Prípad Cervanová – Prípad medička

[Luba Lesná] Zavraždenie mladej medičky Ľudmily Cervanovej bolo od prvej chvíle sledované vysokými československými straníckymi funkcionármi, dokonca aj samotným generálnym tajomníkom Gustávom Husákom, zrejme kvôli tomu, že Ľudovít Cervan, otec zavraždenej, bol plukovníkom letectva v československej armáde.
Podľa niektorých informácií isté obdobie pôsobil ako vojenský pridelenec v Lýbii. Neskôr sa aj s rodinou usídlil v Piešťanoch, kde podľa ďalších tvrdení vtedajších svedkov pracoval údajne ako letecký inštruktor pre mladých arabských frekventantov, ktorí do Československa prichádzali na niekoľkomesačné pobyty. Možno práve toto bolo dôvodom, prečo usmrtenie Ľudmily Cervanovej od začiatku vyvolávalo vo verejnosti dohady, že za jej zabitím sú práve Arabi. Arabskú stopu sa nepodarilo nikdy stopercentne potvrdiť, hoci v niekoľkých výpovediach ľudí, ktorí ju videli zrejme v posledných hodinách jej života, konkrétnejšie po desiatej večer v piatok deviateho júla 1976, sa uvádza, že Ľudmila Cervanová v tom čase vyšla z diskotéky Unic klubu a nastúpila do auta, v ktorom sedeli Arabi.Pochybnosti dodnes
Pochybnosti tento prípad vyvoláva dodnes, možno práve kvôli nim nie je uzavretý. Tie umocnil aj výrok Jána Pješčaka, ktorý bol do začiatku decembra 1989 československým generálnym prokurátorom a svojej funkcie sa vzdal necelé tri týždne po Nežnej revolúcii. Autorke tohto článku (a autorke knihy Prípad medička) sa totiž začiatkom marca 2004 na otázku, ako sa on pozerá na prípad Cervanová, keďže už vtedy bol prominentným socialistickým prokurátorom, šplhajúcim sa na vyššie a vyššie funkcie, vyjadril takto: „Myslím, že ešte je to predčasné hovoriť pravdu.“ Na ďalšiu otázku, či má doteraz strach o tomto prípade hovoriť, prikývol, ale bližšie konkretizovať svoje slová už odmietol.

Archív v Levoči
Pochybnosti v právnych kruhoch vyvolal aj nález v policajnom archíve v Levoči, kde sa pod názvom Kauza Hrmo (ide o meno prvého obvineného z vraždy Ľudmily Cervanovej, neskôr polícia jeho obvinenie stiahla) našli 315 výpovedí očitých svedkov diskotéky z 9. júla 1976 v Unic klube. Mnohí zo svedkov sa tam naposledy s Ľudmilou Cervanovou zhovárali, respektíve ju tam len videli. A v Levoči sú aj výpovede ľudí, ktorí videli Cervanovú o pol desiatej večer onoho 9. júla 1976 nastupovať do auta s Arabmi (ktoré sme už spomenuli už vyššie). Je nepochopiteľné, prečo toto množstvo výpovedí nebolo zaradených do vyšetrovacieho a neskôr súdneho spisu, ale naopak, utajené, nikým nepoznané ležali v archíve.

Obvinení po piatich rokoch
Zarážajúce na výpovediach, ktoré sa v Levoči našli, je aj fakt, že ani v jednom prípade z tých tristo pätnástich svedkov sa nespomína, že by sa na diskotéke v Unic klube nachádzal niektorý zo siedmich Nitranov, ktorých po piatich rokoch neúspešného vyšetrovania z vraždy Ľudmily Cervanovej náhle obvinili a v septembri 1982 ich aj bratislavský krajský súd odsúdil. Ide o Miloša Kocúra, Romana Brázdu, Milana Andrášika, Františka Čermana, Stanislava Dúbravického, Pavla Beďača a Juraja Lachmana. A ešte zarážajúcejšie je, že v tristo pätnástich výpovediach, nájdených v Levoči, sa nespomínajú ani svedkovia, ktorí sa podľa obžaloby a verdiktov socialistických súdov mali so siedmimi Nitranmi na diskotéke stretnúť a zabávať.

Socialistické policajné a súdne verdikty
Podľa verdiktu vtedajších socialistických súdov spomínaní siedmi Nitrania deviateho júla 1976 Ľudmilu Cervanovú uniesli z diskotéky v bratislavskom Unic klube, násilne ju odviezli do súkromného domu v Prievoze a tam ju všetci siedmi počas neviazaného žúru znásilnili. Keďže sa im, ako rozhodnutie súdu tvrdí ďalej, Ľudmila Cervanová vyhrážala, že ich všetkých udá na polícii, siedmi Nitrania ju odviezli do Kráľovej pri Senci a tam ju utopili.
14. júla 1976 sa v Kráľovej pri Senci naozaj našlo telo mladej ženy, ktoré sa neskôr identifikovalo ako telo Ľudmily Cervanovej. (Keďže otec Cervanovej podľa písomných záznamov identifikoval svoju dcéru len na základe predmetov, ktoré mu ukázali, a nie tak, že by si prezrel telo utopenej, dodnes sú pochybnosti aj o tom, či sa v Kráľovej pri Senci skutočne našla Ľudmila Cervanová.)

Prinútené priznania
Hoci sa takmer všetci obvinení k znásilneniu a vražde Ľudmily Cervanovej priznali, vzápätí už udávali, že k priznaniu ich donútili policajti a spoluväzni, a že v čase zmiznutia a zavraždenia Ľudmily Cervanovej dokonca neboli ani v Bratislave a majú na svoje alibi aj svedkov. Svedkovia, ktorých menovali, ich alibi potvrdili. Napriek tomu ani polícia ani súdy výpovede týchto svedkov nevzali do úvahy.

Ďalšie súdne verdikty
V roku 1990 Najvyšší federálny súd zrušil všetky socialistické súdne rozhodnutia. V svojom rozhodnutí podčiarkol, že vyšetrovatelia spravili v tejto kauze 72 pochybení, čím hrubo poškodili práva obvinených a vrátil kauzu na nižší súd. Siedmi Nitrania sa dostali po rokoch strávených vo väzení na slobodu. Ich kalvária sa ale neskončila. Po rozpade federácie sa prípad dostal na Krajský súd v Bratislave, ktorý rozhodoval rekordných 14 rokov. Napriek tomu, že očividne nedodržal všetky pokyny Najvyššieho federálneho súdu (medziiným Najvyšší súd uložil nižšiemu súdu zaoberať sa aj výpoveďami svedkov na diskotéke, kde Ľudmilu Cervanovú naposledy videli a ak sa tieto výpovede nájdu, vziať ich do úvahy, čo sa doteraz nestalo). Krajský súd v plnej šírke po štrnástich rokoch potvrdil aj napriek rozhodnutiu Najvyššieho federálneho súdu, rozhodnutia predchádzajúcich, teda socialistických senátov. Nitrania sa odvolali a kauza sa dostala na Najvyšší súd v Bratislave.
Ten začiatkom decembra minulého roka rozhodol, že šiesti Nitrania sú vinní a Ľudmilu Cervanovú brutálne znásilnili a zavraždili. Súdnoznaleckým posudkom Patrika Fialu, vypracovaným pred dvoma rokmi na základe pitevných záznamov, v ktorom vylúčil akékoľvek cudzie násilie na tele, ktoré sa našlo v júli 1976 v Kráľovej pri Senci, sa bratislavský Najvyšší súd odmietol zaoberať. A odmietol sa zaoberať aj výpoveďami 315 svedkov, ktoré sa nedávno našli v Levoči. Dvom Nitranom Najvyšší súd dokonca zvýšil tresty.

Vo väzení
Dvaja Nitrania sa na základe verdiktu Najvyššieho súdu ocitli znovu vo väzení v Leopoldove. Štyria ďalší sa vo februári tohto roka podrobili testom na detektore lži. Testy vykonal Patrick T. Coffey, americký expert a examinátor na počítačový polygraf, respektíve detektor lži. Dospel k jednoznačným výsledkom, že Nitrania z vraždou Cervanovej nemajú nič spoločné. Dvom Nitranom, ktorí sú vo väzení, šéfovia väzníc neumožnili podrobiť sa detektoru lži, hoci o to požiadali.

Siedmy Nitran, Roman Brázda, bol pre zlý zdravotný a psychický stav na začiatku deväťdesiatych rokov vylúčený z konania.

————— Kniha Prípad medička, ktorá vyjde vo vydavateľstve Petrus v júni tohto roka, som sa inšpirovala práve kauzou zavraždenia Ľudmily Cervanovej. Nebolo mojím zámerom do dôsledkov pravdivo opísať prípad. Ide o beletrizovanú podobu, v ktorej fakty známeho prípadu slúžia len ako námet. Úryvok z knihy sa týka výsluchu Marcela Hrázdu, jedného z podozrivých, neskôr obvinených a odsúdených. Postava z románu je inšpirovaná osudom Romana Brázdu.

Marcel Hrázda na ďalšom výsluchu už nemal len dlhé vlasy po ramená, ktoré si viditeľne nečesal a neumýval, ale už mal aj bradu. Okuliare „lennonky“, ktoré zjemňovali prísny výraz jeho čiernych, mierne vypúlených očí, keď sme ho prvý raz zatýkali, teraz už na nose nemal. Oči sa mu doslova zabodávali do predmetov a ľudí, na ktorých sa díval.
– Poďme sa zhovárať o vražde Hronskej, – navrhol mu plukovník Polák.
Marcel Hrázda sa natešene nadýchol a s veľkou vervou, viditeľne šťastný, že ho má kto počúvať, sa pustil do rozprávania:
– Alena Hronská rok pred svojím zabitím, teda v roku 1975, išla s celým krúžkom lekárskej fakulty na povinnú prax do istej moskovskej nemocnice. Praxovali tam jeden semester. A počas toho semestra pravdaže nevynechali ani návštevu mauzólea. Viete, tam v tom mauzóleu leží na takom mramorovom katafalku Vladimír Iľjič Lenin. Teda celkom presne neviem, či je mramorový, pretože som v moskovskom mauzóleu nikdy nebol, a ani sa tam, priznám sa, v najbližšej budúcnosti nechystám. Ale mramorový katafalk tam môže byť, čo poviete? – stíchol.
Plukovník Polák sa uškrnul, ale nepovedal nič.
– Čo iné, ak nie čierny mramor? – pokračoval Marcel Hrázda, – no, a na ňom leží slamou vypchané telo nebohého Vladimíra Iľjiča Lenina. Celý je oblečený v čiernom obleku, aby vyzeral vznešene. Veď aj to bol vznešený človek. Zmenil históriu ľudstva a zabil státisíce ľudí. Geniálny človek to bol, hlupákovi by stačilo zavraždiť jedného, dvoch ľudí, ale jemu nie. Preňho myšlienka znamenala viac, ako ľudský život. Ako státisíce ľudských životov.
Tak si tam vznešene leží v čiernom obleku na čiernom mramore. Vidieť mu iba tvár. A tá jeho tvár vyzerá ako živá. Geniálne čelo aj tých päťdesiat rokov, či koľko už je po smrti, je ešte stále priam presvetlené tou jeho myšlienkou, kvôli ktorej umierali milióny. A stovky ľudí stojí v rade pred mauzóleom, aby sa naňho prišli pozrieť. Stoja a pokorne čakajú, kedy budú môcť vojsť dnu, kde na katafalku z čierneho mramoru už celé desaťročia leží geniálny muž s vysokým, mierne zaguľateným čelom, presvetleným myšlienkou. Stoja tam, aj keď prší, padá sneh, alebo sú horúčavy. A pomaly sa posúvajú dopredu. Čakajú päť, šesť hodín, dokonca niekedy aj viac. A potom pomaly v rade vojdú dnu. Ani nedýchajú, keď už vidia jeho topánky a husím krokom sa približujú smerom ku katafalku, k tomu čiernemu obleku a myšlienkou presvetlenému čelu. V husom rade obídu katafalk, pozrú na to geniálne čelo, chceli by ešte postáť, rozjímať o Vladimírovi Iľjičovi a o živote, ale nemôžu, lebo už sa zvonku tlačí dav v husom rade a ten ich postupne vytlačí z mauzólea.
Všetko je tak, ako vravím. Ľudia stoja, posúvajú sa smerom ku geniálnemu čelu umrlca deň čo deň a geniálne čelo umrlca je deň čo deň presvetlené myšlienkou. Ibaže problém predsa len raz začas nastáva. Totiž tá slama, ktorým je vypchané telo Vladimíra Iľjiča, nie je presvetlená myšlienkou, a tak starne. Podlieha skrátka skaze, vydrží iba niekoľko mesiacov, a potom zašitá v uzavretom tele Vladimíra Iľjiča začne zapáchať a hniť. A treba približne tak raz za pol roka slamu vymeniť. Lenže ako, keď sa vonku tlačia davy, ktoré si prišli pozrieť presvetlené čelo génia? No, a až teraz sa dostávam k jadru. Keď Leonidovi Iľjičovi Brežnevovi oznámili tento vážny problém, že raz začas musia vymeniť slamu v tele Vladimíra Iľjiča a zatvoriť na deň-dva mauzóleum, zhrozil sa. A rozhodol, že to sa nesmie stať. Nesmie sklamať svojich súdruhov, stojacich celé hodiny pred mauzóleom. A aby ich nesklamal, rozhodol sa, že sa obetuje. V deň, keď sa bude vymieňať slama v tele Vladimíra Iľjiča, ľahne si miesto Vladimíra Iľjiča na katafalk on. A bude tam ležať nepohnute po celý ten deň, až kým Vladimírovi Iľjičovi nevymenia slamu. Nemá síce vysoké, mierne zaoblené čelo presvetlené myšlienkou, naopak, na jeho nízkom čele rastie prebujnené obočie. A nemá ani bradu ako Vladimír Iľjič, má len husté fúzy, ale na detailoch predsa nezáleží. Ľudia tak túžia vidieť svojho Vladimíra Iľjiča, že keď už sa po niekoľkých hodinách dostanú ku katafalku, budú na ňom vidieť Vladimíra Iľjiča, aj keby tam ležal orangutan. A napokon aj Vladimír Lenin bol Iľjič, aj Leonid Brežnev je Iľjič, takže vlastne veľké klamstvo to ani nebude.
A tak približne raz za pol roka si Leonid Iľjič ľahol na katafalk miesto Lenina, ktorému práve v tom čase vymieňali slamu v tele. A naozaj si nič nikto nevšimol. Až na to, že raz, keď ku katafalku dorazila skupina slovenských študentov, a medzi nimi aj Alena Hronská, Leonid Iľjič otvoril jedno oko a zbadal krásnu dlhovlasú dievčinu, teda Alenu Hronskú, a strašne sa zamiloval. Hoci medzi nimi bol viac ako tridsaťročný rozdiel. Zistil si, kto tá dievčina je, ako sa volá a kde býva, KGB mu to pravdaže promptne zistila, a inkognito pricestoval začiatkom júla 1976 na Slovensko. Skôr mu to štátnické povinnosti nedovoľovali.
Ale Alena Hronská ho nechcela. Napriek tomu, že ju veľmi miloval a ešte viac prehováral, aby si svoje odmietnutie rozmyslela. Nepomohlo mu to. Alena Hronská ostala neoblomná. Leonid Iľjič sa jej nepáčil. A najmä sa jej nepáčilo jeho nízke čelo, nepresvetlené myšlienkou, len ohraničené urážlivo hrubým obočím. Tak ju Leonid Iľjič deviateho júla 1976 nechal uniesť, a keď ani potom nezačala o ňom pozitívnejšie uvažovať, vlastnoručne ju zabil.
Po týchto slovách Marcel Hrázda stíchol. Mlčal aj plukovník Polák.
Doteraz mi nie je celkom jasné, prečo plukovník Polák nechal Marcela Hrázdu vyrozprávať celý Hrázdov príbeh. Alebo bol zvedavý, čo mu vlastne Marcel Hrázda povie, alebo bol natoľko unavený, že ho zastaviť jednoducho nevládal.
Po Hrázdovej výpovedi sa plukovník Polák rozhodol, že Marcel Hrázda potrebuje psychiatrické vyšetrenie.
– Chápete, – vysvetľoval mi plukovník Polák, – ak Marcel Hrázda bude pred súdom tárať tieto nezmysly, musíme mať papier v ruke, že vyšetrený bol a že podľa posudku psychiatra plne zodpovedá aj za svoje skutky aj za svoje táraniny.
Vyšetril ho najprv psychológ Štefan Lámka. Výsledok bol taký, ako si plukovník Polák želal, teda, že Marcel Hrázda je po psychickej stránke v poriadku, ale je sociálne neprispôsobivý. Na záver svojej správy ale odporučil aj psychiatrické vyšetrenie.
A tak plukovník Polák poslal Marcela Hrázdu na väzenskú psychiatriu v Brne.