Obhajoba vrahov alebo odsúdenie nevinných? Prípad Cervanová a jeho rukojemníci (+nahrávka a rozsudky)

 

Ľudmila Cervanová a fotografie zo spisu.
Ľudmila Cervanová a fotografie zo spisu.

Redaktor Postoja Martin Hanus prichádza s dôležitou knihou. Tvrdí, že materiály z archívov, ktoré objavil, preukazujú vinu siedmich Nitranov v prípade Cervanová.

Podľa súdov sa stalo toto: V piatok 9. júla 1976 večer odchádza medička Ľudmila Cervanová z UNIC klubu v Mlynskej doline v Bratislave na vlak za priateľom do Košíc. Krajský súd v roku 1981 aj v roku 2004, ako aj Najvyšší súd v roku 2006 prípad Kocúr a spol., čo je oficiálny názov prípadu Cervanová, uzavreli takto:

Miloš Kocúr a Milan Andrášik ju asi o 22.30 násilne vtiahli pri internáte v Mlynskej doline do osobného auta FIAT 125 P ŠPZ NRA 15-76 (patrilo Romanovi Brázdovi, ktorý ho aj riadil). Napriek jej odporu ju spoločne s Františkom Čermanom previezli do rodinného domu na Varínskej ulici v mestskej časti Prievoz. Tam sa k nim pridali ďalší ľudia – Stanislav Dúbravický, Pavel Beďač, Juraj Lachman, ako aj iná študentka, ktorá išla s nimi na žúr, Viera Zimáková. Cervanovú proti jej vôli držali v dome, pričom Kocúr, Andrášik, Brázda, Čerman a Dúbravický ju nútili piť alkohol a vyzliekli ju so zámerom ju znásilniť.

Lachman v nočných hodinách priniesol z kúpeľne šnúru na prádlo, ktorou Brázda, Kocúr, Andrášik a Dubravický Cervanovej zviazali ruky a potom postupne vykonávali proti jej vôli a napriek jej odporu s ňou súlož, pričom si pomáhali tak, že si ju vzájomne pridržiavali.

Potom, keď sa vyhrážala, že ich udá, sa na podnet Dúbravického rozhodli ju usmrtiť. Losovaním rozhodli, kto z nich ju usmrtí. Naložili ju zviazanú a s ústami previazanými šatkou do auta Brázdu a spoločne s autom Beďača všetci deviati – teda aj Zimáková – odišli k termálnemu jazierku v Kráľovej pri Senci. Kocúr s Andrášikom a Brázdom ju pod kontrolou ostatných utopili (prvý z nich ešte vykonal súlož s mŕtvolou). Bezvládne telo potom preniesli do neďalekej riečky Čierna voda, do ktorej ho hodili a odišli. Tam aj bola 14. 7. 1976 mŕtvola nájdená.

Zmätok v krajine vášnivých „cervanológov“

Otázka, prečo také emócie vzbudzuje prípad z roku 1976, ktorý už naše súdy opakovane uzavreli s tým, že Nitrania, ktorí si už svoje tresty dávno odsedeli, sú vinní, je opodstatnená. Viacerí tvorcovia, napríklad režisér Robert Kirchhoff, publicistka Ľuba Lesná, redaktor .týždňa Martin Mojžiš či autor tohto článku však už dlhé roky pripomínajú závažné rozpory v preukazovaní viny odsúdených. Iní, ako napríklad sudca Ján Mazák, vyšetrovateľ Peter Vačok či advokát Daniel Lipšic, naopak, teraz v Hanusovej knihe tvrdia, že justícia nezlyhala. Tá socialistická a po roku 1989 ani tá demokratická.

Ako to teda je?

Nikto, kto sa neoboznámil so spismi, s rozhodnutiami súdov, s výpoveďami a so stovkami strán iných dokumentov v tomto nesporne komplikovanom prípade, nemá šancu pochopiť, v čom je jadro sporov. Internetové polemiky a diskusie poukazujú na množstvo „cervanológov“ z oboch strán.

Pravda pritom nie je druh viery, nemôže byť závislá od toho, komu viac veríte – týmito slovami autor tohto textu vlani v júli .týždni začína svoju analýzu prípadu. V trinástich bodoch a podľa časovej osi od diskotéky v Mlynskej doline po údajnú kľúčovú svedkyňu Vieru Zimákovú pomenúva hlavné rozpory v preukazovaní viny.

Žiaľ, presne to, pravda ako forma viery, sa deje. Dôvera v tých, čo o prípade píšu, určuje vieru vo vinu či nevinu Nitranov. Nejde iba o to, či sa uvádzajú nepravdy, ešte väčšiu opatrnosť spôsobuje obava čitateľov, že tá-ktorá strana sporu zamlčiava dôležité fakty a súvislosti. V stávke je pritom mimoriadne veľa. Ak majú pravdu pochybujúci publicisti, kladie to znepokojujúce otázky o našej justícii. Naopak, ak majú pravdu tí, čo rozhodnutia súdov zastávajú, ničí to reputáciu publicistov.

Zmätok plodí aj to, že sa vytrhávajú veci z kontextu. V prípade, ktorý má stovky postáv, sa používajú izolované tvrdenia v prospech tej-ktorej verzie. Mnohí sú nadšení, keď publicista a bývalý siskár Peter Tóth napíše o prípade dve zmätené knihy, ktoré sa hemžia menami a citáciami zo spisov. To vytvára dojem serióznosti. Iba málokto si položí otázku, či sú spisy komunistickej tajnej polície ŠtB z akcie Kamera, teda z operatívneho sledovania podozrivých, dôveryhodné. Samozrejme, nie sú a ani pred rokom 1989 nemohli slúžiť ako dôkaz na súde.

Najväčšia mediálna konšpirácia?

Podobný postup, teda ignorovanie opisu prípadu podľa časovej osi niekoľkých kľúčových hodín skutku (od internátu cez privát po jazierko), ktorý iba plodí ďalší zmätok v mysliach čitateľov, zvolil teraz aj Hanus. Je to pritom rozhodne dôveryhodnejší autor ako Tóth. Od vlaňajška prichádza kajúcne s verziou, ktorá zaujala verejnosť aj médiá a podľa ktorej sa vo svojom úsudku v minulosti, keď veril v nevinu Nitranov, mýlil. Úprimné priznanie zlyhania pôsobí sympaticky.

Novinár Hanus vystupuje sebavedome. Svoju knihu nazval Hra sa skončila, definitívna bodka za kauzou Cervanová. Tvrdí, že v prípade obhajoby verzie o nevine Nitranov ide o „najväčšiu mediálnu konšpiráciu po Novembri ´89“. Tí, ktorí ju majú na svedomí, konali podľa neho s čistými úmyslami, no podľahli údajne pasci skupinového myslenia.

Znie to presvedčivo. O to viac, že kľúčovou časťou knihy a Hanusovou nespornou zásluhou je jeho nečakaný objav archívu bezpečnostných zložiek ČSSR v Kaniciach pri Brne v septembri 2017. Píše, že ide o „stovky, možno tisíce strán operatívneho spisu Uzol a Kamera, v ktorom boli zachytené prvé, čerstvé stopy k páchateľom“. Na vysvetlenie faktu, že o dokumentoch z osobného spisu pražského kriminalistu Eduarda Pálku, ktorý prišiel v roku 1978, teda až dva roky po čine, z poverenia Husáka dovtedy neobjasnený prípad vyšetrovať, sa dozvedel a našiel ich až teraz, Hanus uvádza: „Náhodou či záhadou sa spis stal súčasťou iného vyšetrovacieho spisu Akcie Trnitá.“

Neznáma Nitranka, na ktorej to stojí a padá

Úvodom ku knihe a „senzačným objavom“ je podľa Hanusa jeho zverejnenie zvukového záznamu a prepisu štvorhodinového výsluchu Viery Zimákovej (neskôr Vozárovej a Barcíkovej), na ktorú prišiel Pálka podľa vlastných tvrdení tak, že mu ju, spočiatku ako neznámu Nitranku, spomenuli iní svedkovia. Aj Hanus uznáva, že ide o kľúčový tromf obhajoby.

Prvýkrát vypovedá Zimáková pred policajnými operatívcami 19. 2. 1980. Nemáme o tom  zvukový záznam ani zápis, takže nevieme, ako to prebiehalo. Deň D, ako píše Hanus, prichádza 22. 2. 1980. Pred vyšetrovateľom prebieha riadny protokolárny „výsluchový maratón“. Hanus práve tento materiál považuje za kľúčový dôkaz, že sa slobodne priznáva. Skutočnosť je však odlišná.

Z nahrávky aj prepisu je zrejmé, že prakticky celú verziu toho, čoho mala byť svedkom, Zimákovej opisuje vyšetrovateľ. Ona, často s plačom, opakuje väčšinu času jednoslovné odpovede: áno, áno, neviem, neviem. Prípadne mlčí alebo plače s tým, že vraví vyšetrovateľovi: „Bojím sa vás“.

Toto má byť slobodné priznanie? Z čoho vychádza vyšetrovateľ Vačok, ak si po vypočutí tejto nahrávky, o ktorej nevieme, čo jej tri dni na polícii predchádzalo, myslí, že je v poriadku, podľa zákona a bez nátlaku? Tieto závažné otázky Hanusovi aj Vačokovi dnes kladie aj bývalý šéf slovenských kriminalistov Jozef Šátek.

V roku 2006, tri roky pred svojou smrťou, Viera Zimáková (vtedy už Barcíková) opisuje svoj príbeh režisérovi Kirchhoffovi, ktorý o prípade natočil oceňovaný film – nahrávka rozhovoru je súčasťou tohto článku.

To, čo Zimáková Kirchhoffovi uvádza, bez plaču a presvedčivým spôsobom, je v úplnom rozpore s jej výpoveďou z roku 1980, ktorú zverejnil Hanus. Zvláštne je, že keď túto nahrávku Kirchhoff Hanusovi vlani ponúkal, ten o ňu nemal záujem. Takisto nemal záujem, keď mu autor tohto textu ponúkal kontakt na jedného z odsúdených, o ktorom napísal svoj prvý veľký článok o prípade, na Františka Čermana. Nemal ani záujem hovoriť s exmanželom Otom Vozárom v Nitre, ktorý autorovi tohto textu ako prvému novinárovi opísal, že k priznaniam boli on aj Viera donútení nátlakom zo strany polície.

Tu je dôležité povedať, ako Martin Hanus argumentuje na pochopiteľnú otázku, prečo nehovoril s obvinenými alebo ich svedkami, ktorí by boli ochotní sa s ním stretnúť. Raz tvrdí, že to nebolo potrebné, pretože všetko už uviedli pre iné médiá. Inokedy dôvodí svojou obavou či dokonca strachom z toho, že šarmantný a verbálne presvedčivý Čerman by ho mohol ovplyvniť. To si ako novinár neverí, bojí sa hovoriť s respondentom? Navyše takým, ktorý po prepustení z väzenia, podobne ako ostatní Nitrania, nespáchal nijaký trestný čin?

Výsluch Zimákovej vo februári 1980 sa skončil o druhej v noci. Podľa Hanusovej knihy opísala dejovú líniu pred vyšetrovateľom podobne ako predtým pred operatívcami: „Zúfalá a plačúca svedkyňa síce menila výpovede, ale policajti mali dobré dôvody na to, aby ju považovali za svedkyňu únosu aj znásilnenia v dome.“

To však nie je pravda. Už federálny najvyšší súd v Prahe, senát Vladimíra Veselého, o ktorom sa Hanus v tomto kontexte nezmieňuje, v októbri 1990 konštatoval desiatky závažných pochybení a dal príkaz krajského súdu v Bratislave, aby vec po ôsmich rokoch znovu prejednal a rozhodol.

Najvyšší súd ČSFR konštatuje: „Všeobecnou vadou v postupe krajského súdu aj Najvyššieho súdu SSR je ich nesprávny prístup k obhajobe obvinených. V niektorých prípadoch bola bez akéhokoľvek preverenia odmietnutá a dôkazy, ktorými mohla byť overená, neboli preverené. Obhajoba obvinených bola v týchto prípadoch posudzovaná iba vo svetle dôkazov, ktoré vyznievali jednostranne v neprospech obvinených. V dôsledku toho bola obhajoba obvinených apriórne považovaná za nedôveryhodnú a bola odmietaná. Taký prístup je nesprávny. Súd nemôže hodnotiť dôkazy, ktoré nevykonal, o to viac, ak sa týkajú, ako v tomto prípade, relevantných skutočností.“

Rozpory, ktoré súdy neodstránili

Ako to súvisí so svedectom Zimákovej? Veľmi úzko. Tá v prípravnom konaní vypovedala osemkrát, z toho štyrikrát potvrdila, že pri čine bola a štyrikrát to poprela. Čo je kľúčové, na súde v roku 1982 všetko poprela, hovorila, že tak konala pod nátlakom vyšetrovateľov a išla na 2,5 roka do väzenia – mala pritom vtedy malé dieťa.

Vysvetlenie, že sa bála Nitranov, preto klamlivo vypovedala v ich prospech, iba ťažko obstojí. Ktorá matka by klamala a na 2,5 roka tak opustila svoje dojčené dieťa? Okrem toho, na jej svedectve visel život troch z nich, pre ktorých prokurátor Milan Valášik (dôležitá vplyvná postava, po roku 1989 bol advokátom Rezešovcov pri privatizácii VSŽ aj advokátom prezidenta Gašparoviča) žiadal v roku 1982 tresty smrti. Výpoveďou Zimákovej proti nim by sa tak stalo, že troch Nitranov popravia, ostatných možno doživotne zavrú – a iba ťažko by sa jej mohli pomstiť.

Otázka, ktorej verzii výpovedí Zimákovej teda veriť, je pritom legitímna. Súdy (okrem federálneho) uverili, že pri únose, znásilnení a vražde Cervanovej bola. Čo je pozoruhodné, tie štyri jej priznávajúce sa výpovede sa udiali vždy potom, ako bola zadržaná políciou. Na slobodu ju pustili až vtedy, keď sa priznala. To nie je prejav nátlaku?

A ďalej, v nahrávke z roku 1980, ktorú zverejnil Hanus, ešte Zimáková ani raz nehovorí, že po hroznom čine išla na vodácky splav s tromi desiatkami spolužiakov do Revišťského Podzámčia pri Hrone. Niekedy uvádza, že ju Nitrania odviezli nadránom domov do Nitry, inokedy spomína autobusovú stanicu Avion v Bratislave. Prečo by však splav ako závažnú skutočnosť nespomenula?

Kolega Hanus si možno myslí čosi iné, no vysoko pravdepodobné je, že sa stalo to, čo tvrdí samotná Zimáková aj v nahrávke Kirchhoffa – až neskôr si sama spomenula, že v lete 1976 bola na splave. Na študijnom oddelení fakulty si následne vyžiadala doklad, ktorý to potvrdzoval. Ten s úľavou zaniesla prokurátorovi ako dôkaz, že má alibi a majú jej už dať konečne pokoj. Stalo sa však to, že prokurátor ju presvedčil, že na splave 9. 7. 1976 síce bola, tajne a nepozorovane ho však večer opustila, bola účastná hrozného činu a rovnako nepozorovane sa nadránom vrátila asi 180 kilometrov na splav, vkĺzla do stanu a ďalšie dni pokračovala v splave. Opäť tá istá schéma. Pri vypočúvaní najprv aj túto verziu Zimáková priznáva, pred súdmi ju popiera ako vynútenú.

Verzii o tajnom opustení splavu neuveril ani federálny najvyšší súd v roku 1990. Konštatuje: „Úroveň domnienky v prvom rade neprekročili skutkové zistenia o vzdialení sa svedkyne kritického dňa z vodáckeho kurzu v Revišťskom Podzámčí. K overeniu jej svedectva krajský súd vypočul iba svedka Pavla Pavlíka a oprel svoje skutkové zistenia a jeho výpoveď napriek tomu, že pripustil opustenie tábora svedkyňou Vozárovou iba teoreticky. Nezistil ďalšími dôkazmi, aká bol skutočnosť, napriek tomu, že výpovede svedkýň Kataríny Budínskej a Ivony Kustrovej, s ktorými svedkyňa Vozárová bývala v jednom stane, mohli prispieť k objasneniu spornej problematiky.“

Okrem toho, federálny súd uvádza, že podmienkou uplatnenia protikladnej verzie, ktorou svedkyňa usvedčovala všetkých obvinených z účasti na čine, je taktiež zachovaná možnosť návratu tejto svedkyne z Nitry či Bratislavy do Revišťského Podzámčia pred zahájením denného programu dňa 19. 7. 1976. Z týchto dôvodov a s ohľadom na vzdialenosti medzi týmito miestami mala byť táto možnosť preverená a malo sa tak stať na podklade časového snímku cesty svedkyne Vozárovej v závislosti od použitého typu dopravného prostriedku. Krajský súd uvedeným spôsobom výpoveď svedkyne nepreveril.

Čo je pozoruhodné, na tento rozpor, na Hanusovu správnu otázku, prečo neurobili kriminalisti časovú stopu odchodu zo splavu, odpovedá v jeho knihe vyšetrovateľ (dnes advokát) Vladimír Lamačka takto: „Istú kritiku môžem pripustiť, tú stopu sme naozaj mohli spraviť.“ Vzápätí však spochybňuje význam takého preverenia slovami: „Vyrazili by sme o 18.00 policajným autom. Ak by sme takúto previerku spravili, bolo by to plus, nič by to však nezmenilo na podstate veci. Rozhodujúce predsa bolo, či odišla zo splavu, nie to, či jej cesta trvala 2 alebo 2,5 hodiny.“

To však nesedí.

Ak vedúci splavu na krajskom súde v roku 2003 ako svedok uvádzal, že plávali najmenej do 16.00 – 16.30, tak v ideálnom prípade by mohla Zimáková – iba ťažko však nepozorovane – odísť od ostatných dajme tomu o 17.00. Musela by utekať dva kilometre na hlavnú cestu. Aj keby okamžite stopla auto, tak to ju po vtedajších horších cestách (nebola ešte rýchlostná komunikácia R2) cez centrá miest a pomalšími autami ako dnes doviezlo na okraj Bratislavy najskôr okolo 21.00 – 21.30. A to by sa ešte musela cez celé hlavné mesto presunúť, zrejme autobusom MHD do Mlynskej doliny na zábavu, ktorá sa už v tom čase končila. No najmä, aký mala na to dôvod, načo by opúšťala splav, keď na diskotéke nebol nijaký jej priateľ ani partner?

Pozoruhodný je aj spôsob, ako sa s týmto závažným rozporom v dokazovaní vyrovnal krajský súd, senát Sone Smolovej, v rokoch 2003-2004. Ten vypočul siedmich účastníkov splavu, ktorí jeden po druhom vypovedali to isté – nikto z nich si nepamätal, že by Viera splav opustila.

Súd však napriek tomu vec uzavrel s tým, že pripúšťajú, že mohla odísť. Ešte raz zopakujme, že ani jeden svedok nehovorí o jej odchode. Podobným spôsobom odbil krajský súd fakt, že nevykonal časovú snímku, či vôbec Zimáková splav aspoň hypoteticky v čase, v akom by stihla diskotéku v Bratislave, mohla opustiť. Použil pritom stanovisko Slovenskej správy ciest, podľa ktorého časť cesty, ktorá bola v roku 1976, už v roku 1981 nestála a nebolo tak možné po nej prejsť. Tento prípadný rozdiel pár minút má byť argument, prečo nikto nevykonal časovú snímku?

Dve kľúčové rozhodnutia súdov

Každý čitateľ si môže sám urobiť názor, či a nakoľko sa slovenské súdy vyrovnali s rozpormi v dokazovaní účasti kľúčovej svedkyne Viery Zimákovej pri čine. Či a nakoľko uplatnili zásadu, že v prípade založenom len na výpovediach a svedectvách, bez jediného trestného dôkazu, uplatnili zásadu – v prípade pochybností v prospech obvineného.

K tomuto článku prikladáme aj rozhodnutia federálneho najvyššieho súdu z roku 1990 a krajského súdu z roku 2004. Už tie preukazujú rozpory v dokazovaní, ktoré nikdy neboli odstránené. A nijaké dokumenty z policajných archívov, ktoré zaznamenávajú prípravné konanie pod kuratelou ŠtB, ktoré teraz kolega Hanus zverejnil ako „senzačný objav“, na tom nič nezmenili.

Porovnanie kľúčových dokumentov súdov, ktoré majú asi sto strán, nezaberie až tak veľa času. Môže tak urobiť aj rešpektovaný právnik, bývalý predseda Ústavného súdu Ján Mazák, ktorý v druhej odpovedi na otázky Martina Hanusa v knihe priznáva, že s rozhovorom do knihy nesúhlasil preto, že by vedel niečo uviesť ku skutkovému základu a právnemu posúdeniu v trestnej veci Cervanová. Hovorí teda všeobecne – po roku 1990 súdy podľa neho prejednávali vec nestranne a nezávisle v nových podmienkach. Mazák sa pýta, z akého dôvodu by teda sudcovia neodhalili také pochybenia v zisťovaní skutkového stavu, aké teraz uvádzajú odsúdení. To isté sa môžeme pýtať aj my, odpovedať na to však musia samotní sudcovia.

V tomto texte zámerne nezachádzame do detailov pri opise závažných rozporov v tvrdeniach iných kľúčových svedkov obžaloby (Škrobánek, Urbánek). Možno inokedy. Martinovi Hanusovi možno poďakovať za zverejnenie dokumentov, ktoré však preukazujú čosi iné, ako tvrdí on sám.

Verdikty súdov

Ak máte pripomienku alebo ste našli chybu, napíšte prosím na editori@dennikn.sk.