.7.1976, kde sedeli študenti, ktorých poznal a jeden z nich držal Cervanovú okolo ramien a tak ďalej… Karabinoš tam pracoval vtedy už dva roky a s touto skupinou sa pri svojej práci stýkal a poznal. Nikoho z nich nevypočuli. Kto a prečo túto časť spisu odstránil z trestného spisu? Je to manipulácia s dôkazmi, falšovanie spisu, marenie spravodlivosti a zneužitie právomocí všetkými, ktorí sa na tom podieľali.  Ani jeden svedok z vypočutých v roku 1976 nebol pribratý do konania.

Sudca Kliment na otázku, prečo tieto nové dôkazy senát Najvyššieho súdu SR nepripustil, odpovedá nasledovne: „. Museli by sme totiž zrušiť rozhodnutie Krajského súdu a nariadiť mu, aby vykonal ďalšie dôkazy… a takto by sa to naťahovalo ďalších desať rokov“.

Tak toto je v rozpore s právom aj spravodlivosťou: súd je povinný hľadať pravdu všetkými dostupnými prostriedkami. Čítal som to jeho vyjadrenie, vraj sudkyňa mala ísť už do roka do dôchodku a podobné solidárne názory typu: radšej nevykonáme dôkazy len aby sa niekomu nepridala práca.  Jeho vyjadrenie súvisiace s nevykonaním dôkazov je vážnym znevážením poslania súdov a sudcovského stavu, čisté farizejstvo. Ad absurdum.

Zároveň sa Kliment vehementne odvoláva na takmer desiatku svedkov, ktorí Vás vraj spoľahlivo usvedčili …

Poďme po poriadku: Zimáková, Beňová svoje výpovede odvolali, Okenka a Tokár svoju výpoveď odvolali ešte v priebehu súdu v roku 1982, Varga utiekol na západ –  svoju výpoveď odvolal pred prvým pojednávaním, výpoveď Piačeka nebola akceptovaná, pretože sa zistilo, že v čase spáchania skutku bol na dovolenke v Bulharsku, Škrobánek odvolal svoju výpoveď pred súdom po zmene režimu, Valent, Olvecký, …  všetci svedkovia pred súdom opísali, za akých okolností podpisovali usvedčujúce zápisnice. Podpísali po policajnej nakladačke, keď videli , že pokiaľ nepodpíšu, budú zatknutí. Jediný svedok, ktorý nestiahol svoju svedeckú výpoveď bol Urbánek. Špeciálnou kapitolou bola svedkyňa Kováčová, ktorej výpoveď hodnotil ako nedôveryhodnú už prvý senát, ktorý vo veci rozhodoval.

Vráťme sa však Urbánkovi…

Urbánek vypovedal v prospech obžaloby už na pojednávaní tak hrozne, že sudca Bilčík napísal do rozsudku –  výpoveď je nelogická dokonca až absurdná… priznal sa, že sa podieľal na únose…

Podľa vyjadrenia sudcu Klimenta, pokiaľ sa väčšina jeho kolegov zaujíma o právo, on sa zaujíma o spravodlivosť…

Na pochopenie tohto vyjadrenia je potrebné nosiť  talár sudcu Klimenta, ktorý chce vykonávať spravodlivosť podľa vlastnej úvahy, vlastným spôsobom a nie v súlade a v medziach zákona.

Kliment operuje v mediálnom priestore a očakáva rešpekt k svojej sudcovskej autorite. Ale jeho blogy, či vyjadrenia obnažujú  iného človeka. Človeka, ktorý vysmial rozhodnutie svojich kolegov v senáte, označil ich rozsudok za nekvalifikovaný a nedostatočný a rozhodol sa napísať nejaký nový verdikt mimo súdu, podľa vlastných kritérií pre spravodlivosť a vybral si za cieľ  odsúdených, ktorí stratili roky na základe nezmyselného rozsudku a ich rodiny.

V čom vidíte motív  útokov a  kriminalizácie  sudcom Klimentom  po výkone trestu?  

Očistenie svojho mena a  naplnenie ambícií v justícii.  Perzekúciou našich osôb upútava na seba pozornosť. Člen senátu  NS SR, ktorý  nezákonne odmietol nariadenie nadriadeného súdu NS ČSFR, že má  vykonať prešetrenie úlohy zločinných recidivistov nasadených aj v rámci akcie Kamera počas vyšetrovania obvinených, paradoxne používa tieto hnusné zvrhlosti ako nástroj propagandy.

Musím vyjadriť rozhorčenie nad tým, že sudca NS SR, ktorý sa hanbí za rozsudok, za ktorý hlasoval, dnes predvádza takéto promo akcie  – pričom jeho tromfami majú byť zvrhlí zločinci, ktorí sa ku svojim zločinom priznali ako konkrétne Ivan Fagan (nasadený na mňa, aby ma terorizoval). Títo zločinci získali výhody za šikanovanie mojej osoby, za fyzické násilie, vyťažovanie, vyhrážanie a mali byť riadne vypočutí na súde, a nie citovaní.

Dnes Kliment s  Tóthom tvrdia, že tomu  zvrhlému  zločincovi, ktorý ma terorizoval, som vraj dôveroval a oznámil fantastické „priznávajúce“  údaje.

Som nad tým rozhorčený. Aj komunistickí sudcovia v čase justičného zločinu 1982  sa hanbili za zvrhlých zločincov nasadených na mňa. Dokonca aj psychológ Dobrotka, ktorý ma posielal na smrť, nakoniec pred súdom priznal, že ma nemal posielať na šibenicu. Dokonca priznal aj to, že nasadenie sadistických zločincov – konkrétne aj sadistu Fagana –  bolo chybným rozhodnutím.

A dnes Kliment nasadenie týchto zvrhlých zločincov vydáva za obrovský dôkazný prostriedok a používa ho ako promo nástroj v médiách. To je niečo nehorázne.

Vedeli by ste zhrnúť vaše alibi a okolnosti či dôkazy k tomu dátumu, keď Ľudmila Cervanová zmizla?

Nikto nedokáže nič zmeniť na objektívnych faktoch a skutočnostiach, ani na dôkazoch, ktoré tieto okolnosti nevyvrátiteľne potvrdzujú. Nikdy som Cervanovú nevidel, nepoznal, nestretol. Je mi ľúto, čo sa jej stalo, aj to, že skutoční únoscovia, či vrahovia neboli zistení ani potrestaní. Ani sám ani s nikým som ju do auta nevťahoval a neuniesol. Celý môj deň a moja činnosť od 7.7.1976 bola priebežne zrekonštruovaná a zdokumentovaná aj svedectvom sestier Lydie a Sylvie Cohen a Marcelou Čermanovou.

Cervanovú ani ja a podľa mňa ani nikto z odsúdených neznásilnil, toto potvrdzuje nielen pitevný protokol zo dňa 15.7.1976, ale aj celé vyšetrovanie proti Hrmovi. Dokonca sám Lamačka uznal, že o znásilnení sa začalo hovoriť až po našom zatknutí a neboli k tomu dôkazy. Obvinenia  doplnili o skutok znásilnenia až v decembri 1981. To isté platí aj o jej vražde. Príbehy a udalosti, ktoré  niekoľko mesiacov vnucovali a korigovali, musel vymyslieť psychicky narušený človek a zneužil k tomu celý vtedajší policajný a väzenský systém. Vyhrážkami trestom smrti a  psychickým nátlakom donútil prerozprávať príbeh z pera narušeného, mocou disponujúceho fanatika.

Postupne na sklonku života niektorí  účastníci  začínajú hovoriť pravdu. Pravdu, ktorú slovenská justícia nechcela počuť, nieto vyšetriť.

Milan Andrášik s Františkom Čermanom mali nepriestreľné alibi – v čase údajného páchania skutku robili spoločnosť sestrám Cohen …

Predošlé blogy ku kauze Cervanová:

• Odsúdený Kocúr: Hlavu mi tĺkli o stenu, vrieskali, že ak budem tvrdiť, že som nevinný, dostanem trest smrti, link

• Znalec: Je vylúčené, aby Cervanová bola znásilnená spôsobom, ako uvádza prokuratúra a súdy, link

• Kauza Cervanová – MUDr. Porubský: „My sa dozvieme z tej mŕtvoly všetko, keď chceme … Hovorí vždy pravdu…“ link

• Kauza Cervanová – Brázdovi podávali drogy , liekmi vyvolávali depresiu a manipulovali ho k samovražde link

• Kauza Cervanová – vec je dohodnutá a odsúhlasená so sovietskou prokuratúrou, Brázda dostane vysoký trest, nie povraz ,link

• Kauza Cervanová – odsúdení na základe fikcie – 3.časť ,link

• Kauza Cervanová – násilné akcie proti sestrám Cohen a odsúdenej Viere Zimákovej – 2. časť ,link

• Kauza Cervanová – nájdené telo a kremácia – 1.časť,link

• Ako sudca Koza (dnes Kliment) so siskárom Tóthom po dobrom mene zatúžili a knihu o kauze Cervanová písali ,link

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.