Pokračovanie.

V júni 2020 som sa opäť vrátil k odkrývaniu môjho príbehu. Opísal som, ako sa predstavitelia štátnej moci voči mne správali, ako stáli nad zákonom a ako rozhodovali dokonca aj tam, kde rozhodovať nemali – boli povinní voči sebe vznášať námietky zaujatosti. Netušil som, akú tému otváram a aký bol môj blog nadčasový .

Dnes pokračujem, pretože sa to netýkalo len zneužívania súdnej moci a marenia spravodlivosti JUDr. Serbovou, JUDr. Kočicom (v roku 1983 bol dokonca prísediacim v senáte Najvyššieho súdu Slovenskej socialistickej republiky vedenom predsedom senátu JUDr. Vojtechom Maderom) a JUDr. Michálikom pri vznášaní námietok zaujatosti voči jednotlivým sudcom. S konkrétnou a vecnou argumentáciou prichádzam aj teraz.

Bývalý predseda Špecializovaného trestného súdu pán JUDr. Michal Truban dnes čelí kritike, akej uvedení sudcovia vystavení neboli. Nad ich konaním v Kauze Cervanová sa nikto nikdy ani nepozastavil:

https://dennikn.sk/1998343/newsfilter-aj-sudca-michal-truban-si-myslel-ze-on-je-viac-ako-zakon/?ref

Nehoráznosti „sudcu“ Klimenta č. 30, 31,32 a 33

V rozhovore zverejnenom v denníku Postoj si „sudca“ Kliment servítku pred ústa nedáva. Vybavuje si účty s JUDr. Štefanom Michálikom:

https://kauzacervanova.sk/aspon-male-vitazstvo-spravodlivosti-tichy-sa-vylucil-z-pripadu-michalika/

Kydá na kolegu, ako prísediaci „sudca“ dehonestuje predsedu senátu a poodokrýva časť sudcovskej etiky oslobodzujúcej vrahov a trestajúcej nevinných. Ako som v minulosti napísal, Michálik žiaden anjelik nie je, ale posledný z posledných by o morálke kázať nemal ani v ústavoch pre výkon trestu odňatia slobody.

Profesor JUDr. Pavel Holländer o slušnosti a etike sudcovského povolania priateľský vzťah v merite rozhodovania odmieta, čo na portáli sudcovia.sk potvrdila aj bývalá predsedníčka Súdnej rady :

„Sudca“ Kliment v Hanusovom plátku priznal, že v Kauze Cervanová rozhodol skôr, než si prečítal trestný spis:

https://kauzacervanova.sk/ma-sudca-kliment-vsetkych-pat-pohromade/

 Napriek uvedenému oznamuje, citujem:  „…. vedeli sme o Michálikových priateľských vzťahoch s Milanom Valašíkom“:

Doznal, že nebol sám. Aj JUDr. Hatala o tom vedel.

Napriek tomu „sudca“ Kliment  s JUDr. Hatalom predsedu súdu na prekážku vo veci neupozornili, ale rozhodovali.

Nebol to omyl. Bol to neospravedlniteľný zločin marenia spravodlivosti v súbehu so zneužitím právomoci verejného činiteľa a postavenia sudcu.

A nakoľko rozhodoval  3-členný senát, v pomere 3:0 bolo rozhodnuté už pred zahájením pojednávania. „Sudcovia“ Michálik, Kliment a Hatala sa postavili nad zákon. Ich konaním som bol odsúdený prv, než vstúpili do súdnej siene. Stal som sa ďalšou obeťou súdnej zvôle, akú Československá socialistická republika zažívala od päťdesiatych rokov až po koniec normalizácie. Boli to roky, ktoré pokrivený charakter dnešného súdnictva zakladali a desiatky rokov udržiavali pri živote.

Občan Kliment ďalej oznamuje, že sudca Kliment nemohol zasahovať do rozsudku.

Lož.

„Sudcu“ Klimenta dnes z klamstva usvedčí každý „sudca z ľudu“ povolaný do talára orgánmi Ľudových milícií, ŠtB a robotníckou triedou. Je tou najväčšou hanbou, aká sa od pádu Berlínskeho múra mohla v justícii uhniezdiť. Nikomu nikdy nevysvetlí, prečo sa v tejto veci angažuje práve on, spôsobom akým sa angažuje – samozrejme, že zadarmo, veď je to až žalostne viditeľné – a to aj napriek tomu, že v senáte Michálika nebol sudcom, ale len prísediacim s jediným právom sedieť a mlčať. Stratu vlastnej identity, dôstojnosti a súdnosti za proklamovanú „lásku k spravodlivosti“ v minulosti ešte žiaden sudca nevymenil.

V ďalšom referuje, ako so sudcom Hatalom oslobodili vraha.

V kontúrach obnaženého intelektu sa neobjavuje ani len náznak citu, ľudskosti, nehovoriac už o niečom, čo by inštitút prezumpcie neviny mohlo aspoň pripomínať. O tom pri Klimentovi nemožno ani snívať. Pohnútky pána „sudcu“ ako človeka bez základnej emocionálnej výbavy sa v rutinnej praxi  jeho podivnej spravodlivosti čítajú naozaj ťažko a s pohnutím.

1/

Ak obžalobu prokurátora Najvyšší súd SR zamietol a vecne zdôvodnil, patrilo sa „sudcovi Klimentovi“ zdôrazniť, že s Hatalom nesúdili vraha, ale človeka z vraždy obžalovaného, postaveného pred súd nedôvodne, nedôstojne, hanebne, nedopatrením alebo omylom, za nedostatočnej kontroly dohliadajúceho prokurátora (v Kauze Cervanová sa s vyšetrovateľom Lamačkom podieľal na vynucovaní doznania pani MUDr. Viery Vozárovej) a predošlých chýb v konaní.

2/

Myslenie Klimenta neuveriteľne osciluje a graduje. Prostredníctvom Hanusa oznamuje, že podobne ako v Kauze Cervanová aj v tomto prípade vedel, že obžalovaný je vrahom, hoci dôkazy hovorili o niečom inom.

Dokonca sa opovažuje tvrdiť, že nepozná sudcu, ktorý by v Kauze Cervanová rozhodol inak. Minister spravodlivosti, predsedovia Najvyššieho súdu a Súdnej rady Slovenskej republiky by sa vyjadreniami Klimenta mali zaoberať. Prejudikoval nimi rozhodnutia, ktoré ešte len prídu.

Názor súdu vyššieho stupňa je považovaný za zákon, pokiaľ neodporuje prírodným javom, fyzikálnym zákonom, záverom súdneho inžinierstva a lekárstva, záverom znaleckých expertíz, prirodzenému intelektu, zdravému rozumu a logickým súvislostiam. Názor súdu vyššieho stupňa je v súdnej praxi všeobecne záväzné právne nariadenie, ktoré sudcovia súdov nižších stupňov musia bezpodmienečne dodržiavať a akceptovať. Precedensom v tejto praxi je len rozsudok Federálneho súdu ČSFR v Kauze Cervanová, ktorý Kliment s Michálikom protiprávne zmietli zo stola a po 10 rokoch odôvodnili  – prostredníctvom Petra Tótha s Hanusom.

Kde sa berie v  Klimentovi toľko zloby a nenávisti sa v Postoji už nedočítame a určite nestačí, že nezvládnuteľnú povahu a tie najnižšie pudy uvádza do rovnováhy jeho pokojný prísediaci. Arogantne sa Kliment nespráva len ako predsedu senátu, ale aj ako prísediaci.

Žiaľ, žijeme v hektickej dobe. Je to doba neadekvátnej súdnej subordinácie, povinného rešpektu a bezpodmienečnej poslušnosti voči vrchnostiam. Je odporné, že podriadenosť a bigotnú kňazskú poslušnosť vyžadujú práve tí, ktorí ju ako prví bezprecedentne pošliapali a spochybnili. Diktátorskými právomocami vrátane všetkých vlastníctiev múdrostí a patentov na rozum sú obdarované, žiaľ, aj niektoré patologické povahy existujúce na odporných klamstvách a hlúpostiach neudržateľných rozmerov. Pokiaľ si okresní a krajskí sudcovia dovolia rozhodnúť a toto rozhodnutie nejakým, hoci nevysvetliteľným spôsobom Klimentovej logike a predstavivosti nepasuje, rozsudky vracia. Ak sa rozsudky poctivého a slušného sudcu vrátia na prepracovanie viackrát, jeho kariérny rast je ohrozený. Cesta, ako vysvetliť súdnej vrchnosti, že dochádza k bezpríkladnému zneužívaniu jej právomocí bola len donedávna zarúbaná.

3/

Moc zverená štátom nie je príležitosťou trestať. Je záväzkom. A povinnosťou rozhodovať a nastoliť spravodlivosť. Šliapanie po ľudských právach, nedodržiavanie základných zásad Rímskeho práva a nekontrolovateľná moc neboli symptomatické len pre komunistické súdenie. Vďaka takým sudcom, akým je Kliment sa plutokratické prejavy zneužívania súdnej moci opäť vracajú. In dubio pro reo v Slovenskej republike pre neho neplatí ani napriek upozorneniam Najvyššieho súdu ČSFR. Kauza Cervanová sa stala procesom storočia nie vďaka medializácii vykonštruovaného kriminálneho príbehu, ale z dôvodov lotrovského zneužívania štátnej moci, pre normálne mysliaceho človeka až z nepochopiteľných dôvodov – nikdy v minulosti nikde na svete sa nestalo, aby niekoho z vraždy odsúdili bez toho, že by nebolo overené jeho alibi. Jediné alibi bolo overené u mňa a Kocúra : https://kauzacervanova.sk/alibi-milosa-kocura-aj-s-dokazmi/

 

Dúbravického alibi zatajili  a doklad o jeho prítomnosti v práci ukradli: https://dennikn.sk/blog/1581106/kauza-cervanova-7-cast-ukradnute-alibi

Overiť alibi Čermana a Andrášika v roku 1982 súdy odmietli. „Sudca“ Bilčík  rozhodol v mene „spravodlivosti“ Pálku, Valašíka a Pješčaka. Namiesto toho, aby ho z justície vyhodili, povýšil na NS SSR. V roku 2006 svoju profesionálnu dráhu na NS SR okopírovala aj JUDr. Jana Serbová.

4/

Augiášov chliev je potrebné čo najskôr vyčistiť. Sú tu evidentné okolnosti a vážne osobnostné vady „sudcu“, občana a „spisovateľa“, ktoré sa pri výkone jeho sudcovských právomocí stávajú neznesiteľnými. Približne 96% sudcov pred rokom 1989 rozhodovalo politicky na ideologickom základe a potrieb Komunistickej strany Československa. Je irelevantné, či eštebákmi ustanovený Koza bol kedysi jej členom, kandidátom alebo len bezpartajným poskokom. Podstatou je, že praktiky eštebáckej ukrutnosti si osvojil a oveľa odpornejšie spôsoby na Najvyššom súde dnes dokonca zavádza. Kauza Cervanová na ktorej sa spolu s Michálikom podpísali je najobludnejším zločinom novodobých dejín bývalého Československa. Nie je to len názor intelektuálov, spisovateľov a filmárov. Názor monštruózneho výkonu spravodlivosti zdieľajú aj historici Ústavu pamäti národa.

Neviem, či žijeme v reálnom čase a priestore, či dokážeme vnímať veci odporné a odpornejšie než tie, ktoré sú nám ľahostajnosťou a normami bezprávnych inštitucializovaných konaní vnútené. Dekadenciu spoločnosti a výkonu jej spravodlivosti nepredstavoval len Generálny prokurátor na vodítku Kočnerovho psa, ale aj Súdna rada Slovenskej republiky, ktorá odôvodneniu rozsudku Slovenskou informačnou službou len mlčky a prekvapene prihliadala. Trnka s Kočnerom nie sú iným levelom ľudskoprávneho a profesionálneho zlyhania než to literárne, ktorým sa zviditeľnili Kliment s Tóthom, pretože dôvodné podozrenia tu zo dňa na deň narastajú. Všetko nasvedčuje tomu, že „sudca“ Kliment nie je len sudcom NS SR, ale aj legalizantom Slovenskej informačnej služby:

 

Klamstvo „sudcu“ Klimenta č. 34

V rozhovore zverejnenom v Postoji „sudca“ Kliment opäť zavádza hanebným, bezočivým a lživým tvrdením:

1/

Môj právny zástupca pán JUDr. Allan Böhm Levočské archívy k dispozícii nikdy nemal. Všetky archiválie Kauzy Cervanová boli pod plombou a nik okrem vyvolených sa do nich nikdy nedostal. Až po opakovaných žiadostiach a sťažnostiach nám ich sprístupnil vtedajší minister vnútra pán doc. Dr. Vladimír Palko. Žiaľ, až po vynesení hanebného rozsudku (január 2004) – na jar v roku 2004.

V decembri 2006 bol na Najvyššom súde Slovenskej republiky  spáchaný obludný justičný zločin. Odkrágľovali ma na základe prísne utajovaných „skutočností“, ktoré sa nikdy nestali. Boli odtajnené až v roku 2008. 40 rokov volám po obyčajnej ľudskej spravodlivosti.

Aj na tomto príklade možno poukázať na nepochopiteľné, ba až nenormálne postupy  tzv. demokratickej a tzv. nezávislej justície.

2/

Ešte v základnom konaní som žiadal, aby mi boli všetky archívne spisy sprístupnené, aby som sa s nimi mohol oboznámiť a aby sa do konania dostali pred samotným rozhodnutím súdu. Žalobcom a zástupcom Generálnej prokuratúry JUDr. Robertom Vlachovským (pracoval na všetkých obludných veciach – kauza Únosu prezidentovho syna, Hedviga Malinová, vražda Roberta Remiáša …) bolo súdu oznámené, že žiadne iné spisy vo veci už neexistujú. Oklamal nás. Spisy existovali a podľa viacerých vyjadrení Klimenta som bol odkrágľovaný práve na základe utajovaných svedectiev, ku ktorým som nemal možnosť sa ani len vyjadriť

3/

V apríli 2004 sme sa dostali do Levoče a v roku 2018 do Kanických archívov, kde sme objavili ďalších približne 13 000 zatajených strán.

 

Klamstvo „sudcu“ Klimenta č. 35

V rozhovore zverejnenom v denníku Postoj „sudca“ Kliment oznamuje, že nič nenasvedčovalo tomu, že svedectvo Zimákovej bolo vynútené.

Predpoklad Klimenta je v alarmujúcom kontraste dokonca s tvrdením komunistického prokurátora a žalobcu. Milan Valašík už v roku 1990 pripustil, že výpoveď MUDr. Viery Vozárovej mohla byť dielom špinavého vyšetrovania, že ju to mohli vyšetrovatelia naučiť. Valašík veľmi dobre vedel o čom rozpráva. Útek zo splavu za daždivého letného večera po namáhavej etape s úmyslom zúčastniť sa diskotéky v Bratislave skrsol totiž v jeho hlave a bol to on s Lamačkom, kto svedkyňu uväznil a donútil k „svedeckému“ doznaniu :

 

Nie, nie je to konflikt dozorujúceho prokurátora a demokratického sudcu, je to konflikt vnútorného sveta osobností dvoch režimov. Brutálneho a oveľa, oveľa horšieho.

Má to však háčik. S prepisom tzv. výpovede pani MUDr. Zimákovej sa v Kaniciach našla aj magnetofónová páska. Bola uchovaná v zapečatenej obálke, ku ktorej sa bez súhlasu generála Pješčaka nik iný nemal dostať.

Podľa Hanusa a Klimenta to má byť doznanie. Podľa názoru tretích osôb jedinečný objav, pretože bol nájdený korunný dôkaz. Neľudského, hrubého a ponižujúceho zaobchádzania Štátnej bezpečnosti s občanom spracovávaným na krivého svedka. S tehotnou ženou, účelovo, protiprávne a nevinne väznenou vo väzenskej cele. Hrôzy cely so starostlivo vyberanou spoločnosťou si dnes sotvakto dokáže predstaviť. A vzhľadom k tomu, že „logický dej“ vraždy Cervanovej popísala MUDr. Vozárová ako prvá, bol verejnosti predložený aj nezvratný a korunný dôkaz, že príbeh vraždy Cervanovej bol vykonštruovaný štátnou bezpečnosťou a jej „zvláštní skupinou“.

Pozn.: Medička Zimáková sa v tom čase preukázateľne nachádzala v stanovom tábore vzdialenom od Bratislavy 160 km. V požičanej vetrovke sa sušila pri táborovom ohni v prítomnosti medikov Kružlíka a Melišku. Bolo to potvrdené v prípravnom konaní aj pred súdmi.

V Kaniciach sa objavili sťažnosti nielen pani Dr. Vozárovej, ale aj jej matky a manžela. Bolo ich niekoľko:

https://kauzacervanova.sk/agnesa-zimakova-staznost/

Vyjadrenie Klimenta, že nič nenasvedčovalo, že svedectvo Zimákovej bolo vynútené možno považovať len za dôkaz bezduchého a surového vnímania faktov pri výkone fanatického „súdenia“ a nadľudského prejavu profesionálnej arogancie. Trvalo len dva roky, čo sa moje slová naplnili.

Dôkaz plačúcej svedkyne, prízvukujem, nie obvinenej, ale tehotnej, väznenej a psychicky ubíjanej svedkyne, je dôkazom Klimentovej ľudskej hrubosti.

Ani zmienka o tom, že doznanie bolo vynútené v sídle štátnej bezpečnosti na Drieňovej ulici v Bratislave. Ani zmienka o tom, že ho z pani Dr. Vozárovej vyťažili eštebáci počas rannej fázy tehotenstva, kde zvratky po sadistickom „vyšetrovaní“ nechali poupratovať dokonca ďalším svedkom.  

MUDr. Viera Vozárová a jej rodinní príslušníci písali protesty a sťažovali si. Viac urobiť nemohli, pretože obdobie komunizmu bolo mnohonásobne nebezpečnejšie a deprimujúcejšie než čokoľvek, s čím sa dnes stretávame.

Priemyselná výroba dôkazov a svedkov, desivá prítomnosť Slovenskej informačnej služby na Najvyššom súde SR, tie najhoršie ľudské a osobnostné vlastnosti plné zvráteností, hlúpostí a odporných lží, všetko sú to len čriepky potenciálu moskovských lektorov, stalinistickej beštiality a ich bohorovnej nedotknuteľnosti. Nielen eštebákov a dobových súdruhov, ale aj ich dnešných chránencov.

Moje svedectvo nie je len upozornením a poukázaním na zneužívanie klamstiev pri odôvodňovaní rozsudkov páchaných na Najvyššom súde Slovenskej republiky.

JUDr. Juraj Kliment je „sudca“, ktorý ma pred 14 rokmi na základe akejsi objednávky bez jediného dôkazu odsúdil. Tým, že nedokázal odôvodniť svoj rozsudok, spochybnil aj svoje zahanbujúce sudcovstvo a postavenie vo veci. Vieme, že je obchodníkom so špinou, pretože Kauza Cervanová bola dôvodom, prečo s obchodníkom so špinou zbratal a uzatvoril s ním akýsi veľmi podivný kontrakt. Vieme tiež, že Tóth nikdy neslúžil zadarmo.

Ale nevedeli sme, že samozvaný spisovateľ bestsellerov a paparazzi bol aj akýsi odporný had v službách preregistrovaných eštebákov – na krste knihy obsadili niekoľko stolov. Žiadnu knihu s Klimentom nenapísali. Napísala ju Slovenská informačná služba. Tá istá inštitúcia, ktorá sa podieľala na únose syna prezidenta Slovenskej republiky. Vydaním knihy Kauza Cervanová I. začala odôvodňovať rozsudky napísané v Mene Slovenskej republiky.

Faux pass? Určite! „Sudca“ Kliment sa len pomýlil. Svoje literárne dielo si pravdepodobne len doplietol, možno so štatútom spolupracujúceho obvineného. Aj o tomto je „demokratická“ súdna moc, neschopná odôvodniť svoj rozsudok, ale schopná zaplatiť stovky bilbordov po celom Slovensku, aby ohla nielen právo a zákon, ale najmä myslenie svojich občanov a obyvateľov.

Nikoho nezaujíma koho, kedy a koľkokrát občan Kliment oklamal a v budúcnosti ešte oklame a kto jeho bilbordy zaplatil. 3. cenová skupina nie je len kategória podradných výčapov a pohostinstiev, ale aj ľudí.

Čo sa však „sudcu“ Klimenta týka, jeho postavenie a budúcnosť sú dnes omnoho zložitejšie. Ak nerátame päťdesiate roky, Najvyšší súd Slovenskej republiky dostal neuveriteľnú ranu pod pás a nik to z neho nikdy nezmyje, nevysvetlí, ani rozumovo nezdôvodní. Naša národná a najvyššia súdna inštitúcia klesla na úroveň vnútorného sveta Mariána Kočnera, Petra Tótha a jedného z jej sudcov, ktorý sa sudcom nikdy stať nemal. Alarmujúci škandál a spochybnená dôveryhodnosť justície tu ale zostávajú. Nik nezodpovie na ako dlho. Pozadie súdnej krágľovačky a jej literárneho dodatku prinášajú svoje ovocie.

 

Pokračovanie nabudúce.

Pavel Beďač – obeť justičného zločinu