Kauza Cervanová – vec je dohodnutá a odsúhlasená so sovietskou prokuratúrou, Brázda dostane vysoký trest, nie povraz

Rozhovor s otcom odsúdeného Romana Brázdu

S pánom Františkom Brázdom som sa stretla minulý štvrtok. Nebola som v honosnom sídle papaláša, ale v rodinnom dome s rozlohou sedemdesiat metrov štvorcových. Vlastne v rodinnom dome s pôdorysom sedem krát osem metrov, zakúpeným na splátky, s prístavbou  kuchyne. Inteligentný, 88 – ročný pán Brázda bez výhrad, niekoľko hodín popisoval udalosti súvisiace s jeho synom od vznesenia obvinenia, následného zadržania až po zastavenie trestného konania z dôvodu ťažkej psychickej poruchy v roku 2012. Nevidela som pred sebou komunistického papaláša, ale človeka, ktorý mal rád svoju rodinu a prácu. Videla som rodiča, ktorému komunistická mašinéria vedená bývalým udavačom SS – vyšetrovateľom Pálkom zničila syna. František Brázda pracoval na pozícii oblastného riaditeľa vo firme Pozemné stavby.

Syn Roman Brázda, odsúdený za vraždu medičky Cervanovej bol v kritickom období vraždy študentom druhého ročníka na FAMU. V čase zadržania  v roku  1981 mal ukončené štúdium na pražskej FAMU, absolvovanú základnú vojenskú službu, bol ženatý,  otcom dcéry a  od  1.1.1981  pracoval ako kameraman vo  Filmovej tvorbe v Bratislave na Kolibe. Do  júna 1981 sa podieľal na výrobe filmu slovensko-maďarskej produkcie Pomocník.  Niekoľko dní pred zadržaním  na hraničnom priechode do Maďarska mu vzali pas a neumožnili prekročenie hraníc, po incidente na hraniciach sa k filmovej tvorbe už nevrátil. Dňa 15.6.1981 bol Roman Brázda zadržaný za vraždu medičky Cervanovej.

V súvislosti s vraždou medičky média uvádzajú , že dôvodom zadržania „páchateľov“ až päť rokov po skutku bol tlak vysokopostavených rodičov na orgány činné v trestnom konaní … 

Úplný nezmysel . Po prvé – nebol dôvod a po druhé – kto žil v tej dobe vie, že nebolo možné akýmkoľvek spôsobom si ani uplatniť svoje práva zákonným spôsobom, nieto ešte vyvíjať nátlak.

Pamätáte si na deň, keď ste sa dozvedeli, že Váš syn je zadržaný políciou? 

Áno, to si pamätám. Okolo ôsmej ráno 15.6.81 mi zavolala do práce manželka, že Romana ráno o šiestej zobrali. On predtým nebol stíhaný, ani vypočúvaný, jednoducho ho vzali … V ten istý deň odviedli  piatich Romana, Andrášika, Čermana, Beďača, ktorého vtedy zrejme len vypočuli a neskôr tiež vzali do väzby a Kocúra; Dubravického o dva týždne a Lachmana o tri týždne.

Vedeli ste od začiatku konania, respektíve vzatia do kolúznej väzby, pre aký trestný skutok im vzniesol vyšetrovateľ obvinenie a boli zadržaní?

Nevedel som, o čo ide, jedine pán Andrášik mi pár mesiacov pred tým spomínal, že chodí za ním vyšetrovateľ Pálka. Žiada, aby mu pomohol zistiť páchateľov vraždy Cervanovej  a medzi inými spomínal Romana Brázdu.  Spomenul som to synovi a on na to vôbec nereagoval.  Povedal, že s vecou nič nemá.

Päť rokov je relatívne dlhé obdobie. Ako sa Vám podarilo vôbec rozpamätať kde  bol váš syn  v čase únosu medičky Cervanovej?

My sme si s manželkou spomenuli, že v tom období bol čerstvo zaľúbený. Okolo štvrtého júla bol na folklórnych slávnostiach vo Východnej a potom už bol iba doma a každý deň sa stretával s Máriou.  V tom období sa nikdy nestalo, že by auto nebolo doma. Neskôr si Roman spomenul, že v ten deň, keď sa vracal, bol v Jednote, kde sa stretol s Andrášikovou Evou.

Ako si spomínate na prvé stretnutie so synom po zadržaní?

Po zadržaní boli všetci vo vyšetrovacej väzbe v Bratislave. Neskôr ich porozdeľovali. Romana previezli do väznice v Brne, ktorej súčasťou bola aj väzenská nemocnica. Prvé stretnutie bolo práve vo vyšetrovacej väzbe v Brne. Požiadali ma, aby som prišiel za ním, pretože sa vo väzbe dvakrát pokúsil o samovraždu. Mal som sa s ním porozprávať a dohovoriť mu, aby s tým prestal, aby si nesiahal na život.  Oni žiadali mňa. Ak by som ja chcel ísť za ním, aj tak by mi neumožnili návštevu.

V akom zdravotnom stave, respektíve psychickom rozpoložení ste našli syna?

V ťažkých depresiách. Bol som zhrozený. Roman bol v katastrofálnom psychickom stave, ani hlas nemal normálny. Ako keby hovoril zo záhrobia a šepkal. Ako prvé sa spýtal, či mamina, teda manželka žije,  a či nie je na smrteľnej posteli. Hovorím samozrejme, že žije a spýtal som sa, odkiaľ tú informáciu má. Povedal, že mu to povedali a spýtal sa na svoju manželku a dcéru, či sú nažive. Hovorím samozrejme, aj tie sú v poriadku. Psychicky ho rozpracovávali a nútili, aby sa rozviedol.

Trpel Váš syn pred vznesením obvinenia psychickou poruchou?

Nie, bol citlivý, ale nikdy pred vzatím do väzby nemal psychické problémy.

Čo pre Vás znamenalo navštíviť syna za múrmi väzenia a vidieť ho v dezolátnom zdravotnom, respektíve  psychickom stave ?

Uvedomil som si, že sa musím pokúsiť získať  aspoň nejaké informácie, čo v tej dobe nebolo jednoduché. Po návšteve väznice som navštívil môjho priateľa, podnikového riaditeľa Kaboša, ktorý bol osobný priateľ Husáka a rodiny sa navštevovali. Kaboš bol v jedenásťčlennej skupine spolu s JUDr. Husákom, keď ho súdili. Môj priateľ bol v tom procese odsúdený a tiež  dostal doživotie. Zaujímal ma jeho názor na vec. Chcel som poznať názor človeka, ktorý už niečo prežil, mal skúsenosti s políciou a ŠTB. Keď som mu povedal, akými informáciami kŕmia Romana a navyše mu tvrdia, že jeho manželka dostane trest smrti, vyskočil, buchol po stole a zrúkol : „Ja som si myslel, že s tým prestali“.  To oni fakt ešte pri vyšetrovaní používajú  tie ázijské metódy ?“ Spýtal sa ma.    „To je hrozné, že si to ešte teraz dovolia. Týmto spôsobom lámali aj mňa. “

Pred návštevou Kaboša ste vedeli, že sa vo veci angažuje vtedajší prezident JUDr. Gustáv Husák?

V tom období som ani ja, ani rodiny ostatných obvinených nevedeli, že Husák sa angažuje v trestnej veci a vydáva pokyny ako vec šetriť.  Poprosil som riaditeľa, či by nenavštívil Husáka a spýtal sa na vec, o ktorej som už predtým hovoril. Ja som vôbec netušil, do čoho Roman môže padnúť. Všetko bolo utajené, nikto nemohol o ničom hovoriť.  Po mesiaci mi priateľ oznámil, že keď spomenul prípad Husákovi, zahriakol ho s tým, že o všetkom môžu hovoriť, ale o tomto nechce počuť ani slovo. Takže veľmi rýchlo som pochopil, že nie je šanca ani len získať informácie o veci.

Na rodiča poznatok, že najvyšší predstaviteľ štátu rieši údajnú násilnú činnosť jeho syna, musí pôsobiť ako terapia šokom…

Šok prišiel o pár mesiacov neskôr, keď na závod v  Dunajskej Strede, kde som pracoval,  nastúpil do pracovného pomeru Karol Tóth, policajný dôstojník, ktorého v hodnosti majora vyhodili z polície pol roka pred nástupom na dôchodok. Keď zistil, že sa volám Brázda, spýtal sa ma, či nemám súvis s kauzou Cervanová.  Povedal som mu, že môj syn je vo väzbe v Leopoldovskej väznici a on potom porozprával, akým spôsobom viedli konanie v čase, keď jediným podozrivým bol študent fakulty telesnej výchovy Hrmo a o preverovaní takzvanej arabskej stopy.  V čase, keď Hrma vypočúvali, hľadali skúsených kriminalistov, ktorí by donútili Hrmu k priznaniu.

Ako popísal šetrenie arabskej stopy a vyhodnotenie poznatkov?

Otec Cervanovej pracoval okrem Sýrie a iných arabských štátov aj v Iráne. Pri preverovaní tzv. arabskej stopy polícia kooperovala s ministerstvom zahraničia, ktoré poskytlo vyšetrovateľom informácie k aktivitám Cervana. Tóth nebol hlavným vyšetrovateľom, ale bol na výpomoc a mal prístup k materiálom, poskytnutým ministerstvom zahraničia, v ktorých bolo uvedené, že Cervan bol organizátor výcviku jedenásťčlennej skupiny prípravy osôb, ktorá mala zavraždiť západne orientovaného Rezu Páhlavího. Skupina bola odhalená a na všetkých jej členov bol vydaný zatykač.  Cervan, pôsobiaci ako vojenský atašé, ich dopravil do Československa s tým, že tu im bol poskytnutý politický azyl. Vedúci jedenásťčlennej skupiny bol jedným z tých, ktorí spolupracovali s ŠTB.  Vyšetrovateľ žiadal, aby jedenásti Arabi boli vzatí do väzby. Žiadosti vyšetrovateľa boli zamietnuté, materiály upratané a vyšetrovanie takzvanej arabskej stopy išlo do stratena.

Podľa vášho názoru za únosom Cervanovej boli Arabi ?

Osobne som o tom presvedčený.  Toto presvedčenie vo mne utvrdzuje dokument  pána  Kirchhoffa, ale aj poznatky zverejnené v knihe  mamky Cervanovej, ktorá vo svojej knihe píše, že keď preložili jej manžela z Košíc do Piešťan na letisko, ona pracovala ako účtovníčka a  okrem účtovníckej roboty viedla  evidenciu zahraničných študentov, ktorí mali byť vycvičení ako letci. Neviem si predstaviť dôvod, prečo by na Slovensku mali zahraniční  študenti absolvovať vojenský letecký výcvik.   Neškolili sme vojenských letcov, KGB tu organizovala školenie teroristov. A tu treba hľadať pozadie prípadu, a to by vysvetľovalo angažovanosť Gustáva Husáka, prečo trval na rýchlom uzavretí prípadu, pretože Arabi boli do toho skutočne zapletení. Jeden z tých Arabov sa stal agentom ŠTB a spolupracoval s nimi.

Kedy ste sa stretli následne so synom, v akom bol zdravotnom stave? 

Na začiatku súdneho procesu. Na hlave mal veľkú jazvu, pravdepodobne spôsobenú kopancami. Vyzeralo to strašne. Spomínam si na to, že bol v hroznom stave. Videl som, ako sa na celom tele triasol. Nohy a ruky sa mu triasli skoro celú dobu. Na základe zlého psychického stavu a na odporučenie psychológa Dobrotku bol proces prerušený na šesť týždňov. Romana previezli  do Prahy a hospitalizovali na psychiatrickej  klinike.

Ako ste vnímali jeho zdravotný stav po preliečení?

Po tzv. šesťtýždňovom preliečení  začal Roman na konaní súvislejšie hovoriť a bol v podstatne lepšom stave, respektíve nadopovaný kvalitnými antidepresívami. Netriasol sa, prejav bol súvislejší, ale z cesty.  Predniesol ďalšie verzie o vykonaní skutku. Celkovo predniesol jedenásť rôznych verzií a svoju reč na pojednávaní po preliečení začal čítaním úvodníka z denníka Pravda, ktorý sa volal „ Pravdu do očí“.

Ako ho preliečili ? Bol vôbec preliečený alebo iba nadopovaný liekmi ?

Už v tom období mal mať diagnostikovanú psychickú poruchu, ale nechali ho ako účastníka procesu napospas vážnej psychickej poruche a depresii s nábehom na paranoidnú schizofréniu.

Akým spôsobom vykonával práva  obvineného, ak už v čase procesu  trpel vážnou psychickou poruchou?  

Pokračoval  viac menej v rôznych variantoch. Celú verziu podľa  obžaloby a aj neskôr podľa rozsudku porozprával na konaní v roku 1982 iba jeho spolubývajúci na cele v Justičnom paláci recidivista Janžetič, ktorý tvrdil, že skutok  vyrozprával Roman zo sna. Vzápätí po výpovedi tohto „svedka“ predniesol na pojednávaní súdnoznalecký posudok psychológ Dobrotka, ktorý povedal, že to, čo Brázda rozprával zo sna je pravda, pretože zo sna sa nedajú rozprávať veci, ktoré človek neprežije. Skrátka eštebácka hora zvratkov.

 

Po opätovnom zahájení procesu ste sa zúčastňovali na súdnych pojednávaniach?

Chodil som na každé pojednávanie.

Ako znášala súdny proces vaša manželka ?

Moja manželka bola citlivá, veľmi nábožensky založená a najmä nebola dobre zapísaná u ŠTB , pretože ako osemnásťročná skončila teologickú prípravu ako rehoľná sestra, ktorá mala ísť na misiu do belgického Konga v dobe, keď komunisti zlikvidovali semináre.  Manželka nebola schopná zúčastniť sa súdneho procesu. Nechcem ani spomenúť, čo a ako ona prežívala.

Aký bol priebeh konania?

Uvedomil som si, že proces prebieha spôsobom, ako keď súdili Vladimíra Clementisa.  Advokát nemohol nič povedať ani namietať. To sa nedá opísať.

Vedeli ste, že postup súdu nesmeruje k dokazovaniu viny, ale k odsúdeniu?

Áno, už vtedy som si uvedomil prítomnosť manipulácie. Advokáti najskôr nedostali slovo a keď ho aj dostali, nereagovali. Roman, pokiaľ bol schopný normálnej reakcie na konaní, hovoril o tlaku a spôsoboch vo vyšetrovacej väzbe, o psychickom týraní a jediná reakcia zo strany senátu bola „ my sme štátny orgán, buďte ticho“.  Výpovede obžalovaných neprotokolovali. Zapisovali, čo uznali za vhodné aj keď to nebolo povedané a to, čo povedané bolo, nezapisovali. Súdne konanie začalo rok po ich vzatí do vyšetrovacej väzby v júni 1982 a trvalo necelé tri mesiace.

S akými pocitmi sleduje rodič súdny proces ak jeho synovi hrozí trest smrti ?

Nie, pocity nie je možné popísať, trom z nich skutočne navrhovala prokuratúra tresty smrti. Vierka Zimáková ich zachránila svojou jednoznačnou a presvedčivou výpoveďou, po ktorej si nikto nedovolil povedať, že sú jednoznačne vinní. Po Vierkinej výpovedi všetci zmĺkli.  Všetci vedeli, že títo obžalovaní sú nevinní, ale zároveň si uvedomovali, že si nemôžu dovoliť cúvnuť. Všetci si uvedomovali, že v hre je ich existencia, životy členov  ich rodín.

Predsa ste museli vedieť,  že v scenári štátnej moci predstavenie končí slučkou ?

Niekoľko mesiacov po zadržaní mi bolo oznámené, že dostanú vysoké tresty, môj syn bude presne v strede.  Obvinených bolo sedem, trom navrhovali trest smrti. O treste smrti pre môjho syna sa nehovorilo.

Po zadržaní Vám povedali, ako ukončia súdny proces ?

V čase Romanovho zadržania som pracoval vo firme Pozemné stavby, oblastný závod Nitra. Niekoľko mesiacov po Romanovom zadržaní som prestúpil na závod v Dunajskej Strede. Mojim námestníkom bol Benkovič z Janíkoviec, ktorý bol svatom generála Pintéra z Nitry. Generál Pintér  pracoval na Federálnom ministerstve vnútra ako predseda Komunistickej strany u federálneho ministra Obzinu.  Navrhol mi, že sa pokúsi pomôcť alebo minimálne zistiť, čo sa deje, čo som samozrejme prijal.   Dohodol  stretnutie s generálom Pintérom počas jeho pobytu v kúpeľoch Dudince.

„V tej veci sa nedá urobiť nič. Vec je prejednaná, dohodnutá a odsúhlasená so sovietskou prokuratúrou a na tej veci sa nedá nič zmeniť .“ Pýtam sa, čo s tým má sovietska prokuratúra,  to je kriminálny prípad, s tým Sovieti nemôžu mať nič spoločné. Odpovedal, že nič viac mi k tomu nemôže povedať, že všetci budú odsúdení ako boli vzatí do väzby a všetci dostanú vysoké tresty. Nehovoril o treste smrti. Spýtal som sa, koľko rokov dostane môj syn. Bez emócií odpovedal „v strede“ . Aj tak bolo. Roman bol odsúdený na 20 rokov nepodmienečne.  Presne vedel koho,  na koľko rokov odsúdia.

Niekoľko rokov po revolúcii sa prevalilo, že ľudí pre Pálku „ hľadal a typoval“ ťažký alkoholik, generál Pintér.  Dokonca redaktor Jaroslav Spurný zistil, že Pintér spolupracoval s námestníkom Pješčákom a vyšetrovateľom Pálkom.  Pintér, znalý pomerov v Nitre vytipoval a udal okolo dvadsať chlapcov a z nich si potom robili výber.

Ako sa môže rodič vyrovnať s dvadsaťročným odňatím slobody syna, ak je presvedčený , že sa trestného skutku , ktorý  mu kladú za vinu, nedopustil ? 

Keď som chodil na proces, bol som si vedomý, že niet pomoci. Vedel som, že niečo za tým je  a akoukoľvek iniciatívou môžem situáciu iba zhoršiť.

Ako spomínate na deň vydania prvého rozsudku?

V tom čase som už vedel, že tí chlapci sú nevinní. Po vzatí do väzby som hovoril, že je potrebné, aby sa vec riadne vyšetrila. Keď však už bežal proces, bol som presvedčený, že trestné konanie je manipulované, že nielen niekoho, ale aj niečo kryjú. Na to musel prísť každý, kto sa pojednávaní zúčastnil. Preto oni na súdne konanie takmer nikoho nepustili, jedine dvoch členov z jednej rodiny. Proces bol neverejný, na pojednávanie sa nemohol dostať normálny človek, rodiny obžalovaných dostali dva lístky, ako do kina.

Voči rozhodnutiu Krajského súdu Bratislava sa všetci odsúdení odvolali. Ako prebiehalo odvolacie konanie na Najvyššom súde Slovenskej republiky?

Odvolacie konanie bolo neverejné, spomínam si, že sa ho zúčastňoval aj otec Ľudmily Cervanovej. Roman bol vtedy schopný vypovedať. Zakričal, že proces je veľký podvod a oni, sa stali  obetnými baránkami. Po jeho vete pojednávanie okamžite ukončili a pendrekmi hnali odsúdených z pojednávacej miestnosti ako dobytok. Po pojednávaní okrem Romana dobili pendrekmi aj  Fera Čermana, ktorý psychicky nezniesol nespravodlivý rozsudok. Po vynesení rozsudku boli odsúdení okrem Čermana, ktorého nechali na ošetrovni v Justičnom paláci,  prevezení na výkon trestu do väznice v Leopoldove.

Ako syn znášal pomery vo výkone trestu ?

Psychický stav Romana sa postupne zhoršoval a začal mať bludy a halucinácie . Tvrdil, že on je synom generála Ludvíka Svobodu, že bude koniec sveta … Vtedy som pochopil prečo, Romana zničili psychicky. Psychicky narušeného človeka nie je problém spracovať, prípadne doviesť do stavu, aby hovoril, čo potrebovali.

Rok 1989, ktorý priniesol zmenu režimu, mal dopad na kvantum politických väzňov a káuz, riešených v rozpore so zákonom a trestným poriadkom a zároveň priniesol podstatnú zmenu vo fungovaní orgánov na výkon spravodlivosti.

Na základe sťažnosti generálneho prokurátora ČSFR pre porušenie zákona v neprospech obvinených boli zrušené odsudzujúce rozsudky Krajského súdu a Najvyššieho súdu SR v trestnej veci Cervanová. 

Otvorene vám poviem, že pokiaľ by sa  Československo nerozdelilo na dva samostatné štáty, a v obnovenom súdnom procese by opätovne záverečné rozhodnutie vydával NS ČSFR, určite ich neodsúdia. Vec by bola dávno vyriešená a ak by nepadla vláda Ivety Radičovej, možno aj v tom období by došlo k obnove súdneho procesu. V kauze je zapletených toľko sudcov a prokurátorov doteraz činných vo funkciách, že je to ťažké, takmer nemožné.  Priznať vlastné zlyhanie by ich to stálo existenciu.

V roku 2009 sa Roman Brázda predávkoval liekmi. Dôsledkom nadmerného užitia  liekov utrpel mozgový infarkt. Stratil pamäť. Nedokáže komunikovať ani nič vysvetliť, jednoducho si na nič nepamätá.   V súčasnosti je Roman Brázda opäť hospitalizovaný na psychiatrickej klinike.

Kauza „ Cervanová“ nezničila iba život rodín siedmich odsúdených a MUDr. Zimákovej, je poznačená osobnou  tragédiou dvoch ľudí pôsobiacich v orgánoch na výkon moci i svedka…

JUDr. Vochián – prvý dozorový prokurátor, ktorý nechcel súhlasiť so spopolnením mŕtvoly, tesne po pitve bol vyhodený z prokuratúry, preradený na políciu do Pezinku na nejakú podradnú prácu a 24 hodín denne ho strážila ŠTB.  Priateľovi, advokátovi Turi – Nagyovi sa sťažoval, že pokiaľ ten tlak na jeho osobu neustane, spácha samovraždu. O niekoľko dní sa tak aj stalo, JUDr. Vochyán spáchal samovraždu.

Vyšetrovateľa Ivana Solčianskeho zastrelili vo výťahu. Fingovanej  samovražde s tromi smrteľnými strelnými ranami súdny človek nemôže  uveriť. Novozámockí zdravotníci, ktorých zavolali  po nahlásení výstrelov, aby prišli na pomoc, po príchode polície z miesta nálezu tela  okamžite vykázali  a lekár privezený políciou odniesol telo.  Matka Ľudmily Cervanovej opisuje kontakt s vyšetrovateľom Solčianskym ako s jediným dôveryhodným, ktorý mal ku nej prístup. V knihe dokonca uvádza, že sa sťažoval na to, že nie je záujem vraždu jej dcéry vyšetriť. Podľa vyšetrovateľa Solčianskeho Ľudmila Cervanová svojho únoscu poznala a preto nastúpila do jeho auta dobrovoľne .

Tretí prípad. Keď Kocúr na pojednávaní intenzívne žiadal konfrontáciu s údajným svedkom, ktorý bol pri kolízii autom, prokurátor oznámil, že tento už nežije a konfrontácia nebude. Prešlo ho nákladné auto na seneckej ceste. Bol to nejaký starý mládenec, ktorého najskôr navliekli na usvedčovanie Hrmu. Dokonca tvrdil, že Hrmu poznal so stopercentnou istotou. Nakoniec sa ukázalo, že Hrmu mu najskôr ukázali, aby ho spoznal.  Ten istý svedok mal svedčiť proti Kocúrovi, že so stopercentnou istotou poznal Kocúra.

Orgány na výkon spravodlivosti do roku 2012 popierali a odmietali ťažké duševné ochorenie Romana Brázdu, nakoľko odsudzujúci  rozsudok vydaný nielen v roku 1982, ale aj rozsudok z roku 2006 bol postavený na násilím vynútených výpovediach duševne chorej osoby.