Kauza Cervanová – nájdené telo a kremácia – 1.časť .

Kauzou Cervanová som sa zaoberala od roku 1997, nie pár mesiacov ako pán Hanus. Naštudovala som podstatnú časť trestného spisu, ktorú som legálne vyžiadala od samotných odsúdených so žiadosťou o možnosť zverejnenia dokumentov a konzultovala s mnohými nestrannými sudcami a prokurátormi. Ľuďmi bez osobného vzťahu ku konaniu, bez pomeru k prejednávanej veci, čiže s predstaviteľmi justície, ktorí nepôsobili v tejto kauze v pozícii orgánov činných v trestnom konaní a ani nerozhodovali.

Som presvedčená, že kauzu „Cervanová „ predovšetkým nie je možné naštudovať “za niekoľko mesiacov” pretože trestný spis prejednávaný súdom má s takmer tisíckou príloh rozsah viac ako 8000 strán. Súčasťou spisu je aj 25 nahrávok. O kauze bolo publikovaných viac ako tisíc textov, desiatok reportáží odvysielaných televíziami a bolo vydaných niekoľko kníh spoločne tvoriacich približne 2000 strán. To je prvý moment, prečo som sa rozhodla reagovať na Martina Hanusa. Na obsiahlom článku zarazí najmä fakt, že sa odvoláva na trestný spis a publikuje nie jeho obsah, ale prezentuje predovšetkým názory z knihy, ktorej autorom je Peter Tóth. Z textu je zjavné dokonca i to,  ktorej časti textu je autorom, a ktorú produkovala tvorivá dielňa JUDr. Klimenta.

Obsiahly text plný poloprávd navodzuje otázku, akú hodnotu má koža, s ktorou podľa bývalých kolegov novinárov išiel na trh najmä za predpokladu, že dlhoročný novinár podsúva čitateľovi klamstvá, ktoré je možné bez problému vydokladovať listinami z trestného spisu. Na neštandardne rozsiahly text budem reagovať v niekoľkých častiach.

Nájdené telo nebolo úradne identifikované …

Hanus prezentuje publikované informácie o tom, že nájdené telo nepatrilo Cervanovej, ako legendu šírenú médiami.

Uvádza, že: „ Jednak nie je vôbec pravdou, že nikto z rodičov osobne neidentifikoval mŕtve telo svojej dcéry. Margaréta Cervanová, matka zavraždenej Ľudmily, vo svojej knihe „Prípad Ľudmily Cervanovej“ opisuje, ako spolu s manželom prišli na Ústav patológie na Sasinkovej ulici v Bratislave. Samozrejme svoju dcéru, ktorej telo bolo vo vode niekoľko dní. už nemohol rozpoznať ani otec.

Martin Hanus buď vedome zavádza alebo neštudoval spis, pretože dôkazy v spise sú jednoznačné:

Telo, ktoré sa našlo v Kráľovej pri Senci dňa 14.7.1976 a na druhý deň bolo podrobené pitve, nebolo nikdy a nikým úradne identifikované. Počas pitvy prišiel do priestorov pitevne údajne policajt, ktorý oznámil, že toto je telo Ľudmily Cervanovej a odvtedy to podľa policajných záznamov bola Ľudmila Cervanová. Rodičia Ľudmily Cervanovej ani jej priateľ Richard Veselý telo nikdy nevideli. V čase príchodu manželov Cervanovcov na patológiu na Sasinkovu bola mŕtvola označovaná ako Ľudmila Cervanová. Rodičia nešli identifikovať telo, urobili iba malý pokus presvedčiť sa o tom,  či je to ich dcéra.  Nestalo sa. Matka vôbec nešla dovnútra a otec to vzdal hneď pri vstupe do patológie, čo však môžeme chápať ako psychologicky pochopiteľné. Avšak táto  udalosť neznamenala identifikáciu mŕtveho tela ani pre otca Cervana a ani pre vyšetrovanie .

Podľa policajného záznamu  otec neidentifikoval telo nebohej, ale  tri šperky, ktoré mu boli políciou predložené.  V zápisnici uvádzané šperky neboli súčasťou dôkazov použitých v konaní pred súdom, nakoľko došlo k ich strate v priebehu vyšetrovania, čiže na polícii. Je veľmi nepravdepodobné,  priam nemožné, aby telo, ktoré bez problémov identifikoval cudzí človek, nedokázal poznať vlastný otec.

Na základe pokynu ŠTB a pod jej dohľadom dňa 22.7.1976 prebehla napriek nesúhlasu Cervanovcov kremácia tela.  Kremačná rozlúčka sa opäť konala pri zatvorenej rakve, takže opäť telo nikto nevidel a identita zosnulej nebola skúmaná ani z popola. Fakt, že paradoxne už po 8-ich dňoch bola spopolnená pod dohľadom ŠTB – čo je pri vyšetrovaní vraždy veľmi pochybné – poukazuje skôr na podvod zo strany polície.

Ak aj telo v štádiu rozkladu nebolo možné identifikovať, po vykonanej pitve a následnom vypracovaní znaleckých posudkov bolo jednoznačné, že telo nebolo sexuálne napadnuté a už vôbec nie znásilnené siedmimi mužmi.

Podľa znaleckého posudku: „ Temer s istotou je vylúčené, aby zistené krvné výrony na tele mŕtvoly vznikli násilnou aktivitou viacerých páchateľov a jednoznačne vylúčené, aby zistené krvné výrony boli jediné znaky násilia po opakovanom znásilnení. Tak ako bolo uvedené vyššie, nežiaduca súlož zo strany ženy je sprevádzaná aj odpovedajúcou expozíciou násilia, kedy je absencia známok násilia na tele ženy nepravdepodobná. Lokalita genitálu v prípade Ľudmily Cervanovej zostáva intaktná. Bez nálezu je tiež oblasť ostatných anatomických nálezov jej tela. K tomu ak priradíme, že sperma nebola u menovanej vyšetrená, tak niet žiadneho, ale ani sebe menšieho dôvodu, podkladu a nálezu k tomu aby sa tvrdilo, že Ľudmila Cervanová bola znásilnená násilnou súložou viacerými páchateľmi.“

Treba poukázať, že Najvyšší Súd ČSFR sa touto otázkou zaoberal a zistil 72 vážnych skutkových a procesných pochybení, ktoré mali zásadný vplyv na posúdenie veci. Z tohto dôvodu nariadil Krajskému súdu a Najvyššiemu súdu SR, aby sa s týmito okolnosťami tiež zaoberal.  Napriek tomu Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý už mal k dispozícii políciou utajované dôkazy, ktoré by umožnili zistiť objektívnu pravdu, nevyšetroval identitu mŕtvoly ani neodstránil vážne nedostatky v konaní a nevykonal dôkazy nariadené Najvyšším súdom ČSFR.

Senát Najvyššieho súdu SR, ktorému predsedal  JUDr. Michalík,  vrátane Klimenta nechcel zisťovať pravdu o identite mŕtveho tela, odmietol sa zaoberať nielen utajenými dôkazmi, ale aj dôkazmi nariadenými Najvyšším súdom ČSFR.

„ Pokiaľ sa väčšina mojich kolegov zaujíma o právo, ja sa zaujímam o spravodlivosť.“

Výrok JUDr. Klimenta v súvislosti s priebehom konania poskytnutý v rozhovore pre Postoj hovorí za všetko. Termín právo, pripadne trestné právo, ktorým je označovaný súhrn právnych noriem, ktorými sa riadi trestné konanie JUDr. Klimenta nezaujíma.

Spravodlivosť nie je fikcia  a neaplikuje sa na základe presvedčenia, ale na základe aplikácii práva. A to aj práva na spravodlivý proces a práva na posúdenie a vyhodnotenie dôkazov. Sudca, ktorý pravdepodobne v eufórii zabudol,  že trestné konanie vedie orgán na výkon spravodlivosti v súlade s trestným poriadkom a trestným zákonom, nekonal v súlade so svojimi povinnosťami a nevykonával spravodlivosť podľa zákona.