Klamstvo „sudcu“ Klimenta č. 13.
Už v roku 1982 sa na Krajskom súde v Bratislave prevalilo, že agent nelegálnej väzenskej agentúry, mnohonásobne trestaný recidivista a kriminálny zločinec Ján Janžetič bol vo väzobných podmienkach počas vyšetrovania vraždy Cervanovej väznený na cele s Romanom Brázdom.
Pripravil ho o zdravie aj rozum. Po neľudskom pôsobení a zaobchádzaní sa Brázda pri ňom natrvalo úplne pomiatol. Bol eskortovaný do väzenskej nemocnice v Brne a domov sa zdravý už nevrátil. Po dokonaní zadaného diela premiestnili „vyšetrovatelia“ Janžetiča do cely Juraja Lachmanna.
Na to došlo k veľmi zaujímavému úkazu spôsobov vyšetrovania ak nie prípravného konania. „Vyšetrovatelia“ sa od Brázdu aj Lachmanna dozvedeli, že ja, Pavel Beďač, som sa na diskotéku do Mlynskej doliny a do Varínskej ulici doviezol na svojom aute modelovej značky Fiat 600 červenej farby.
Zaprotokolované výpovede však trpeli podstatnou chybou, pretože Fiat 600 červenej farby som ja nikdy nemal, nepoužíval ani administratívne nevlastnil.
Vzhľadom k skutočnosti, že o auto uvedeného typu a farby som sa nikdy ani len neobšuchol, predložili prokurátorovi a súdu na stôl dôkaz, že policajné dezinformácie sa do vedomia Brázdu a Lachmanna mohli dostať len nezákonnou cestou a to priamo od vyšetrovateľov, alebo od recidivistu Janžetiča.
A na súde? Janžetič zmenil výpoveď, pretože už počas jeho tzv. svedectva som proti organizovaným zločinom hlasito protestoval.
Obraz už existoval, chýbali len niektoré čriepky mozaiky. Objavili sa v Kaniciach.
Ako to teda zomleli?
V júli v roku 1976 som vlastnil motorové vozidlo zn.: Fiat 500 žltej farby ŠPZ: NRA-94-46. Študoval som v Bratislave, Brázda v Prahe a Lachmann pracoval niekde vo Vysokých Tatrách. Ani s jedným som sa nekamarátil ani nestretával. Nemohli teda ani vedieť, aké auto som pred 5 rokmi vlastnil alebo používal. Okrem iného aj preto, že autá som často striedal. Fiat 500 bol napísaný na meno môjho bratranca, ale za volantom som bol vídaný ja a to najmä v Bratislave.
Z tzv. „ustanovky“ a z evidencie motorových vozidiel sa Pálkovci dozvedeli, že som pred rokmi vlastnil aj FIAT 600.
Našuškali to Janžetičovi a Lachmannovi.
Tento Fiat 600 bol na mojom mene kedysi administratívne len prihlásený. Bolo to mestské vozidlo môjho otca. Nebolo červené, ale sivé a v júli 1976 sme ho v garážach už ani nemali. Začiatkom roka 1975 ho otec predal.
Červenú farbu otcovej fiatke priradil pravdepodobne Eduard Pálka. Igor Urbánek, totiž na jeho doporučenie potvrdil, že v Mlynskej doline bola Cervanová unesená v červenej Škode 100, čo ešte v roku 1976 „svedkyňa“ Bublincová svedecky aj potvrdila.
Tak sa stalo, že z červenej Škody 100 a sivého Fiata 600, vznikol v Pálkovej hlave červený Fiat 600. Takto spracovanú informáciu posunuli Janžetičovi, Lachmannovi aj Brázdovi.
Bol som už mesiac vo väzbe, keď sa zistilo, že červený Fiat 600, o ktorom vypovedali vo väzobných podmienkach 3 osoby som ja nepoužíval ani nemal.
Zo spisov objavených v Kaniciach je však dôkazne preukázané, že moje meno bolo do vyšetrovania implementované Štátnou bezpečnosťou a plk. Pálkom. Žiaden z relevantných svedkov moje meno nikdy nevyslovil, pretože takýto dôkaz z objektívnych príčin nemohol ani existovať .
Prečo ma zatkli?
Spájali ma s Teodorom Galgánkom. Teodora Galgánka podozrievali z vedenia organizácie, ktorá sa mala zaoberať prevádzačstvom a emigráciami československých štátnych občanov za železnú oponu. O tom však neskôr.
Po mojom návrate do civilu som sa od známeho eštebáka dozvedel, že novonadobudnuté auto malo Galgánkovi zabezpečovať akési krytie. Mňa podozrievali, že som mu pri jeho úteku napomáhal. Nič z toho sa však nezakladalo na pravde. Auto som riadne predal a kúpnu zmluvu dodnes archivujem.
Teodor Galgánek žije vo Švajčiarsku ako bezúhonný občan a s organizáciou ČEKO, pokiaľ takáto firma vôbec niekedy existovala, nemal nikdy nič spoločného.
A teraz ku klamstvu „sudcu“ Juraja Klimenta.
Neudržateľnosť jeho výrokov voči mojej osobe vidím v jeho vyjadrení pre denník Postoj kde uvádza, že Fiat 500 som po vražde Cervanovej prestriekal a dokonca o tom existovali aj „dôkazy“.
Oveľa ďalej zašiel pri spisovaní kníh Kauza Cervanová I. a II., kde uvádza, že auto som účelovo nielen prestriekal, ale aj prefarbil. Podľa slov Klimenta a Tótha malo byť pôvodne oranžovo-červené. A to nie je pravda.
Ako som už napísal „sudca“ Kliment má občas bujarú fantáziu. V jednom z nich si ma doplietol s prípadom, o ktorom bol natočený celovečerný film.
Kandidát na šéfa NBÚ prišiel pre alkohol o vodičský preukaz
Nominant SaS na post šéfa Národného bezpečnostného úradu Juraj Kliment prišiel v roku 2003 o vodičský preukaz. Policajná hliadka ho prichytila, ako šoféruje pod vplyvom alkoholu. Informuje o tom dnes portál aktuálne.sk.
„Klimentova“ propaganda nesie prvky činnosti Petra Tótha a je dôkazom krajnej neserióznosti, akú pred súdy neprinášajú sudcovia, ale mukli. Veľmi stručne to odôvodňujem:
1/ Od 03.07.1976 bolo moje auto rozobraté, pretože si vyžadovalo opravy. Za tým účelom som ho kúpil aj predal. Opravy som počas semestrov v Bratislave vykonávať nemohol, pretože som býval na internáte a nemal som k tomu vytvorené ani podmienky ani čas.
2/ Každé moje auto, aj tie predošlé, aj tie neskôr zakúpené, bolo prestriekané, ale ani v jednom prípade sa farba auta nezmenila. Autá v tých časoch bežne korodovali už aj po 3 rokoch, pretože pozinkované plechy sa v automobilovom priemysle začali používať až po roku 1990.
3/ Fiat 500 som kúpil aj predal a auto bolo počas celej mojej držby len žlté. Výklad „sudcu“ Klimenta a jeho cynickej tvorivosti je dehonestujúcim dôkazom zdebaklovanej spravodlivosti a neospravedlniteľného správania. Nie je hoden myslenia ani slušného a ani normálneho človeka, pretože v Slovenskej republike si poškodený lak necháva opravovať desaťtisíce majiteľov osobných aut a nik ich nepodozrieva, že unášali, znásilňovali alebo mordovali.
Všetko čo tu uvádzam je úradne zaznamenané na dopravnom inšpektoráte v Nitre.
4/ Na Krajskom súde v Bratislave som v roku 1982 protestoval. So všetkým, čo tu opisujem som podal sťažnosti a predložil súdu aj dôkazy na spôsoby vyšetrovania. Môj brat moju výpoveď pred vyšetrovateľom a súdom plne potvrdil, ale súd mu neuveril.
Citujem z rozsudku: Výpovede obžalovaného a svedka vzájomne korešpondovali, ale nemožno pominúť, že mohol byť medzi nimi sprostredkovaný kontakt – píše sa na str. 91 rozsudku. Či k sprostredkovaniu kontaktu došlo alebo nedošlo už nikdy nikoho nezaujímalo. Súdna zápisnica sa vyhotovovala tendenčne a vždy, keď nejaký problém vznikol pojednávanie bolo prerušené, aby sa „sudcovia“ poradili a dohodli, ako ďalej.
5/ Žiadne spisy ohľadom farby a typu môjho auta sa nikdy nestratili, pretože takýto spis neexistoval. Moja výpoveď je zaprotokolovaná v riadnom výsluchu, od ktorého som neustále opakoval, že dňa 09.07.1976 som bol doma v Nitre, učil som sa na skúšky a popri učení som si opravoval auto, ktoré som pripravoval na predaj. Auto bolo kompletne rozobraté a na prelome júla a augusta celé aj prestriekané.
Opakujem, trestný spis je žurnalizovaný a očíslovaný dokument, ktorý má niekoľko záznamov. Tam, kde neexistuje spis, musí zostať zachovaný záznam, že spis kedysi existoval. Ten záznam je teda jeho krycím dokumentom. V tomto prípade však neexistuje ani spis, ale ani záznam. Existuje len účelová lož zlostného, zákerného a pomstychtivého človeka, ktorý sa vydáva za demokratického sudcu.
6/ Ak by Juraj Lachmann niekedy sedel v mojom aute, určite by nevypovedal o červenej farbe a modelovom rade 600, pretože v roku 1976 spolu so svojim bratom Vojtechom Fiat 500 červenej farby spoluvlastnil. Tento Fiat používal jeho brat.
Zostali však dôkazy.
Ten prvý je dôkazom o serióznosti tzv. „sudcu“, ktorý za pomoci SIS-ky vypátra vraha.
Ten druhý preukazuje, že Janžetič bol do ciel Justičného paláca povolaný a nezákonne zaangažovaný. Všetko nasvedčuje tomu, že ako príslušník Piatej kolóny Ministerstva vnútra sa do Väznice dostavil na povolávací rozkaz „zvláštní skupiny“, aby sa podieľal na ohavnostiach páchaných štátnymi orgánmi – dozorujúcim prokurátorom, vedúcim správy kriminálnej služby a organizovaným zločinom Vnútornej ochrany Väznice MS. Vo vytýčenej línii dnes pokračujú aj logické vývody „sudcu“ Klimenta.
Aby mal čitateľ N denníka predstavu, ako vznikalo Klimentovo literárne dielo, prikladám výpovede Janžetiča, Brázdu a Lachmanna a zároveň aj obraz, akú farbu vozidla si z ich výpovedí osvojil „sudca“, ktorý v Slovenskej republike udeľuje doživotné tresty.
Vzniklo presne tak, ako vznikal celý trestný spis. Na vode a výpovediach angažovaných a korumpovaných grázlov naskrz pochybných existencií zločinne postavených voči čistým a bezúhonným občanom. Hanbou konania nie je predviesť pred súd kriminálnu kreatúru, hanbou štátu je sudca, ktorý sa s jej svedectvom z doposiaľ neznámych dôvodov plne stotožňuje.
Hanbou „sudcu“ Klimenta je tiež nekritická opovážlivosť a kandidatúra, kde miesto všeobecne očakávanej a uznávanej autority v Súdnej rade obsadili politici existenciou už raz vykričanej pochybnosti, profesijnej nedôveryhodnosti a absolútnej vierolomnosti.
Klamstvo „sudcu“ Klimenta č. 14.
V rozhovore zverejnenom v denníku Postoj dňa 23.04.2017 „sudca“ Kliment hovorí o váhe historického dôkazu. Keby si „sudca“ Kliment niekedy prečítal trestný spis určite by sa dozvedel, že akcia kriminálnej federálnej ústredne s účasťou štátnej bezpečnosti sa nevolala uzol, ale „Uzel“.
Klamstvo „sudcu“ Klimenta č. 15
V rozhovore zverejnenom v denníku Postoj „sudca“ Kliment svojich čitateľov manipuluje niekoľkými účelovo pomýlenými klamstvami.
Keby si „sudca“ Kliment niekedy prečítal trestný spis určite by sa dozvedel, že Volkswagen o ktorom vypovedali manželia Bačoví bol inkriminovaným vozidlom, do ktorého nastúpila Ľudmila Cervanová. Tento Volkswagen smeroval z areálu internátov do mesta.
Volkswagen, ktorý spozoroval vodič autobusu svedok Alexander Nagy bol Volkswagen, ktorý sa vracal z mesta smerom do internátov.
Výpoveď manželov Bačových a výpoveď vodiča Nagya sú dve absolútne rozdielne výpovede, ktoré sa prekrývajú len v jednom bode požadovanej pozornosti. Jednalo sa tu o dve vozidlá rovnakého výrobcu.
Pokračovanie nabudúce.
Pavel Beďač – obeť justičného zločinu