Podanie Via Juris – ECHR Strasbourg

 

 

 

 

 

European Court of Human Rights

President of the Section III

67075 Strasbourg  Cedex

France

File number: 16857/11 and 32336/11

 

 

 

 

Správa amicuscuriae Európskemu súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, vo veci Milan ANDRÁŠIK against Slovakia and František ČERMAN and others against Slovakiaod organizácie

VIA IURIS

 

  1. Vážený súd, dovoľujeme si Vám zaslať amicuscuriaebrief vo veci Milan ANDRÁŠIK against Slovakia and František ČERMAN and others against Slovakia.Organizácia VIA IURIS sa vyše dvadsať rokov venuje prístupu k spravodlivosti a obhajobe práv občanov. Prípad Cervanová považujeme za jeden z najvýznamnejších prípadov v novodobej histórii Slovenska. Jeho doterajšie prejednanie  a rozhodovanie vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky vzbudzuje dôvodné pochybnosti o rešpektovaní práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (v ďalšom texte „Dohovor“).

 

  1. Dovoľujeme si Vám zaslať naše stanovisko na podporu návrhu na znovuotvorenie prejednávania sťažností, o ktorých rozhodla Tretia sekcia Európskeho súdu pre ľudské práva (v ďalšom texte „Súd“), v spojenej veci č. 32336/11 a 16857/11 zo dňa 9.9. 2014, ktorým boli sťažnosti prehlásené za neprípustné.

 

 

K rozhodnutiu Európskeho súdu pre ľudské práva o zamietnutí sťažností

 

  1. Súd vo svojom rozhodnutí okrem iného uviedol, že “Za týchto okolností, nič nenasvedčuje tomu, že konanie ako celok nespĺňalo požiadavky na spravodlivý proces v zmysle článku 6 §§ 1 a 3 (d) Dohovoru.” Sťažnosti považoval za zjavne neopodstatnené a zamietol ich v súlade s článkom 35 §§ 3 a 4 Dohovoru.

 

  1. Súd v bode 56. rozhodnutia ďalej uviedol, že „Sťažovatelia tiež tvrdili, že slovenské súdy nezahrnuli do spisu a nepreskúmali rozsiahle listinné dôkazy uložené v archíve Ministerstva vnútra. Tieto dokumenty sa týkali pôvodného, počiatočného vyšetrovania, ktoré bolo vykonané v roku 1976 – 1977, a sťažovatelia tvrdili, že obsahovali  dôkazy spochybňujúce rozsudok so zreteľom na závery súdu prvého stupňa (body 21 až 22).“

 

  1. V nadväznosti na uvedené Súd v bode 57. a 58. rozhodnutia uviedol: „Súd konštatuje, že sťažovatelia boli schopní predložiť tieto argumenty odvolaciemu súdu – vrátane znaleckého posudku a kópie niektorých dokumentov, na ktoré sa spoliehali – so zreteľom na preukázanie ich významu pre stanovenie obvinenia proti nim (bod 22).Z rozsudku odvolacieho súdu vyplýva, že neprihliadol na všetky predložené dokumenty, rozhodol že preskúmanie takýchto ďalších dôkazov je zbytočné (body 24 a 29)…  Vzhľadom na to, že nie je úlohou (Súdneho dvora)posudzovať relevantnosť dôkazov a keďže vnútroštátne súdy po náležitom zvážení argumentov žalobcov uviedli dôvody odmietnutia skúmať aj ďalšie dôkazy a predvolávať ďalších svedkov, Súdny dvor nemôže prijať argument, že takéto odmietnutie viedlo k obmedzeniu práva na obhajobu a k nedodržaniu záruk spravodlivého procesu.“

 

  1. Dovoľujeme si spochybniť uvedené závery Súdu, ktoré sa javia ako formalistické. Súd zúžil svoje úvahy iba na konštatovania o možnosti sťažovateľov predložiť svoje argumenty odvolaciemu súdu. Ďalej na konštatovania, že vnútroštátne súdy vysvetlili prečo považujú zhromažďovanie ďalších dôkazov za zbytočné a na závery, že dovolací senát Najvyššieho súdu a Ústavný súd nekonštatovali porušenie práv sťažovateľov. Takéto posúdenie viedlo k záveru Súdu o neprípustnosti sťažností.

 

  1. Sťažovatelia poukazovali pred vnútroštátnymi súdmi a tiež v sťažnostiach adresovaných Súdu na zásadný nedostatok konania, t.j. zatajenie dôkazov získaných zákonným spôsobom, ktoré už boli v minulosti súčasťou spisu. Sťažovatelia teda poukazovali na existenciu dôkazov nezákonne vyňatých zo spisu, čo však vnútroštátny súd považoval za navrhovanie nových dôkazov. Nespochybňujeme teda právomoc vnútroštátnych súdov konštatovať dostatočnosť preukázania skutkového stavu a odmietnuť vykonanie ďalších nových dôkazov. Spochybňujeme však právomoc súdov realizovať nezákonnú selekciu dôkazov, ktoré boli zákonným spôsobom vykonané v prípravnom konaní, a ktoré môžu mať zásadný vplyv na posúdenie viny odsúdených a spochybňujú súdom ustálený skutkový priebeh trestného činu.

 

  1. Poukazujeme zároveň na to, že uvedenou nezákonnou selekciou dôkazov sa neuplatnili dôkazy zásadného významu, ktoré boli vykonané bezprostredne po spáchaní skutku (t.j. v rokoch 1976 – 1977), pričom išlo o dôkazy, ktoré svedčili v prospech obvinených. Vnútroštátne súdy sa s uvedenými zatajenými dôkazmi neoboznámili a odmietli ich bez toho, aby to riadne odôvodnili. Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia obmedzil najmä na konštatovania, že ďalšie dôkazy nie je potrebné vykonať, pretože dôkazy, ktoré boli už boli vykonané, a to v rozsahu nevyhnutnom na zistenie skutkového stavu, tvoria ucelenú reťaz preukazujúcu zistený skutkový stav. Medzi dôkazmi, ktoré boli nezákonne vyňaté zo spisu patria napr. aj výpovede svedkov, ktorí bezprostredne pozorovali únos poškodenej Cervanovej, pričom typ vozidla a posádku auta identifikovali pomerne presne, avšak odlišne od auta a totožnosti odsúdených.

 

  1. O uvedených dôkazoch, vykonaných v prvých rokoch po spáchaní skutku a uložených v policajnom archíve v Levoči, neboli odsúdení v prípravnom a ani v nasledovnom súdnom konaní informovaní. Nikdy nemali možnosť sa k nim vyjadriť a súdy ich nemohli hodnotiť vo vzájomnej súvislosti s ostatnými dôkazmi. Ide pri tom o dôkazy vykonané v rámci jedného trestného konania, v tej istej trestnej veci. Boli však po vznesení obvinenia voči odsúdeným v júni 1981 zo spisu nezákonne vyňaté. Nesporne by narúšali „ucelenú reťaz preukazujúcu zistený skutkový stav“. Uvedené dôkazy preto ani nemohli obžalovaní súdu predložiť.

 

  1. Súd vo svojom rozhodnutí v bode 58. okrem iného uviedol, že slovenské súdy „po riadnom posúdení argumentov Sťažovateľov“ odmietli vykonať dodatočné dôkazy a predvolať ďalších svedkov, čím nedošlo k obmedzeniu práva sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie. Ako sme uviedli vyššie, súd nerozlíšil požiadavku na vykonanie nových dôkazov, od požiadavky sťažovateľov o to, aby sa súd oboznámil s dôkazmi, ktoré boli zo spisu nezákonne vyňaté. Odmietnutím sťažností Súdom, z vyššie uvedených dôvodov, Súd legitimizoval nezákonnú selekciu dôkazov, ich zatajovanie pred obžalovanými a pred vnútroštátnymi súdmi. Legitimizoval teda odmietanie riadne vykonaných dôkazov bez toho, aby sa s nimi súdy oboznámili, a to dokonca dôkazov svedčiacich v prospech obžalovaných.

 

  1. Zo znenia článku 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru vyplýva, že obvinený má jednak právo byť prítomný a aktívne sa zapájať do výsluchu svedkov a jednak právo dosiahnuť, aby sa zabezpečil výsluch svedkov, ktorých výpovede by mali byť v jeho prospech. Ani jedno z týchto práv nie je absolútne. Z viacerých rozhodnutí (napr. rozhodnutie vo veci Bonisch c. Rakúsko zo 6. mája 1985; Engel a ostatní c. Holandsko z 8. Júna 1976, Bricmont c. Belgicko zo 7. júla 1989) vyplýva, že právo dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech môže byť limitované vnútroštátnymi orgánmi, najmä súdnymi, ak tieto nepovažujú ich výpovede za významné z pohľadu posúdenia viny obvineného.

 

  1. Zatajené dôkazy v predmetnej veci, ktorými sa súd odmietol zaoberať, a ktoré boli vykonané po spáchaní skutku a nezákonne vyňaté zo spisu, však boli významné práve z pohľadu posúdenia viny odsúdených. Jednalo sa okrem iného aj o výpovede dôležitých svedkov.

 

  1. Je zrejmé, že článok 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru neukladá povinnosť predvolať všetkých svedkov, avšak jeho cieľom je zabezpečiť rovnosť prostriedkov. V kontradikcii s uvedeným je nezákonná selekcia dôkazov, vykonaná štátnymi orgánmi, ignorovanie a neskôr nezohľadnenie týchto dôkazov jednak zo strany prokuratúry a následne zo strany vnútroštátnych súdov.

 

  1. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že prípustnosť dôkazov podlieha na prvom mieste pravidlám vnútroštátneho práva, a že v zásade prislúcha vnútroštátnym orgánom, aby posúdili dôkazy, ktoré zhromaždia. Poslaním Súdu teda nie je, aby sa vyslovoval k tomu, či výpovede svedkov boli oprávnene pripustené ako dôkazy, ale zaoberať sa tým, či konanie ako celok, vrátane spôsobu vykonania dôkazov, malo spravodlivý charakter (pozri Doorson proti Holandsku, 1996; Van Mechelen a ostatní proti Holandsku, 1997).

 

  1. Z judikatúry Súdu je zrejmé, že mu neprislúcha, aby sa zaoberal omylmi v posúdení skutkov a právnymi omylmi, ktorých sa údajne dopustil vnútroštátny súdny orgán, avšak okrem prípadov, keď tieto omyly mohli viesť k porušeniu práv a slobôd chránených Dohovorom.

 

  1. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti máme dôvodné pochybnosti o tom, že konanie ako celok malo spravodlivý charakter. Sťažovatelia boli jednoznačne v znevýhodnenej pozícii, keďže orgány činné v trestnom konaní zásadným spôsobom ovplyvňovali formovanie a podobu zisteného skutkového stavu, a to nezákonnou selekciou vykonaných dôkazov. Vnútroštátne súdy nesprávne právne posúdili vec, keď viac ako 20 rokov štátom zatajované dôkazy, ktoré boli vykonané v prípravnom konaní, posúdil ako ďalšie alebo nové dôkazy a následne sa s nimi neoboznámili a odmietli ich, a teda nedostatočne zistili skutkový stav. Chyby, ktorých sa dopustili vnútroštátne súdy viedli napokon k porušeniu práv a slobôd chránených Dohovorom, čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d).

 

 

K možnosti súdu znovuotvoriť prejednávanie sťažností

 

  1. Plne rešpektujúc procesné pravidlá Súdu, ktoré umožňujú revidovať iba rozsudky, obraciame sa na Súd s podporou žiadostí sťažovateľov na znovuotvorenie, revíziu rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva v spojenej veci č. 32336/11 a 16857/11 zo dňa 9.9. 2014. Z judikatúry Súdu vyplýva, že vo výnimočných prípadoch, keď došlo k zjavnému omylu pri zisťovaní skutkových okolností prípadu relevantných pre potreby rozhodnutia o prijateľnosti alebo pri ich hodnotení, má inherentné právo v záujme spravodlivosti znovuotvoriť prejednávanie sťažnosti prehlásenej za neprijateľnú a napraviť omyl, o ktorý ide. (Súd takto postupoval napr. v prípadoch Ölmez proti Turecku, rozhodnutie, č. 39464/98, Walderode v. Česká republika, 40057/98, Gabriel v. Rakúsko 34821/06).

 

  1. Sme presvedčení, že v danej veci došlo k závažnému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie. Pre posúdenie predmetnej veci, ale aj pre ďalšiu rozhodovaciu prax je nesmierne dôležité, aby Súd znovuotvoril prejednávanie sťažností a napokon ustálil výklad Dohovoru v kontexte tak závažného konania štátnych orgánov, ako je nezákonná selekcia, následné utajovanie riadne vykonaných dôkazov v trestnom konaní, neoboznámenie sa s nimi súdom a ich odmietnutie. Vnútroštátne súdy sa dostatočným a presvedčivým spôsobom nevysporiadali s namietanými porušeniami práv, zrejme aj z dôvodu možnej personálnej kontinuity významných ľudí v slovenskej justícii. O to väčšie očakávania sú spojené s kvalifikovaným, nezávislým a spravodlivým posúdením sťažností Európskym súdom pre ľudské práva.

 

V Pezinku, 10.1.2015

 

Milan Šagát

Riaditeľ VIA IURIS