Trestné stíhanie zahájené dňa 15.07.1981 proti Pavlovi Beďačovi bolo preukázateľne nezákonné!
Obvinenie podpísané npor. Jozefom Šimekom a napísané podľa predlohy plk. Pálku a generála Pješčaka bolo realizačne dotvorené vyšetrovateľmi Stankom, Hankom a Jiskrom.
Tu sú dôkazy:
Dňa 14.07.1981 o 5,00 hod. ráno bol zatknutý vo svojom byte v Nitre a odvlečený do Bratislavy. Myslím, že nie je potrebné zdôrazňovať, že príkaz na zatknutie bol vydaný vyšetrovateľom minimálne deň vopred. Na chodbe Krajskej správy ZNB čaká na vypočutie niekoľko hodín.
Vyšetrovatelia mjr. Hubcej s por. Taligom už niekoľko dní vedeli (!!!), že duševne nespôsobilý Brázda odobruje pri výsluchoch všetko, čo si želajú počuť (už 30.06.1981 im oznamuje, že má psychické problémy).
V dopoludňajších hodinách zneužívajú zlomeného človeka nevinne obvineného z vraždy. Ten pod nátlakom známeho mäsiara od Dvoch Levov protokolárne potvrdzuje, že na diskotéke v Mlynskej doline, kde bola naposledy videná aj Ľudmila Cervanová, videl aj Pavla Beďača.
Po zaznamenaní ponúknutého svedectva je Brázda poslaný na psychiatriu do Väzenskej nemocnice v Brne. V skutočnosti bol poslaný na nelegálne pracovisko tzv. Penologického ústavu, v ktorom sa za socializmu robili pokusy na ľuďoch. Už sa z neho zdravý nikdy nevráti.
Vyšetrovateľ Hubcej Beďača odovzdáva svojim kolegom Hankovi a Šimekovi.
Pavel Beďač:
Ako objednanú stránku na chodbe povestnej „Februárky“ ma útlocitní páni uvádzajú do výsluchovej miestnosti. Za hrubými čalúnenými dverami a svietiacou tabuľkou „NEVSTUPOVAŤ !!!“, ktorú uviedli do stavu pohotovosti, si npor. Šimek pre istotu vyzlieka sako, dáva dole kravatu, súka rukávy na košeli a obkročmo sadá oproti mne na stoličku. Pri rutinných postupoch a reve ako som ho naposledy ojebal, mu vidím nielen osmičkové plomby a hrdlové mandle, ale cítim aj smrad slivovice, ktorú s Hankom pred chvíľou vychľastali.
Vo vedľajšej kancelárii v priebehu toho istého dňa ďalší píšu uznesenie, ktorým ma považujú za podozrivého zo znásilnenia Ľudmily Cervanovej a posúvajú do právomoci Doc. Dobrotku. Ten rozhodne, či skončím v Leopoldove, alebo na Zervanovej šibenici.
Do noci sa na mne strieda asi 20 príslušníkov, ktorí ma formami medu a biča presviedčajú, že je pre mňa výhodnejšie sa s nimi spolčiť, usvedčiť Čermana, Brázdu a Kocúra a vrátiť domov, než sedieť dlhé roky nevinne v kriminále. Ďalšie tri dni a noci sa pre mňa stali nočnou morou a dilemou, či obetovať rodinu a prísť o svedomie, alebo si ho zachovať.
Bol som vopred zatknutý nitrianskym zatýkacím komandom, ktoré si u mojich susedov na sídlisku vo večerných hodinách 13.07.1976 zisťovalo, v ktorom vchode a na ktorom poschodí bývam. Následne v Bratislave “usvedčený” z účasti na diskotéke dňa 09.07.1976, čo v ponímaní Hanka a Majerhofera zakladá trestný čin znásilnenia.
Informácie uvedené v uznesení o zahájení trestného stíhania voči mojej osobe Roman Brázda ani nikto iný vyšetrovateľom nikdy nepovedal. Boli dielom plukovníka Pálku, jeho intelektu a neobmedzenej moci. Pre istotu prikladám aj jeho prvú zmienku – teda prvé stretnutie s mojim menom. Z konceptu realizačného plánu objaveného v Kaniciach je zrejmé, že moje meno bolo npor. Šimekovi ponúknuté len Eduardom Pálkom.
Dňa 17.07.1981 bola na mňa prokurátorom Majerhoferom uvalená vyšetrovacia väzba.
Dňa 14.07.1981 bol do trestného stíhania sp. zn.: VV 38/76 v Kauze Cervanová pribratý súdny znalec, forenzný psychológ doc. Dr. Gejza Dobrotka, aby na mňa vypracoval forenznopsychologický posudok. Čo to znamená?
Pre neznalých veci je to dôkaz, že už dňa 14.07.1981 som bol vyšetrovateľom a dozorujúcim prokurátorom Valašíkom pripravovaný na proces. Účasť psychológa ako znalca je procesná náležitosť postavenia pred súd ako obžalovaného. Ale aký súd a prečo – to všetko sa zo spisu vyčítať nedá. Vyrobiť to, bolo ešte len v pláne. Z trestného spisu je porovnaním dátumov dokázané, že doobeda dňa 14.07.1981 som nebol z ničoho ani len obvinený.
Až dňa 15.07.1981 je proti mne zahájené trestné stíhanie, ktoré čo do rozsahu a použitých spôsobov v ničom nezaostáva za päťdesiatymi rokmi.
Uznesenie o mojom obvinení, je dôkazom nezákonnosti celého konania. Neobsahuje ani len základné náležitosti, uznesenia o trestnom stíhaní. Malo obsahovať aký trestný čin sa stal vrátane uvedenia trestnoprávnej kvalifikácie podľa Trestného zákona, ďalej, kedy sa stal (dátum, hodina, minúta), kde sa stal, kto tento trestný čin spáchal, kto sú svedkovia tohto trestného činu a akými dôkazmi má vyšetrovateľ vinu obvineného za preukázanú. Trestné stíhanie vedené npor. Šimekom sa stalo nezákonným a nezrozumiteľným prefabrikátom pre pripravovaný zločin štátu.
Dňa 17.07.1981 bola na mňa uvalená väzba.
Myslím, že z už uvedeného musí byť dostatočne zrejmé, že Pješčak, Pálka a spol. ma zatkli a obvinili účelovo. Bol som švagrom Ing. Františka Čermana a po neočakávanom krachu Milana Andrášika, považovaného za svedka pripravovaného procesu, som sa mal stať tým absolútne dôveryhodným a nespochybniteľným svedkom obžaloby práve ja. Keď tento zámer vyšetrovateľom a prokurátorovi nevyšiel, začali ma postupne obviňovať zo spoluúčasti na samotnom zločine a následne proti mne vyrábať dôkazy. Z vraždy ma por. Vladimír Lamačka obvinil až pri uzatváraní spisov v decembri 1981.
Dôkazy, ktoré predkladám sú nezmazateľným svedectvom, aké jednoduché bolo za komunizmu kohokoľvek obviniť z vraždy, uväzniť, postaviť pred súd a popraviť. Sú zároveň dobovým dôkazom postupov komunistickej vlády a jej neobmedzeného vplyvu až po súčasnosť. Zomknuté právnické kruhy toto vidia aj vnímajú, ale nič sa pri tom až do dnešných dní nedeje.
Čo sa teda, v skratke, v letných júlových dňoch roku 1981 vlastne udialo?
13. júla dostáva nitrianska zásahová jednotka príkaz ma zatknúť. Odkiaľ „vedel“ vyšetrovateľ, že nasledujúci deň okolo 10,00 hod. doobeda už zjavne narušený Roman Brázda spomenie moje meno zostáva dodnes záhadou. V spise sa nič nenachádza a vysvetliť to verejnosti môže len sudca Kliment prostredníctvom Petra Tótha.
14. júla predpoludním vypovedá Brázda pred „vyšetrovateľom“ Taligom, ktorý nikdy vyšetrovateľom nebol, že ma dňa 09.07.1976 videl na diskotéke v Mlynskej doline. Bezprostredne po jeho výpovedi je uznesením Krajského súdu v Bratislave Brázda poslaný na psychiatriu. Na základe výpovede Brázdu je oslovený doc. Dobrotka, aby na mňa vypracoval súdnopatologický posudok a pripravil sa na súd.
17. júla ma prokurátor Majerhofer berie do väzby. Vôbec si neuvedomujem, čo sa deje ani čo ma čaká. Až po 5 mesiacoch sa od svojho obhajcu dozvedám, že prokurátor Krajskej prokuratúry JUDr. Emil Majerhofer odmietol byť v Kauze Cervanová žalobcom. A to aj napriek tomu, že bol štatisticky a osobne účastný na najvyššom počte vykonaných popráv (!!!) v Justičnom paláci v histórii Slovenska. Kauzu Cervanová odmietol žalovať . Rozpracovaného diela sa chopil Milan Valašík.
99,99…% bývalých väzňov bolo kedysi presvedčených, že Väznica Ministerstva spravodlivosti SSR bola vykúpením zo zajatia komunistických sadistov operujúcich na Drieňovej, u Dvoch Levov a na Februárke. Kauze Cervanová sa stala porušením zaužívanej praxe.
Až po rokoch a až za leopoldovskými hradbami sa od ďalších spoluväzňov dozvedám, že páchanie násilia v Justičáku zvláštnou skupinou Eduarda Pálku, Vladimíra Lamačku a Jána Hubceja bolo sprevádzané organizovanými 24-hodínovými výsluchmi aj na celách. Až tu si uvedomujem a dozvedám sa, že nasadení mukli ma súbežne s vyšetrovateľmi hendikepovali dokonca nespavosťou. Toto bolo to Zervanovsko-Čapkovičovské ošetrenie, špeciálne pripravované, školené a zneužívané práve na takúto činnosť . Väzobná väznica v Bratislave bola ústavom najodpornejších zločincov. Nielen tých v teplákoch, ale aj tých v uniformách. Potvrdil to pred súdom v roku 1993 nielen docent Dobrotka – teda možno ten najhorší v brandži, ale v denníku Postoj aj sudca Juraj Kliment. Zápis objavený v Kanických archívoch je už len akýmsi usvedčujúcim, vecným a zrozumiteľným dôkazom.