Obhajca Beďača a Čermana – advokát JUDr. Allan Bőhm

Allan Böhm: Slobodu som si nedal vziať za socializmu a nikto mi ju nezoberie ani za demokracie

Pod vplyvom silnej mediálnej propagandy z osemdesiatych rokov bol som presvedčený, že kauza Cervanová bola úspešným záťahom vyšetrovateľov a súdov, ktorí sa na tú dobu statočne vysporiadali s komunistickými detičkami – usvedčenými vrahmi.

Vášho otca právnická a aj laická verejnosť dlhodobo vnímala  ako právnika, ktorý v osemdesiatych rokoch zastupoval disidentov a katolíckych aktivistov. V posledných rokoch médiá  niekoľkokrát zverejnili informáciu, že Váš otec bol obhajcom Nitranov.

Môj otec prišiel do kontaktu s kauzou Cervanová veľmi okrajovo v roku 1978, keď ho  podplukovník Cervan požiadal o zastupovanie v rozvodovom konaní  so svojou manželkou.  Pani Cervanová počas rozvodu svojmu manželovi kadečo vytýkala, okrem iného aj vo vzťahu k tomu, čo sa stalo v roku 1976 ich dcére. Pokiaľ chce niekto zistiť, čo sa v tej dobe dialo v rodine Cervanových, z rozvodového spisu sa to zrejme dozvie. To bola jediná vec, kde môj otec prišiel pred  rokom  1990 do styku s kauzou Cervanová.

Takže nezastupoval  Nitranov v tej veci …

Nie, nikdy. S kauzou Ľudmily Cervanovej nemal nikdy nič spoločné. Kauzu poznal v rokoch 1981 – 1983 tak ako aj ja, v tej dobe študent práva, a ako milióny občanov z informácií zverejnených v tlači, čiže zobral na vedomie, že boli usvedčení siedmi páchatelia z lepších komunistických rodín z Nitry a tí boli potrestaní vysokými trestami odňatia slobody. Takáto rana do vlastných radov od komunistického režimu bola naozaj presvedčivá a u nezainteresovaných ľudí, hoci s právnym vzdelaním, tento trestný prípad nevzbudzoval žiadne pochybnosti. Veď prečo by totalitná moc odsúdila, ak by bola pochybnosť o ich vine.

Vo verejnosti rezonuje informácia, že neúspešný obhajca Nitranov v osemdesiatych rokoch si riešil vlastnú prehru ako federálny generálny prokurátor … 

Až v druhej polovici 90 rokov, keď už prebiehal obnovený proces odhaľujúci obludnosť krutého a nezákonného vyšetrovania kauzy  Cervanová v rokoch 1978 – 1981, sa začali šíriť informácie, že vyšetrovanie a súdny proces  s Nitranmi za socializmu bol zákonný a obnova tohto procesu bola len iniciatíva môjho otca, ktorý za totality v kauze Cervanová obvinených obhajoval. A pretože bol neúspešný, svoju boľačku, či neúspech si riešil ako federálny generálny prokurátor podaním sťažnosti pre porušenie zákona. Skupina ľudí, ktorá sa  podieľala na nezákonnostiach vyšetrovania kauzy Cervanová za totality, kŕmi týmto totálne vymysleným klamstvom verejnosť do dnešného dňa. A k nej sa naposledy pripojil aj najatý obhajca vykonštruovanej kauzy Cervanová, spisovateľ  a exsiskár Toth, ktorý toto klamstvo v decembri 2015 verejne ohlasoval v televízii pri prezentácii svojho knižného dielka. Akú veľkú moc má podstrčené klamstvo spochybňujúce konanie slušných ľudí nakoniec dokázal aj minister vnútra Kaliňák, ktorý do tej istej televízie pri tej istej príležitosti toto klamstvo takisto odrapotal. Minister Slovenskej republiky, ktorý podľa môjho názoru nemá ani tušenia o vyšetrovaní kauzy Cervanová, mal potrebu verejne prezentovať práve toto dômyselne vyfabrikované a jemu podhodené klamstvo.

Keď sa môj otec stal generálnym prokurátorom, inicioval desiatky, stovky, možno tisíce rôznych prešetrení politických aj iných vecí, pretože nastúpil na generálnu prokuratúru v čase (január 1990), keď sa množstvo totalitnou svojvôľou postihnutých občanov sťažovalo generálnemu prokurátorovi so všetkými svojimi  neprávosťami a skrivodlivosťou, ktorá sa na nich páchala za štyridsať rokov komunizmu a žiadali odčinenie krívd.

Inicioval aj prešetrenie kauzy Cervanová?

Kauzu Cervanová mal na starosti nejaký pracovník generálnej prokuratúry, ktorý pri štúdiu trestného spisu prišiel k záverom, že je potrebné podať sťažnosť pre porušenie zákona, pretože zistil desiatky, možno stovky pochybení a nezákonností. Vážne neviem, či tú sťažnosť otec vôbec podpisoval. Denne odchádzali desiatky sťažností pre porušenie zákona, vrátane kauzy Cervanová,  na federálny najvyšší súd. Navyše, môj otec mi nikdy nereferoval, akú sťažnosť pre porušenie zákona v ten-ktorý deň podal.

Po nástupe vášho otca na post generálneho prokurátora bol medzi prvými, ktorí museli odísť z generálnej prokuratúry,  JUDr. Valašík, žalobca v kauze Cervanová …  

Je pravdou, že krátko po nástupe môjho otca na generálnu prokuratúru sa vtedajší riaditeľ trestného odboru Milan Valašík porúčal z Generálnej prokuratúry Slovenskej (vtedy ešte socialistickej) republiky. Či  bol vyhodený alebo odišiel na vlastnú žiadosť, to skutočne neviem.

Vyštudovali ste právo, hoci vaša rodina nemala u komunistov na ružiach ustlané …

Moja rodina u komunistov nebola dobre zapísaná, poznám komunizmus veľmi dobre a o tomto režime viem skutočne veľa… Otca vyhodili v päťdesiatom roku z vysokej školy, študoval právo, bol v druhom ročníku a patril k najlepším študentom. Viac ako pätnásť rokov čakal, až sa mu v období dubčekovského oteplenia podarilo právnickú fakultu dokončiť. Môj otec bol múdry a predvídavý človek, takže ma nechal aj so sestrou športovať a keďže sme ako športovci – reprezentanti splnili podmienky vtedajšej vyhlášky (dosiahnutie predpísaných športových výsledkov + štúdium s vyznamenaním na strednej škole), mohli sme bez prijímacích pohovorov študovať na hocijakej vysokej škole. Bola to racionálna kalkulácia, ako sa pri prijímacích pohovoroch vyhnúť kádrovaniu podľa triedneho pôvodu, podľa svetonázoru a ostatných totalitných kritérií. Nastúpil som bez prijímačiek na právo, takže otec nemusel  u súdruhov zabezpečovať moje prijatie na právnickú fakultu.

Pár dní po revolúcii v 89  ste s Jánom Čarnogurským odišli pracovať  na úrad vlády do Prahy…

Začiatkom decembra 1989. Po 9 mesiacoch, keď som v priamom prenose videl, kam vysnívaná a po dlhých rokoch totalitného režimu získaná sloboda a demokracia reálne  smeruje, že sa tu robí akási hrubá čiara oddeľujúca totalitu od demokracie, čiara snažiaca sa prerušiť historickú pamäť a zabrániť vyvodeniu zodpovednosti za páchané zlo (alebo aspoň pomenovanie a jasné odsúdenie tohto zla), čiara, ktorá bráni poučiť sa z minulosti pri nastavovaní nových pravidiel, na ktorých sa začne budovať demokratický systém a právny štát, poďakoval  som sa za skúsenosť s najvyššou politikou, vrátil som sa do advokácie a začal žiť normálnym životom praktizujúceho advokáta. Vnútornú slobodu som si nedal vziať  ani za socializmu, nikto mi ju nezoberie ani za demokracie.  Pracoval som ako advokát  a registroval, čo sa v spoločnosti deje, kam sa uberá. Popri tom som jazdil po svete a rozhodoval krasokorčuliarske súťaže a šampionáty a riešil disciplinárne konania ako člen disciplinárneho senátu Medzinárodnej korčuliarskej únie v Lausanne. Nemal som najmenšiu chuť a nakoniec som ani necítil potrebu zapájať sa do politického diania. A navyše hranice kompromisu, pokiaľ ide o morálne zásady a konanie podľa všeobecne uznaných morálnych hodnôt u politikov, mám vymedzené dosť striktne, čo ma hendikepuje pri spolupráci s mnohými predstaviteľmi politických strán.

Prvýkrát ste verejne zareagovali  práve  na ocenenie bývalého prokurátora Valašíka za celoživotný prínos advokácii …

Áno, vo vzťahu k slovenskej advokácii prvýkrát. Nemohol som mlčať, keď predstavitelia slobodnej advokácie, o ktorú sa svojím životom a pevnými postojmi pričinil aj môj otec, ocenili minulý rok za celoživotný prínos v advokácii práve Dr. Valašíka. Človeka, ktorý skoro polovicu svojho profesionálneho života pôsobil na najvyšších postoch totalitnej prokuratúry, ktorý ešte koncom novembra 1989, keď už dav skandoval na námestiach a komunistický režim sa rúcal,  držal vo väzbe advokáta, v súčasnosti svojho kolegu Dr. Jána Čarnogurského za to, že verejne o.i. „hanobil ČSSR ako totalitný štát, útočil proti ústavnému princípu vedúcej úlohy KSČ a hlásal nevyhnutnosť zániku komunizmu….“.  Prokurátora, ktorý si po odchode z prokuratúry a vstupe do advokácie (po zistení, že tu vlastne žiadna skutočná revolúcia nebola, ale došlo iba k priateľskému a formálnemu odovzdaniu politickej moci) vybudoval kariéru úspešného demokratického advokáta, hodného ocenenia za celoživotný prínos v advokácii. K takejto servilnosti zástupcov mojej profesijnej komory k bývalým predstaviteľom mocenských totalitných štruktúr viac ako 25 rokov po nežnej revolúcii som už mlčať nevydržal. Udivilo ma len, že k takémuto excesu advokátskej komory zostal mlčať práve Ján Čarnogurský. Aspoň nemám vedomosť, že by nejako reagoval.

V roku 1991 ste prevzali zastupovanie Františka Čermana odsúdeného v kauze Kocúr a spol. …

Po mojom nástupe za advokátskeho koncipienta v roku 1984 bol mojím prvým školiteľom uznávaný trestný  advokát Dr. Vojtech  Rampášek, ktorému pre jeho skúsenosti, nesmierne ľudskú povahu a asi aj vek nikto nepovedal inak ako Tateno. S Dr. Rampáškom  som mal aj po mojich advokátskych skúškach v roku 1987 veľmi dobré kolegiálne vzťahy a bolo pre mňa cťou a ocenením, keď mi pri svojom odchode do dôchodku v roku 1991 postupne odovzdával svojich klientov, ktorých obhajobu už nemohol osobne dokončiť. Išlo zväčša o  dlhoročné a zložité trestné veci.

Keď v máji 1991 prišiel Tateno do mojej kancelárie s Ing. Čermanom, zostal  som zaskočený. Úprimne, do kauzy Cervanová sa mi príliš nechcelo ísť.  Nič som o nej nevedel,  a navyše sám som bol vtedy pod vplyvom silnej mediálnej propagandy z osemdesiatych rokov presvedčený, že kauza Cervanová bola úspešným záťahom vyšetrovateľov a súdov, ktorí sa na tú dobu statočne vysporiadali s komunistickými detičkami – usvedčenými vrahmi.

Zaujala Vás kauza zavraždenej študentky?

Obhajoba jedného z obžalovaných ma ničím neoslovovala, o kauze som mal iba informácie z komunistických médií, ale z úcty k doktorovi Rampáškovi som obhajobu prevzal.

Naštudoval som spis, absolvoval  desiatky rozhovorov so svojím klientom Ing. Čermanom, kde som s ním konfrontoval obsah spisu, doznávajúce výpovede niektorých obvinených, protirečivé dôkazy a časté zmeny vo výpovediach svedkov, postupne som sa vnáral do atmosféry sedemdesiatych a začiatku osemdesiatych rokov… Chýbali mi výpovede desiatok, možno stoviek očitých svedkov, ktorých vypočúvali v rokoch 1976-1977, avšak zápisnice z ich výsluchov v spise neboli, nachádzal som manipulácie pri zisťovaní skutkového stavu a  postupne mnou začalo nahlodávať podozrenie, či celé obvinenie siedmich Nitranov nebolo len jednou obrovskou konštrukciou policajných kriminalistov a vyšetrovateľov.

Špecifikom kauzy či zaujímavosťou  je absencia vecného  dôkazu …

Áno, v celej kauze neexistuje jediný vecný dôkaz, ktorý by preukazoval vinu Nitranov.  Celá vina Nitranov vždy stála a dodnes stojí iba na rozporuplných výpovediach niektorých obvinených a svedkov. Neexistujú odtlačky prstov, žiadne biologické stopy či zhodné DNA, máme tu len znalecký posudok o pitve z roku 1976, ktorý znalci po 5 rokoch priebežne upravovali podľa potreby vyšetrovateľov a nič viac. Jediným vecným dôkazom, ktorý však paradoxne preukazuje vykonštruovanie skutku a nevinu Nitranov, je autentický denník, ktorý si pri návšteve ČSSR písala jedna z Francúzok, ktoré v júli 1976 navštívili Ing. Čermana a strávili na Slovensku niekoľko dní. Táto Francúzka si deň po dni zapisovala svoje zážitky z návštevy bývalého východného bloku a tieto jej zápisky vinu Nitranov vyvracali. Jeden jediný vecný autentický dôkaz, a aj ten označili súdy za nedôveryhodný a sfalšovaný. Celé obvinenie Nitranov mi pripomína len akýsi Matrix vytvorený z vymyslených a prepojených predpokladov a tvrdení, ktorý do seba vtiahol niekým vytypovanú skupinu Nitranov, ktorí v situácii brutálneho psychického (a často aj fyzického) násilia nevedeli prelomiť hustú sieť lží a vnútených skutkových dejov a  dostať sa do reality, kde by sa posudzovali fakty a len fakty.

 

Zmenilo naštudovanie spisu  Vaše predpoklady o vykonštruovanej kauze na presvedčenie ? 

Každý advokát, pokiaľ je profesionál, sa časom naučí  vyhýbať sa posudzovaniu viny či neviny svojho klienta. Inak by sa asi zbláznil. To len médiá, filmoví tvorcovia a laická verejnosť sa domnievajú, že advokáti sa stotožňujú so svojimi klientmi a ich konaním. Často sa predsa stretávame s názorom, že pokiaľ niekto obhajuje vraha, schvaľuje jeho čin a podporuje vraždenie. Profesionálny advokát poskytuje svojmu klientovi pri obhajobe len právnu pomoc. Inými slovami advokát dohliada, aby jeho klientovi neboli upreté jeho zákonné práva a aby mal zaručený férový proces. Dobrý advokát poskytuje rovnako kvalitnú právnu pomoc klientovi bez ohľadu na to, čo si o vine, či nevine svojho klienta myslí. Nakoniec, skúseného advokáta často ani bytostne nezaujíma, či jeho klient skutok kladený mu za vinu spáchal alebo nie. Od toho je tu predsa súd. To súd musí hľadať pravdu a starostlivo vyhodnocovať všetky dôkazy.

K obhajobe Ing. Čermana som pristupoval štandardne. V rámci obnoveného súdneho konania som poukazoval na všetky zistené rozpory vo výpovediach, na úkony vyšetrovateľov vykonané v rozpore so zákonom, na nedôveryhodnosť skutkového deja popisujúceho skutok, ktorý bol môjmu klientovi kladený za vinu. Neriešil som vtedy vinu či nevinu môjho klienta, snažil som sa len poskytovať mu riadnu a profesionálnu právnu pomoc.

Samotné preštudovanie trestného spisu ma ešte o ničom nepresvedčilo. Až podrobným vypočúvaním obvinených a svedkov pred súdom sa stále viac a viac zosilňovalo moje podozrenie, že súdny proces konaný v rokoch 1982 – 1983 vrátane celého prípravného konania bol nezákonný a skutok, z ktorého boli Nitrania obžalovaní, mohol byť vykonštruovaný. Podotýkam, že toto podozrenie vznikalo v priebehu 10 rokov, počas ktorých som aspoň dvakrát detailne preštudoval celý trestný spis a osobne absolvoval desiatky výpovedí obžalovaných a svedkov pred súdom.

Preto len s nemým úžasom pozorujem novinárov, ktorí s istotou sebe vlastnou vynášajú ortiele o vine či nevine Nitranov, hoci si pozreli len niekoľko selektívne vybraných výpovedí zo spisu, či prečítali 2-dielnu knižôčku bývalého spravodajského dôstojníka Totha. Tento sa podľa vlastných slov rozhodol dať konečnú bodku nad pochybnosťami sprevádzajúcimi kauzu Cervanová od jej začiatku do konca a štyridsaťročnú kauzu uzavrieť  verdiktom „vinní“. A kto s ním nesúhlasí, ten je spolupáchateľ, keďže mentálne participuje na tejto vražde.

Zmenili  prvé pojednávania po obnove procesu Váš pohľad na vec ?

Kauza po roku 1990 už nebola o zisťovaní, čoho sa obžalovaní a svedkovia zúčastnili, resp. čo videli a počuli v roku 1976, ale bola o tom, ako ich výpovede, hlavne tie z roku 1981, vznikali. Obžalovaní a absolútna väčšina „korunných“ svedkov podrobne popisovali, ako boli kriminalistami v rokoch 1978 – 1980 a neskôr vyšetrovateľmi v roku 1981 manipulovaní a donucovaní ťažkým psychickým terorom k vymysleným výpovediam a ako boli zastrašovaní a trestaní, ak našli v sebe následne odvahu tieto vynútené a nepravdivé výpovede odvolať. Čiže svedkovia a obžalovaní nepopisovali skutkový dej z roku 1976, ale popisovali okolnosti, za akých vznikali ich výpovede založené v spise, na základe ktorých boli obžalovaní v roku 1982 – 1983 odsúdení na dlhoročné žaláre.

Práve z týchto výpovedí som sa o.i. dozvedel, že po nájdení mŕtveho tela Cervanovej v júli 1976 prebehlo masívne vyšetrovanie. Po troch či štyroch mesiacoch obvinili z jej vraždy vysokoškolského študenta Hrmu, ktorého rok a pol držali vo väzbe len na základe vymyslenej výpovede arabského agenta ŠtB (ktorý mimochodom nikdy svoju vymyslenú výpoveď neodvolal) a „presvedčivej“ výpovede notorického alkoholika Karabinoša, ktorý ako páchateľa únosu Cervanovej jednoznačne opoznal študenta Hrmu. Keďže ani vtedy nemali vyšetrovatelia žiadny vecný dôkaz a boli odkázaní hlavne na doznanie páchateľa, celý čas sa snažili toto priznanie pod čiastočným psychickým nátlakom od Hrmu získať. Keďže však nepoužívali sadistické metódy českého kriminalistu Pálku (toho nasadil vtedajší námestník ministra Pieščak na vyriešenie prípadu až v roku 1978), Hrmo nátlaku odolal a keď sa preukázalo jeho alibi (mimochodom oveľa slabšie, ako mala na osudný večer väčšina Nitranov), trestné stíhanie voči nemu zastavili a samotné trestné konanie vo vzťahu k  vražde študentky Cervanovej prerušili.

Po prerušení konania kriminalisti štandardne preverujú poznatky, hľadajú nové dôkazy, následný  postup orgánov činných v trestnom konaní v kauze Cervanová bol nepochopiteľný, až nepredstaviteľný …

S politickou objednávkou nájsť za každú cenu  vrahov nastúpila skupina plk. Pálku, v Čechách nechvalne známeho najmä z 50-tych rokov ako jedného z aktérov brutálneho triedneho justičného teroru. O jeho ľudských a morálnych hodnotách svedčí aj to, čo bolo o ňom zverejnené, že za protektorátu mal udávať gestapu. Táto skupina za použitia sadistických metód vyselektovala skupinu asi 15 – 20 Nitranov (mimochodom, pri mravenčom vyšetrovaní v roku 1976 existoval len jeden z nich, všetkých ostatných „odhalil“ až génius Pálka), z ktorých každý mohol byť svedok či obvinený. Takto vyfabrikovanú kauzu postúpil Pálka na konečnú realizáciu slovenským vyšetrovateľom. Tí sa zrejme spočiatku nestotožňovali s výsledkami Pálkovej „vyhľadávacej“ činnosti, avšak po jeho urgenciách a sťažnostiach na ich nečinnosť priamo u federálneho ministra vnútra, bol pod vedením mjr. Jiskru vytvorený úderný realizačný tím, do ktorého si prizvali aj znalca psychológa Gejzu Dobrotku (známeho tiež pod prezývkou Dr. Smrť, keďže jeho posudky boli často podkladom pre udelenie trestu smrti). Po troch mesiacoch detailnej prípravy v izolácii rozbehol vyšetrovací tím v júni 1981 akciu dodnes prezentovanú ako brilantné odhalenie vrahov a vyriešenie kauzy Cervanová. V deň zahájenia akcie uväznili 10 Nitranov, z ktorých troch obvinili (Kocúra, Brázdu a Čermana) a z ostatných sa snažili urobiť kľúčových svedkov. To im aj nakoniec vyšlo, zmýlili sa len u Andrašíka, ktorý nebol ochotný usvedčovať na základe jemu vnucovaných klamstiev troch nevinných ľudí a pristúpiť na túto špinavú hru, v ktorej mu bola určená úloha usvedčujúceho svedka a tým aj zabezpečená beztrestnosť. Ako „odmenu“ za prvé narušenie inak dôkladne vykonštruovaného príbehu hneď nasledujúci deň obvinili aj Andrašíka z vraždy. A potom už  vyšetrovatelia pod dozorom prokurátora len plátali stále nové a nové diery, ktoré sa v ich pripravenom príbehu permanentne objavovali. Do toho možno zaradiť aj obvinenie ďalších 3 Nitranov v priebehu nasledujúcich dvoch mesiacov, obludné až sadistické praktiky pri výsluchoch hrdinskej, hoci poníženej a pokorenej svedkyne MUDr. Zimákovej a pod.

Mimochodom, renomovanému znalcovi psychológovi Dobrotkovi vôbec nevadilo, že pri stanovovaní postupu vyšetrovania a vytváraní psychologického profilu možných páchateľov fungoval už pri trestnom stíhaní Hrma (možno ho tiež posielal na šibenicu ako zarputilého klamára odmietajúceho sa priznať k vražde). Takisto pripravoval ako člen vyšetrovacieho tímu stíhanie Nitranov a potom na nich vypracovával „nezávislé“ znalecké posudky, ktorými niektorých z nich posielal ako nenapraviteľných recidivistov na šibenicu. Aspoň v roku 1993 sa mu pri výsluchu pred súdom pohlo svedomie, keď prehlásil, že má spätné výhrady k svojim znaleckým posudkom, keďže ním uvedené sociálne prognózy u obvinených sa ukázali ako nie celkom správne. Vraj sa dopustil metodologickej chyby. Drobnej chybičky, ktorá mohla stáť troch obžalovaných Nitranov život, keďže im prokurátor Valašík mávajúc Dobrotkovym posudkom navrhoval trest smrti!

Kedy ste zistili, že v oficiálnom súdnom spise chýba časť trestného spisu? 

Už federálny najvyšší súd vyslovil v roku 1990 podozrenie, že súdny spis nie je kompletný, keďže v podstate obsahuje iba množstvo výpovedí  z roku 1981 a  asi len dvadsať výpovedí z roku 1976. Keďže sa vedelo, že hneď po objavení tela Cervanovej a začatí trestného stíhania vo veci v lete 1976 začalo rozsiahle  vyšetrovanie, mali byť vypočuté desiatky až stovky svedkov – účastníkov diskotéky, že bol vo väzbe  Hrmo, o ktorom v oficiálnom spise nebola ani zmienka. Niekoľkokrát som žiadal súd, aby chýbajúce dôkazy z rokov 1976 – 1977 do spisu zadovážil, resp. aby zistil, či vôbec ešte niekde tieto dôkazy existujú alebo už boli zničené.  Aj v 70-tych a 80-tych rokoch platili rovnaké zásady pre žurnalizáciu vyšetrovacieho spisu a každý spis sa vždy vzťahoval ku skutku, pre ktorý sa viedlo trestné stíhanie  a nie k podozrivej alebo obvinenej osobe. Preto vybielenie spisu o stovky procesných dôkazov bolo aj vtedy marením spravodlivosti. Samozrejme v neprospech odsúdených Nitranov.

Senát krajského súdu a zástupca krajskej prokuratúry predsa musel vedieť, že päť rokov vedený trestný spis nemohlo tvoriť zopár výsluchov…

Napriek tomu, že som o to viackrát žiadal písomne aj priamo na pojednávaní, krajský súd vrátane prokurátora  ma pätnásť rokov presviedčali, že žiadne také dôkazy neexistujú.

To, že sme podstatnú časť týchto výpovedí, ktoré sú najmä z časového hľadiska ich vzniku cenné a hodnoverné (veď vznikli krátko po nájdení tela Cervanovej a išlo o očitých svedkov, ktorí neprešli terorom Pálkovho vyšetrovania tak ako „vyrobení“ svedkovia a páchatelia z Nitry, ktorých Pálka zázračne objavil až v rokoch 1979 – 1980, a o ktorých sa navyše žiadny z 200 – 300 priamych účastníkov diskotéky, z ktorej mala byť Cervanová unesená, nikdy ani len omylom nezmienil), našli v roku 2004 v policajnom archíve v Levoči, je samo osebe unikátom.

Podstatne väčším paradoxom je, že nielen k Levočským dôkazom, ale aj k rôznym operatívnym a rozviedkovým spisom, spisom z archívu KSS a podobne, sa v nedávnej dobe dostal aj bývalý siskár a spisovateľ Toth (zrejme za pomoci ľudí, na zákazku ktorých svoju knižku písal), hoci ani ja, ani nikto z odsúdených také šťastie nemal. Vynára sa logická otázka nielen o dvojitom vnímaní spravodlivosti, ale aj o motíve. Prečo sa počas súdneho konania  výpovede svedkov, ktoré podľa zákona museli byť súčasťou oficiálneho spisu, ale ktoré sa k vykonštruovanému príbehu nehodili, roky utajovali v policajných archívoch, a teraz sa zrazu objavujú nové a nové starostlivo selektované fragmety zo spravodajských spisov v účelových publikáciách, ktoré sa snažia presvedčiť verejnosť, že rozsudky nad Nitranmi vynesené 20 rokov po páde komunizmu sú spravodlivé a zákonné.

Takže v čase prejednávania veci pred krajským súdom ste nevedeli, že takéto výsluchy z roku 1976 existujú?

Nie, spoľahol som sa na oficiálnu informáciu od konajúceho súdu, že nič také neexistuje. Navyše koncom roku 2003 sa už prakticky končilo dokazovanie a z toho, čo sme sa dozvedeli počas 13-ročného prejednávania tejto veci pred krajským súdom, som bol jednoznačne presvedčený, že senát doktorky Smolovej nemôže vyniesť iné rozhodnutie ako oslobodenie. Preto som ja osobne príliš neriešil nejaké archívy, hoci som vedel, že niektorí obžalovaní sa o nahliadnutie do archívov neúspešne pokúšali už v tej dobe.

Z čoho vyplývalo Vaše presvedčenie …

Federálny najvyšší súd vážnym spôsobom spochybnil rozsudky Najvyššieho súdu SSR a krajského súdu z rokov 1982 – 1983 a poukázal na množstvo nezrovnalostí a chýb. Celé trinásťročné konanie, ktoré nasledovalo po vrátení veci krajskému súdu, nebolo o ničom inom iba o tom, že všetky výpovede, ktoré tvorili v roku 1982 podklad pre uznanie viny Nitranov boli spochybnené a bolo vysvetlené, ako k nim vôbec došlo. Kompletne všetky, okrem výpovede Urbánka, avšak jeho výpoveď vyvracajú desiatky ďalších výpovedí a nakoniec aj zdravý rozum. Nepribudol jeden jediný dôkaz, ktorý by preukazoval vinu Nitranov. Senát doktorky Smolovej nemohol urobiť nič iné, iba ich oslobodiť, po vykonaní tohto dokazovania pred súdom ich nebolo možné uznať vinnými. Mýlil som sa…

Senát JUDr. Smolovej však vyniesol nad Nitranmi odsudzujúci rozsudok …

Tento rozsudok mi vyrazil dych.  Po prečítaní písomného vyhotovenia som pochopil, že ten rozsudok písal niekto, kto buď nebol presvedčený o vine obžalovaných, alebo kto nedokázal uznanie viny presvedčivo odôvodniť. Takýto rozsudok v  právnom štáte neobstojí, taký by neobstál dokonca ani za komunizmu. Nezabúdajme, že sudcovia prejednávajúci túto kauzu v rokoch 1982 – 1983 vôbec netušili, čo sa preukázalo až počas dokazovania pred súdom po roku 1990.

V tomto rozsudku totiž neboli žiadnym spôsobom vyhodnotené obrovské rozpory v celej dôkaznej situácii. Rozsudok neobsahuje ani len náznak odôvodnenia, prečo a na základe akých skutočností považoval súd za vierohodné niektoré výpovede a iné za nevierohodné. Súd len sucho skonštatoval, že vinu ustálil na základe doznávajúcich výpovedí niektorých obžalovaných a svedkov. Podotýkam, že v spise neexistujú konzistentné výpovede „doznávajúcich“ sa obžalovaných vo vzťahu k  skutkovej vete, ako ju ustálil súd. Bol som presvedčený,  že odvolací súd musí rozsudok krajského súdu zrušiť, avšak po tom, čo som zažíval pri počúvaní rozsudku krajského súdu, už moje presvedčenie nebolo až také silné. Stratil som dôveru, že v tejto kauze spravodlivosť musí zvíťaziť. Pochopil som, že ak sa nenájdu nové a objektívne dôkazy, nemusí postačovať len poukazovanie na nehodnoverné, vynútené a protichodné výpovede, ktorých  bol síce súdny spis plný, ale neznamenalo to, že ich tak musí vyhodnotiť aj odvolací súd.

Ako ste postupovali po odsudzujúcom rozsudku krajského súdu ?  

Ako som už spomenul, uvedomil som si, že musíme do konania priniesť nové dôkazy, ktoré sa nebudú dať spochybniť a ktoré preukážu nezákonnú manipuláciu s kauzou Cervanová. Pochopil som, že pokiaľ niečo také nenájdeme, súčasná slovenská justícia nezruší rozsudky z osemdesiatych rokov, lebo nechce siahať na gloriolu ľudí, ktorí v rokoch 1981 – 83 „úspešne“ dotiahli kauzu Cervanová podľa Pálkovho know-how, pričom títo ľudia majú stále vplyv v justičných kruhoch. Tu už nešlo o hľadanie pravdy a spravodlivosti, tu už išlo o naštrbenie renomé týchto ľudí.

Medzičasom, ešte v priebehu konania pred krajským súdom, niektorí obžalovaní prišli s informáciami, že nejaké dokumenty ku kauze Cervanová sa môžu nachádzať v archíve ministerstva vnútra. Ja som tomu neveril, ale napriek tomu sa Čerman, Andrášik, Bedač  a Dúbravický snažili oficiálnou cestou k týmto dokumentom dostať. Bezúspešne. Bolo im vysvetlené, že v policajnom archíve nie je nič, čo by nebolo v súdnom spise a navyše vstup do policajného archívu nie je pre civilistov možný. Začal som teda v tejto veci s ministerstvom vnútra komunikovať aj ja. Aj keď som bol presvedčený, že v archíve ku kauze Cervanová už celkom určite nič nebude. Predsa pokiaľ by tam v minulosti aj nejaké boli, tieto sú už dávno spálené. Avšak nádej zomiera posledná a nechcel som si v budúcnosti vyčítať, že som niečo pri obhajobe mojich klientov (vtedy som už obhajoval aj Ing. Bedača) zanedbal.

Po intenzívnom  tlaku Vám umožnili prístup do archívu Levoče a vy ste zistil nielen to, že podstatná časť procesne vykonaných dôkazov  bola zo spisu odstránená, ale najmä, že senát JUDr. Smolovej rozhodoval bez znalosti časti spisu, čo je v právnom štáte nepredstaviteľné …

Po zjavnej neochote a zdôvodňovaní, prečo nás do archívu nepustia, nakoniec ministerstvo vnútra kapitulovalo a v lete 2004 sme dostali povolenie archív navštíviť. A stal sa malý zázrak. Pracovník archívu nám začal na vozíku privážať krabice plné dovtedy utajených dokumentov, viažucich sa k vyšetrovaniu vraždy Cervanovej, prevažne z rokov 1976 – 1977. Keď som zistil, že v archíve sú uložené, vlastne poschovávané stovky svedeckých vecí, ktoré boli vykonané procesne zákonným spôsobom a ktoré museli byť súčasťou oficiálneho trestného spisu, nechal som (mimochodom za vysoký poplatok) vyhotoviť zopár kópií týchto výpovedí či iných listinných dôkazov, opatrených  pečiatkou policajného archívu. Nájdenie zatajených dôkazov som oznámil najvyššiemu súdu, pred ktorým sa už v tej dobe viedlo odvolacie konanie a ako dôkaz o ich existencii som pripojil priamo levočským archívom úradne potvrdené listiny.

Očakával som, že najvyšší súd okamžite „od stola“ zruší rozsudok krajského súdu a vec vráti prokurátorovi, ktorému prikáže doplniť spis o utajené dôkazy z rokov 1976 – 1977. A dôrazne si vyprosí, že vyšetrovatelia a prokuratúra si dovolili pred súdmi, dokonca pred najvyšším súdom dvadsať rokov po páde totalitného režimu, zatajiť dôkazy a tak spôsobiť nezákonnosť celého dovtedajšieho tridsať rokov trvajúceho trestného konania. Nič iné totiž najvyšší súd urobiť nemohol. Aspoň som sa tak naivne domnieval.

Ako zareagoval súd na zistenie, že v predchádzajúcom konaní boli pred súdom zatajené dôkazy, a súdy rozhodovali na základe neúplného spisu?

Najvyšší súd po roku a pol štúdia spisu vytýčil odvolacie pojednávanie, na ktorom mi ústami predsedu senátu doktora Michalíka bolo oznámené, že dôkazy odložené a utajené v policajnom archíve senát odvolacieho súdu nezaujímajú. Počujete dobre: NEZAUJÍMAJÚ! Teda nie že sú nepotrebné pre zistenie skutkového stavu prejednávaného trestného činu spáchaného v roku 1976 alebo z dôvodu inej procesnej prekážky. Jediným dôvodom na ich odmietnutie bolo, že ich nezaujímajú. Najvyšší súd, ktorý rozhoduje ako konečná inštancia o vine či nevine ľudských bytostí, súd, od ktorého spoločnosť očakáva neúnavné hľadanie pravdy a preskúmanie všetkých dôkazov, aby mohol vyniesť spravodlivý rozsudok, tento súd vám oznámi, že ho zatajované dôkazy, a tým vlastne potvrdená nezákonnosť celého dovtedy vykonaného trestného konania, vôbec nezaujímajú.

Vtedy som pochopil, že tento súd nemá záujem o pravdu. Vlastne vôbec nestojí o informácie, ktoré mu môžu pomôcť zistiť, čo sa to vlastne 9.7.1976 pred internátom v Mlynskej doline udialo. Veď ak aj nie túžba po hľadaní pravdy, tak obyčajná ľudská zvedavosť vyvolá v človeku snahu prečítať si listiny, ktoré niekto namiesto toho, aby ich založil do spisu, ukryl v archíve. Čo v nich asi je? Prečo ich asi policajti či prokurátor pred súdnou mocou ukryli? Len človek, ktorého pravda a spravodlivosť nezaujíma, môže lakonicky povedať, že ho takéto listiny nezaujímajú.

Je ešte jedna možnosť, prečo slovenské súdy utajené dôkazy nezaujímajú,  a tou je strach pred pravdou. Ako som už spomínal, jedným z mála významných vecných dôkazov je ručne písaný denník Francúzky Lýdie Cohen, podľa ktorého boli spoločne so sestrou Silviou a s Čermanom a Andrašíkom na diskotéke v Unic klube vo štvrtok, t.j. deň pred piatkovou diskotékou, na ktorej mala byť Cervanová unesená. Skoro tristo svedkov, účastníkov piatkovej diskotéky, ktorých výpovede sú ukryté v Levočskom archíve, nespomínalo pri podrobnom vypočúvaní, že by na diskotéke videli tancovať a hlučne sa zabávať nejaké dievčatá z kapitalistickej cudziny so skupinou mladých chlapcov, ktorí zjavne nepatrili k účastníkom letnej aktivity. Večerné diskotéky na internáte boli totiž organizované len pre účastníkov letnej brigády a iné osoby sa tam dostali skôr výnimočne. A predstavte si ten šok, ktorý by plk. Pálka a neskôr vyšetrovací tím a dozorujúci Dr. Valašík asi nerozchodili, ak by si niektorí z týchto svedkov spomenuli, že dve Francúzky a Nitrania Čerman a Andrašík sa hlučne zabávali a tancovali práve na štvrtkovej diskotéke! Možno preto bolo potrebné uložiť tieto výpovede a s nimi aj totožnosť vypočúvaných účastníkov diskotéky do archívu, aby  im nikto nemohol takúto otázku nikdy položiť. V roku 1976 im prirodzene nikto takúto otázku nepoložil. Koho v roku 1976 zaujímalo, kto sa zabával na diskotéke vo štvrtok? Veď Francúzky, Čermana a Andrašíka a postupne  bandu asi 20 podnapitých Nitranov objavil ako účastníkov piatkovej diskotéky až jasnovidec Pálka. Ešte stále sa chceme tváriť, že takáto manipulácia so spisom je zákonná? Ešte stále chceme tvrdiť, že práva obžalovaných Nitranov neboli v tomto konaní hrubo pošliapavané?

Proti nezákonnému postupu sudcu  sa dá brániť iba podaním námietky …

Samozrejme, s poukazom na tento nezdôvodniteľný a nezákonný postup som voči odvolaciemu senátu podal námietku zaujatosti. Túto podľa očakávania iný senát najvyššieho súdu zamietol s tým, že senát Dr. Michalíka môže v odvolacom pojednávaní pokračovať. Využil som preto v tej dobe práve publikovaný judikát, ktorý na ústavnom súde dosiahol vo veľmi podobnej veci Ernest Valko, v ktorom ústavný súd zrušil podobné rozhodnutie najvyššieho súdu o námietkach. Našu ústavnú sťažnosť však ústavný súd po niekoľkých mesiacoch odmietol.

Odstránená časť trestného spisu predsa bola vážnym problémom aj pre prokuratúru …

Po nájdení dôkazov v policajnom archíve som sa súbežne obrátil aj na vtedajšieho generálneho prokurátora Dobroslava Trnku so žiadosťou o zriadenie nápravy a odstránenie nezákonného stavu v živom trestnom konaní, keďže preukázateľne došlo k nezákonnej manipulácii s trestným spisom, z ktorého boli odstránené dôkazy, ktoré sa po rokoch našli v policajných archívoch. Nakoniec, povinnosť dohľadu nad dodržiavaním zákonnosti mu vyplýva priamo z ústavy.

Aký postoj zaujala generálna prokuratúra po zistení,  že bola podaná obžaloba na základe nejakého torza spisu ?

Generálny prokurátor mi odpísal, že môj podnet vyhodnotil ako „návrh na doplnenie dokazovania???“ (dodnes nechápem, ako mu to mohlo napadnúť) a vraj sa mám s „mojim problémom“ obrátiť na konajúci súd. Opätovne som mu slušne napísal, aby si ešte raz prečítal moju žiadosť, že žiadam, aby z titulu svojej funkcie a povinností vyplývajúcich mu z ústavy SR zjednal nápravu v rámci trestného konania, ktoré bolo nezákonne vedené niekoľko desiatok rokov. Zároveň som svoje argumenty podoprel aj judikátom českého najvyššieho súdu, keďže s obdobným prípadom nezákonnej manipulácie s trestným spisom a tým spôsobenou nezákonnosťou trestného konania som sa na Slovensku ešte nestretol. Odpovedal mi niečo v tom zmysle, že trvá na svojich záveroch, a aby som ho viac neotravoval. A ešte že ho rozhodnutia súdov cudzích krajín nezaujímajú. Ani sa nečudujem, následné roky ukázali, že pri výkone dohľadu nad zákonnosťou v Slovenskej republike pán Trnka žiadne rozhodnutia (ani tie slovenské) či zákony nepotreboval, vystačil si totiž s vlastným výkladom, čo zákonné je a čo nie.

Rozsudok vynesený senátom JUDr. Michalíka podrobili kritike viacerí významní právnici, okrem iného aj rešpektovaný český sudca a ombudsman JUDr. Otakar Motejl, koniec koncov aj sudca zo senátu, ktorý za ten rozsudok hlasoval, dnes verejne vyhlasuje, že sa za rozsudok hanbí…

To hovorí za všetko. Za 33 rokov mojej právnej praxe som sa ešte nestretol so sudcom najvyššieho súdu, vlastne ani so žiadnym iným sudcom z okresného či krajského súdu, ktorý by verejne vyhlásil, že sa hanbí za rozsudok, za ktorý hlasoval. Ľudsky to chápem, ten rozsudok je totiž jeden paškvil, hrôza. Napriek tomu je aj takýto rozsudok stále platný, nikým nezmenený a pre každého záväzný. Aj toto je reálny obraz prejavu súdnej moci.

V zásade sa nemožno ani čudovať, že sa nakoniec po rokoch hanbiaci sudca rozhodol za pomoci bývalého spravodajského dôstojníka a preukázateľného klamára zdôvodniť rozsudok odsudzujúci Nitranov formou rozsiahlej dvojdielnej knihy. Ak si chcel zachovať česť, nezostávalo mu nič iné. Aj keď sa na druhej strane desím justičného systému, v ktorom budú sudcovia odôvodňovať po rokoch svoje rozhodnutia vo forme literárnych diel, pretože v konaní vynesený a písomne odôvodnený rozsudok je jedna veľká hanba.

Zrušenia rozsudku ste sa domáhali cestou mimoriadneho opravného prostriedku a po neúspešnom dovolacom konaní podaním na ústavný súd… Ako sa dovolací senát a senát ústavného súdu vysporiadali s listinami z archívov?

V zásade neuveriteľne ľahko a jednoducho. Výpovede z archívu, ktoré nikto zo sudcov nikdy nevidel, označili za nadbytočné, bezvýznamné a pre spravodlivé rozhodnutia súdov nepotrebné. Navyše, keďže sa jedná o dôkazy staré skoro 30 rokov, ich vykonanie už prakticky nie je možné. Len pre informáciu, súdy vykonávali rovnako staré dôkazy. S tým rozdielom, že tie sa nachádzali v súdnom spise. Až sa rozum zastavuje, ako najvyššie justičné autority tohto štátu vyhodnocujú dôkazy a ich relevantnosť bez toho, aby ich čo len videli.

Takýto postup súdov ma len utvrdil v presvedčení, že niekto niekde rozhodol, že kauza Cervanová sa na Slovensku nebude otvárať a to bez ohľadu na zmenu spoločenského režimu či proklamovanej snahy o budovanie právneho štátu. Bolo rozhodnuté, že nikto nikdy nebude spochybňovať brilantnosť Pálkovho vyšetrovania a jeho nasledovníkov, ani vynesené tresty nad Nitranmi v osemdesiatych rokoch. Obávam sa, že ak by sa aj teoreticky zajtra objavila živá Ľudmila Cervanová, rozhodnutia súdov, že jej vrahmi sú Nitrania, by zostali v platnosti.

Ako prijala informáciu o odmietnutí časti vyšetrovacieho spisu, respektíve veľkej časti vykonaných dôkazov, právnická verejnosť ? Predsa je nemysliteľné, aby právnici ovládajúci právo na profesionálnej úrovni, nevedeli vyhodnotiť, že trestný senát musí rozhodovať o kompletnom spise, nie o časti spisu, ktorý podporuje verziu skutku, pre ktorú sa rozhodol?

Hovoril som s mnohými dlhoročnými právnikmi, prokurátormi či sudcami. Rozoberali sme v teoretickej rovine situáciu, aký vplyv na trestné konanie v štádiu súdneho prejednávania by malo náhodné objavenie dôkazov, ktoré síce vyšetrovatelia procesne zákonným spôsobom v prípravnom konaní vykonali, avšak do trestného spisu by ich nezaložili. V zásade všetci sa zhodli na tom, že jednak to prakticky vylučujú, keďže nikto z nich sa vo svojej praxi s niečím podobným nestretol, ale hlavne takáto skutočnosť by znamenala neospravedlniteľné porušenie práva na spravodlivý proces a nezákonný zásah štátnej moci do práva na obhajobu. Súd by musel automaticky vrátiť vec prokurátorovi na skompletizovanie spisu. Keď však zistili, že hovoríme o veci, ktorá sa týka kauzy Cervanová, ich dovtedajšia rozhorčenosť náhle ochladla. Raz darmo, aj právnická komunita, najmä tá staršia, považuje totalitné uzavretie kauzy Cervanová za masterpiece a brilantný počin československých kriminalistov a slovenskej justície.

Pravdou je, že v  judikátoch najvyšších súdov za posledných 50 rokov som nenašiel  prípad, ktorý by popisoval situáciu, že v prebiehajúcom trestnom konaní boli objavené dôkazy, ktoré polícia odstránila z oficiálneho trestného spisu. Jediný podobný prípad popisuje rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, kde sa v jednej daňovej veci zistilo, že daňový úrad nepredložil súdu kompletný spis, t.j. úradníci zo spisu vyselektovali časť dôkazov a takýto nekompletný spis postúpili na (myslím francúzsky) súd. ESĽP označil tento postup daňového úradu za hrubé porušenie práv účastníka konania a považoval to pomaly za pohŕdanie súdom. Naivne som si predstavoval, o čo dôraznejšie by musel ESĽP reagovať, pokiaľ by sa niečo také stalo v trestnom konaní.

Bodku za kauzou Cervanová dal Európsky súd pre ľudské práva …

Štrasburg odmietol našu sťažnosť s tým, že nezhliadol porušenie práv obžalovaných. Navyše, skutok sa stal pred 40-timi rokmi a jeho obnovenie by znamenalo veľký zásah do právnej istoty. Dosiahnutie takého rozhodnutia bol v kauze Cervanová tzv. posledný kliniec, ktorý sa podaril zatĺcť ľuďom, ktorí tú kauzu vykonštruovali. Toto zlyhanie Európskeho súdu pre ľudské práva sa mňa i obžalovaných dotklo najhlbšie. Na zlyhania slovenských súdov si pomaly zvykáme, každý deň čítame o excesoch slovenskej justície. Rozhodnutie ESĽP totiž legitimizovalo všetky nezákonnosti, ktoré kauzu Cervanová sprevádzali od roku 1976 dodnes. Toto rozhodnutie otvorilo priestor ľuďom, ktorí za týmito nezákonnosťami stáli, resp. ich kryli či zľahčovali. Začali vydávať knihy, písať články, s pompou požiadali o zbavenie mlčanlivosti a  Nitranov, ktorých súdnou cestou zlikvidovali v období komunizmu aj 20 rokov po páde režimu, likvidujú mediálne doteraz. Poslednú nádej, ktorá Nitranom zostala, im Štrasburg pochoval.

Právnická verejnosť dodnes ku kauze nezaujala žiadne stanovisko…

Máte pravdu, z  právnickej verejnosti nikto, ani advokátska komora, ani prokurátori ani sudcovia. K samotnej kauze som ani žiadne vyjadrenia nečakal, právnikom neprináleží komentovať kauzu, o ktorej nič nevedia a poznajú ju len z médií. Skôr som očakával, že vznikne odborná debata k „zatajeným dôkazom“ a aký dôsledok vyvolá ich objavenie na prebiehajúce súdne konanie.

Celé stáročia fungovalo zvykové právo na feudálnom princípe. Kódexy a justícia v dnešnej forme začala vznikať revolučnými zmenami vo Francúzsku v 18. storočí – ak si samozrejme odmyslíme inkvizíciu, cirkevné zákony v ich historickom význame.

Predsa len existovať bez justície v dnešnom svete to sa dá? Kto a čo potom garantuje práva ľudí?

Bez nezávislých súdov nemôže demokratická spoločnosť fungovať. Vlastne už prvotnopospolné spoločnosti mali svojich rešpektovaných členov, ktorí rozhodovali spory vo vnútri rodov a kmeňov. Sumeri a Chetiti už mali písané právo, náznaky zákonodarstva mal aj staroveký Egypt či Antické Grécko. Židovský národ mal svojich sudcov dávno pred Kristom, veď Kniha sudcov je jednou z kníh Starého zákona. A Antický Rím, ten povýšil právo na umenie, ktoré ovládali dobrí a spravodliví. Ale samotné právo nestačí, musí existovať aj inštitúcia, ktorá toto právo vykonáva a aplikuje. A tou inštitúciou sú od nepamäti súdy a sudcovia ako nositelia súdnej moci.

Od úrovne sudcov vždy závisela aj úroveň spoločenských vzťahov v tej ktorej spoločnosti, čo samozrejme platilo aj naopak. Na sudcov boli vždy kladené podstatne vyššie nároky, čo sa týka mravnej integrity, citu pre spravodlivosť, vzdelania a nezávislosti či objektívnosti. Je šťastím pre spoločnosť, ak má spravodlivých, múdrych a čestných sudcov. Morálne autority, ktorým spoločnosť zverila moc rozhodnúť, čo je správne a čo nesprávne, čo je dobré a čo zlé, čo je trestné a teda zakázané a čo legálne a teda dovolené. Autority, ktoré majú moc s konečnou platnosťou rozhodovať o vine či nevine iných ľudí, a vinným ukladať tresty. Autority, ktorých rozhodnutie by malo byť jasné, každému zrozumiteľné a presvedčivo a zákonne zdôvodnené. Rozhodnutie, ktoré väčšina spoločnosti s pochopením prijme a osvojí si ho.

Niekedy na to zabúdame, ale sudcovia sú skutočnými nositeľmi súdnej moci. Moci, ktorej vykonávanie a realizáciu dostali do vienka svojim menovaním. Nie na 4 roky ako nositelia zákonodarnej či výkonnej moci, ale fakticky doživotne. Nositelia súdnej moci nemusia každé 4 roky bojovať o jej udržanie a presviedčať voličov, že sú jej hodní. A prakticky sa teda za výkon svojej moci ani nikomu, s výnimkou ťažkých excesov, nezodpovedajú. Sudca výkonom svojej súdnej moci teda dokáže dlhodobo ovplyvňovať úroveň právneho vedomia či nevedomia občanov svojej krajiny. A v neposlednom rade súdna moc významne ovplyvňuje aj spôsob výkonu zákonodarnej a výkonnej moci. Zákony sa menia často podľa sľubov, ktoré politické strany a ich nominanti nasľubovali občanom v rámci predvolebných kampaní. Sudcovia nikomu nič nesľubovali (okrem sľubu prezidentovi, že budú dodržiavať ústavu a zákony, budú pri svojom rozhodovaní nestranní a spravodliví), takže ich rozhodnutia  nemusia podliehať náladám v spoločnosti. Naopak, mali by tú spoločnosť formovať a upevňovať v nej princípy právneho štátu. Spravodlivé a zákonné súdne rozhodnutia by mali zároveň udržiavať výkonnú moc v mantineloch zodpovedného, čestného a morálneho riadenia spoločnosti.

Takže systém je zraniteľný cez osobné zlyhania sudcov a justičných orgánov?

Vždy to tak bolo. Ani škandinávska justícia, ktorá sa všeobecne považuje za jednu z najčestnejších a najspravodlivejších, nie je imúnna voči zlyhaniu konkrétneho sudcu.

Zlyhaniu jednotlivca sa nedá zabrániť. Dá sa však zabrániť, aby sa takéto zlyhanie nestalo bežným, aby sa sústavne neopakovalo u toho istého sudcu a najmä aby sa netolerovalo. Keďže tolerované zlyhanie prestáva byť zlyhaním a postupne sa stáva niečím normálnym. Vyvodením zodpovednosti za zlyhanie sudcu sa dá zabrániť, aby sa takéto zlyhanie nerozšírilo medzi ostatných sudcov ako bežná prax, ktorá sa nakoniec začne považovať za celkom normálnu. Ale to už je úloha pre ministra spravodlivosti, generálneho prokurátora, súdnu radu a iné sudcovské entity či disciplinárne senáty.

Myslíte, že disciplinárne postupy postačia?

Nepostačia, ale môžu výrazne pomôcť. Podmienkou však nie je iba fungujúci disciplinárny senát, ale senát, ktorý je obsadený právnikmi spĺňajúcimi kritériá, o ktorých som hovoril. Len vtedy budú ich rozhodnutia akceptovateľné, sudcami a nakoniec aj verejnosťou prijaté a všeobecne rešpektované. A navyše, takýmto rozhodnutím sa určia jasné mantinely pre správanie sudcov, to znamená, že jasne vymedzia, čo je disciplinárnym previnením a čo nie a takisto určia, či konkrétne disciplinárne previnenie zakladá stratu funkcie sudcu, t.j. zánik výkonu súdnej moci alebo stačí na jeho odstránenie iné, miernejšie disciplinárne opatrenie. Uznáte, že dlhé mesiace, dokonca roky čakania na rozhodnutia disciplinárnych súdov pri riešení niektorých mediálne známych disciplinárnych káuz je smutnou vizitkou nositeľov súdnej moci pri riešení zlyhania konkrétneho sudcu. A to vôbec netušíme, ako sa riešia disciplinárne kauzy sudcov, ktorým sa médiá nevenujú. Je predsa tragickou vizitkou súdnej moci, ak verejnosť čaká viac ako 5 rokov na rozhodnutie, či bývalý generálny prokurátor Trnka zneužil svoju funkciu prokurátora alebo nie. Ak by rozhodli hneď, už skoro 5 rokov by vedeli ostatní prokurátori, čo je ešte výkonom ich funkcie a čo už jej zneužitím.

Bežní ľudia sa domnievajú, že spoločnosti by prospelo lepšie zákonodarstvo.    

Určite áno. Dobré, jasné, prehľadné, zrozumiteľné a najmä stabilné (bez sústavných, často účelových a nesystematických zmien) zákony sú základom dobre fungujúceho demokratického štátu. Ale ani také zákony samy osebe nezaručujú, že výkon štátnej moci bude zabezpečovať dobro, spravodlivosť a prosperitu pre celú spoločnosť. Zákony sú pre ľudí, vrátane tých, čo sú nositeľmi moci, nie pre spoločnosť ako takú. Možno som trochu profesionálne deformovaný, ale skutočne si myslím, že práve správny a zdravý výkon súdnej moci, to znamená spravodlivá, rýchla a morálne obhájiteľná aplikácia zákonov, je pre každú spoločnosť, ktorá chce fungovať na demokratických princípoch v medziach uznávaných morálnych hodnôt, bezpodmienečne nevyhnutná. Aby som to zhrnul, chorej a amorálnej spoločnosti nepomôžu ani tie najlepšie zákony, morálne zdravá spoločnosť si vystačí aj s nedokonalým zákonodarstvom.

Verejnosť otvorene hovorí o zneužívaní moci, marení práva na spravodlivý proces nezákonnými postupmi a o trestnej činnosti sudcov, policajtov a verejných činiteľov…

Verejnosť tieto veci hovorí v každej demokratickej spoločnosti, všade sa nájdu predstavitelia moci, ktorí prestanú slúžiť občanom a občanmi delegovanú moc začnú zneužívať. A to už nehovorím o totalite či inej forme diktatúry, kde si skupina ľudí túto moc jednoducho privlastní. V demokracii je zneužitie moci o to bolestnejšie, že ju zneužívajú tí, ktorí ju dostali od spoluobčanov na základe volebných sľubov, že delegovanú moc budú vykonávať len na prospech voličov a spoločnosti. Ľudia sa potom cítia frustrovaní a podvedení. A zase sme len pri morálke. To znamená, že výkon moci závisí od morálnych hodnôt osoby, ktorá ju vykonáva. Výkon súdnej moci je ešte zodpovednejší. Tam totiž neexistuje všeobecná kontrola verejnosti, ktorá sa prejavuje hlavne vo voľbách, t.j. v pravidelnom cykle, kedy občania rozhodujú, komu delegujú svoj vlastný podiel na štátnej moci, ktorý im garantuje demokratické zriadenie. A to spravidla na štyri roky. Takáto kontrola predstaviteľom súdnej moci nehrozí. Je to ale dvojsečná zbraň. Na jednej strane doživotný výkon súdnej moci garantuje sudcovi možnosť zostať nezávislý, apolitický a zbavený pokušenia rozhodovať populisticky, na druhej strane mu ale umožňuje zneužívanie moci v prospech seba, blízkych osôb alebo v prospech iných záujmov. Ak je šikovný, tak bez obavy, že túto moc stratí. A zase len končíme pri morálke a napĺňaní všeobecne uznávaných morálnych hodnôt.

A čo tá neustála snaha o zlepšenie legislatívy, vymožiteľnosť práva či racionalizáciu súdnictva?

Ak sa nezmenia ľudia, ktorým odovzdávame moc, resp. ak si nenájdeme ľudí, ktorí prijatú moc nezneužijú, ale ju budú používať v prospech ochrany práva a spravodlivosti, v prospech blaha občanov tohto štátu a v prospech posilnenia právneho vedomia obyvateľov, že zlo bude potrestané a dobro odmenené, všetky tieto snahy sú síce milé, ale  nie veľmi účinné. Pozrite, päť rokov skupina expertov a odborníkov z praxe pripravovala nový civilný sporový poriadok, aby zrýchlili neúmerne dlhé civilné konania na súdoch, pretože desiatky rokov platný občiansky súdny poriadok bol vraj nepružný a nevyhovujúci. Výsledok je taký, že nezodpovednému a lenivému sudcovi nový zákon nepomohol a nepomôže ani v budúcnosti a na druhej strane slušný a pracovitý sudca konal bez prieťahov aj na základe pôvodného zákona. Problémom teda často nie sú zákony a legislatíva, ale skoro vždy samotní ľudia. Ak nedokáže sudca ako predstaviteľ súdnej moci za viac ako jeden rok doručiť predsedovi vlády predvolanie na súd, akú autoritu môže mať potom takýto súd v očiach verejnosti? Naopak, voľby dokazujú, že autorita a obdiv sa zvyšuje práve voči osobe, ktorá okato súdom pohŕda. A takýto príklad pohŕdania súdom sa šíri ako rakovina. Súdy nevedia doručiť zásielky advokátom, svedkom či ostatným účastníkom. Očividné pohŕdanie súdom a oslabovanie jeho autority teda nie je problém zákonov, ale výkonu súdnej moci konkrétnym sudcom. To už som ale prešiel od zneužívania súdnej moci k jej oslabeniu, resp. k jej nevykonávaniu.

Znie to ako neprekonateľné bludisko, v ktorom sa stráca človek a jeho prirodzené a civilizačné práva…

Netreba si zúfať. Dejiny ukazujú, že ľudia vždy nakoniec nájdu cestu, ako sa dostať z morálneho úpadku. A navyše si nemyslím, že by sme už boli na dne. My máme čerstvú (i keď štvrťstoročie je už dosť dlhá doba) skúsenosť s totalitným režimom a súčasný stav spoločnosti teda považujem iba ako slabý odvar toho, čo na Slovensku pretrvalo viac ako 50 rokov. Marazmus dnešnej doby však vnímame podstatne intenzívnejšie, pretože si ho spôsobujeme sami. Bez samozvaných diktátorov, bez vlády jednej strany zakotvenej v ústave, bez kurately mocného suseda na východe krajiny. Zneužívanie moci amorálnymi jedincami trpíme, hoci my sami sme jej primárni nositelia a slobodne sme im ju odovzdali. Žiadne utrpenie ale netrvá večne. Ak sa kalich horkosti naplní až po okraj a nastane situácia, že ľud odmietne ďalej znášať zneužívanie moci či iný neúnosný stav, vznikne napätie, ktoré má niekedy podobu revolúcie, inokedy vzostupu diktatúry či občianskej vojny. Našťastie nám to ešte dlho nehrozí. A navyše, ak v sebe nájdeme silu k morálnej, ľudskej a vôbec spoločenskej obrode, nič podobné nám ani hroziť nebude. My sami sme pánmi svojej budúcnosti.

Ako sudca Kliment so siskárom Tóthom po dobrom mene zatúžili a knihu o kauze Cervanová písali – link
Kauza Cervanová – vec je dohodnutá a odsúhlasená so sovietskou prokuratúrou, Brázda dostane vysoký trest, nie povraz – link
Kauza Cervanová – MUDr. Porubský: „My sa dozvieme z tej mŕtvoly všetko, keď chceme … Hovorí vždy pravdu…“ – link
Znalec: Je vylúčené, aby Cervanová bola znásilnená spôsobom, ako uvádza prokuratúra a súdy – link
Odsúdený Kocúr: Hlavu mi tĺkli o stenu, vrieskali, že ak budem tvrdiť, že som nevinný, dostanem trest smrti -.link
Odsúdený Andrášik: K priznaniu ma prinútil škrtením a bitkou spoluväzeň v cele – link

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.