Valašík: Nik z obžalovaných si na hlavnom pojednávaní na násilie nesťažoval

 

Trestné stíhanie zahájené dňa 15.07.1981 proti Pavlovi Beďačovi bolo preukázateľne vykonštruované!

 

Tu sú dôkazy:

 

Dňa 14.07.1981 o 5,00 hod. ráno  som bol zatknutý vo svojom byte v Nitre a odvlečený do Bratislavy. Myslím, že z uvedeného je dostatočne zrejmé, že príkaz na moje zatknutie musel byť vydaný vyšetrovateľom minimálne 1 deň vopred, t.j. 13.07.1981. Bol som vopred zatknutý nitrianskym zatýkacím komandom, ktoré si u mojich susedov na sídlisku vo večerných hodinách 13.07.1976 zisťovalo, v ktorom vchode a na ktorom poschodí bývam.

 

Na chodbe Krajskej správy ZNB som čakal na vypočutie niekoľko hodín. Namiesto vypočutia ma čakalo brutálne privítanie a nezákonný výsluch.

 

„Vyšetrovatelia“ mjr. Ján Hubcej s por. Jánom Taligom, už niekoľko dní vedeli (!!!), že duševne už zjavne nespôsobilý Brázda prijíma všetko, čo mu podsúvajú a následne protokolárne vynucujú. Už 30.06.1981 im oznamuje, že má psychické problémy.

 

V dopoludňajších hodinách zneužívajú jeho zúfalstvo i stav.

Pod nátlakom známeho mäsiara od Dvoch Levov Brázda protokolárne potvrdzuje, že na diskotéke v Mlynskej doline, kde bola naposledy videná aj Ľudmila Cervanová, videl aj mňa – Pavla Beďača.

 

Po zaznamenaní ponúknutého svedectva je Brázda poslaný na psychiatriu do Väzenskej nemocnice v Brne. Tu bol odovzdaný ne jej nelegálne pracovisko – do tzv. Penologického ústavu, v ktorom sa za socializmu robili pokusy na ľuďoch. Už sa zdravý nikdy nevráti.

 

A ja?

 

Som odovzdaný do opatery mjr. Hanka a npor. Šimeka.

Ako už objednanú a čakajúcu stránku na chodbe povestnej „Februárky“ ma uvádzajú do výsluchovej miestnosti, kde sa správajú ako naozajstné hovädá. Za hrubými čalúnenými dverami a svietiacou tabuľkou  „NEVSTUPOVAŤ !!!“, ktorú uviedli do stavu pohotovosti, si npor. Šimek pre istotu vyzlieka sako, dáva dole kravatu, súka rukávy na košeli a obkročmo sadá oproti mne na stoličku.

 

Vo vedľajšej kancelárii, v priebehu toho istého dňa píšu jeho ďalší kolegovia  uznesenie, ktorým ma považujú za podozrivého zo znásilnenia Ľudmily Cervanovej a posúvajú do náručia a právomoci Doc. Dobrotku.  Ten rozhodne, či skončím v Leopoldove, alebo na Zervanovej šibenici umiestnenej v suteréne bratislavskej väznice.

 

Do noci sa na mne strieda asi 20 príslušníkov. Formou medu aj biča ma striedavo presviedčajú, že je pre mňa výhodnejšie sa s nimi spolčiť a usvedčiť Čermana, Brázdu a Kocúra a vrátiť domov, než sedieť dlhé roky a nevinne v kriminále . Ďalšie tri dni a noci sa pre mňa stali nočnou morou a dilemou.

 

Následne v Bratislave  “usvedčený” z účasti na diskotéke dňa 09.07.1976, čo v ponímaní Hanka a Majerhofera zakladá trestný čin a dňa 15.07.1981 som bol obvinený z trestného činu znásilnenia.

 

Informácie uvedené v uznesení o zahájení trestného stíhania voči mojej osobe Roman Brázda ani nikto iný vyšetrovateľom nikdy nepovedal. Boli dielom plukovníka Pálku, jeho intelektu a neobmedzenej moci. Pre istotu prikladám aj jeho prvú zmienku – teda prvé stretnutie s mojim menom. Z konceptu realizačného plánu objaveného v Kaniciach je zrejmé, že moje meno bolo npor. Šimekovi ponúknuté len Eduardom Pálkom.

 

Dňa 17.07.1981 bola na mňa prokurátorom Majerhoferom uvalená vyšetrovacia väzba.

 

Dňa 14.07.1981 bol do trestného stíhania sp. zn.: VV 38/76 v Kauze Cervanová pribratý súdny znalec, forenzný psychológ doc. Dr. Gejza Dobrotka, aby na mňa vypracoval forenznopsychologický posudok. Čo to znamená?

Čo to vôbec znamená? Je to dôkaz, že už dňa 14.07.1981 som bol vyšetrovateľom a dozorujúcim prokurátorom Valašíkom pripravovaný na proces. Účasť psychológa ako znalca je procesná náležitosť postavenia pred súdom. Ale aký súd a prečo – to všetko sa zo spisu do dnešných dní vyčítať nedá. Vyrobiť to, bolo ešte len v pláne. Z trestného spisu je však dodnes zrejmé, a porovnaním dátumov jasné, že doobeda dňa 14.07.1981 som nebol z ničoho ani len obvinený.

dňa 15.07.1981 je proti mne zahájené trestné stíhanie, ktoré čo do rozsahu a použitých spôsobov v ničom nezaostáva za praktikami päťdesiatych rokov.

 

Uznesenie o mojom obvinení, je dôkazom nezákonnosti konania. Okrem toho, že je vykonštruované, neobsahuje ani len základné náležitosti, ktoré malo uznesenie o trestnom stíhaní obsahovať. Ak sa stal akýkoľvek trestný čin, toto uznesenie malo obsahovať aký trestný čin sa stal vrátane uvedenia trestnoprávnej kvalifikácie, ďalej, kedy sa stal (dátum, hodina, minúta), kde sa stal, kto tento trestný čin spáchal, kto sú svedkovia tohto trestného činu a akými dôkazmi má vyšetrovateľ vinu obvineného za preukázanú. Trestné stíhanie npor. Šimeka sa tak stalo nezákonným a nezrozumiteľným prefabrikátom pre pripravovaný zločin štátu.

 

Dňa 17.07.1981 bola na mňa uvalená väzba.

 

Myslím, že z už uvedeného je dostatočne zrejmé, že komunistickí vrahovia a ich nohsledi ma zatkli a obvinili účelovo. Bol som švagrom Ing. Františka Čermana a po neočakávanom krachu svedectva Milana Andrášika, považovaného za korunného svedka pripravovaného procesu, som sa mal stať tým absolútne dôveryhodným a nespochybniteľným svedkom obžaloby práve ja. Keď tento zámer vyšetrovateľom a prokurátorovi nevyšiel, začali ma postupne obviňovať zo spoluúčasti na samotnom zločine a následne proti mne vyrábať dôkazy. Z vraždy ma por. Vladimír Lamačka obvinil až pri uzatváraní spisov v decembri 1981.

 

Dôkazy, ktoré predkladám sú nezmazateľným svedectvom, aké jednoduché bolo za komunizmu kohokoľvek obviniť z vraždy, uväzniť, postaviť pred súd a popraviť. Sú zároveň dobovým dôkazom postupov komunistickej krutovlády a jej neobmedzeného vplyvu až do súčasnosti.

 

Čo sa teda, v skratke, v letných júlových dňoch roku 1981 vlastne udialo?

 

  1. júla nitrianska zásahová jednotka dostáva príkaz ma zatknúť. Odkiaľ „vedel“ vyšetrovateľ, že nasledujúci deň okolo 10,00 hod. doobeda už zjavne narušený Roman Brázda spomenie moje meno zostáva dodnes záhadou. V spise sa nič také nenachádza a nevysvetlil to ani sudca Juraj Kliment vo svojom rozsudku.
  2. júla predpoludním vypovedá Brázda pred vyšetrovateľom Taligom, že ma dňa 09.07.1976 videl na diskotéke v Mlynskej doline. Bezprostredne po jeho výpovedi je uznesením Krajského súdu v Bratislave Brázda poslaný na psychiatriu. Na základe výpovede Brázdu je oslovený doc. Dobrotka, aby na mňa vypracoval súdnopatologický posudok a pripravil sa na súd.
  3. júla ma akýsi prokurátor berie do väzby. Vôbec si neuvedomujem, čo sa so mnou deje ani čo ma čaká. Až po 5 mesiacoch sa od svojho obhajcu dozvedám, že prokurátor Krajskej prokuratúry JUDr. Emil Majerhofer odmietol byť v Kauze Cervanová žalobcom. A to aj napriek tomu, že bol štatisticky a osobne účastný na najvyššom počte vykonaných popráv (!!!) v Justičnom paláci v histórii Slovenska.

 

99,99…%  zločincov bolo kedysi presvedčených, že Väznica Ministerstva spravodlivosti SSR bola vykúpením zo zajatia komunistických sadistov operujúcich nielen u Dvoch Levov ale najmä na Februárke. Toto pravidlo sa v Kauze Cervanová stalo porušením zaužívanej praxe.

 

Až po rokoch a až za leopoldovskými hradbami sa od ďalších spoluväzňov dozvedám a začínam si uvedomovať, že páchanie násilia v Justičáku zvláštnou skupinou Eduarda Pálku, Vladimíra Lamačku a Jána Hubceja bolo sprevádzané aj 24-hodínovými výsluchmi aj na celách. Teda až po rokoch si uvedomujem, že nasadení mukli ma s vyšetrovateľmi priebežne spracovávali i nespavosťou. I na takúto činnosť boli špeciálne školení. Väzobná väznica v Bratislave bola totiž ústavom najodpornejších zločincov nielen tých v teplákoch, ale aj niektorých v uniformách. Potvrdil to pred súdom v roku 1993 nielen docent Dobrotka – teda možno ten najhorší v brandži, ale v denníku Postoj aj sudca Juraj Kliment .

 

Pavel Beďač – obeť justičného zločinu