Definitívna bodka, dvojbodka a tri bodky

Nová kniha Martina Hanusa Hra sa skončila má silný názov. Podtitul Definitívna bodka za kauzou Cervanová je ešte silnejší, aj keď je na obálke uvedený pod odmocninou. Slabšia je logika knihy. Mnohým čitateľom však slabá logika neprekáža.

Cervanová: Definitívna bodka, dvojbodka a tri bodky

JOZEF JAKUBČO/PETIT PRESS/PROFIMEDIA Novinár Martin Hanus pózuje pred výtlačkami svojej knihy Hra sa skončila.

o kauze Cervanová už boli napísané stovky článkov, niekoľko kníh, k dispozícii sú verejne prístupné rozsudky, boli natočené dva filmy a dlhá televízna diskusia. V zásade existujú na túto kauzu dva diametrálne odlišné názory. Podľa jedného z nich Ľudmilu Cervanovú v roku 1976 uniesli, znásilnili a utopili siedmi Nitrania, ktorí boli neskôr za svoje činy právoplatne odsúdení. Podľa druhého sú títo muži nevinnými obeťami justičného omylu či dokonca zločinu.

Do dlhého zoznamu teraz pribudla ďalšia kniha, ktorá okrem bombastickej kampane neprináša prakticky nič nové. Kampaň, rovnako ako celá kniha, je prekvapujúco nepoctivá. Základná Hanusova nepoctivosť spočíva v tom, že sa ako zástanca jedného zo spomínaných názorov ani len nepokúsil hovoriť s niekým z druhej strany. Pôvabne to vysvetlil v rozhovore pre denník SME – druhá strana je podľa neho nebezpečná. Roztomilý príklad novinárskej etiky a odvahy.

Nemenej významná je však iná nepoctivosť, ktorá sa týka skúmania a interpretácie faktov. Hanus neskúma fakty z pohľadu dvoch proti sebe stojacich názorov – neskúma, či je nejaký fakt jednoducho vysvetliteľný v rámci obidvoch názorov, alebo či je vysvetlenie tohto faktu v rámci jedného názoru prirodzené a v rámci druhého umelé. On sa k pravde nesnaží dopracovať, on ju od začiatku pozná. Kritické preskúmanie faktov z obidvoch pohľadov – to rozhodne nie je Hanusova metóda.

Výrazným znakom knihy sú opakujúce sa problémy s logikou. Deje sa to na mnohých úrovniach, od celkovej línie až po jednotlivé odseky. Príkladov toho, že logika nie je veľkou kamarátkou Martina Hanusa, je tak veľa, že len ich vymenovanie a krátka analýza by potrebovali priestor značne väčší, než máme k dispozícii. Nejaké miesto sa však nájde.

„Kardinálnou otázkou je otázka pravdivosti či nepravdivosti priznaní.“

Jedným z opakovaných Hanusových „logických“ postupov je implicitné alebo dokonca explicitné zovšeobecňovanie z jedného špeciálneho prípadu na všetky prípady. Ako ilustrácia nám môže poslúžiť leitmotív jeho mediálnej kampane: „V .týždni sme o prípade písali bez odstupu, nepoznali sme dôkladne spisy a súdne rozhodnutia.“ Ako na to prišiel? Nuž v jeho prípade to tak naozaj bolo, ako dnes otvorene priznáva. A zjavne mu nerobí problém zovšeobecniť svoje vlastné šlendriánstvo na všetkých kolegov. V tomto prípade pritom nejde len o logický nezmysel, ale o zjavné pohŕdanie faktami (čo je hriech, z ktorého Hanus rád obviňuje svojich oponentov). Už len autor tohto článku napísal pred viac ako desiatimi rokmi o kauze Cervanová sériu textov, v ktorých citoval z rôznych častí spisu pätnásťkrát, pričom ani jeden citát nepatril obžalovaným alebo ich obhajcom. Tento fakt, podobne ako množstvo iných, Hanus ignoruje s ľahkosťou vskutku pozoruhodnou.

Mediálna kampaň však nie je ani zďaleka taká dôležitá, ako samotná kniha. Hanus sa podobného zovšeobecňovania dopúšťa aj v nej, dokonca je na tom založená kľúčová téza celej knihy – záznam a prepis jedného výsluchu má ukazovať, že kriminalisti vo všeobecnosti nepoužívali neprimeraný nátlak. To je tá hanusovská logika: ak sa hrubý nátlak nepoužil pri jednom výsluchu (o ktorom vyšetrovatelia vedeli, že sa z neho robí magnetofónový záznam), tak sa nepoužíval nikdy.

krok za krokom

Definitívna bodka za kauzou Cervanová, respektíve jej podstatná časť, je založená na operatívnom spise, ktorý sa nachádza v Archíve bezpečnostných zložiek v Kaniciach pri Brne. Prečo by mal byť práve tento spis definitívnou bodkou, to zostáva nejasné.

Všetky z hľadiska oficiálnej verzie podstatné informácie z operatívneho spisu sa neskôr objavili vo vyšetrovacom spise, v obžalobách a v rozsudkoch. Všetky sú dávno známe. Jediné, čo mohol operatívny spis k oficiálnej verzii pridať, sú niektoré detaily práce tímu Eduarda Pálku. Tie síce nijako neumožňujú potvrdiť, že Pálka prípad vyriešil, a nie vykonštruoval, ale môžu byť svojím spôsobom zaujímavé.

Hanus napríklad prišiel na základe tohto spisu k záveru, že anketa, ktorú operatívci robili na internáte v Mlynskej doline a ktorá podľa tvrdení Petra Tótha priniesla prvé zmienky o Nitranoch, v skutočnosti nič také nepriniesla. Tým pádom sa znovu vynorila otázka, ako vlastne kriminalisti na Nitranov prišli. A Hanus čitateľom poctivo opisuje „ako Pálka a jeho tím krok za krokom postupovali“. Nemôžeme tu, samozrejme, opisovať všetky kroky, spomeňme však aspoň dva príklady: Františka Čermana a Stanislava Dúbravického, ktorých Hanus na základe svojich geniálnych dedukcií dnes považuje za spolumajiteľov klubu .pod lampou.

Čerman vraj začal byť Pálkovi podozrivý preto, lebo tvrdil, že na diskotéke v Mlynskej doline bol aj päť dní po únose a údajne ho tam priviezol aj odviezol istý Peter Hönisch z Tatranskej Lomnice. A teraz dávajte dobrý pozor: „Čerman uviedol aj jeho adresu, no túto osobu policajti nevypátrali, akoby neexistovala.“ No nie je to podozrivé? Veď uvážte – len päť dní po čine. Aké šťastie, že sa Čerman tak hlúpo prezradil.

A Dúbravický bol ešte podozrivejší: „Operatívci zaznamenali, čo si ľudia medzi sebou hovoria: vraj dostal šesť rokov za spolupáchateľstvo na vražde alebo dokonca trest smrti, jeden jeho kamarát mal byť operovaný na slepé črevo a po prebratí z narkózy povedať, že Dúbravický bol šoférom auta únoscov, podľa inej verzie to mal po prebratí z narkózy povedať istý černoch.“ Naozaj silná indícia, najmä ten černoch.

„Hanus zovšeobecňuje vlastné šlendriánstvo na všetkých svojich kolegov.“

Z uvedených príkladov sa však nedá s istotou usúdiť, že Pálka si vyberal podozrivých podľa absurdných kritérií. Ak by sme tak urobili, postupovali by sme rovnako ako Hanus – to znamená, že by sme sa na vec pozerali len z jedného uhla. Tieto príklady samy osebe nedokazujú, že Pálka sa úprimne nesnažil skutočne objasniť zločin. Dá sa z nich usúdiť len toľko, že kriminalisti na tom boli z hľadiska relevantných stôp naozaj biedne, a tak im neostávalo nič iné, než zachytiť sa čohokoľvek, čoho sa zachytiť dalo. A potom sa spoliehať na to, že sa im podarí zlomiť podozrivých pri výsluchoch.

Lenže to sa nedá dosiahnuť v rukavičkách. Nejaký tlak, prinajmenšom psychologický, je prakticky nevyhnutný. Keď na niekoho správne pritlačíte, je istá šanca, že sa prizná. Často je to páchateľ, niekedy nevinný človek. O tom, že sa priznávajú aj nevinní, existuje množstvo dôkazov. Len v USA sú známe desiatky prípadov ľudí odsúdených na základe priznania a neskôr (po mnohých rokoch strávených vo väzení) oslobodených na základe DNA analýzy (zdroj: innocenceproject.org). V niektorých prípadoch boli priznania vynútené násilím, často však stačili nenásilné „takticky“ vedené výsluchy.

Kardinálnou otázkou kauzy Cervanová je práve otázka pravdivosti či nepravdivosti priznaní, ktoré Pálkov tím od niektorých vypočúvaných získal. Všetky tieto priznania boli v konečnom dôsledku odvolané, ale zo samotného tohto faktu sa veľa usúdiť nedá – priznanie môže odvolať nevinný človek aj skutočný páchateľ. A práve o kľúčovej otázke celej kauzy Hanus predstiera, že ju vyriešil. Na základe svojho „objavu“, ktorý s pokorou sebe vlastnou nazýva senzačným.

senzačný objav

Spomínaným objavom je magnetofónová páska so záznamom štvorhodinového výsluchu „korunnej svedkyne“ Viery Zimákovej. Nahrávka nie je veľmi kvalitná, mnohé časti s potenciálne dôležitými informáciami sú nezrozumiteľné, ale väčšina zrozumiteľná je. Na zázname počujeme podrobný popis únosu Cervanovej spred internátu v Mlynskej doline, ten však nepopisuje Zimáková, ale Pálka, odvolávajúc sa na predchádzajúci Zimákovej výsluch. Potom je tam popis znásilnenia na nejakom byte. Ten vyzerá tak, že vyšetrovatelia kladú množstvo otázok a Zimáková odpovedá krátkymi vetami. Väčšinu času Zimáková plače a hovorí, že nič z toho nie je pravda a všetko povedala len preto, lebo sa bojí. Vyšetrovateľov.

Hanus poskytol tento záznam bývalému vyšetrovateľovi Petrovi Vačokovi, aby posúdil, či bolo pri výsluchu použité násilie alebo neprimeraný nátlak. Vačok nič také nezistil. Hanus sa však zabudol spýtať, či sa na základe tohto záznamu dá vylúčiť neprimeraný nátlak alebo podsúvanie faktov v predchádzajúcom výsluchu. Urobili sme to zaňho, dozvedeli sme sa očakávanú odpoveď a niekoľko menej očakávaných vecí (krátky rozhovor s Petrom Vačokom stojí za prečítanie).

Prečítajte si aj: Hanus trafil do čierneho

Z hľadiska používania manipulatívnych techník vypočúvania sme sa teda zo senzačnej nahrávky veľa nedozvedeli. A čo sme sa dozvedeli z hľadiska obsahu? Ak spolu s Hanusom predpokladáme, že Zimákovej výpoveď nie je dôsledkom navádzania v predchádzajúcom výsluchu, potom povedala dve pozoruhodné veci. Po prvé, že Cervanová mala ruky zviazané šnúrou na bielizeň, a po druhé, že cez ústa mala zaviazanú vreckovku. Odkiaľ mohla tieto veci vedieť? Podľa jej vlastných slov sa o tom dopočula v Nitre. Ďalším zdrojom informácií mohla byť Dana Miezgová, Zimákovej spolubývajúca, ktorá bola intenzívne vyťažovaná v súvislosti s prípadom Cervanová v čase, keď bol hlavným podozrivým Ján Hrmo. Pálka síce tvrdí – a my mu môžeme spolu s Hanusom uveriť – že v skutočnosti takmer štyri roky po čine tieto fakty nikto okrem policajtov, vyšetrovateľov a páchteľov nepoznal, ale to vôbec nie je isté (v skutočnosti je to v tomto prípade dosť nepravdepodobné). Prípad bol verejne známy, široko diskutovaný a odkedy začali pálkovci vyťažovať mladých ľudí z Nitry, takmer určite si o ňom medzi sebou hovorili. Zimáková sa inkriminované fakty mala odkiaľ dozvedieť, aj keď to nevylučuje možnosť, že bola pri únose a znásilnení naozaj prítomná.

Lenže na celú vec sa dá pozrieť aj z druhého pohľadu (čo Hanusovi zjavne nenapadlo). V prvom rade si treba uvedomiť, že nič zo spomínaného záznamu nevylučuje jemnejšie alebo hrubšie manipulácie v predchádzajúcich a nasledujúcich výsluchoch. A ak upriamime svoju pozornosť nielen na to, čo Zimáková povedala, ale aj na to, čo nepovedala, Pálkova a Hanusova interpretácia začne dostávať výrazné trhliny.

„Zimáková predsa mala veľmi dobré alibi. Prečo ho pri výsluchu nepoužila?“

Zimáková napríklad hovorí celý čas len o troch páchateľoch. Prečo zamlčiava zvyšných štyroch, ktorí sa podľa oficiálnej verzie na zločine podieľali? Prečo ich ani raz nespomenie? Existuje nejaké psychologicky dôveryhodné vysvetlenie tejto skutočnosti? Existuje, ale vo verzii, o ktorej Hanus ani len neuvažuje. V tejto fáze totiž počítali kriminalisti s tromi únoscami. A ak bol teda prípad konštruovaný len postupne, tak na začiatku podsúvali Zimákovej troch páchateľov.

Oveľa podstatnejší je však iný moment. Zimáková bola v čase spáchania činu na splave Hrona a podľa oficiálnej verzie z tohto splavu práve na jednu noc odišla. Nikto z účastníkov splavu si to však nevšimol, takže mala veľmi dobré alibi. Prečo ho nepoužila? Prečo o tom nikde pri výsluchu nehovorí? Ak bola celý čas na splave, je celkom ľahko predstaviteľné, že si po takmer štyroch rokoch neuvedomila, že toto alibi má. Ale ak zo splavu naozaj odišla a potom prežila noc s únosom, znásilnením a vraždou, ako by si to mohla nepamätať? Hanus nám síce ponúka „prozaické vysvetlenie, že cestu zo splavu a na splav celkom z pamäti vytesnila“, ale toto vysvetlenie si asi zaslúži iný prívlastok než „prozaické“. (V rozhovore s psychológom Antonom Heretikom sa ho Hanus na toto svoje vysvetlenie zabudol spýtať. My sme sa Heretika na Zimákovej alibi spýtali, dostali sme alibistickú odpoveď, ktorá však Hanusovo vysvetlenie ani v najmenšom nepotvrdila.)

A ešte je tu jedna skutočnosť, na ktorú sa nedá prísť zo samotnej knihy, ale je zjavná z materiálov zverejnených v internetovej prílohe. V zázname o vyťažení svedkyne označuje Pálka Zimákovej výpoveď za spontánnu, pričom svedkyni neboli kladené otázky. Každý, kto si vypočuje magnetofónový záznam alebo prečíta jeho prepis, musí konštatovať, že o spontánosti nemôže byť ani reči a otázky boli kladené neustále. Ako táto evidentná lož zapadá do obrazu poctivého kriminalistu Pálku? Asi horšie, než do obrazu tvrdého manipulátora Pálku, ktorého záznamy sú nespoľahlivé a zavádzajúce.

čitatelia detektívok

Napriek všetkému, čo bolo doteraz povedané, je takmer isté, že Hanusova kniha si nájde množstvo nadšených čitateľov. Pre nich to totiž bude, podobne ako pre Hanusa, „hrozivá a fascinujúca detektívka“. A čitatelia detektívok zvyknú odpustiť autorom naozaj veľa.

Tento pozoruhodný jav opísal už v roku 1950 Raymond Chandler vo svojej slávnej eseji Jednoduché umenie vraždy. Klasická detektívka sa podľa Chandlera tvári ako dedukciou vyriešený problém, pri podrobnejšom preskúmaní je však takmer každá nerealistickým príbehom s logickými chybami. Lenže bežní čitatelia sú leniví a pokojne sa nechajú oklamať. Sú na míle vzdialení čitateľom, akých by potreboval Jorge Luis Borges pre svoj nápad napísať detektívku, ktorá by bola úmyselne vyriešená zle a čitateľ by sám prišiel na správne riešenie, až keby sa k celému príbehu vrátil na základe jednej nevinne vyzerajúcej vety z doslovu.

Ak by sa Hanusova kniha dostala do rúk Borgesom vymyslenému čitateľovi, musela by ho zaujať jedna vec. Niekde na začiatku sa dozvieme, že Pálka dal vypracovať zoznam žien, ktoré boli znásilnené v rokoch 1970 až 1976, a hľadal podobné znaky medzi jednotlivými prípadmi. Najviac ho zaujali dva prípady, v ktorých bola žena násilím vtiahnutá do auta, unesená do rodinného domu, kde sa odohrali sexuálne orgie.  V jednom z týchto prípadov si žena pamätala detaily zariadenia bytu, v druhom prípade si obeť pamätala, že autom prechádzali popod nadchod pri Štrkovci a že do domu vošli cez bránku do záhradky a cez samotnú záhradku. Pálka vychádzal z toho, že Cervanová mohla byť unesená a znásilnená páchateľmi jedného z týchto činov. Z otázok, ktoré na magnetofónovom zázname kladie Zimákovej, je to celkom zjavné.

„Všetko je jasné: Hanus uznal svoj omyl, takže teraz sa nemýli. Logické, nie?“

V Hanusovej detektívke sa v konečnom dôsledku ukáže, že Pálka mal v tomto vynikajúci nos skúseného kriminalistu – únos a znásilnenie Cervanovej naozaj prebehlo podľa rovnakého scenára. Čitateľa by však mohlo a malo vyrušiť, že Pálkom odhalení páchatelia nemali s predchádzajúcimi prípadmi absolútne nič spoločné (Pálka sa určite snažil, ako len mohol, dokázať, že Nitrania majú na svedomí aj tieto zločiny, ale zjavne v tom bol neúspešný). To, čo stálo na začiatku Pálkovho vyriešenia prípadu, teda nebol obdivuhodný cit, ale podozrivá náhoda. Ale koľko čitateľov si to vôbec všimne?

Ak sa však predsa len nájdu čitatelia, ktorých to vyruší, nemôže ich nezaujať tá časť magnetofónového záznamu výsluchu, v ktorej Pálka hovorí: „Toto jste vypověděla sama a to přesně souhlasí se skutečností, s tím, jak byla“ (toto sa nenachádza v tej časti prepisu, ktorá je uvedená v knihe, ale dá sa to počuť alebo prečítať v internetovej prílohe). Odkiaľ Pálka vedel, aká je skutočnosť? Veď práve tento výsluch mal byť prelomovým momentom, v ktorom sa prvý raz dozvedel o účasti troch Nitranov na zločine. Odpoveď sa môže ukrývať v ďalších Pálkových slovách z tohto výsluchu: „A teď mi řekněte, jakou u nás nepravdu jsme vám předkládali, nebo na co jsme vás navozovali. Vůbec na nic. Protože nebudu vám přece něco napovídat, abyste mi přiznala to, co není pravda. To, co já vám vštípím do paměti. Toto, co jsme hovořili, to přesně souhlasí s dějem, jak se děj udál. Přesně, bez jakéhokoliv napovídaní z naší strany. Já jsem si dělal jenom poznámky, protože mám na to paměť, znám případ dokonale. Od A do Z.“ Podľa Hanusa začal Pálka práve pri tomto výsluchu celý prípad odhaľovať. Podľa Pálku ho už vtedy dokonale poznal. Od A do Z.

Väčšinu čitateľov však takéto jemnosti zaťažovať nebudú. Sťažuje to plynulosť čítania a Hanus predsa píše tak hladko, škoda by bolo kaziť si to nejakým rozmýšľaním. A načo aj, veď všetko je predsa jasné – Hanus uznal svoj omyl, takže teraz sa nemýli. Logické, nie? Ako by sa mohol mýliť niekto, kto omyl práve odvoláva? Okrem toho Hanus predsa jasne píše: „Z Pálkovho uznesenia je tiež zrejmé, že operatívci si v tom čase neboli istí, či Cervanová bola aj znásilnená, preto to ani vo svojich záveroch neuviedli. Z výpovede Zimákovej im to priamo nevyplynulo (poznámka redakcie: v skutočnosti Zimáková o znásilnení explicitne hovorí, pozri stranu 11 prepisu magnetofónového záznamu), rovnako sa to nedalo vyčítať ani z posudku súdnych znalcov Vladimíra Porubského a Martina Koklesa, ktorí po obhliadke zavraždenej konštatovali, že nenašli známky násilia na vonkajších a vnútorných genitáliách. Na druhej strane celkom logicky usudzovali, že k znásilneniu mohlo dôjsť, keďže z hrozivého nálezu obnaženej a spútanej obete bolo evidentné, že na nej bolo vykonané sexuálne motivované násilie.“ Takže usudzovali, mali svedectvo, ale neboli si istí, napriek evidentnosti. Celkom logické.

Hanus napísal knihu, ktorá sa bude mnohým čitateľom páčiť. Bol to od neho dobrý ťah, pretože ako prvý interpretoval nájdený spis a prvá interpretácia je pre mnohých rozhodujúca. Takmer určite to však nie je interpretácia posledná. Spis zrejme ukrýva zaujímavé veci a postupne sa o nich budeme dozvedať. Hanusova kniha nič neuzatvorila, ale možno niečo otvorila…

Prečítajte si aj: Expert na vrahov Martin Hanus