Kľúčovú nahrávku v korupčnej kauze prokurátora Barilu súdy neuznali
Korupciu podľa prokuratúry jasne dokazovali záznamy z odpočúvania. Najdôležitejšie z nich súd ako dôkaz neuznal a obžalovaných oslobodil.
12. máj 2016 o 19:35 Matúš Burčík
Prokurátor Michal Barila je podľa súdu podozrivý, ale nevinný.(Zdroj: ARCHÍV SME – GABRIEL KUCHTA)BRATISLAVA. Korupčnú kauzu, v ktorej boli medzi podozrivými aj známy prokurátor Michal Barila a sudca Najvyššieho súdu Štefan Michálik, ohlásila polícia pred piatimi rokmi. Najvyšší súd všetkých obžalovaných v októbri definitívne oslobodil pre nedostatok dôkazov.
Polícia prípad podrobne zdokumentovala, podozrivých sledovala aj odpočúvala, ale na uznanie viny to nestačilo. Podozrenie z korupcie síce podľa súdu zostáva, ale Barila s Michálikom sú ďalej vo funkciách.
Medzi piatimi obvinenými boli aj bývalý funkcionár strany Most-Híd Ladislav Ščury, ktorý je advokátom v Čadci a neúspešný kandidát Smeru na župného poslanca v Bratislave Jozef Krajča.
Sudca Michálik bol v kauze iba svedkom, keďže Ústavný súd ho ešte na začiatku vyšetrovania odmietol zbaviť imunity.
Sudcu od Harabina, ktorého vinia z korupcie, nedovolili stíhať
Úplatok 30-tisíc eur
Obžaloba tvrdila, že Krajča u Ščuryho za úplatok 30-tisíc eur zabezpečil, aby Barila cez Michálika zariadil, že súd prepustí muža obvineného z podvodu.
„Obžalovaní sú oslobodení spod obžaloby,“ povedal vo štvrtok pre SME o minuloročnom rozhodnutí hovorca súdu Boris Urbančík. Verdikt je už právoplatný a nedá sa proti nemu odvolať.
Najvyšší súd potvrdil pôvodný verdikt Špecializovaného trestného súdu, ktorý v júli 2014 obžalobu zamietol pre nedostatok dôkazov. „Napriek podozreniu, že k skutku popísanému v obžalobe došlo, súd nemal istotu, že sa skutok stal,“ píše v zdôvodnení rozsudku predseda senátu Peter Krajčovič.
Kľúčová nahrávka
Záznamy z odpočúvania, ktoré prokuratúra považovala pre prípad za kľúčové, súdy označili za nezákonné. Vznikli v čase, keď polícia vo veci ešte neviedla trestné stíhanie, čo zákon neumožňuje. Aktérov kauzy na začiatku odpočúvali v inom prípade, ktorý s korupciou nesúvisel.
Z ďalších záznamov, ktoré policajti nahrali potom, keď začali trestné stíhanie, vyplýva podozrenie, že išlo o korupciu. Súd ich však vyhodnotil len ako nepriame dôkazy, ktoré nestačia na to, aby obvinených uznal za vinných.
„Ak by súd tento dôkaz pripustil a vykonal ho na hlavnom pojednávaní, potom by zistil objektívny priebeh skutku tak, ako je popísaný v obžalobe,“ naliehal na súd špeciálny prokurátor, aby nahrávku uznal.
Argumentoval tým, že ak záznam nemožno pripustiť v zmysle Trestného poriadku, treba postupovať podľa zákona o ochrane pred odpočúvaním, ktorý to umožňuje. Súd ho nevypočul.
Iba sa rozprávali
Obsah kľúčovej nahrávky z 21. mája 2010 nie je známy. Za zákonné súd označil až nahrávky po 3. júli. Z nich podľa Najvyššieho súdu vyplývalo, že obžalovaní sa rozprávali o nezistenej trestnej veci. „Z rozhovorov vyplýva, že sa jedná o prepustenie osoby z väzby, nie je však zrejmé podľa mena, o akú osobu ide,“ píše sudca Krajčovič.
Za najpodstatnejšie označil, že z dôkazov nie je jednoznačne preukázateľné, že by obžalovaní poskytli, ponúkli alebo sľúbili úplatok sudcovi, ktorý o väzbe rozhodoval.
Obžaloba tvrdila, že vybavovali, aby sa na slobodu dostal obvinený Ľuboš Kačkovič. Advokát Ščury údajne odovzdal peniaze Barilovi na schôdzke, kde bol ako ďalší sprostredkovateľ aj ich spoločný kamarát Peter J. Potom podľa nej dal Barila úplatok sudcovi, s ktorým sa tiež kamaráti dlhé roky.
Korupciu na súde všetci popierali.
Jabĺčka donesiem hneď
V telefonátoch boli právnici opatrní. Barila zdôrazňoval, že netreba nikoho menovať, alebo že vec radšej preberú osobne. Obsah telefonátov však sedí s opisom udalostí opísaných v obžalobe.
V deň schôdzky, na ktorej mal advokát odovzdať Barilovi peniaze, si dohovárali stretnutie na večer. Barila do telefónu veľmi hovoriť nechcel. „Potom, keď budeme spolu.“ Druhý súhlasí. „Ja ti to potom hneď donesiem, tie jabĺčka, a povieme si všetko ostatné.“
Na druhý deň, 7. júla 2010, najskôr Barila písal Michálikovi o 8.46 ráno SMS, aby sa stretli. O pol druhej popoludní volal Petrovi J, ktorý povedal, že ho potešilo, že „sa bude dať vybaviť hento“.
Možnosť, že policajnú akciu niekto vyzradil, naznačuje telefonát advokáta Ščuryho kamarátovi Krajčovi v deň, keď jeho známeho prepustili na slobodu.
Chlapec je z hotela vonku
„Chlapec je z hotela vonku,“ oznámil Ščury do telefónu 14. júla 2010. Ďalej hovoril, že očakáva, že sa budú revanšovať a naliehal na osobné stretnutie. Dodal, že do telefónu nemôže viac povedať, lebo je odpočúvaný.
Polícia má z akcie aj video, na ktorom je podľa prokurátora zaznamenané odovzdávanie obálky s peniazmi. Je však bez zvuku.
Z dôkazov bolo podľa Najvyššieho súdu zrejmé len to, že menovaní sa stretávali a trávili istý čas v spoločných rozhovoroch, pričom počas jedného stretnutia „došlo k odovzdaniu bielej obálky s neidentifikovateľným obsahom“. Tým sa kauza skončila.
Barila a Michálik
Prokurátor Barila stíhal bývalého ministra vnútra Gustáva Krajčiho z HZDS za zmarené referendum v roku 1997. Kauzu zastavil súd pre Mečiarove amnestie. Posudzoval aj prípad odmien pre ministrov Mečiarovej vlády, kde sa napokon trestná zodpovednosť nepreukázala.
Jeho kariéra sa zasekla v roku 2002, keď ho potrestali za sexuálne obťažovanie Američanky, ktorej prípad riešil. V súčasnosti Barila pracuje na Okresnej prokuratúre v bratislavskom Ružinove.
Sudca Štefan Michálik v roku 2006 uzavrel kauzu Cervanová, rozhodoval aj o vražde právnika Matulu. V roku 2004 potvrdil doživotie pre Alojza Kromku, ktorý vraždil pre mafiu.
V lete 2010 bol účastníkom akcie v bare Bonanno, na ktorej sa sudcovia a prokurátori zabávali so slúchadlami a samopalom, ktoré pripomínali strelca z Devínskej Novej Vsi Ľubomíra Harmana. Za zverejnenie fotografií z akcie zažalovali denník Nový Čas, spolu žiadali odškodné 800-tisíc eur. Michálik chcel 100-tisíc. Spor ešte nie je uzavretý.
Stanovisko sudcu Štefana Michálika z 21. júna 2011
Z médií – nie od polície – som sa dozvedel, že polícia požiadala Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky o zbavenie mojej sudcovskej imunity. Taká možnosť je pre políciu, nepochybne legitímna, ak objektívne zhodnotí situáciu. Zarážajúce je, že pred podaním tohoto návrhu ma policajné orgány k veci vôbec nevypočuli a ani o môj výsluch a prípadnú spoluprácu neprejavili ani najmenší záujem. Pričom od údajného skutku, ktorý sa mal stať ešte v júli 2010, uplynul už skoro rok a ja sám, vo svojom vyhlásení z marca 2011 – z médií som sa dozvedel, že som podozrivý, dokonca podľa niektorých obvinený – som žiadal, aby som bol vo veci vypočutý. Nestalo sa.
Verejne sa pýtam, prečo asi? Polícia sa nemôže vyhovárať, že v tejto konkrétnej veci nemám žiadne procesné postavenie. Moje procesné postavenie, vypovedať v tejto veci a vyjadrovať sa k možným obvineniam upravujú okrem iného Ústava Slovenskej republiky ako aj medzinárodné zmluvy, ktorými je naša vlasť viazaná.
Napriek zvýšenej ochrane sudcov podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu bolo uverejnené celé moje meno a postavenie, pričom ostatné osoby, ktoré mali mať účasť (podľa polície už obvinení), boli označené len iniciálkami (okrem prokurátora).
Médiám boli podsunuté vedomé lži – „sudca prepustil obžalovaného z väzby“. Lož spočíva v tom, že každé rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o väzbe je senátne. V tomto konkrétnom prípade rozhodol trojčlenný senát, kde každý člen senátu má rovnocenný hlas.
Ďalej zámerne sa zamlčuje, o aké rozhodnutie ide. Medzi prijatím úplatku a rozhodnutím musí byť príčinná súvislosť. Tu chcem opätovne vyhlásiť, že žiaden úplatok som nezobral a ani mi nebol ponúknutý. Z obsahu písomného vyhotovenia uznesenia (výroku a odôvodnenia, ktoré je verejnou listinou) vyplýva, že obžalovaný nebol prepustený z väzby preto, lebo odpadol dôvod väzby – vyhýbanie sa trestnému konaniu. Dodatočné vyhlásenie obžalovaného, ktorý žiadal, aby sa hlavné pojednávanie konalo v jeho neprítomnosti, senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nebral do úvahy, pretože o takomto vyhlásení obžalovaného môže zo zákona rozhodovať len súd, ktorý vykonáva hlavné pojednávanie. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konštatoval stále trvajúcu existenciu väzobného dôvodu útekovej väzby.
Potrebné je tiež uviesť, že väzba predstavuje najzávažnejší zásah do osobnej slobody, ktorý je prípustný podľa čl. 17 Ústavy SR. Nevyhnutné pozbavenie osobnej slobody, ktoré umožňuje orgánom činným v trestnom konaní a súdu uskutočnenie a skončenie trestného konania. Zo zásady primeranosti vyplýva, že väzba nie je na mieste, pokiaľ by bola príliš prísnym zaisťovacím opatrením. Väzba nie je trestom, ale výlučne procesným opatrením. Vzatím do väzby nemožno riešiť zabezpečenie prítomnosti obžalovaného na hlavnom pojednávaní, ak je možný iný zákonný spôsob. Z princípu proporcionality vyplýva, že v každom konkrétnom prípade musí byť väzba úmerná daným podmienkam.
Pokiaľ orgán činný v trestnom konaní, resp. súd nariaďuje úkony, ktoré však nerealizuje, prípadne nevie zabezpečiť ich vykonanie, po určitom čase (rádovo mesiacoch) nie je možné udržať existenciu dôvodov väzby pre zabezpečenie účasti obžalovaného na týchto úkonoch, pokiaľ k zmareniu nariadených úkonov nedošlo zavinením tohto obžalovaného.
Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ak je jediným dôvodom pre ďalšie ponechanie vo väzbe obava, že obvinený unikne a tým sa vyhne trestnému stíhaniu, musí byť prepustený, ak je schopný poskytnúť primeranú záruku, že sa ustanoví na pojednávania. V danom prípade pobyt obžalovaného 5 mesiacov vo väzbe, spolu so skutočnosťou, že súd síce vytýčil 4 hlavné pojednávania, avšak ani jedno neotvoril, nezačal pojednávať a ani obžalovaného nevypočul, čoho sa domáhal, nastali okolnosti, ktoré viedli k prijatiu záruky, ako náhrady väzby a spolu s uloženými opatreniami mali zabezpečiť, miernejším zákonným opatrením než je výkon väzby, účasť obžalovaného na hlavnom pojednávaní. S upozornením, že prípadné porušenie prijatého sľubu a uložených opatrení, bude znamenať opätovný výkon väzby.
Neviem, či polícia v tejto veci zisťovala, či obžalovaný chodí na určené termíny hlavného pojednávania, či z jeho viny bolo zmarené hlavné pojednávanie. Pokiaľ mám informácie ja, keďže oficiálne orgány sa o tieto podstatné skutočnosti zrejme nezaujímajú, po prepustení obvineného Ľ.K. boli vytýčené 4 termíny hlavného pojednávania, no ani jedno nebolo otvorené, teda pojednávanie sa do dnešnej doby ani nezačalo, no obžalovaný Ľ.K. sa vždy dostavil, nezmaril pojednávanie a teda si plní uložené podmienky a prijatý sľub. Prijaté rozhodnutie senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky plní svoj účel. Je zákonné a rešpektuje Európsky Dohovor o ľudských právach a judikatúru ESĽP ako aj ÚS SR. Pri jeho prijatí a jemu predchádzajúcom konaní členovia senátu NS SR neporušili povinnosti vyplývajúce z ich postavenia a právomoci, nebol tak porušený záujem spoločnosti na riadnom, spravodlivom a nestrannom súdnom rozhodovaní. Pričom obžalovaný nezískal žiadnu výhodu odporujúcu zákonu a medzinárodným zmluvám, ktorými je SR viazaná.
Predmetné rozhodnutie senátu NS SR nebolo napadnuté dovolaním.
Práve všetky tieto iba základné skutočnosti a nevyvrátiteľné objektívne fakty by vniesli do celého prípadu jasno.
Prečo teda polícia nezverejnila úplné a objektívne informácie? Prečo ma nevypočula k skutku a dôkazom, ktoré ho majú preukazovať? Prečo celý prípad vyšiel na verejnosť až po takom dlhom čase? Veď súhrn dôkazov, podľa mojich profesijných skúseností sa od júla 2010, kedy sa mal skutok stať, v podstate nemohol zmeniť.
Prečo polícia informovala o veci práve v čase, keď sa na politickej scéne riešili závažné otázky okolo justície a prokuratúry?
Pre odpoveď si musíme položiť ďalšiu otázku:
Kto má prospech z takéhoto postupu polície a časti médií, ktoré následne poskytli upravené informácie slovom, textom aj obrazom (odovzdávanie obálky, sám sudca prepúšťa obžalovaného z väzby atď.), a tak manipulačne pripravovali verejnú mienku?
Nepochybne tí politici, ktorí takto pripravenú a načasovanú situáciu, v kombinácii s inými, umelo skreslenými informáciami, využívajú na svoje populistické kroky smerujúce proti justícii za účelom jej ovládnutia. Lebo spravodlivé je len to, čo hovoria oni, hoci to môže byť v rozpore s platnými zákonmi.
Považujem doterajší postup polície v mojom prípade za neobjektívny, protizákonný, zaujatý a účelový.
To nie je len môj názor. Poukazujem na uznesenie Súdnej rady SR z 22. marca 2011 č. 1167, ktoré jednomyseľne konštatuje, že uvedený postup masmédií a PZ SR je v príkrom rozpore s čl. 50 ods. 2 Ústavy SR, ktorý garantuje prezumpciu neviny, a súčasne zneužitím čl. 26 Ústavy SR upravujúceho slobodu prejavu a nerešpektovaním ústavného práva občana na ochranu osobnosti, ľudskej dôstojnosti a osobnej cti v zmysle čl. 19 Ústavy SR.
Zrejme ešte treba odpovedať na otázky:
Môže byť doterajší postup polície a rozhodnutie, že predloží návrh na zbavenie imunity bez toho, aby predložený materiál obsahoval vyjadrenie (výpoveď a vysvetlenie) dotknutej osoby objektívny a zákonný?
Kde je zachovaný princíp rovnosti zbraní?
Mohla na podklade neúplného zistenia skutkového stavu objektívne rozhodnúť?
Veľa otázok a len jedna odpoveď – doterajší postup je účelový a zaujatý.
Zrejme aj vzhľadom na existujúcu subordináciu.
JUDr. Štefan Michálik,
predseda trestného senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.