Justičná mafia

Režisér Kauzy Cervanová: Máme tu justičnú mafiu

Odsúdení za vraždu vo filme ROBERTA KIRCHHOFFA hovoria, policajti a sudcovia vystupovať nechceli.

Robert Kirchhoff (45), režíroval filmy Hej Slováci, Kvety zla, Lesk a bieda SNP, Duch v stroji. Producent filmov Koliba, Nemoc tretej moci. Dokončuje film Cesta lesom o holokauste Rómov a dokončuje hudobný Jazz wars.Robert Kirchhoff (45), režíroval filmy Hej Slováci, Kvety zla, Lesk a bieda SNP, Duch v stroji. Producent filmov Koliba, Nemoc tretej moci. Dokončuje film Cesta lesom o holokauste Rómov a dokončuje hudobný Jazz wars.(Zdroj: SME – TOMÁŠ BENEDIKOVIČ)

Na filme o vražde Ľudmily Cervanovej pracoval osem rokov. Režisér ROBERT KIRCHHOFF tvrdí, že sudcovia držia pokope a odmietajú priznať zlyhanie. V kinách film Kauza Cervanová premietajú od zajtra.

Kto vie najviac o prípade Cervanová?

„Ak sa pýtate na to, čo sa stalo v roku 1976, najviac vedia tí, čo boli priamo pri tom. Ak sa ale pýtate na prípad, ktorý je už vyše tridsať rokov starý, asi narážate na to, že by som to mohol byť aj ja. A asi áno. Viem o tom dosť.“

Jeden z obžalovaných vo vašom filme hovorí, že pri výsluchoch vo väzení prestal v jednom momente rozoznávať pravdu od klamstva. Ako ste pri filmovaní tieto dve veci odlišovali vy?

„Nešlo len o filmovanie, bola to aj detektívna práca a ja som sa pri nej často cítil ako psychológ. Stretával som sa s ľuďmi, ktorí majú v sebe mŕtve uhly a zasunuté spomienky. Nebolo to nič príjemné, keď som ich z nich musel vyvolávať, dlho odolávali a nechceli sa zveriť so svojou skúsenosťou.“

Čo vám teda pomohlo pri hľadaní pravdy?

„Tréning. Ako filmár som už často videl, že ľudia raz čosi povedať chcú, inokedy to zas chcú vytesniť alebo zamlčať, schválne či podvedome. Už tak nejak inštinktívne cítim, čo je pravda a čo nie. Podobne ako lekár, holič alebo predavačka v potravinách, už viem veľa odhadnúť.“

Z vášho filmu je dosť zrejmé, že už do nakrúcania ste vstupovali s istým presvedčením.

„Inak sa to ani nedá. Ale to presvedčenie bolo vratké a sám som proti nemu bojoval. Cítil som nebezpečenstvo, že by tak film skĺzol do nejakej apriórnej roviny a diváci by ho neprijali. Zápasil som, bojoval a robil všetko preto, aby to bol otvorený film.“

Ako ste si ho predstavovali?

„Najprv som chcel najať súkromného detektíva, on by bol hlavnou postavou. S malou kamerkou mal nakrúcať ľudí a záznam z rozhovorov mal potom premietnuť dvanástim ľuďom, akoby porotcom. Bolo by to takých dvanásť rozhnevaných mužov z okolia Ľudmily Cervanovej, alebo ľudí, ktorí boli do prípadu zapletení.“

A jeden z nich by mal iný názor ako všetci ostatní?

„Áno. Myslel som, že medzi tých rozhnevaných ľudí zavolám novinára Milana Žitného. Lenže, bolo by to veľmi komplikované. Predstavil som si, že by som ľudí režíroval, nútil ich, aby svoj život zahrali znovu – bolo by to nebezpečné a navyše by to devalvovalo faktickú rovinu filmu. Povedal som si, že najlepšie bude, ak sa budem držať faktov.“

Cítili ste sa ako detektív, alebo skôr ako obhajca?

„Trochu ako detektív, trochu ako obhajca, ale najviac vystupujem ako svedok. Keby mi niekto dnes zavolal a chcel, aby som o prípade vypovedal, budem hovoriť len to, čo je vo filme. “

Keď bol prípad najživší, boli ste chlapcom. Čo ste vnímali z propagandy, ktorá sa okolo neho vytvorila?

„Bol som siedmak, ôsmak a v tom čase sa stali aj iné vraždy, aj o nich napríklad v 80. rokoch vznikol film Smrť stopárok. Ale tento prípad mnou otriasol. Ján Kamenistý, váš kolega zo Smeny na nedeľu, napísal sériu článkov, inšpirované knihou Trumana Capotea Chladnokrvne. Hovoril som si, hm, zaujímavo vymyslený príbeh. Neveril som, že by to tak naozaj mohlo byť. Také články veľmi fungovali, podpisovali sa petície, na súdy chodili žiadosti o trest smrti. Rozmaznané deti papalášov! Odvisnúť! Prokurátori také rozsudky naozaj žiadali, obžalovaní pred nimi unikli len o vlások. Vďaka Viere Zimákovej, ktorá dnes už nežije. Odvolala svoju výpoveď, s tým, že ju k nej donútili a za to sa dostala do väzenia. Otakar Motejl (bývalý český minister spravodlivosti) mi povedal, že si nepamätá, žeby niekedy poslali svedka do väzenia. Nepodmienečne.“

Československo zažilo veľa súdnych zločinov, prečo práve Cervanová tak v spoločnosti rezonuje?

„Ľudia nie sú o tomto prípade presvedčení, asi preto, že im to súdy neumožnili. Neumožnili im vytvoriť si názor. Celý čas som sa snažil o to, aby súdy a sudcovia zdôvodnili svoje rozhodnutia, aby vystúpili vo filme. Odmietli to. Naopak, ľudia, ktorých verejnosť vníma ako vrahov a niekoľko súdov ich opakovane odsúdilo, nemali problém vystúpiť. Aj keď sú vo filme aj také scény, ktoré ich môžu kompromitovať. Sami ma dokonca na niektoré zlyhania upozornili.“

Prečo nechcete veriť, že môžu byť vinní?

„Zistil som napríklad, že je to skupina siedmich úplne odlišných ľudí. Že by sa spoločne zúčastnili na niečom takom a toľko rokov by držali spolu strážiť to tajomstvo ako jeden človek, to sa mi zdá zvláštne. Skúmal som tiež, ako fungovala vyšetrovacia, takzvaná operatívno-kriminalistická skupina. Najprv im padla piešťanská, potom bratislavská aj trnavská stopa a nakoniec objavili skupinu mladých ľudí z Nitry. Oni pomáhali iným ľuďom emigrovať, tým, že im dávali svoje pasy. Zistilo sa, že v čase vraždy Ľudmily Cervanovej neboli niektorí v Československu, no medzi nimi boli aj mená ľudí, ktorých nakoniec obvinili. Už vtedy sa tento prípad konštruoval. Vyšetrovatelia ani neskúmali, ako týchto páchateľov polícia našla. Vzali to ako holý fakt: sú to vrahovia, priznali sa, musia do väzenia.“

Čo ste sa po rokoch od policajtov dozvedeli?

„Bolo ich niekoľko skupín, ani jedna nevedela o práci tej druhej a ich jednotlivé zdôvodnenia sa postupne strácali, vznikol galimatiáš. Hovoril som aj s operatívcami aj s vyšetrovateľmi, bolo ťažké vracať ich v čase. Tvrdil som, že v pamäti sa môže nachádzať len jedno, nemôže tam byť toho viac. Ten vnútorný, osobný historik im musí povedať, čo je pravda. Pravda je jednoduchá, lži sú zložité. Hoci je zložité dostať sa k pravde.“

kirch3_res.jpg

FOTO: TASR

Vravíte, že ste do filmu dali všetko, čo ste sa dozvedeli. Medzi ľuďmi sa hovorí, že otec Cervanovej videl pri identifikácie len šperky, nie telo. Spomína sa aj jeho blízky vzťah s Husákom – vy to však nespomínate. Prečo?

„To, čo ste vymenovali, sú hypotézy, ja som sa držal toho, čo mi kázali fakty. Pri takomto type filmu vždy vznikne rozpor medzi estetikou a etikou, nájsť rovnováhu je ťažké. Ak hovoríme o identifikácii tela, v postupe nájdeme mnoho vecí, čo sa mali urobiť inak. Keď napríklad telo vybrali z vody, nechali ho ešte jeden deň hniť v márnici v Kráľovej pri Senci, miesto toho, aby sa k nemu hneď dostal súdny lekár. Identifikácia je diskutabilná, nemám to overené, ale veľavravná je lekárska správa. Tá upozorňuje na to, že páchateľom chýbal motív. Na tele nenašli stopy násilia, ani po znásilnení, Ľudmila Cervanová nemala ani dobrovoľný sex. Po dvoch rokoch napísali, že to nemôžu vylúčiť, pretože telo bolo v stave pokročilej hniloby.“

Nechceli ste sa viac venovať aj úvahám, kto mohol byť vrah?

„Uznávam, že ten, kto o prípade trocha vie, môže byť sklamaný. Ak očakáva, že na konci zacvaknem želiezka a poviem, tento človek je vrah. Schválne som to tak nerobil, mňa vždy zaujímalo skôr to tajomstvo, ktoré okolo prípadu vzniklo. Tajomstvo okolo toho dievčaťa, obžalovaných aj ľudí, ktorí boli blízko. Popri tých faktoch je to aj mysteriózny príbeh.“

V čom vás to tajomstvo znepokojuje?

„Znepokojuje ma najmä svedectvo Viery Zimákovej, ktorá bola tiež z Nitry, študovala medicínu a nútili ju, aby potvrdila, že tiež bola na diskotéke, po ktorej Ľudmilu zabili. Nakoniec potvrdila, áno, bola som tam a po dvoch mesiacoch zistila, že v tom čase bola na splave pri Hronskej Dúbrave a bola tam dokázateľne. Policajti potom zmenili jej doznanie. Vraj bola najprv na splave, potom prebrodila rieku Hron, prešla lesom dva kilometre a šla stopom na diskotéku do Bratislavy. Potom sa mala zúčastniť na znásilnení, vražde a znovu sa vrátiť do tábora, kde si nikto nevšimol, že bola preč.“

A čo podľa vás vyvracia prítomnosť obžalovaných?

„Cervanová mala byť znásilnená v dome, kde už odsúdení dva mesiace nebývali. Vzorka vody z pľúc sa stratila, takže nie je potvrdené, kde a ako zomrela, dôkazové materiály sa zničili. Mám informácie, že v povraze, ktorými bola zviazaná, sa našli tri depigmentované vlasy, ale ani jeden z odsúdených nemal šedivé vlasy. Žiadali, aby sa spravil test DNA – vtedy to už bolo možné, ale súdy sa k týmto veciam správali arogantne, zaujato a bezohľadne.“

Ako si vysvetľujete, že aj niekoľko rokov po revolúcii ich uznali za vinných?

„Po revolúcii sa prípad vrátil na prešetrenie, Najvyšší súd CSFR vytkol sedemdesiattri pochybení, ktoré mali slovenské súdy objasniť. O týchto sporných momentoch by mohlo vzniknúť niekoľko kníh – o tom, ako vznikali, ako sa vysvetľovali a ako sebaospravedlňujúco justičné orgány reagovali a reagujú doteraz. Myslím si, že tu máme justičnú mafiu. Sudcovia držia pokope a vedome alebo nevedome si odmietajú pripustiť zlyhanie.“

Hnevá vás, keď okolo smrti Cervanovej vznikajú konšpiračné teórie?

„Vôbec nie. Tento prípad pozná každý druhý človek a to, že sa o ňom toľko diskutuje, vyplýva z toho, že nikto ešte ľuďom presne nepovedal, čo sa vtedy stalo. Tak vznikajú fámy a domnienky“

kirch2_res.jpg

FOTO: SME – TOMÁŠ BENEDIKOVIČ

Že obvinení sú naozaj páchateľmi, tvrdí vo svojej knihe aj Cervanovej mama. Hovorili ste s ňou?

„To bolo jedno zo vzácnych stretnutí, pretože to, čo hovorí ona, vychádza z osobných skúseností a je v tom aj veľa pravdy. Veľmi som chcel, aby vo filme vystupovala, nakoniec sme sa nedohodli. Nechcela byť vo filme, kde vystupujú ľudia, ktorí sú – podľa nej – zodpovední za smrť jej dcéry. A ja to rešpektujem. Myslím si, že potrebovala uveriť, že odsúdení sú tí praví. Inak by nemala pokoj.“

Odsúdení patrili k takzvanej zlatej mládeži, boli deťmi vysokopostavených straníkov. Prečo si policajti vybrali ich?

„Režimu to veľmi pomohlo. Vtedy nebol toaletný papier, menštruačné vložky, pomaranče a banány – to bol sen. Hrozila tretia svetová vojna a komunisti museli režim za každú cenu obhájiť. Tento prípad im poslúžil na kamufláž, preto z neho urobili monster proces. Nad Justičným palácom lietali helikoptéry, okolo neho boli obrnené transportéry, kordóny, psy. Obžalovaných sprevádzali húfy policajtov, všetci to sledovali, pán Kamenistý o tom písal články. A dokonca aj na Slobodnej Európe hlásili: No aspoň v niečom sa československá justícia zachovala spravodlivo! Takže odsúdení nemali nikoho, kto by sa ich zastal.“

Čo sa medzi nimi za tie roky vytvorilo?

„Prešli spoločnou skúsenosťou. Nasadili ich do predstavenia a to divadlo bolo ozajstné. Ako nočná mora, z ktorej sa nedá prebrať. Každý bol charakterovo iný, jeden slabší, iný silnejší, neboli väznení spoločne a na vyšetrovacie metódy reagovali rôzne. Niektorí podľahli, niektorí nie. Dnes si vyčítajú, kto sa ako zachoval. Lenže vtedy netušili, čo sa s nimi stane, ak podpíšu jeden papier. Dnes sú z nich dôchodcovia a ak sa prípad poriadne nevyrieši, ich trauma sa prenesie na ich deti, možno aj na vnukov. A Kauza Cervanová zostane naďalej bielym miestom v dejinách československej justície a kriminalistiky.“

Prípad je ale dnes oficiálne uzavretý a váš film dokončený. Ešte by ste niečo urobili?

„Robil som tento film preto, aby som pomohol spravodlivosti – niekedy stačí aj jednoducho popísať stav, ukázať, že ľudia sa boja hovoriť aj v demokratickej spoločnosti, že sudcovia odmietajú zdôvodniť svoje rozhodnutie a policajti, ktorí by mali byť pyšní na to, že našli zločincov, predo mnou zabuchli dvere.“

Stálo vám za to, venovať osem rokov filmárskej kariéry tejto téme?

„Nestretol som sa s nijakou nádejou, v tomto prípade nebolo nič, čo by bolo pekné, čisté, ľudsky príjemné. Aj keď sa tak niečo javilo, neskôr som narazil na nejakú skulinku, cez ktorú sa všetko ukázalo inak. Tento film ma naučil byť väčším skeptikom. Ľudia musia začať používať vlastný rozum a pochopiť, že pochybovať je normálne. Tak ako je normálne povedať, že som urobil chybu, zničil životy niekoľkých ľudí, pretože som o tom nevedel, alebo ma k tomu donútili. Najmä sudcovia by mali byť ako vedci a postupovať racionálne. V tomto prípade sa to nestalo. Preto som ochotný s nádejou v spravodlivý proces zveriť svoj filmový materiál súdom, keby ešte niekedy mali záujem.“