Ukradnuté Vianoce

.týždeň
Ukradnuté Vianoce
FRANTIŠEK ŠEBEJ
Tráviť Vianoce s najbližšími, s rodinou, je šťastie. Skutočnú veľkosť toho šťastia však dokážu do plnej hĺbky precítiť hádam iba tí, ktorým to niekto odoprie. Napríklad súd – ak strčí niekoho za mreže a spolu so slobodou mu zoberie aj Vianoce s rodinou.

Citovo vyprázdnenému zločincovi to asi ani nepríde (ak vôbec nejakú rodinu má), iné to však musí byť pre ľudí, ktorí sa iba pokĺzli, či sa dokonca ocitli za mrežami nevinne. Spomedzi všetkých tých stoviek beznádejných dní v cele musia byť tie vianočné najbeznádejnejšie. Za komunizmu bolo nevinných ľudí, ktorým režim zobral surovo Vianoce, tisíce. Prirodzene, z politických dôvodov. Chcem však pripomenúť skupinu mužov, ktorým sa to prihodilo pred štvrťstoročím, a aj keď sú dnes na slobode, nezažili zatiaľ Vianoce, počas ktorých by nemuseli myslieť na tie, ktoré im ukradli, keď boli za mrežami. Nie iba preto, lebo sú nevinní. Aj preto, lebo ani pätnásť rokov po tom, ako Najvyšší súd vtedajšej ČSFR zrušil rozsudok z roku 1983 pre sedemdesiatnásobné hrubé porušenie práva a vrátil prípad na prerokovanie Krajskému súdu v Bratislave, nevedia, či ich tá temná sila, ktorá vtedy rozmetala ich sotva naštartované životy, nevráti znovu za mreže. Zdanlivo to nie je politický prípad – ide o notoricky známu kauzu vraždy študentky Cervanovej. Paradoxne je to však prípad presiaknutý politickými záujmami komunistického režimu a zmrzačenej justície – od prvého písmenka súdneho spisu až po to posledné.
Dodnes.

.vražda a vyšetrovanie
Mladú študentku Ľudmilu Cervanovú videli živú naposledy na diskotéke v internáte v Mlynskej doline 9. júla 1976. Následne, 14. júla 1976, našli mŕtvolu mladého dievčaťa so zviazanými rukami vo vodnom kanáli v Kráľovej pri Senci. Neskôr sa v spisoch opisuje telo znetvorené dlhým pobytom vo vode a vo vysokom štádiu rozkladu, ale svedkovia si pamätajú na pekné mladé dievča, ktorého telo bolo zachované. Znamenalo by to, že dievča nebolo mŕtve tak dlho, ako tvrdila obžaloba.
Neskôr dievča identifikoval otec – iba podľa oblečenia, ktoré mu ukázali – ako zmiznutú študentku Cervanovú. Podľa pitevnej správy nebola znásilnená.
Policajní vyšetrovatelia po nájdení mŕtveho tela doslova prevrátili internát hore nohami a vypočuli prakticky všetkých, ktorí na diskotéke boli. Podľa týchto pôvodných výpovedí nebol zo skupiny, ktorú o päť rokov obžalovali, na tej osudnej diskotéke 9. júla ani jeden. Ak by tam bol, je prakticky vylúčené, aby si ho nik nevšimol. Vyšetrovatelia však narazili aj na skupinu mužov, ktorí dostali v Československu azyl po pokuse o atentát na iránskeho šacha. Pri nich sa pohyboval aj Hassan Hussein Awni, vedený v zoznamoch Ústavu pamäti národa ako agent ŠtB, ktorý mal pred policajtmi identifikovať iného podozrivého (istého vysokoškoláka). Vyšetrovatelia, po mesiacoch brutálneho nátlaku na falošne identifikovaného muža, túto stopu opustili, lebo dotyčný mal nepriestrelné alibi. Do hry vstúpila Štátna bezpečnosť, nadriadení rozhodli, že arabská stopa sa vyšetrovať nebude a vyšetrovateľa odstavili. V roku 1978 otvorila úplne iná skupina vyšetrovateľov, vedená námestníkom ministra vnútra Pješčákom a pražským eštebákom plukovníkom Pálkom, nové vyšetrovanie. Pôvodné záznamy z vyšetrovania mali Pálka i prokurátor Valášik k dispozícii, ale vôbec si ich nevšímali. V roku 1987 ich uložili do utajeného archívu. Cervanovej otec, dôstojník, bol v sedemdesiatych rokoch pridelencom v Sýrii (alebo Iráne) a zrejme sa tam zúčastnil aj na tajných operáciách. Odmietol vraj prevziať od prezidenta Gustáva Husáka vyznamenanie, kým sa nevyšetrí vražda jeho dcéry. Stranícke orgány si to teda zobrali k srdcu a jednoducho museli niekoho posadiť za mreže. Exemplárne a tak, aby to ukojilo aj hlad verejnosti po spravodlivosti. Zdá sa, že nezáležalo na tom, koho.
Ovyšetrovaní podávali pravidelne správu Husákovi. Keď nakoniec mali svoju skupinku obetí pohromade, vymysleli si dokonca zákernú legendu, že ide o rozmaznané deti komunistických prominentov. Komunistickým prominentom nebol pritom žiadny z ich rodičov.
Legenda však vo verejnosti „zabrala“. Na pochopenie situácie odsúdených mužov je hádam dôležité vedieť i to, že síce boli všetci z Nitry, ale s výnimkou dvoch sa príliš navzájom nepoznali. Niektorí sa dokonca prvýkrát spolu rozprávali až ako väzni. Niektorí z nich neboli na diskotéke v Mlynskej doline nikdy v živote, ani v tú osudnú noc ani inokedy. Dokázateľne tam boli vlastne iba dvaja z odsúdených, ale deň predtým, 8. júla 1976, spolu s dvomi francúzskymi dievčatami, sestrami Cohenovými, od ktorých sa v ten deň nepohli ani na krok. Ľudmilu Cervanovú z nich nepoznal ani nestretol nikto. Vyšetrovatelia zatýkali a často pod hrubým nátlakom vypočúvali stovky ľudí a vyhadzovali a zaraďovali figúrky do svojej skladačky podľa potreby scenára, nie podľa faktov. V prípade Pješčáka, Pálku i ďalších išlo o skúsených harcovníkov z politických káuz, ktorí sa nerozpakovali „dôkazy“ fabrikovať lžami i brutalitou. Hlavná svedkyňa údajného znásilnenia a vraždy, vtedy študentka medicíny, bola dokázateľne 9. júla na splave Hrona asi 150 kilometrov od Bratislavy. Vyšetrovatelia vytvorili teda divokú verziu, podľa ktorej by sa jej muselo podariť vykradnúť sa v noci zo stanu, preplávať Hron a prísť stopom do Bratislavy, zúčastniť sa na trestnom čine a potom sa ešte pred svitaním vrátiť, opäť stopom a nepozorovane, do tábora. Na výpovede jej spolužiakov zo splavu nebol zvedavý nik. „Svedectvo“ z nej vytĺkli tak, že ju odvliekli od malej dcéry, ktorú práve kojila, a vyhrážali sa jej, že ju už nikdy neuvidí a že ju strčia do domova. Keď neskôr svoje vynútené „svedectvo“ odvolala, odsúdili ju na dva a pol roka za krivú výpoveď. Vyšetrovateľ Lamačka, ktorý jej bránil štyri dni dojčiť dieťa, neuviedol, ktorá z výpovedí mala byť tá krivá – či tá vynútená alebo tá pravdivá. Najabsurdnejšie je, že z prítomnosti na diskotéke a pri údajnom zločine ju mala usvedčiť pachová stopa (po niekoľkých rokoch!) na šatách Cervanovej, ktorú vraj identifikoval pes.

.„dôkazy“ a rozsudok
Hrôza vyšetrovania, ktorá sa vynára z toho, čo odsúdení muži hovoria a čo na stovkách strán svojich odvolaní a výpovedí opísali, je ťaživá ako nočná mora. Už som si tú otázku položil stokrát a kladiem si ju znovu: Ako je možné usvedčiť sedem nevinných ľudí zo znásilnenia, ktoré sa nestalo, a z vraždy, ktorú zrejme spáchal niekto iný? Celá kauza bola postavená na hypotéze, že muži dievča znásilnili a potom zavraždili, lebo sa báli vyzradenia. Materiálne dôkazy však neexistovali. Dievča, ktorého mŕtvolu našli, nebolo znásilnené. Auto, ktorým ju mali uniesť, bolo dokázateľne v čase zmiznutia študentky Cervanovej nepojazdné a rozmontované.
Napriek dlhému časovému odstupu mali viacerí obžalovaní na údajný čas činu alibi – boli jednoducho inde a s inými ľuďmi a mali na to svedkov. Výpovede týchto svedkov (napríklad výpoveď dvoch francúzskych dievčat, ktoré sa vypovedania domáhali) však vyšetrovateľov, prokurátora ani súd nezaujímali. Viacerým svedkom, ktorí chceli svedčiť v prospech obžalovaných, sa sprosto vyhrážali uväznením. Celá obžaloba bola postavená na niekoľkých vzájomných obvineniach obžalovaných, ku ktorým ich prinútili vydieraním počas dlhých mesiacov väzby – hrozbami popravou, bitkami od nasadených spoluväzňov, zväčša brutálnych vrahov a kriminálnikov, a zákernými prísľubmi poľahčujúcich okolností, ak obvinia niekoho iného, či sa priznajú. Všetky priznania i obvinenia potom obžalovaní odvolali, ale to vyšetrovateľov nezaujímalo.
Tie vzájomné krivé obvinenia, produkty snahy zachrániť si ohrozený život, produkty zúfalstva, vyčerpania a strachu, ležia medzi nimi dodnes ako trpká vina a vzájomná výčitka. O samote a slabosti človeka, ktorému hrozia popraviskom, by vedeli určite vypovedať obete komunistických politických procesov. Keď čítam tie svedectvá, všetko mi vraví, že toto bol jeden z nich. Prinajmenej objednávka bola politická. Kľúčovú úlohu zohrala aj usvedčujúca výpoveď jedného z obžalovaných, Romana Brázdu, u ktorého už vtedy, nepochybne aj pod tlakom vyšetrovania, prepukla ťažká duševná porucha. Dodnes trpí vážnym psychotickým ochorením a väčšinu času nevie rozoznať realitu od svojich bludných fantázií. Ani vtedy nevedel. Musím sa však vrátiť aj k ďalšiemu aktérovi vyšetrovania, forenznému psychológovi, ktorý sa zahral na Nemesis – k docentovi Dobrotkovi. Nechce sa mi opäť zachádzať do podrobností, ale v tomto prípade nepôsobil ako psychológ, ktorý má posúdiť duševný stav a osobnosť vyšetrovaných, ale ako neoceniteľný člen vyšetrovacieho tímu. Netajil sa tým. Hypotézu o motíve činu – znásilnení – priniesol tvorivo do vyšetrovania on sám a bol na to i hrdý. K obvineným sa nesprával ako psychológ, ale ako inkvizítor, ktorý ich iba potrebuje usvedčiť. Všetci do jedného sa na tom zhodujú. Jeho posudky prečítané pred súdom nie sú posudkami, ale zlostnými obžalobami zamotanými do učenej terminologickej vaty, ktoré majú predovšetkým dokázať citovú surovosť a nenapraviteľnosť obžalovaných a zdôvodniť tak prípadné tresty smrti. Volá sa to, jeho vlastnou terminológiou, sociálna prognóza – názor experta na budúce správanie vyšetrovaného. Jeho sociálne prognózy sú zničujúce: vo viacerých prípadoch ide podľa nich o asociálov a zločincov, ktorí budú nutne páchať ďalej trestnú činnosť, a ktorých prosto treba utratiť. V roku 1993 pripustil pán docent pred súdom, že sa v tých prognózach sekol – dodnes ide o slušných ľudí, ktorí sa nedopúšťajú ani dopravných priestupkov. A mne je dodnes z toho čítania nevoľno. Počul som tiež, že to nie je jediný prípad, hoci najmä týmto sa rád ešte roky chválil.
Aj na základe týchto, prepytujem, posudkov vtedy navrhol prokurátor Valášik trom z obžalovaných tresty smrti. Som presvedčený – po dlhom čase strávenom nad týmto prípadom – že išlo o vedomý pokus o justičnú vraždu nevinných ľudí. Vedomý preto, lebo neverím, že prokurátor nevedel, aká je dôkazná situácia. Nakoniec nepopravili nikoho, ale obžalovaní dostali rozsudky na dovedna 110 rokov väzenia.

.súdne postskriptum a archívy
19. septembra 1990 zrušil Najvyšší súd ČSFR rozsudok z roku 1983 s tým, že bol porušený zákon v nespočetných bodoch v neprospech obžalovaných. A nariadil Krajskému súdu v Bratislave proces obnoviť. Po nekonečných prieťahoch trvajúcich bezmála 14 rokov senát Krajského súdu vedený sudkyňou Smolovou dňa 20. januára 2004 rozsudok z roku 1983 v podstate potvrdil (s miernejšími trestami). Na obžalovaných a ich advokátov to zapôsobilo ako šok – vôbec si nepripúšťali, že by senát mohol urobiť čokoľvek iné, ako potvrdiť ich nevinu. Súd vôbec nezobral do úvahy desiatky výpovedí svedkov, ktoré vinu obžalovaných priamo vyvracali a potvrdzovali ich alibi – vrátane výpovedí oboch Francúzok, ktorým bolo konečne umožnené prísť a svedčiť. Takisto si nevšímal výpovede mnohých svedkov, ktorí súdu opisovali, ako boli v rokoch 1980 – 1981 donucovaní ku krivým výpovediam v neprospech obžalovaných. Ako keby neexistovali. Pôvodní vyšetrovatelia i prokurátor trvali, prirodzene, na svojich uzáveroch a popierali akékoľvek politické zasahovanie režimu – hoci na stole ležali správy z vyšetrovania adresované priamo ústrednému tajomníkovi ÚV KSČ. Obžalovaní sa odvolali na Najvyšší súd.
Odvolal sa i prokurátor, ktorému sa tresty zdali primalé. Ak ma cit neklame, mal to byť však práve on, kto mal celý prípad zhodiť zo stola – ako priehľadnú krivdu a škvrnu na povesti justície. A ak ma neklame rozum, pošliapal senát sudkyne Smolovej arogantným spôsobom právo. Odvtedy sa stal malý zázrak. Vďaka ministrovi vnútra sa sprístupnili spisy z prvých dvoch rokov vyšetrovania vraždy, ktoré dovtedy ležali utajené v archíve v Levoči. Sú to tisíce strán a vyplýva z nich, okrem iného, že obžalovaní sa nikde v prostredí inkriminovanej diskotéky v ten deň nevyskytovali. Ale aj to, že výpovede svedkov, ktoré mali napríklad svedčiť o tom, že dievča uniesli, hovoria čosi celkom iné a o iných ľuďoch. Je nepochopiteľné, že súd ani prokurátor si tieto spisy nikdy nežiadali, hoci obžalovaní na to roky naliehali.
13. decembra tohto roku sa mal prípadom zaoberať senát Najvyššieho súdu. Hneď na počiatku konania pred súdom sa opýtal advokát dvoch z obžalovaných, či sa súd zaoberal novými dôkazmi z levočského archívu. Dozvedel sa, že nie. Žiadal preto, aby tak súd urobil. Zamieta sa, znela lakonická odpoveď. Len tak – súd už žiadne dôkazy nezaujímajú. Následne namietli obžalovaní zaujatosť súdu (veď čo už môže byť zrejmejšie) a súd odročili na neurčito. Podľa všetkého iba na to, aby iný senát rozhodol, že tento súd veru nie je zaujatý.

.tieň
Keď sa pozerám v čase smerom do minulosti na celý ten nekonečný prípad ľudí, ktorým niekto nečakane a bez viny zničil život, a ktorí už štvrťstoročie bojujú o svoju česť, rozumiem tej časti do roku 1990. Rozum i cit mi hovoria, že v demokratickom a slobodnom štáte, ktorého atribútom musí byť i spravodlivá justícia, tá druhá, dnes už dlhšia časť príbehu, nie je možná. Rozum i cit ma však očividne klamú (nemalo by ma to prekvapiť, urobili to už i predtým). Neznášam konšpiračné teórie, ale jediné možné zdôvodnenie tohto hanebného zlyhania spravodlivosti zoči-voči faktom, ktoré vidím, je dodnes prežívajúci temný vplyv toho eštebáckeho bratstva zglejeného vminulosti dovedna spoločnou vinou a zviazaného vzájomnou stavovskou lojalitou dôležitejšou ako pravda, právo a spravodlivosť. Lebo ak sa ukáže nad všetky pochybnosti, že nevinní sú nevinní, tak vinní sú oni – špinavé bratstvo. Neznášam konšpiračné teórie, ale vďaka tomuto prípadu (nielen) ich tuším všade. Aroganciou, s ktorou surovo pokračujú v starej krivde, neohrozujú iba siedmich mužov, ale nás všetkých, lebo ohrozujú podstatu demokracie a slobody.

.vianoce a sloboda
Tráviť Vianoce s najbližšími je šťastie. Tráviť ich s najbližšími tak, že si človek nie je istý svojou slobodou, je iba ukradnuté šťastie. Na Vianoce sa ľudia obdarúvajú a robia to najmä preto, aby videli radosť tých, ktorých obdarúvajú.
Neviem si pre tých mužov, ktorých osud a to temné bratstvo obrali o toľké Vianoce, predstaviť lepší vianočný darček ako navrátenú česť a slobodu. Prajem im to z celého srdca – aspoň na tie ďalšie Vianoce.