Detektív storočia? – Kauza Cervanová – 38. časť

Štátna bezpečnosť po vrahoch Cervanovej nikdy nepátrala. Štátna bezpečnosť „vrahov“ generovala.

Pokračovanie.

Do pôvodnej konštrukcie Jána Pješčaka sa vkladá meno Romana Brázdu. Pálka ho spája so Stanislavom Dubravickým.

Pri tvorení akcie Kamera bol použitý ten samý modus operandi, aký bol použitý pri vyšetrovaní akcie „Uzel“, teda už pri obvineniach vznesených voči Jánovi Hrmovi a spol.

Tzv. logický dej – únos, bitie „svedka“ Karabínoša, násilné nalievanie alkoholu do poškodenej, hromadné znásilnenie až po losovanie a vraždu – sa začína „svedkom“ i typovaným obvineným podsúvať po tom, čo Milan Proksa predložil nespochybniteľné alibi.

Už samotné zahájenie vyšetrovania bolo kontaminované konfliktom – nálezu patológov a zvrhlej policajnej moci. Napriek tomu, že tzv. logický dej odporoval pitevnej správe, bolo ustálené, že motívom vraždy Cervanovej bolo viacnásobné opakované znásilnenie. MUDr. Porubským preformulované na súlož, čím došlo k zhode názorov, nie však nálezu.

Svojich podriadených si Pješčak starostlivo vyberal. „Zvláštní skupinu“ tvorili ortodoxní gumáci schopní všetkého, vrátane toho najhoršieho. Miesto rozmýšľania zrážali opätky. Neviem za čo ich mal, ale život ukázal, že kolaborácia s policajnou verchuškou sa im vyplatila.

Po neúspešnom pokuse vyrobiť vraha z Jána Hrma, „logický dej“ zostáva nemenný. Mená ďalších vytypovaných dosadzuje do pracovnej verzie ako do matematického vzorca s voľným množstvom premenných. Kauzy Hrmo a spol a Brázda a spol sú kriminalisticky i obsahovo totožné.

Jiskra, Hanko, Šimek, Rožnovský, Dobrotka, Kokles, Porubský sú tie isté mená, ktoré sa na zneužívaní štátnej moci v oboch prípadoch podieľali. Tak v roku 1976, ako aj v roku 1981. Nikomu z nich netrklo, že „svedok“ Karabínoš v jednej a tej istej veci usvedčoval raz Hrma a iný raz Kocúra.

Čosi sa na ich správaní však dalo pobadať. Nasadenie Hanka so Šimekom nemalo tie grády, ako nasadenie Hubceja s Taligom. Pokiaľ prví dvaja pracovali s pozorovateľnou nechuťou, dvojica, ktorá ich nahradila sa nezastavila pred ničím. K výmene prvých dvoch došlo po tom, čo som sa na hrubé správanie sťažoval.

Nastala výrazná zmena k horšiemu. Nielen pri výsluchoch, ale aj vo väzobných podmienkach. Moje sťažnosti o používaní násilia sa navždy stratili a keď som na ne upozorňoval na súde, všetci sa tvárili, akoby boli hluchí, slepí a sprostí. Nikomu neprekážal ani brutál Taliga, ktorý vyšetrovateľom nikdy nebol. V rozsudku sa neobjavil ani len záznam, že som si na násilie niekedy sťažoval. Aby teror páchaný na vyšetrovancoch ich dielo nehyzdil, založili ďalší trestný spis – obvinili ma z krivého obvinenia.

Nech si nik nemyslí, že napísať sťažnosť bolo jednoduché. Bola to vopred prehraná a potrestaná trúfalosť. Nemal som však inú možnosť. Mlel som z posledného a bol som na pokraji síl.

Ako bolo organizované pátranie?

V prvom rade obstarávaním kompromitujúcich materiálov, ktoré sa mali stať hybnou silou potlačenia odporu a neochoty hovoriť nič iné, než pravdu.

Pješčak poznal v čom je ich sila, veď všetci vedeli, čo je zač. Stačilo jediné kompro a aj divá sviňa sa stala prasiatkom. Kreslo námestníka federálu za normalizácie slušný a bezúhonný človek dostať nemohol: „Ty si ten, akého my potrebujeme, ten, čo nás bude poslúchať, plniť naše príkazy, ale aj ten, kto dokáže kruto a nekompromisne trestať. Štátne hranice nie sú korzo.“

Normalizačná štátna moc v tomto prípade reaktivovala vraha, ktorý sa v päťdesiatych rokoch podieľal na zabití Aloisa Jeřábka. Bol osobne prítomný na jeho poprave.

Pálka bol samorast podobných kvalít. Počas protektorátu udal človeka, ktorý ho pripravoval do života. Václav Herodek bol nielen jeho majster, ale bol jeho chlebodarca, živil ho i šatil. Treba si uvedomiť, že platilo stanné právo, počas ktorého gilotína stínala hlavy na dennej báze a bez súdov:

Aby zámer vyšiel, na vytypované objekty hľadali kompromateriály.

Zadovážili ich na celú radu vytypovaných, najmä však na Tokára a Ing. Kánika. Obaja sa stali „svedkami“. Či bol obsah ich výpovedí pravdivý, alebo nepravdivý už nik nikdy neskúmal. Materiálnym jadrom obstarania bola zmena postojov a bezvýhradná poslušnosť.

Stačila holá veta, akákoľvek, čo i len fiktívna zmienka, čo kde kto povedal alebo len počul, nebodaj ukradol a horor bol na svete. Vznikol mýtus. Beňová sa mala pred Tokárom vyjadriť, že jej priatelia z Nitry vykonali niečo strašné.

Hoci to Beňová pred OČTK i súdmi poprela, svedok Tokár poslúžil. A nakoľko na neho Pálka už čosi mal, z kultúrneho referenta Ústredného výboru Socialistického zväzu mládeže vygenerovali najprv zlodeja a úplatkára, neskôr dôverníka ŠtB (udavača) a napokon „svedka“ v Kauze Cervanová:

Ako vidno, „svedok“ Tokár sa ani tu nezaprel svojej povahe. Miloval peniažky, kradol peniažky a za peniažky aj klamal a práskal. Odmeny, ktoré inkasoval od svojho riadiaceho dôstojníka pochádzali z rozpočtovej kapitoly Štátnej bezpečnosti:

Podobne to bolo aj s Kánikom. Ten údajne vypovedal, že Beňovej kamarátka mala byť svedkyňou vraždy. Trestný spis je dôkazom, ako sa prípad pripravoval, konštruoval a pretváral, pretože navádzacie „svedectvá“ boli vymyslené.

Eduard Pálka vyhlásil, že na Nitriansku stopu ich upriamil Ing. Viliam Kánik:

Hoci Ján Pješčak vyhlásil, že Nitrianska stopa bola zadovážená výsledkami anketného vyšetrovania, Martin Hanus jeho tvrdenie vo svojej knihe poprel. Tri protichodné vyjadrenia pochádzajú od troch protagonistov spoločného záujmu:

Pješčakova Anketa pohorela po celej čiare a Nitrianska stopa sa práve tvorila. Stačil akýkoľvek náznak predstavivosti a Štátna bezpečnosť generovala ďalšie „svedectvá“. Získané pod nátlakom alebo hrozbami? Takého „sudcu“ akým je Kliment by ste sotva presvedčili. Bol to prehnitý a zabehnutý systém, ktorý Pješčak s Pálkom veľmi dobre poznali, ale obete ich nátlakov? Určite nie.

Pred praktikami bezprávneho štátu sa nedalo brániť. Dve krivé a vynútené svedectvá z prípravného konania mi zničili život a to aj napriek tomu, že som svoje obhajobné tvrdenia podložil vecnými a objektívne preukázateľnými dôkazmi. Že skutok kladený mi za vinu sa nestal a nikdy stať nemohol nedokazuje len lekársky súdnopatologický posudok, ale aj zatajená hydrobiologická expertíza.

Do akcie Uzel vstupuje Štátna bezpečnosť. Pripravuje mechanizmus vyfabrikovaných svedectiev, ako vyvolených obviniť a dostať za mreže.

Úkolovaní agenti sa činia v Nitre a rovnako aj u zamestnávateľa Margaréty Cervanovej, v nemocnici v Nových Zámkoch. Tu pôsobil ako lekár pán MUDr. Lindtner – brat MUDr. Magdy Dubravickej …

Základ obvinenia vzniká na XII. Správe FMV ČSSR, kde sa mýtus vraha generoval. Do éteru sa podsúvajú konšpiračné teórie. Konštruovaný nezmysel je o výkrikoch, ktoré mali vznikať v pooperačnej narkóze Dubravického. Dobre čítate, výkriky zo sna či pri preberaní z narkózy sa stali ďalším módom operandi zločinného „vyšetrovania“:

Malo to len jednu chybu krásy, pretože Dubravický počas väzby žiadnu operáciu nepodstúpil, čo autori mýtov vedeli, ale ich šíritelia nemali od koho, ani ako vedieť.

Dubravický sa k žiadnej vražde nedoznal. Ani v narkóze, ani mimo nej, ale eštebácky mýtus sa úspešne šíril. Dobre si na toto obdobie pamätám. Operácia pod narkózou sa v povedomí Nitranov preberala pri všetkých možných stretnutiach s nezodpovedanou otázkou: Bol to naozaj Dubravický? Bol toho vôbec schopný?

Docent Dobrotka na hl. pojednávaní suchopárne poznamenal, že kričanie zo sna sa stalo akousi módnou vlnou deštrukcie operatívy a lámania obvinených. Agentúrne predstavenia OČTK a „Zvláštní skupiny“ do roku 1989 nik nezastavil.

Zo záznamu výpovede MUDr. Štefana Hajdu:

Operatívno-agentúrnou cestou sa meno Dubravického podsúva Pálka Margaréte Cervanovej. Formou eštebáckej rafinovanosti. Prísne tajná informácia je odovzdávaná primeraným spôsobom. Prísne dôverne. Chýr nepochádza z činnosti pátrania, ani operatívy kriminálneho spravodajstva, ale diverzie Štátnej bezpečnosti .

So „zaručenou správou“, že vrahom Ľudmily Cervanovej je Stanislav Dubravický prichádza Margaréta za Jánom. Už to nie je Hajdin, Siranko či Kukura, ale niekto úplne iný. Netuší, že práve tento Dubravický je objektom záujmu Pješčaka, ale v úplne inej veci.

Nakoľko má Pješčak oba ciele pod kontrolou, príležitosť si nenecháva ujsť. Aby sa Margaréte mohol venovať viac než doposiaľ, radí jej čo má urobiť.

Tá na jeho jeho radu píše list a adresuje ho priamo k rukám prezidenta republiky Gustáva Husáka. So žiadosťou, aby sa prípadom zaoberali Federálne orgány.

Nakoľko najvyšším orgánom Federálnej správy Verejnej bezpečnosti bol Ján Pješčak, prípad obratom skončil na jeho stole s očakávaným rozkazom – okamžite vyšetriť !!!

Z uvedeného je zrejmé, že vrahov Ľudmily Cervanovej nevypátralo policajné nasadenie, aké v histórii Československa nemalo obdoby, ale jej vlastná matka. Aspoň navonok.

Keby si bol „sudca“ Kliment prečítal všetky archívované spisy zistil by, že to bolo o rok skôr, než vznikla výpoveď zúfalej MUDr. Vozárovej.

Margaréta Cervanová, ktorá videla vraha v každom, kto jej dcéru čo len trochu poznal, by si zaslúžila Rad Červenej hviezdy. Zahanbila to najlepšie, čo sa v radoch československej kriminalistiky, jej operatívy a analytiky nachádzalo.

Obdivuhodný výkon matky poškodenej potvrdzuje aj vyhlásenie Jána Pješčaka v jeho knihe „Portrét právnika a kriminalistu“ na strane 91. Podobne ako docent honoris causa, napísal ju sám o sebe:

Ak pozorne čítame usmernenia, ktorými matku poškodenej ovládal a riadil a vezmeme do úvahy nezákonný styk, ktorý dlhé roky udržiavali, dozvedáme sa, že páchateľov vraždy Ľudmily Cervanovej „vypátral“ detektív Pálka za pomoci Margaréty Cervanovej.

Čo z toho vzniklo?

Nepochybne slovenská verzia známej Hlavy XXII.

Účelové informácie šíriace sa v Novozámockej nemocnici sa samozrejme dostávajú Margaréte Cervanovej. Prostredníctvom agentov ich podsúva plk. Pálka. V začarovanom konšpiračnom kruhu ich dostáva spätnou väzbou nazad. Margarétu uspokojí, keď pohotovo odpovedá, že Dubravický je stíhaný pre niečo úplne iné. Informácia sa samozrejme dostáva i riadiacemu a kontrolného orgánu – Pješčakovi. Odovzdáva mu ju – psychiatrický pacient – matka poškodenej.

Policajný generál nariaďuje: Preveriť!

Komu?

Predsa „Zvláštní skupině“. Detektív Pálka na príkaz Pješčaka začína konať. S nasadením, aké nemalo obdoby. Ale nebolo čo riešiť. Na Dubravického uvalili väzbu už pred 8 mesiacmi. Navonok za príživu, hoci „Zvláštní skupina“ kvôli prížive konštituovaná nebola. Vyskúšali na ňom všetko dostupné, možné aj nemožné, ale doznanie z neho nedostali. Po necelom roku ho museli prepustiť.

Skončil ako Hrmo. Z basy sa do domu rodičov nevrátil niekdajší donchuan, ale zlomený človek. Skončil na pakárni vo Veľkom Záluží.

Nakoľko akta ŠtB boli väčšinou skartované, málokde sa nájde tak ucelený a komplexný obraz o jej zločinoch a činnosti, ako sa to zachovalo v Kauze Cervanová – v prísne utajených desaťročia depozitovaných, ale dobre strážených spisoch.

Podobná situácia ako v roku 1979, sa odohráva aj dnes pri aktivácii literárnej spodiny. Mediálnu úderku zakladajú Kliment a Tóth s Hanusom. Cieľom eštebáckej normalizácie nebolo prípad vyšetriť a páchateľov potrestať, ale uzatvoriť a ešte na tom politicky, spoločensky i funkčne profitovať. Podobne sa to prejavuje aj literárne.

Z novoobjavených dôkazov je tiež zrejmé, že Kauzu Cervanová neriadil prezident republiky, ale Ján Pješčak. Aby svoje dielo dokonal, zmaril všetky mechanizmy možnej kontroly“:

O činnosti Štátnej bezpečnosti a jej operatívy v knihách Klimenta, Tótha a Hanusa nie je veľa miesta, hoci sa jedná o eštebácko-súdny komplot najťažšej váhy. Účelové diela podsunuté na pulty kníhkupectiev nie sú ničím iným, než manipulatívnou psychologizáciou spoločnosti. Novinárska stavovská česť a spoločenská prestíž spočívajúca v dodržiavaní určitých pravidiel a etických noriem akoby neexistovali. Nároky na morálku, profesionálnu zodpovednosť a službu verejnosti sú dnes pošliapané ako ľudské práva za totality.

Čo teda Kanice priniesli? Priniesli ďalšie kľúčové dôkazy. A poznanie, že Kauzu Cervanová „objasnil“ Pálka za pomoci Margaréty Cervanovej.

Bolo dokázané, že:

1/ Generál Pješčak sa tu neblysol, ako Husákov bájny kriminalista, ale nekontrolovateľné normalizačné monštrum. Beštia 50-tych rokov bola do obdobia normalizácie reaktivovaná účelovo, aby pokračovala tam, kde kedysi svoju „právnu“ kariéru prerušila.

2/ Kauzu Cervanová neprišiel do Bratislavy uzatvoriť renomovaný pražský vyšetrovateľ, ale užitočný idiot. Pálka bol príliš malá myška, než by si dovoľoval to, čo páchal jeho boss rutinne a nielen v rokoch päťdesiatych.

3/ Kauza Cervanová sa uzatvorila pod dohľadom Gustáva Husáka – to všetko sme dávno vedeli, ale priame dôkazy sa objavili až v roku 2016. Nezodpovedanou otázkou stále zostáva prečo.

Isté je, že to nebolo žiadne vyznamenanie udelené prezidentom republiky a odmietnuté otcom poškodenej, ako po Bratislave rozširoval agent Grafológ a niektorí „dobre informovaní“.

A nebol za tým len skrývaný komplex defektnej osobnosti. Malý generál z Veľkého Lipníka nasľuboval Margaréte možné aj nemožné. Vrahov síce nevypátral, ale šibenice postavil. Bezprostredne po tom, čo mu udelila posledné ultimátum s výstrahou, že buď budú konať, alebo otrávi seba aj svoju dcéru:

O 2 mesiace zapadli mreže za Čermanom, Brázdom, Andrášikom a Kocúrom

4/ Generál Pješčak Eduarda Pálku cieľavedome ovládal a zločinne úkoloval. Pálka len slúžil a iniciatívne plnil všetky jeho príkazy a nariadenia. Sekundárne už aj pod dohľadom z najvyšších miest štátu. Ako vyplýva z listu, ktorý poslali prezidentovi republiky, aj tie mali poistené. Nič nenechali na náhodu. Pješčak si dobre pamätal, ako sa mu kauza rozpadla v roku 1977. Nad Jánom Hrmom vtedy nestál sám pánboh, ale prvý tajomník Komunistickej strany Slovenska a hl. mesta Bratislavy súdruh Gejza Šlapka. Nebyť jeho zásahu, boli by mu vraždu prišili už v roku 1977 a nik by ani nemukol.

Čo Pješčak vo svojej knihe kategoricky popiera, zaznamenal kádrovák FMV ČSSR v Pálkovom osobnom spise. Eduard Pálka plnil príkazy námestníka ministra vnútra:

Za všetko, čo Pálka v Kauze Cervanová napáchal bol dvojgeneračne odmenený. A osvedčený, ako káder prísne tajnej skupiny riadenej Pješčakovým úradom – odboru pre výkon zvláštnych operácií a činností.

5/Kauzu Cervanová vyšetroval nezákonný orgán. Prípad nespadal do kompetencie Štátnej bezpečnosti, ani federálnych orgánov Verejnej bezpečnosti, ale Krajskej správy vyšetrovania ZNB hl. mesta Bratislavy a Západoslovenského kraja.

Ako napísal pán doktor Šátek, z otráveného stromu nemožno očakávať zdravé ovocie:

Opäť porušený zákon, pretože Štátna bezpečnosť nebola politickou zložkou Verejnej bezpečnosti, ale komunistickým gestapom. Bola to represívna zložka štátnej moci a organizovaného zločinu. Keby sa podobný prípad odohral v ktorejkoľvek časti kultúrneho sveta, každý normálny a príčetný sudca by obžalovaných spod obžaloby určite oslobodil.