Sudca Kliment, hlavný autor troch kníh o kauze Cervanová

Nie všetko sa zakaždým podarí. Boli sme napríklad svedkami aj toho, že v tom istom roku udelili v Hollywoode Sandre Bullock najprestížnejšieho Oscara a zároveň aj Zlatú malinu pre zmenu za najhorší herecký výkon.

Čosi podobné sa prihodilo novinárke Monike Tódovej, ktorá od onoho osudného 21.februára 2018, keď zavraždili Jána Kuciaka a jeho snúbenicu Martinu Kušnírovú, neúnavne, smelo a brilantne prinášala a dodnes prináša nové a nové informácie a fakty o tejto brutálnej vražde. Jej analýzy, rozhovory, reportáže v tom najlepšom zmysle slova zakaždým odznovu búšili na svedomie spoločnosti, apelovali nielen na doriešenie brutálneho zavraždenia investigatívneho novinára a jeho snúbenice, ale zároveň dokazovali, že podobná vražda sa mohla odohrať len v štáte, kde korupcia a mafiánske chápadlá prerástli do najvyšších miest. Upozorňovaním na ďalšie fakty a súvislosti stavala a doteraz stavia do pozornosti celé Slovensko. Nedávno publikovaný rozhovor Tódovej so sudcom Najvyššieho súdu  Jurajom Klimentom so sľubným názvom  „Sudca Juraj Kliment: Teraz je šanca spraviť pri nastolení spravodlivosti kvalitatívny skok“ ale patrí hodnotovo do celkom opačného súdka.

Sľubný názov rozhovoru

Aj keď názov vyvoláva očakávanie, že reč bude o možnosti konečne na Slovensku nastoliť právo zákona a spravodlivosť, skutočnosť je iná. O spravodlivosti a väčšej vymožiteľnosti práva sa totiž aj novinárka aj jej respondent, sudca najvyššieho súdu Kliment zhovárajú ľahkým konverzačným tónom, ktorý  miestami väčšmi pripomína klebetenie, než serióznejšiu diskusiu o situácii v súdnictve. Ne je jasné ani to, čo je vlastne predmetom rozhovoru, pretože aj respondent  aj novinárka skáču z témy na tému, okrajovo, s neznesiteľnou ľahkosťou a bez uvádzania konkrétnych faktov prezentujú svoje názory na rad káuz, osobností, možností zlepšenia právneho systému. Defilujú pred nami komentované súdy o zavraždení Jána Kuciaka, kauzy Osrblie, o korupcii sudcov, ďalších a ďalších prípadov a káuz. A pravdaže o vražde Ľudmily Cervanovej z júla 1976.

Interview sa dotkne sa aj prezentácie káuz samotnými sudcami, Kliment spomenie aj svoj vzťah k športovaniu, konkrétnejšie golfu, či výchovu dcér.  V rýchlosti a ledabolo sa dočítame aj charakteristiky Klimenta na Petra Tótha, Mariána Kočnera, Daniela Lipšica, Štefana Harabina, Máriu Kolíkovú, Jaromíra Čižnára, Mojmíra Mamojku, Vladimíra Mitra, Štefana Michálika, Martina Reháka  a mnohých iných.

Súzvuk respondenta s novinárkou

Rozhovor plynie v spoločnom porozumení, až súzvuku oboch zúčastnených.  S hranou bezprostrednosťou na okamih dokonca respondent predtým, než odpovie na položenú otázku o vine či nevine odsúdených Nitranov zo zavraždenia medičky Cervanovej, sa netradične utvrdí v tom, že aj žurnalistka je presvedčená o ich vine.

„Vy máte pochybnosť o tom, že to nie sú vrahovia?“ spýta sa Kliment.

A Tódová rovnako netradične poslúchne a vysloví dojímavo jednoznačný súhlas: „Nemám.“

Poďme si niektoré tvrdenia, či zákutia plynulého interview pozrieť detailnejšie.

Voľba generálneho prokurátora

Prakticky jediný raz, čo sa Tódová dožaduje upresnenia odpovede, je pri  zopakovaní otázky, či by bol Daniel Lipšic vhodným kandidátom na generálneho prokurátora. Kvôli čomu na tom trvá , sa čitateľ nedozvie. Nie je ani celkom jasné, prečo si vybrala práve sudcu Najvyššieho súdu na riešenie najvyššieho postu v prokuratúre. Na obsadenie kresla predsedu Najvyššieho súdu, kde Kliment pôsobí, sa nespýta, pričom tieto voľby sa uskutočnili štyri dni po publikovaní rozhovoru.  Voľba generálneho prokurátora sa odohrá  až po 17. júli 2020, keď vo svojej funkcii skončí Jaromír Čižnár.

A ani v tomto prípade sa ani Tódová ani Kliment ani len náznakom nedotkli najspornejších bodov možnej Lipšicovej kandidatúry, teda faktu, že Lipšic bol od roku 2000 špičkovým politikom, takže v rámci neho by sa po jeho prípadnom zvolení neustále špekulovalo o politickej nestrannosti vedenia prokuratúry, nech by boli jeho rozhodnutia akokoľvek nestranné.

Už ako vtip vyznieva, že po zvolení súčasného generálneho prokurátora sa mnohí obávali jeho zaujatosti, pretože bol spolužiakom vtedajšieho premiéra, hoci on sám politicky nepôsobil.

Pragmaticky cynickí advokáti

Zvláštnu mienku Kliment prezentuje na prácu advokátov. Podľa neho sú „golfisti a golfisti, poľovníci a poľovníci a sudcovia a sudcovia,“ teda treba rozlišovať golfistov, sudcov a poľovníkov. Lenže advokáti  (okrem generála Mitra, ale toho nepovažuje „za advokáta, lebo on je dušou stále tým, čím bol predtým“)  sú len tí, ktorí sa riadia Machiavelliho princípom: „Ich pravidlo totiž je, že účel svätí prostriedky a potom to tak celé vyzerá.“

Škoda, že pri tomto odsudzovaní cynického pragmatizmu slovenských advokátov si ani Kliment ani Tódová nespomenuli na obdobie mečiarizmu, únos prezidentovho syna a na rolu Jána Havláta pri zastupovaní Michala Kováča mladšieho, keď neúnavne a nezištne ochraňoval svojho klienta pred právnou zlovôľou slovenských kompetentných orgánov a vytváral tak zdanie, že predsa len celý právny systém na Slovensku neskolaboval. Že spravodlivosť sa nedá celkom a navždy udupať.

Nemôžem nespomenúť aj bývalého predsedu Ústavného súdu ČSFR a neskôr dlhoročného advokáta Ernesta Valka, ktorý právne zastupoval štát v najväčších finančných podvodoch. Zaslúžil sa medziiným jednoznačne  o to, že Slovenský plynárenský priemysel, v tom čase štátny, nemusel vyplatiť sporné zmenky Jána Duckého v miliónových hodnotách.

Valko navyše neúnavne upozorňoval aj na ostatné prehmaty a právne nezmysly, ktoré počas mečiarizmu vznikali ako huby po daždi. Tvrdil, že nerešpektovanie právnych princípov je cesta do pekla. V súvislosti s Mečiarovými amnestiami opakovane tvrdil, že pre ich amorálnosť nemajú miesto v právnom systéme. Vývoj udalostí mu dal za pravdu a v súčasnosti sú už našťastie Mečiarove amnestie zrušené.

Ministerka z advokátskeho prostredia

Kliment si zato spomenul na advokátsku prax ministerky Márie Kolíkovej a kvôli nej ministerku usvedčuje z nedostatočne napísanej časti vládneho programu, venovanú rezortu spravodlivosti:  „…pani ministerka sama pochádza z tohto (rozumej advokátskeho) prostredia“.

Áno, je pravdou, že Kolíková pôsobila ako advokátka, ale zároveň bola od študentských čias lektorkou ľudských práv v letných kurzoch pre študentov práva a prednášala aj na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity. V  roku 2006 sa spolupodieľala na vytvorení Centra právnej pomoci, bola jeho prvou riaditeľkou. Nehovoriac o tom, že štyri roky pracovala ako štátna tajomníčka ministerstva spravodlivosti, takže podľa všetkého má aj iné profesné skúsenosti, než len tie advokátske.

Pozitívna sebacharakteristika

Kliment na druhej strane nešetrí chválou na seba samého. Je podľa vlastných slov príkladným otcom, golfistom, ale aj sudcom: „Je všeobecne známe, že som nikdy nerozhodoval podľa toho, či je niekto Peter alebo Pavol, modrý alebo červený alebo či ma má alebo nemá rád. Pre mňa boli vždy rozhodujúce dôkazy, či boli zabezpečené v dostatočnom rozsahu a zákonným spôsobom.“

Hlavný autor troch kníh o kauze Cervanová

Kliment prekvapujúco v rozhovore prizná, že je hlavným spoluautorom dvoch kníh o kauze Cervanová, pod ktorými je podpísaný Peter Tóth: „Naša spolupráca sa týkala výlučne len kauzy Cervanová a ja som mal v tomto projekte riadiacu úlohu.“

A rovnako bol aj vedúcim spoluautorom knihy o tomto prípade, ktorú oficiálne napísal Martin Hanus. Podľa vlastných slov bývalú spoluprácu  s Tóthom totiž ukončil kvôli priateľstvu Tótha s Kočnerom: „..aj to bol dôvod, prečo som tretiu knihu o prípade Cervanová, keď sa našiel operatívny spis Kamera, robil s novinárom Martinom Hanusom.“

Neodpovedanie 

Klimentovi sa teda podarilo zmanipulovať dvoch žurnalistov, aby sa podpísali pod tri knihy o kauze, ktoré im nadiktoval on sám. Len pripomínam, že Kliment bol členom senátu, ktorý na Najvyššom súde rozhodoval o vražde Cervanovej. Takýmto spôsobom si zabezpečil zrušenie  akejkoľvek možnosti diskusie. Akékoľvek protirečenie, či prekvapenie nad postupom kompetentných bolo vylúčené ešte skôr, než vzniklo. Ani Tóth ani Hanus v úlohe jemu „podriadených“ autorov ani nemali ako vysloviť čo i len náznak podozrenia v súvislosti s dokazovaním viny Nitranov, či priebehu súdneho konania o kauze.

Faktom ostáva aj to, že sudca Kliment na prosby o vyjadrenie k zavraždeniu Cervanovej často jednoducho nereagoval. Stalo sa tak zakaždým, keď išlo o žiadosti tých novinárov, ktorí predtým zverejnili pochybnosti o férovom vyšetrovaní tejto vraždy , a teda aj o vine odsúdených Nitranov.

Bez pochýb na Klimentov spôsob

O pár riadkov ďalej v rozhovore Kliment už zrejme pozabudol, že sa celkom otvorene priznal k „vedúcej úlohe“ pri písaní všetkých troch kníh, pretože a neochvejne zdôrazňuje: „..tvrdiť po tom, čo boli publikované dve Tóthove a jedna Hanusova kniha, že odsúdení Nitrania nie sú vrahovia, je doslova absurdné, až perfídne.“

 Kliment nám takto odhaľuje svoju zvláštnu predstavu o fungovaní zákonnosti a o jej chápaní a prijímaní v spoločnosti. V právnom štáte by nesporne mali o vine a nevine rozhodovať súdy  a mali by to byť v prvom rade sudcovia, ktorí mali takýto model právneho štátu presadzovať.  O správnom a spravodlivom rozhodovaní súdov predsa nerozhoduje vyznenie kníh, nech by ich napísal ktokoľvek.  Medzi nami, jeho slová skôr vyvolávajú dojem, že on sám má pochybnosti o spravodlivom súdnom verdikte v prípade kauzy Cervanová a cez písanie kníh potrebuje presvedčiť nielen verejnosť, ale aj samého seba, že súdne rozhodnutie bolo predsa len správne.

 Cervanológovia

Kliment pokračuje v presviedčaní. Opäť bez uvedenia akéhokoľvek podporného faktu z ničoho nič podčiarkuje, že verejná mienka je už na správnej, teda na jeho strane:„Ale rovnako som vedel, že nakoniec sa verejná mienka preklopí na správnu stranu, čo sa aj stalo, s výnimkou tých cervanológov.“

Koho myslí tými cervanológmi, to sa nedozvieme.

Kto sú cervanológovia?

Myslel tým na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČSFR, v ktorom sa ešte v októbri 1990 konštatovalo, že sa komunistické súdy  dopustili 73 vážnych pochybení v neprospech odsúdených Nitranov?  Prekvapujúco sa slovenské súdy aj po tomto verdikte v plnej miere  (Krajský súd v januári 2004 a Najvyšší súd v decembri 2006) opäť vrátili k verdiktom z čias komunizmu, aj keď doteraz nenašli odpoveď na mnohé závažné pochybenia, na ktoré upozorňoval Najvyšší súd ČSFR.

Cervanológ  Pješčak

Možno za cervanológa Kliment pokladá Jána Pješčaka, ktorý koncom sedemdesiatych a osemdesiatych rokov stál na najvyšších miestach ministerstva vnútra, spravodlivosti, či prokuratúry. Na moju otázku, ako sa pozerá na prípad Cervanová, sa totiž začiatkom marca 2005 vyjadril doslova: „Myslím, že je ešte predčasné hovoriť pravdu.“  Svoje tvrdenie ďalej nevysvetlil. Žiaľ, už ho ani nevysvetlí, keďže v máji 2015 zomrel.

 Vytvorenie dvoch spisov

K najvážnejším pochybeniam, ktoré sa uvádzajú v už spomínanom rozhodnutí Federálneho Najvyššieho súdu, je fakt, že sa počas vyšetrovania vraždy vytvorili dva separátne vyšetrovacie spisy. Jeden vznikol tesne po nájdení tela, teda po 14.júli 1976. O rok neskôr sa vyšetrovanie pre nedostatok dôkazov prerušilo a vyšetrovací spis s vyše 8 000 listinných dôkazov putoval do policajného archívu v Levoči. Neskôr sa vyšetrovania ujal plukovník Eduard Pálka, ktorý pracoval s vlastnou verziou zavraždenia Cervanovej, keďže z veľkej väčšiny v nej figurovali noví svedkovia a noví obvinení.  Pálkova verzia obvinila siedmich Nitranov a osvojili si ju aj komunistické súdy a neskôr aj slovenské súdy. Korunnou svedkyňou v tejto verzii sa stala Viera Zimáková Vozárová, hoci dokázala, že v deň vraždy bola na splave v Revíšťskom Podzámčí, ktorý je vyše 180 kilometrov vzdialený od Bratislavy, teda od miesta činu.

Vytvorenie dvoch spisov v rámci vyšetrovania tej istej vraždy je podľa právnikov celkom v rozpore s férovým postupom. A hoci sa v roku 2005 v archíve v Levoči našli listové materiály, patriace do prvé vyšetrovacieho spisu,  slovenský Najvyšší súd  sa nimi  z nepochopiteľných dôvodov odmietol nimi zaoberať.

Cervanológ  Šátek

Vrátim sa k spisu Kamera, ktorý dal Klimentovi podnet na to, aby riadil napísanie tretej knihy o vražde Cervanovej. Ide o operatívny spis, vytvorený za čias plukovníka Pálku, teda len objasňuje verziu, vytvorenú na odsúdenie Nitranov.  Podľa Jozefa Šáteka, bývalého šéfa vyšetrovateľov, je spis Kamera  „dôkazom o nezákonnosti vtedajších metód a štýlu práce príslušníkov kriminálnej služby, o manipulovaní s dôkazmi, o nezákonných provokáciách vyvolávajúcich zdanie reálnych dôkazov, o protiprávnom používaní „agentúrno-operatívnych“ prostriedkov t.j. odpočúvania, sledovania a agentoch, o nezákonnom opakovanom zaisťovaní (zadržaní) tzv. podozrivých osôb a svedkov a ich zneužívanie ako nátlakového prostriedku k zmene ich výpovede v súlade s predstavami policajtov, o vylúčení orgánov činných v trestnom konaní (vyšetrovateľa a prokurátora) z týchto procesov operatívneho „šetrenia“, ktoré celé išlo nekontrolovateľne mimo zákonný rámec prípravného trestného konania upraveného Trestným poriadkom.

 Cervanológ  Šátek po druhé

Priam absurdnou dodnes ostáva predstava, ktorú si opakovane osvojili slovenské súdy, že by sa korunná svedkyňa Viera Zimáková – Vozárová z plaveckého sústredenia v Revíšťskom Podzámčí po spoločnej večeri pri táboráku dostala stopom do Bratislavy, kde sa stala účastníčkou diskotéky v Unic clube, ktorá vyústila do orgií, znásilnenia a zavraždenia Cervanovej,  a potom sa bez problémov dostala opäť do Revíšťskeho Podzámčia, pretože tam ju už na druhý deň ráno na raňajkách videli všetci účastníci splavu. Do dnešného dňa nik z kompetentných si neoveril, či bol v roku 1976 vôbec možný podobný takmer tristo kilometrový presun tam a nazad.  Už nehovoriac o tom, že doteraz takmer absurdne vyznieva motív podobného konania Zimákovej Vozárovej.

Podľa Jozefa Šátek sa navyše stala hrubá chyba vo vyšetrovaní, pretože sa údajné nočné opustenie tábora Zimákovej Vozárovej nepodložilo svedectvami účastníkov splavu. To naznačuje, tvrdí Šátek, „že s dôkazmi sa manipulovalo, keď sa niečo vypustilo a niečo sa „ohlo“.

Cervanológ – americký expert

A možno za cervanológa Kliment pokladá Patricka Coffeyho , ktorý prišiel pred trinástimi rokmi z USA na pozvanie slovenskej vlády, aby naučil používať detektor lži slovenské bezpečnostné zložky, teda políciu, pracovníkov NBÚ a SIS. V roku 2007 Patrick Coffey otestoval na detektore lži aj odsúdených Nitranov. Výsledok  bol  podľa neho jednoznačný, ani jeden z odsúdených  nemal s vraždou Ľudmily Cervanovej nič spoločné. Svoj názor Coffey zopakoval pre týždenník .týždeň aj v novembri 2019.

Sudca je málo

Všimnime si aj záver rozhovoru. Na poslednú otázku, či by bol ochotný kandidovať na nejakú dôležitú funkciu v štáte, Kliment priznáva, že by mu to padlo vhod. Dokonca pripúšťa, že mu je rola sudcu pritesná, a teda že sa skepticky pozerá na svoju prácu doteraz: „…už nechcem stáť bokom a bojovať stále len pre verejnosť neviditeľné hodnotové zápasy.“

Len pre poriadok dodajme, že pokus získať funkciu si Kliment zopakuje po druhý raz, keďže v júni 2011 bol nominantom SAS na post predsedu NBÚ. A tak nám predsa len vychádza najavo najpravdepodobnejšia príčina rozhovoru – ide podľa všetkého o reklamný portrét sudcu, ktorý by rád získal dáky vysoký post. Slangovo sa podobným článkom  vraví „pí ár“. Len škoda, že ho za reklamný rozhovor neoznačila aj redakcia, aby si ho čitateľ vedel dopredu zaradiť. A už hádam ani netreba dodávať, že reklama sudcovi Klimentovi nie je pokus o hľadanie ciest pre nastoľovanie spravodlivosti.