Obesiť alebo vykastrovať? – Kauza Cervanová – 39. časť

Svedectvo pána Urbana nie je príbeh niekoho neznámeho, ale môj vlastný. Je to paralela Kauzy Cervanová. Virtuózne vyčítaná zo stôp páchateľov tej istej daktyloskopie i toho istého rukopisu.

V čom vidím tú hroznú identitu?

Vidím ju v diele jedného a toho istého človeka.

Pokračovanie.

Dňa 04.08.2023 sa mi dostalo do rúk otrasné svedectvo. Po jeho prečítaní sa mi roztriasli ruky. Vstal som a citeľné pohnutie musel rozchodiť.

Opisované svedectvo Jána Urbana – signatára Charty 77 – nie je príbeh niekoho neznámeho, ale môj vlastný. Je to paralela Kauzy Cervanová. Kunsthistoricky vyčítaná zo stôp páchateľov tej istej daktyloskopie i toho istého rukopisu.

V čom vidím tú hroznú identitu?

Vidím ju v diele jedného a toho istého človeka.

Písal sa rok 1988. Generálnym prokurátorom ČSSR bol Ján Pješčak. Biľakov chránenec sovietskych spôsobov, v tom čase najmocnejší policajt v republike. Reaktivovaný vrah 50-tych rokov, ktorého dielo 4 roky opisujem a 4 desaťročia pripomínam.

Ústrednou postavou príbehu nie je len sudca JUDr. Robert Fremr, ale aj niekto úplne iný.

Kauza „Olšanské hřbitovy“ pripomína 2. dejstvo tej istej drámy.

Rozhovor so sudcom Fremrom konfrontovaný vyšetrovacím spisom Štátnej bezpečnosti a jej akcií „Vandal“, „Vandal I“, „Vandal II“ silne pripomína memorabílie Eduarda Pálku objavené pred pár rokmi v Kanických archívoch. Je to dielo tých istých rozmerov i závažnosti.

V blogu č. 37 dňa 25.04. 2023 rozoberám akciu Kamera, Kamera I., Kamera II., a Kamera III. Všetky boli dielom Štátnej bezpečnosti. Rozdiel nie je ani v podstate, ani v ponímaní bezprávia. Symbolika značenia napovedá, že je to stopa páchateľa jednej a tej istej školy.

Sudca Fremr, tvrdí, že nemal žiadnu vedomosť o tom, že zväzky „Vandal“, „Vandal I“, „Vandal II“ boli dielom Štátnej bezpečnosti.

„Sudca“ Kliment, ktorý sa každé ráno díva do zrkadla, je na svoje rozhodnutie hrdý. Keby si prečítal trestné spisy dozvedel by sa z nich, že Kauza Cervanová je razítkami kriminálky len označená . V skutočnosti je dielom onej povestnej STASI, v tých časoch sídliacej na Drieňovej ulici v Bratislave.

3 členný senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dňa 04.12.2006 vyniesol ortieľ bez zdôvodnenia. Všetkých obžalovaných odkrágľoval. Ak čítal moje odvolania a odvolania môjho právneho zástupcu JUDr. Allana Böhma, musel vedieť, že koná protiprávne. Obaja sme upozornili, že Kauza Cervanová je dielom Štátnej bezpečnosti.

Záujem prezidenta Husáka, Federálneho ministra vnútra a jeho námestníkov, náčelníkov Federálnej správy a Štátnej bezpečnosti sú taktiež dôkazom politického záujmu, jeho krytia, podtextu a realizačného kontextu.

Podobne ako Kauza Olšanské hřbitovy aj Kauza Cervanová bola realizovaná nenávisťou a pogromom po emigrantoch.

Nielen scenár a ustanovení, ale všetci svedkovia „Zvláštní skupiny“ boli štvancami Štátnej bezpečnosti.

To že trestné stíhanie Kauzy Cervanová páchala „Zvláštní skupina“, kde jej Štátna bezpečnosť bola vo všetkom nápomocná, si „sudca“ Kliment dodnes nevšimol len preto, že nechcel.

Ak by bol pri zmysloch všimol by si, že „Zvlaštní skupina“ bola ustanovená Oddelením zvláštnych operácií, ktoré spadalo pod sekretariát 1. námestníka Federálneho ministra vnútra generálmajora Jána Pješčaka.

Čo to znamená?

Plk. Pálka mal mimoriadne právomoci, ktoré musel rešpektovať aj vtedajší náčelník Štátnej bezpečnosti Ján Kováč.

Krátke vysvetlenie pre mladších a tých, ktorí neslúžili v ozbrojených zložkách. Vždy rozhoduje funkcia, prípadne služobné zaradenie, nikdy nie hodnosť. Znamená to, že funkčne vyšší major môže rozkazovať i generálovi.

Adolf Eichmann bol obyčajný podplukovník. Do transportov smerujúcich do vyhladzovacích táborov dostal 440 000 osôb. Žiaden generál ani maršál nesmel zasiahnuť do jeho činnosti, prípadne ovplyvniť jeho rozhodnutie. Jediný, kto mal nad ním právomoc bol jeho priamy nadriadený Ernst Kaltenbrunner, prípadne ten najvyšší, Heinrich Himmler.

Adolf Eichmann neskončil ani len základnú školu. Nič nové pod slnkom. Podobným intelektuálom bol aj Eduard Pálka.

V Kauze Cervanová sa pod vplyvom brutálneho násilia k vražde doznali Kocúr, Brázda a Andrášik.

Všetci obvinení boli vo väzbe vystavení zvláštnemu zaobchádzaniu. Doznania Andrášika a Brázdu boli získané vo väzobných celách.

Počas pojednávania v Kauze Cervanová vystúpil pred súdom ako svedok aj Ing. JUDr. Ladislav Turi-Nagy – Andrášikov obhajca. Súd upozornil, ako ho Lamačka predvolal na výsluch:

„Dňa 26.08.1981 sa dostavte do Väznice MS do Bratislavy, Váš mandant Andrášik sa ide priznať.“

O všetkom, čo nasadený sadista a informátor na Andrášikovi páchal, por. Lamačka vedel, veď to bol on, kto Ivana Fagana prostredníctvom pplk. Stanka organizoval. Dozvedeli sa od neho, že Andrášik rezignuje, ďalší nátlak nie je schopný ustáť a k vražde sa ide „doznať“.

Klimentovi pravdepodobne dodnes nedoťuklo, že „vrahov“ Cervanovej nevypátrala kriminálka, ale Štátna bezpečnosť.

Rozdiel spočíva len v ochote pozrieť pravde do očí.

Sudca Kremr je zhrozený, „sudca“ Kliment na svoje dielo pyšný a hrdý.

Na všetkých obvinených v Kauze Cervanová boli nasadení tí najťažší psychopati, recidivisti a sadisti.

Ak si raz „sudca“ Kliment prečíta trestné i súdne spisy dozvie sa, že o priebehu vyšetrovania musel na cele spoluväzňovi pravidelne referovať aj Milan Andrášik. Pokiaľ to odmietal, bol bitý, škrtený, dokonca kŕmený jeho sračkami.

Medičku Zimákovú rovnako „vyšetrovala“ Štátna bezpečnosť. Bola ponižovaná jej ľudská dôstojnosť, utláčaná jej ženskosť. V neľudskej a ohováračskej kampani sa nezastavili ani Tóth s Hanusom.

Keď Kocúrovi a Andrášikovi došlo, do čoho ich spoluväzni s Valašíkom vtiahli, svoje výpovede taktiež odvolali.

Po opätovnom doznaní sa Kocúr doznal aj k tomu, že pri jazierku, znásilňoval mŕtvolu.

Hoci „preukázané“ a doznané nekrofilstvo prišívači vrážd s radosťou uvítali, ich nadšenie pre pripravované tresty smrti čoskoro opadlo – súdni znalci z oboru sexuológie Kocúra vyhlásili za zdravého a normálneho jedinca.

Pokiaľ Alexandra Ereta chceli vykastrovať, žalobca Valašík navrhol Brázdu, Andrášika a Kocúra rovno obesiť.

Prípravné konanie Romana Brázdu tiež poznačili dva samovražedné pokusy. Ktosi ho informoval, že jeho manželka zavraždila ich dcéru a matka zomiera v nemocnici.

Aj ja som sa pri výsluchoch dostával na pokraj zúfalstva. Pri jednom z nich, keď sa zvonka do výsluchovej miestnosti rozliehal ukrutný rev a nervydrásajúci plač, mjr. Hanko vstal, dvere otvoril a rozkročmo sa postavil medzi zárubňu. Díval sa na armagedon násilia, ktorý sa na chodbe väznice práve odohrával. Na to sa zamyslel a opýtal sa ma:

Poznali ste ten hlas?

Nie, odpovedal som.

To bol hlas Vášho otca. Vám môže ďakovať za to, že je tu. – zamrmlal si popod nos.

Niekoľko dní a nocí som nebol schopný uvažovať a na nič iné myslieť. Cítil som sa ako paralyzovaný. Z toho čo som prežil ma vzkriesil a vyslobodil až môj advokát. Navštívil ma a oznámil mi, že všetci doma sú v poriadku a zdraví.

Aj ďalšie doznania boli vypreparované. Prehrávaním magnetofónového záznamu ostatným obvineným. Známe a slávne Kocúrovo „doznanie“ bolo zneužívané. Prokurátor Mayerhofer ho získal nezákonne. Ostatných ním presvedčovali, že sú na správnej stope, cesta späť neexistuje a jediný spôsob, ako sa možno z väzby dostať je spolupráca. Je jedno či autentická, alebo falošná, veď obvinený klamať môže, má na to dokonca aj právo – zaknihované v Trestnom poriadku. Npor. Vnútornej ochrany Väznice Michal Zervan sa postaral, aby bol na všetky cely s označením ZP odovzdaný Trestný poriadok. Výklad zákona lokaji Valašíka účelovo marili. Opakovane prízvukovali a obvinených nabádali k povinnosti, vlastnej záchrane a zodpovednosti voči rodinám. Tá mala spočívať v usvedčovaní ostatných, teda k falošným svedectvám.

Nie k doznaniam, ale ku krivým obvineniam a krivým svedectvám. Inak nemôžu očakávať iné, než povraz, pretože tí čo sa dnes doznávajú, to pre záchranu svojich životov povalia zajtra na ktoréhokoľvek z ďalších spoluobvinených.

Takto dostali obvineného Lachmanna. Nie kajúcnika Lachmanna, ale prvú obeť účelového podvodu a prokurátorom spáchaného zločinu.

Keď si uvedomil, čo na svojom najlepšom kamarátovi spáchal, cesta späť už nebola možná.

Po krivom obvinení pred súdom a usvedčení všetkých obžalovaných z prítomnosti na diskotéke, vo Varínskej ulici a v Kráľovej pri Senci bola žaloba podaná na Lachmanna (zo spolupáchateľstva pri vražde) vzatá späť a Lachmann bol odsúdený len za pomoc pri znásilnení. Nie zo znásilnenia a vraždy – tu platila dohoda, že keď sa znásilňovalo a vraždilo, „svedok“ Lachmann tuho spal. Podľa obžaloby a rozsudku mal z kúpeľne priniesť šnúru na sušenie bielizne, ktorá pani Turčanovej nikdy nezmizla, ani nechýbala.

Dobre čítate. Lachmann spal. Niekto ho zobudil, aby priniesol špagát, Lachmann priniesol šnôru na prádlo a opäť zaspal.

Za krivé svedectvo pred súdom padlo 110 rokov odňatia slobody.

Aj ja som sa ocitol v byte Petra Uhla, dokonca za prítomnosti pani Anny Šabatovej a zástupkyne Amnesty International pre strednú Európu pani Anny Palmeovej. Neteri zavraždeného švédskeho premiéra Olofa Palmeho som sa vysťažoval a odovzdal autentické svedectvo o zločinoch komunizmu v Československu, ktoré mali zostať navždy utajené.

Nezákonne získané výpovede opakovane poprela aj „svedkyňa“ MUDr. Zimáková. Vždy, keď ju prepustili, „doznania“, ktorými ju vyšetrovatelia na čele s dozorujúcim prokurátorom Milanom Valašíkom ponižovali, odvolala. Takto sa to opakovalo, až do chvíle, keď si s ňou nevedeli rady. Valašík na ňu uvalil väzbu. Aj na svedkyňu Zimákovú nasadili páchnuce indivíduá a naordinovali zvláštne opatrenia.

Na spôsoby „Zvláštní skupiny“ si sťažovala jej matka a manžel.

Nielen sudca Fremr. Keď treba vysvetľovať, bohaté skúsenosti s vytesnením pamäti má aj Lamačka, Valašík a „sudca“ Kliment.

Po vyhlásení, že Kocúra na tzv. diskotéke nevidela, sa v súdnej sieni v roku 1982 psychicky zrútila aj svedkyňa Beňová. Usvedčila ho až potom, čo sa jej predseda senátu Dr. Bilčík začal vyhrážať trestným stíhaním za krivú výpoveď, ktorú z nej vyťažil Pálka v cele predbežného zadržania Štátnej bezpečnosti.

Svojvôľa pripúšťania či zamietania navrhnutých dôkazov sa niektorými sudcami na pojednávaniach objavuje a pácha dodnes. Podľa všeobecne platných predpisov a ustanovení by sa mali súdy oboznámiť so všetkým, čo súvisí s prejednávanou vecou a bolo získané zákonnou cestou.

„Poznám, když by bylo doznání vynucené, člověk má přece zkušenost.“ – netají sa sudca Fremr.

Podobný nos na vrahov má aj „sudca“ Kliment. Je pravdepodobne jediným sudcom , ktorý sa na Najvyšší súd nanominoval a napasíroval bez výberového konania. A prekvapujúce je, že to dodnes nikomu neprekáža.

Rozhorčené dopisy čitateľov a verejnosti boli sprievodným znakom nielen v rokoch päťdesiatych, v kauze Olšanské hřbitovy, ale aj v Kauze Cervanová. Náčelník ochrany štátnych hraníc súdruh František Šádek je explicitný dôkaz, že za týmto prípadom nestál nik iný, než niekdajší jeho priamy nadriadený z FMV ČSSR, generál Ján Pješčak .

Všetky vecné dôkazy v Kauze Cervanová, z ktorých by sa dala dnes spoľahlivo extrahovať DNA boli v roku 1986 zničené a to proti vôli a vzdor protestom 4 odsúdených „vrahov“.

Hoci JUDr. Fremr postup súdov označuje za nezvyklý, páchateľov zničenia dôkazov v Kauze Cervanová poznáme. Boli nimi dozorujúci prokurátor a žalobca v jednej osobe JUDr. Milan Valašík a sudca Najvyššieho súdu SSR JUDr. Milan Karabín.

Hoci JUDr. Karabín písomne vyhlásil, že zničenie dôkazov nikdy nebude prekážať spravodlivému rozhodnutiu v prípade budúcej obnovy konania, podvodníkom ho nenazvem, aj napriek tomu, že ten podvod a podraz na spravodlivosti Slovenskej republiky naozaj spáchal.

V psychiatrickej liečebni v Bohniciach skončil aj Roman Brázda a to ešte pred zahájením samotného procesu.

Po zistení onkologického onemocnenia ho v roku 1988 prepustili. Nie na slobodu , ale zomrieť. Nepostaral sa o neho štát, ktorý ho pripravil o zdravie a slobodu. Onkologickú ruinu a psychicky chorého človeka z ústavu vyhodili a odovzdali na útratu jeho vlastným rodičom. Nakoľko si jeho správanie všimli aj iní lekári, poslali ho na psychiatrické vyšetrenie.

Začalo sa to v Nitre, pokračovalo v Prahe, neskôr v Bratislave a po neorganických výpovediach v obnovenom procese pred Krajským súdom boli prizvaní najrenomovanejší súdni znalci z oboru psychiatrie.

Zistená diagnóza: Paranoidná schizofrénia v chronickom, už neliečiteľnom štádiu. Dokázalo sa, že prokurátori pred súd postavili a ctihodní sudcovia odkrágľovali duševne chorého človeka. Nielen odsúdili. Jeho bludy použili ako usvedčujúce dôkazy proti ďalším 7 osobám. Bezprávny stav v Kauze Cervanová pretrváva dodnes.

Neverím a nik ma nikdy nepresvedčí, že sudca Fremr nevedel, že poslúžil Štátnej bezpečnosti. Mohol si len vybrať. Spáchať to, čo spáchal, alebo nadobro zo súdu odísť. A to v rozbehu jeho života a kariéry nebolo možné bez vážnych následkov.

Tá jeho prísaha je len ďalším kamienkom mozaiky, kto Fremr bol a komu slúžil.

Pani Eretová nebola jediná, aj keď hrôza na nej spáchaná bola doslovným hororom oproti tomu, čo súdy napáchali v ďalších veciach súvisiacich s kauzou Cervanová.

Pred súdy boli v osemdesiatych rokoch JUDr. Milanom Valašíkom hnaní aj MUDr. Oto Vozár a rodičia Milana Andrášika. Pokiaľ MUDr. Vozára na súde odkrágľovali zrážkami zo mzdy, Jolana a Michal Andrášikoví sa bránili. Valašíka vyhlásili za zločinca a jeho súdy za nezákonné.

A ako to dopadlo. Neviem pri akej príležitosti, ale počas trestného stíhania im bola udelená akási amnestia. Zachovali sa statočne. Husákovu amnestiu neprijali, odmietli a Valašíka opäť vyhlásili za zločinca a jeho súdy za nezákonné. Ak som sa nevyjadril celkom presne, ospravedlňujem sa. Vychádzam z toho, čo som sa od Michala a Jolany Andrášikovej kedysi dozvedel. S výhradou, že ich trestné spisy som nevidel a presné informácie mi nemá kto potvrdiť. Myslím, že som objasnil aj nevypovedané.

„Soudce Fremr viděl vyšetřovací spisy StB v této kauze poprvé a byl viditelně otřesen.“ – napísal pán Urban.

Keď vyšetrovacie spisy Štátnej bezpečnosti uvidel „sudca“ Kliment, do svojich aktivít zapriahol agenta Slovenskej informačnej služby. S jej asistenciou dostali pravdepodobne aj Hanusa. Spáchali mediálny zločin, ktorý je ťarchou Slovenskej justície a denníka Postoj do dnešných dní.

Ak sudca Fremr doznáva, že odsúdiť človeka na základe spisov Štátnej bezpečnosti a ďalších opísaných nezákonností je zločin, Kliment sa správa podľa svojich vlastných kritérií. Prinajmenej tak, ako jeho recidivisti. Naďalej klame a verejnosť zavádza, ako to má zakódované vo svojej náture, blogoch i vystúpeniach. Žiaľ aj v rozsudku vynesenom v mene Slovenskej republiky.

Oceňujem doznanie a myslím, že nie som sám. JUDr. Fremr sa kajá a to čo spôsobil ho nepochybne trápi. Na rozdiel od Klimenta, ktorého trápi len to, že sa na jeho patologické správanie došlo a niekto sa na neho opovážil ukázať prstom.

JUDr. Štefan Harabín vyhlásil, že Kliment je policajt v taláre. Nielen vyhlásil, ako sudca ho aj zrozumiteľne zdôvodnil.

Sudca policajt? Nie náhodou agent SIS?

Zostáva tu čosi nedopovedané.

Oba skutky sa odohrali v Československej socialistickej republike.

JUDr. Fremr vyhlasuje, že spis Štátnej bezpečnosti mu predložený nebol. O krágľovačke, ktorú páchal údajne nič nevedel. Je mu však veľmi ľúto, že k niečomu takému vôbec došlo.

„Sudca“ Kliment si takúto obranu osvojiť nemôže. Zverstvá a zločiny Štátnej bezpečnosti akceptuje a ako sudca Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ich dokonca legitimizuje. Tým sa na nich explicitne podieľa. Za pomoci literárnej prostitúcie a tej najhnusnejšej spodiny ich relativizuje a ako právne i morálne správne aj medializuje. Všade, kde treba podať vysvetlenie, účelovo klame a podvádza. Čo sa jeho zavádzania týka, Juraj Kliment sa tu prejavuje ako jedinečný, nenapodobiteľný a nenapraviteľný unikát.

A to všetko napriek Zákonu č. 480/1991 Zb., ktorý činnosť Štátnej bezpečnosti vyhlásil za zločinnú a nezákonnú.

„Sudca“ Kliment kandidoval na funkcie Generálneho prokurátora Slovenskej republiky. Pred Ústavnoprávnym výborom natáral a naklamal, čo priestor a vzduch v sále zniesol. Na dobre formulované otázky nebol schopný zrozumiteľne odpovedať.

Sudca Fremr sa pred senátom ČR veľmi tesne, ale predsa len obhájil. Ústavným sudcom Českej republiky sa nakoniec nestal. Tesne pred svojim vymenovaním svoju kandidatúru stiahol.

Pokračovanie nabudúce.

Pavel Beďač – obeť justičného zločinu

Kauza Cervanová, 1. časť – Zglejené bratstvo Petra Tótha

Kauza Cervanová, 2. časť – Obludné zločiny Štátnej bezpečnosti

Kauza Cervanová, 3. časť – V cele predbežného zadržania

Kauza Cervanová, 4. časť – Teror na XII. správe MV

Kauza Cervanová, 5. časť – Výroba korunného svedka

Kauza Cervanová, 6. časť – Diverzia Štátnej bezpečnosti

Kauza Cervanová, 7. časť – Ukradnuté alibi

Kauza Cervanová, 8. časť – Pod strechou „spravodlivosti“

Kauza Cervanová, 9. časť – Žaloba väzňa 15 896

Kauza Cervanová, 10. časť – Sudca Kliment a jeho „dôverníci“