Rozhovor dvoch podplukovníkov

Výňatok z pripravovanej knihy Pavla Beďača.

Rozhovor dvoch podplukovníkov

Na to aby sa Pálka pohol z miesta, potreboval pomoc.

Tu sa vlastne obnažuje to pokrivené myslenie, akého boli schopní len tí najortodoxnejší psychopati socialistickej úderky. Pravoverný klon Jána Pješčaka a Felixa Edmundoviča Dzerdžinského sa rozhodol isť za svojou vecou politicky.

Po príchode do Nitry, okrem úradovne Štátnej bezpečnosti a jej šéfa Belana, naštívil riaditeľa závodu Cestných stavieb  Michala Andrášika a tajomníka civilnej obrany okresu  Michala Bónu (o dva roky neskôr Ing. Urbánka, riaditeľa Milexu).

Z anketového vyšetrovania z jari roku 1978 sa nedozvedel vôbec nič, ale to mu nijako neprekážalo. Bolo vlastne zásterkou jeho ničnerobenia, pretože od jeho príchodu do Bratislavy sa nevenoval nikomu inému okrem Nitranov.

Vedel, že jedného syn a druhého zať sa dňa 08.07.1976, teda deň predtým, kedy bola Ľudmila Cervanová naposledy videná, zúčastnili na spoločenskom večierku v Mlynskej doline. V spoločnosti dvoch cudziniek. Neprišiel preto, aby čosi zistil či vyšetril. Prišiel požiadať o pomoc. Politickú pomoc. Politická pomoc mala spočívať v tom, aby navštívení komunisti presvedčili svojich blízkych, teda Michal Andrášik svojho syna a Michal Bóna zaťa, aby pomohli s uzatvorením prípadu.

Od oboch dostal uistenie, že kedykoľvek je potrebné vo veci pomôcť či vypovedať, k dispozícii sú 24 hodín denne.

Po krátkom čase Pálka oboch súdruhov navštívil znova. Opäť si ťažkal. Opäť mu nik nechce pomôcť.

Na otázku Bónu, či sa s jeho zaťom stretol, Pálka odpovedal:

  • Ale áno, stretli sme sa, ale Váš zať mi aj tak nechce pomôcť. –

–   To je pre mňa neuveriteľné, predsa ja som sa s ním rozprával a dokonca som ho požiadal, aby sa s vami rozprával so všetkou úctou i vážnosťou a bol Vám vo všetkom nápomocný. Zať mi odpovedal, že Vám povedal všetko o čom vie. Spomínal tiež, že ste s jeho výpoveďou nejako moc spokojný neboli. Vy ste sa odvtedy nestretli? – opýtal sa Michal Bóna.

–   Ale samozrejme, že sme sa stretli, ale nie je ochota nám pomôcť – odpovedal Pálka.

–   A ako si predstavujete tú pomoc, veď zať ma ubezpečil, že Vám vypovedal o všetkom, čo mu je známe? – opýtal sa pplk. Bóna

–   Pozrite sa, my vieme, kto sú vrahovia Cervanovej, len im to nevieme dokázať. Nemáme svedkov. Keby Váš zať bol ochotný a chcel nám pomôcť, tak nám pomôže. Ale on to vyslovene odmieta. Ja som za Vami prišiel ako za svojim. Rozumiete, ako za svojim súdruhom, ktorý chápe komplikácie našej ťažkej práce a pomôže nám. Vy sa tu tvárite, akoby ste spadli z neba, akoby ste boli z iného sveta. Nejakí ste natvrdlí, keď nechápete, čo po vás chcem, pretože Vy sám nie ste ochotní nám pomôcť !!! – kričal Pálka

 

Trvalo pomerne dlho pokiaľ úžasnutý a prekvapený Bóna pochopil, čo to ten Pálka od neho vôbec žiada a čo si to vlastne dovoľuje – otvorene, jasne a jasnejšími slovami sa to nedalo ani vyjadriť.

Zostalo ponuré ticho.

–   Ale v tom prípade mi je veľmi ľúto. Osobne som sa na túto tému so zaťom rozprával a prosil som ho aby Vám pomohol, povedal pravdu a nič nezamlčal. Vy chcete, aby pre vás klamal? – opýtal sa pobúrene pplk. Bóna

–   Nie, ja chcem, aby ste nám pomohli Vy aj s Vašim nepodareným zaťkom – rozkričal sa opäť Pálka.

–   Vážený súdruh, poznám svojho zaťa. Je to dobre vychovaný chlapec, pretože ja ho poznám odmalička. Nielen jeho, poznám celú jeho rodinu, otca aj matku. Desiatky rokov. Ubezpečujem Vás, že určite pred Vami vypovedal pravdu. Ale ak si spoluprácu s ním či so mnou predstavujete tak, že budeme pred zákonom klamať, ste na zlej adrese. Nik z nás klamať nebude! Ani môj zať a keď to chcete vedieť, ani ja ho nemôžem k takémuto činu nabádať. S takýmito požiadavkami za mnou už viac ani nechoďte! – odpovedal Michal Bóna.

–   V poriadku. My sa ešte stretneme! Oľutujete! Pamätajte si ma dobre, oľutujete! – porúčal sa pplk. Pálka

Na otázku, či sa chce vyhrážať, oznámil Pálka pri odchode Bónovi, že ešte uvidí.

– Ja Vám rozbijem celú vašu rodinu !!! –  boli jeho posledné slová pred tým, než tresol dverami.

Po tomto incidente som sa prvýkrát v živote dozvedel, že môj švagor bol na nejakej diskotéke, kde bola naposledy videná neskôr unesená a zavraždená medička. To je všetko.

Michal Bóna sa po tomto rozhovore nervove zrútil, niekoľko týždňov bol práceneschopný. Bol súdruhom, ktorý poznal systém oveľa hlbšie a dokonalejšie, než zbytok celej rodiny. Na rozdiel od ostatných vedel, že päťdesiate roky sa počas normalizácie vracali do života tak ako s pánom Ficom mečiarizmus. Myslím, že to bol Bóna, kto doporučil Čermanovi napísať sťažnosť ministrovi Obzinovi.

Súdruh Pálka pokračoval vo svojom ťažení ďalej. Často bol v Nitre videný s pplk. Cervanom a dodnes žijú ľudia, ktorí si na to pamätajú. Dozvedel som sa tiež, že v roku 1978 bol František Čerman niekoľkokrát zadržaný v cele predbežného zadržania a jeho prenasledovanie neskončilo ani po tom, čo napísal sťažnosť ministrovi Obzinovi.

Neochota Bónu a Čermana, možno aj sťažnosť u ministra Obzinu spôsobili, že pplk. Pálka venoval ďalej svoju pozornosť najmä Čermanovmu kamarátovi, bývalému spolužiakovi, spolubývajúcemu i spoločníkovi na spoločenskom večierku Ing. Milanovi Andrášikovi.

 

Takto to pravdepodobne pokračovalo i u otca Milana Andrášika a predpokladám, že aj u ďalších. Toto tajomstvo nosí Andrášik stále v sebe. Dodnes mi na jasne položenú otázku neodpovedal.