Pamätná tabuľa zločincovi je zločin

Peter Zajac, Ján Štrasser

Ak je komunistický režim zo zákona zločinný, generálny prokurátor z povahy svojej funkcie patril medzi hlavných predstaviteľov zločinného režimu.

Kamera videa zaznamenala vlastne všetko. Ľuboša Lorenza a Petra Kalmusa natierajúcich pamätnú tabuľu pre rodáka z Veľkého Lipníka, komunistického generálneho prokurátora Jána Pješčaka. Starostu obce, ktorý ako obyčajný výtržník a násilník zhadzuje Ľuboša Lorenza na zem a na ležiaceho a krvácajúceho výtvarníka reve ako nepríčetný. Lorenz mal šťastie, rozzúrený starosta ho mohol zabiť. Takto je to „len“ ublíženie na zdraví.

Video: Čo sa stalo vo Veľkom Lipníku (útok starostu od 1:40)
autor: Tomáš Makara

Kamera zaznamenala aj Petra Kalmusa, uskakujúceho pred vulgárne nadávajúcim starostom. Zaznamenala aj okolostojacich, podporujúcich násilný útok predstaviteľa obce, ktorý by mal byť ochrancom práva a zákona, ale so smetiakom v ruke bol hlavným aktérom zbabelého násilia. Akoby Veľký Lipník nebol súčasťou právneho štátu, ale exteritoriálnym územím, v ktorom sa čas vrátil pred rok 1989, územím, na ktorom sa miestni predstavitelia obce a štátu správajú podľa mafiánskych a výpalníckych praktík.

Generálny prokurátor Československej socialistickej republiky Ján Pješčak nebol radový komunista ani radový funkcionár komunistickej strany. Ako generálny prokurátor ČSSR aj s bývalým námestníkom federálneho ministra vnútra a šéfom ŠtB Alojzom Lorencom patril medzi najvýznamnejších slovenských predstaviteľov komunistickej strany v represívnych zložkách štátu. Ako najvyšší štátny žalobca niesol zodpovednosť za žaloby na nevinných ľudí v mnohých kauzách, hrubo porušujúcich základné ľudské práva.

Povedzme to rovno a natvrdo: ak je komunistický režim zo zákona zločinný, generálny prokurátor z povahy svojej funkcie patril medzi hlavných predstaviteľov zločinného režimu. Predstavitelia obce a pamätná tabuľa v skutočnosti upozorňujú na to, že Ján Pješčak je hanbou a nie chválou obce, kde sa narodil.

Inštalovanie pamätných tabúľ hlavným predstaviteľom zločinných režimov znamená faktické popieranie ich zločinnosti a je v príkrom rozpore s platnými zákonmi o „osvienčimskej“ a „jáchymovskej“ lži. Takýto spôsob vzdávania úcty vysokým predstaviteľom fašistického a komunistického režimu popiera ich zločinnosť a je nielen v rozpore s duchom demokratického právneho štátu, ale aj s literou platných zákonov. Popieranie holokaustu v prípade kotlebovca Milana Mazurka a ublíženie na zdraví v prípade Ľuboša Lorenza sú trestné činy a polícia je povinná ich vyšetriť a súdy ich súdiť. Či a kedy má polícia vyšetrovať, či a kedy majú súdy súdiť, nie je otázka na diskusiu, ale elementárna povinnosť polície, prokuratúry a súdov demokratického právneho štátu. Váhavé a nejednoznačné debaty v takýchto prípadoch vytvárajú len priestor na jeho podrývanie.

Niekedy sa dôvodí, že Peter Kalmus a Ľuboš Lorenz majú byť trestne stíhaní a odsúdení napriek tomu, že sa verejnou obranou stavajú proti hrubému porušovaniu zákona o zločinnosti komunistického režimu, lebo vraj porušili platný zákon a poškodili cudziu vec. Práve platnosťou komunistických zákonov obhajovali po Novembri 1989 komunisti svoje zločiny do roku 1989. Pred sudcami, ktorí do roku 1989 sami súdili podľa komunistických zákonov. Preto nebol v Slovenskej republike po roku 1989 odsúdený a potrestaný ani jeden z vrcholných predstaviteľov komunistického režimu.

Tolerancia a zatváranie očí nad zločinmi komunistického a fašistického režimu a nad ich páchateľmi má však zdrvujúce dôsledky. V konečnom dôsledku vedie k podrývaniu samotných základov demokratického právneho štátu. V tom je jej hrozba.