Rorschachove atramentové škvrny (O vine, nevine, trestoch smrti a súdnom psychológovi)

Štvrtok, 09 Október 2003 00:00
Komunistická minulosť zanechala na našej súdnej moci temné škvrny. Na mysli mám atramentové škvrny rozsudkov smrti a dlhoročných žalárov, na ktoré boli odsudzovaní nevinní ľudia. A zďaleka to neboli iba rozsudky v politicky motivovaných procesoch.

Budem rozprávať príbeh siedmich mladých mužov a jednej mladej ženy z Nitry. Odsúdili ich v roku 1983 za vraždu dievčaťa, ktorá sa stala v roku 1976. Vlastne to bude skôr paralelný príbeh o súdnej (forenznej) psychológii. Tento príbeh z radu horeuvedených temných škvŕn je totiž drámou, v ktorej do súdnej siene vstupujú okrem obžalovaných, svedkov, prokurátorov a sudcov aj psychológovia. Chcem ho preto vyrozprávať ako psychológ, hoci od chvíle, keď som naposledy sám kládol do rúk pacienta tabuľky Rorschachovho testu, uplynulo už vari štvrťstoročie. Ale nezabudol som.

Príbeh Hermanna Rorschacha

Psychológovia sa desaťročia delili na tábory pravoverných a pochybovačov čo sa týka hodnovernosti tzv. projektívnych testov osobnosti. Pochybovači ich považovali za neexaktný hókuspókus, pravoverní zasa za kameň mudrcov. Na vysvetlenie – projektívne testy osobnosti sú postavené na predpoklade, že sa osobnostné charakteristiky človeka (jeho vnútro) premietajú do jeho asociácií a reakcií na nejasný či abstraktný materiál, prípadne do jeho kresieb, do preferovania farebných tónov, alebo do vymýšľania príbehov k nejakým obrázkom. Rorschachov test je asi najznámejším a najpoužívanejším projektívnym testom. Vymyslel ho mladý švajčiarsky psychiater Hermann Rorschach obdarený nie len výnimočným medicínskym talentom a kreativitou, ale aj vzťahom k výtvarnému umeniu. Začal experimentovať s asociáciami pacientov na atramentové škvrny a výsledkom bola komplexná metóda diagnostiky osobnosti, ktorá sa zakrátko rozšírila do celého sveta. Rorschach sa o úspechu svojej metódy už nedozvedel – zomrel v roku 1922, rok po publikovaní svojej prevratnej knihy nazvanej Psychodiagnostik. Mal iba 37 rokov. Rorschachov test pozostáva z desiatich tabuliek, na ktorých sú symetrické atramentové škvrny. Päť z nich je čiernobielych, zvyšné obsahujú aj farby. Skúšaná osoba rozpráva psychológovi, ktorý si odpovede poctivo zaznamenáva, čo na jednotlivých tabuľkách vidí. (V náhodných difúznych tvaroch každý čosi vidí – asi ako keď sa dívate do oblakov). Psychológ potom protokol s odpoveďami „signuje“ a vyhodnocuje. Napríklad to, či sa odpoveď vzťahuje na detail škvrny (signuje sa D – Detail) alebo na celok (G – Ganzantwort), či je determinovaná formou škvrny (F) alebo jej farbou (Fb), či tam vidí testovaná osoba pohyb (B – Bewegung) a aký, či sú odpovede kvalitné, resp. originálne alebo bežné a podobne. Signovanie Rorschacha je kumšt a treba sa to dlhšie učiť. Z kvality, počtu a vzájomných pomerov jednotlivých typov odpovedí a ich signatúr sa potom vypočítavajú rôzne indexy a stanovuje osobnostný profil. Dlhoročné skúsenosti s testom umožnili naozaj nájsť veľmi typické obrazy jednotlivých osobnostných charakteristík i patologických kategórií – neuróz, organických poškodení aj psychóz. Ale to je dlhé rozprávanie a nie je pre náš príbeh relevantné. Do tohoto (nevyhnutne povrchného) popisu metódy som sa pustil vlastne iba preto, lebo hrá v kľúčových zápletkách príbehu zvláštnu úlohu – v rukách súdneho psychológa.

Na univerzite bol mojim učiteľom Rorschachovej metódy docent Gejza Dobrotka, súdny psychológ a vlastne otec slovenskej forenznej psychológie. Naučil nás veľa, nie len signovať a interpretovať Rorschacha, bol skvelý rozprávač a mali sme ho aj veľmi radi. Považoval som za česť, že bol mojim školiteľom na diplomovú prácu o psychoterapii – na tie komunistické časy veľmi neštandardnú. Preto ma obraz, ktorý sa mi vynoril pri čítaní nekonečných strán posudkov a výpovedí v tomto hororovom príbehu, vydesil a zarmútil. Aj kvôli nemu je to pre mňa veľmi osobný príbeh a nepíše sa mi o tom ľahko. Môj učiteľ bol totiž, spolu s ďalšou mojou kolegyňou, kľúčovým súdnym znalcom – psychológom v procese so siedmimi mladými mužmi z Nitry obvinenými z vraždy študentky Cervanovej. A nebol iba nestranným znalcom. Bol pánom nad ich životom či smrťou a bol, čuduj sa svete, aj akýmsi spiritus movens vyšetrovateľov a inkvizítorom v jednej osobe. A napísal posudky, ktorých, zdá sa, jediným účelom bolo vytvoriť legálny priestor pre návrhy rozsudkov smrti. So zjavnou rozkošou a v rozpore (podľa môjho presvedčenia) s pravidlami forenzného psychologického vyšetrovania. Nehovoriac o tom, že v rozpore s pravdou. A samozrejme opierajúc sa o nezvratné závery z Rorschachovho a iných testov. Ale vrátim sa nakrátko k samotnému príbehu.

Príbeh vraždy a trestu

Študentka Ľudmila Cervanová bola údajne zavraždená v júli roku 1976. Jej otec bol vojenský papaláš s podivnými aktivitami v arabskom svete. „Údajne“ som napísal preto, lebo mŕtvola ženy, ktorú našli päť dní po jej zmiznutí, bola identifikovaná zvláštnym spôsobom – vyšetrovatelia vraj ukázali jej otcovi fotografiu jeho živej dcéry, ukázali mu aj nejaký prsteň ďalšie veci a opýtali sa ho, či je to jeho dcéra a jej veci. Mŕtvolu vraj nevidel a ani nikto neskôr neoveroval jej totožnosť. Pôvodný protokol hovoril dokonca o náleze asi 40-ročnej ženy. Bola inak v pokročilom štádiu rozkladu, s neurčiteľnou farbou očí. Súdny patológ, ktorý považoval identitu obete za dokázanú a nezaoberal sa ňou, pritom konštatoval vo svojej výpovedi pred súdom, že keby niekto stiahol prsteň z ruky mŕtvole, ktorá ležala niekoľko dní vo vode, poškodil by kožu na prste. Pri pitve sa však nič také nezistilo. Motívom vraždy malo byť podľa obžaloby kolektívne znásilnenie obete a následný strach páchateľov pred vyzradením, ale ani stopy znásilnenia súdna pitva nenašla. O päť rokov neskôr patológ, zrejme pod vplyvom vyšetrovania, vypovedal, že síce nič vtedy nenašiel, ale nemôže to vylúčiť. Isté iba bolo, že zomrela utopením. A nie je ani jasné, kde sa vlastne utopila. Mŕtvolu krátko na to spopolnili. Samotnú Cervanovú videli naposledy na diskotéke v Unic-klube v internáte v Mlynskej doline. Výpovede svedkov o jej odchode (mala nastúpiť do akéhosi auta) sú rozporné.

Vyšetrovanie zmiznutia a prípadne vraždy mladej študentky sa uberalo v roku 1976 rôznymi smermi. Hovorilo sa čosi o nejakej „iránskej“ stope súvisiacej so skupinou Iráncov a piešťanským letiskom, na ktorom pôsobil Cervanovej otec. Kriminalisti zadržali a vypočuli stovky rôznych osôb, sledovali rôzne stopy, k záveru však nedospeli. Až v roku 1978 sa rozbieha nové vyšetrovanie, zjavne na nátlak „zhora“ a s novou skupinou vyšetrovateľov. Prípadu sa ujíma akýsi podplukovník Pálka z Prahy, vraj dôstojník ŠTB, vybavený mimoriadnymi právomocami. Neskôr sa pridávajú aj slovenskí vyšetrovatelia, ktorí však vyšetrujú už podľa ním pripraveného scenára. Zapája sa aj skúsený vyšetrovateľ z päťdesiatych rokov Ján Pješčák, v tom čase prvý námestník federálneho ministra vnútra. A tiež môj učiteľ súdny psychológ. Postupne zatýkajú, držia vo väzbe, vypočúvajú a prepúšťajú desiatky ľudí. Konštruujú, skladajú lego, odhadzujú, čo sa im nehodí. Prácu majú paradoxne ľahšiu, lebo väčšina ľudí si naozaj presne nepamätá čo robili a kde boli pred niekoľkými rokmi a tak im je ľahké všeličo vsugerovať. Z vraždy je nakoniec obžalovaná skupina siedmich mladých mužov z Nitry, ktorá podľa obžaloby dievča uniesla spred internátu do akéhosi bytu v bratislavskej štvrti Prievoz. Tam ju mali postupne znásilniť a keď im hrozila vyzradením, vraj sa rozhodli ju zabiť. Losovali údajne kto to vykoná a nakoniec ju vraj zviazali, odviezli do Senca a tam utopili. Potom ju vraj preniesli na miesto, kde sa mŕtvola našla. Strašidelný príbeh volajúci po exemplárnom potrestaní – keby bol pravdivý. Vyšetrovatelia pohotovo rozšírili do médií aj príbeh o nafúkanej nitrianskej zlatej mládeži, dietkach papalášov, a hnev verejnej mienky bol zaručený. Spolu s vďakou statočným kriminalistom. Prokurátor JUDr. Valášik žiadal na súde pre troch (alebo štyroch?) z obžalovaných tresty smrti. Nakoniec dostali „iba“ dlhoročné tresty väzenia. Rôzne, podľa predpokladaných úloh v príbehu. Dva a polročný trest, údajne za krivú výpoveď, dostala aj korunná svedkyňa, mladá žena, ktorá to mala celé vidieť, ktorá ale svoju výpoveď v prípravnom konaní viackrát odvolala (a na nátlak znovu potvrdila). Pred súdom ju potom znovu v plnom rozsahu odvolala (čo jej vynieslo ten trest).

Príbeh mal už vtedy množstvo háčikov, ktoré museli klať oči každému, kto nebol postihnutý slepotou, alebo kto hľadal pravdu. Siedmi obžalovaní sa totiž navzájom zväčša poznali iba z videnia. Neboli ani „zlatou mládežou“, či synčekmi papalášov, ale pochádzali z celkom obyčajných rodín. Ako skupina sa nestýkali, viacerí neboli v inkriminovaný deň vôbec v Bratislave a „organizovanou skupinou“ sa stali až v scenári vyšetrovateľov. Žiaden z nich Cervanovú nikdy nestretol. Viacerí mali aj s odstupom toľkých rokov na čas činu pomerne ľahko dokázateľné a nezvratné alibi. Dvaja z nich boli napríklad niekoľko dní pred zmiznutím Cervanovej i po ňom dokázateľne v spoločnosti dvoch mladých Francúzok, od ktorých sa v onen večer ani nepohli. Boli spolu s nimi aj na diskotéke v tom klube, nie je však isté, či v ten istý večer. Odišli však spolu s nimi mestskou dopravou domov, do bytu jedného z nich. Tam do tretej hodiny nadránom rušili budúcu manželku jedného z nich, ktorá sa pokúšala spať, hlasným hovorom. Mladé Francúzky však odmietol súd vypočuť. Malá fiatka, ktorá mala podľa obžaloby hrať úlohu pri trestnom čine, stála v čase vraždy podľa svedkov dokázateľne rozmontovaná a nepojazdná na „špalíkoch“ v Nitre. Mladík, ktorý mal auto riadiť, viezol v tom čase niekoho úplne iného, iným autom a na inom mieste Slovenska. Aj ďalší mladík vedel presne, že v inkriminovanom čase nemohol byť v Bratislave, tobôž nie na diskotéke. Ani korunná svedkyňa prípadu, mladá zubná lekárka, v tom čase študentka, nemohla byť v onen deň vôbec v Bratislave. Bola totiž, spolu so skupinou ďalších študentov, na letnom kurze – splavovali Hron a spali v stanoch. Ani z nich však nikoho nevypočuli. Súd pripustil krkolomnú verziu vyšetrovateľov, že sa potajomky vytratila zo stanu, stihla stopom prísť do Bratislavy, byť svedkyňou znásilnenia a vraždy a potom sa vrátiť, opäť stopom, do tábora bez toho, aby si to niekto všimol. Byt, v ktorom sa mal podľa obžaloby zločin odohrať, slúžil v minulosti naozaj ako privát jedného z obžalovaných (preto si ho vyšetrovatelia „osvojili“). V čase činu tam už však dokázateľne nebýval (bývali tam iné nájomníčky) a je naozaj nepredstaviteľné, že by si nič nevšimla ani inak puntičkárska pani domáca. A tak ďalej a tak podobne. Kto nakoniec chce, môže si to všetko prečítať v rozsudku Najvyššieho súdu ČSFR z 19. septembra 1990. Ten predchádzajúci rozsudok z roku 1983 zrušil a konštatuje, že bol porušený zákon v neprospech všetkých obžalovaných. Výpočet procesných chýb v rozsudku je takmer nekonečný. Jednanie Krajského súdu v Bratislave, ktorému Najvyšší súd ČSFR nariadil proces obnoviť, sa, napriek prijatej sťažnosti obvinených v Štrasburgu, ťahá už trinásty rok.

Ako je možné usvedčiť sedem nevinných ľudí zo znásilnenia, ktoré sa nestalo a z vraždy, ktorú spáchal zrejme niekto iný? Na základe akých svedeckých výpovedí a dôkazov? Kto nebol v železnom zovretí komunistickej justície si to vie len ťažko predstaviť. Nekonečné riadky listov, ktoré odsúdení vypisovali na všetky možné ustanovizne, aj ich neskoršie rozprávania vytvárajú obraz toho najtemnejšieho hororu. Bitky od spoluväzňov a psychický nátlak, nekonečné výsluchy a vyhrážanie sa trestami smrti. Totálna izolácia a zneistenie, zastrašovanie neexistujúcimi usvedčujúcimi výpoveďami zvyšných obvinených, vydieranie poľahčujúcimi okolnosťami a postihnutím rodín, to všetko tam je. Kafkovský proces v tej najhoršej podobe a samozrejme čierne zúfalstvo nevinného človeka, ktorý práve začína život, založil si rodinu, narodili sa mu deti a zrazu je vytrhnutý z toho čo pozná a je vrhnutý do čiernej diery kriminálu, z ktorého zdanlivo niet úniku a musí bojovať aspoň o život. Lebo o život išlo. A postupná strata kontaktu s realitou, úzkostné stavy, depresie. Únavou a zúfalstvom vynútené priznania na druhý deň odvolávané, beznádej. Mladá zubná lekárka, ktorej zobrali niekoľkodňové dieťa, ktoré dojčila, a ktorej hovorili, že ho už neuvidí. A najhorší vagabundi a vrahovia, ktorých dávali do ciel s vyšetrovanými. Tí im akože vyzrádzajú, čo hovorili v spánku – sú to nové a nové verzie priebehu zločinu našuškané vyšetrovateľmi. A samozrejme psychiatrické a psychologické vyšetrenia, pri ktorých sa ani tak nevyšetruje duša, ale skôr vynucuje priznanie. Jeden z obžalovaných je už vtedy psychický ťažko chorý človek a jasné chvíľky sa u neho striedajú s chvíľami, keď je úplne „mimo“, ale psychológom to neprekáža. Dnes je jeho stav považovaný za neliečiteľný – zrejme aj vďaka rokom, keď bol namiesto liečenia vo väzení, často dlhé obdobia v neľudskej samotke a fyzicky týraný. Nie je schopný a zrejme ani vtedy už nebol schopný rozoznať realitu od halucinácie. Hovorí, čo mu vyšetrovatelia povedia. Na jeho vynútenej výpovedi stojí aj verzia obžaloby.

Príbeh psychológa

A na scénu vstupuje psychológia. Súčasťou súdnych spisov sú aj dlhočizné a nekonečne podrobné psychologické posudky obžalovaných vypracované mojim učiteľom. Prečítal som z nich, s námahou, štyri. Je to aj pre psychológa nepochopiteľné čítanie. Všetci svorne tvrdia, že sú nevinní (veď sú) a psychológ to považuje za symptomatické, dôkaz charakterových vád inak vraj intelektovo slušne vybavených ľudí. Ironizuje, posmieva sa a pohŕdavo špekuluje, vie, že sú vinní. Donekonečna popisuje svoju verziu zločinu. Nervózne reakcie vystrašených ľudí i zúfalú rezignáciu vysvetľuje ako psychopatickú agresivitu vinných a citovú prázdnotu (odbornými výrazmi, samozrejme). Konštatuje, že u nich nenachádza ani stopy ľútosti nad zločinom (veď ho nespáchali) a považuje to za argument pre zlú sociálnu prognózu. Inými slovami pre nenapraviteľnosť citovo inertných psychopatov a dôvod pre trest smrti. Lebo na to predovšetkým slúžil pri rozhodovaní súdu verdikt psychológa o „zlej sociálnej prognóze“. Vie o tom a zdá sa, že ho to teší. Pozerám na rorschachovské signatúry, dlhé zoznamy percent F+, F- a Fb, FbF+ a Dzw a podobne, podrobné popisy výsledkov ďalšej batérie projektívnych testov a spoznávam rukopis i slovník môjho učiteľa. Potom pozerám na jeho psychologické závery o osobnosti, intelektovej výbave, citoch a charaktere odsúdených a súvislosť mi akosi uniká, nevidím to tam. Ale možno som už vyšiel z cviku. Posudky odhaľujú subhumánnych psychopatov, ktorí by sa vôbec nemali motať medzi ľuďmi a možno ani narodiť. Pravda dostatočne (a často nadpriemerne) inteligentných, aby vedeli rozpoznať čo robia a teda niesli za to zodpovednosť. To je tam vždy veľmi pozorne a opakovane zdôraznené. Čítam záznamy z „riadených rozhovorov“ a žasnem – nevedno totiž, či sa s obvineným rozpráva psychológ, alebo vyšetrovateľ rozhodnutý vynútiť priznanie. Dozvedám sa neskôr (z jeho slov na obnovenom súdnom pojednávaní), že môj učiteľ bol priamo súčasťou vyšetrovateľského tímu, v ktorom „prišli na motív činu“. Pozoruhodný je najmä husto písaný 15 stránkový posudok na jedného z obžalovaných, ktorý sa jednoducho odmietol dať vyšetriť. Žiadne testy, nič, iba opakovanie tvrdenia o svojej nevine. A 15 strán plných neuveriteľne dôkladných úsudkov a expertných úvah – vraj podľa informácií z druhej ruky. A záver hodný citovania: „Osobnosť takto štrukturovaná a motivovaná, schopná nahliadať konzekvencie konania a konanie podľa svojho prospechu aj ovládať, nevybavená sociálne pozitívnymi motiváciami a zábranami, bez schopnosti citovej rezonancie v kvalite súcitu má podľa našich skúseností práve s násilne trestne činnou populáciou jednoznačne negatívnu sociálnu prognózu aj bez ohľadu na recidivitu, ktorá v danom prípade z forenzno-psychologického aspektu je dokonca s gradáciou spoločenskej závažnosti trestných činov u obvineného prítomná.“ Ak nerozumiete, tak hovorí, že dotyčného nemožno žiadnym trestom napraviť. Tú gradáciu môj učiteľ odvodil z faktu, že obvinený v minulosti vraj spáchal akési majetkové prečiny. V skutočnosti ich ani nespáchal, len bol z nich obvinený – pre potreby policajtov – na základe neskoro odovzdanej „péenky“. Tento hrozný čin potom „gradoval“, podľa psychológa, až na vraždu.

O desať rokov neskôr, konkrétne 16. júna 1993, už na obnovenom pojednávaní, hovorí môj učiteľ o svojich posudkoch znovu. Vraví, že má výhrady k vlastnej sociálnej prognóze, lebo nevyšla. Ani jeden obvinený na slobode nerecidivoval. Sú z nich poriadni ľudia. Len tak – ups, sekli sme sa. Ale inak je všetko v poriadku. Došlo k metodologickej chybe a v sociálnej prognóze sme sa mýlili. Drobný omyl, ktoré výsledkom malo byť obesenie dotyčných. Nevysvetľuje už ani prečo sa „pomýlil“ vo všetkých posudkoch. So zvyškom jeho výpovede vás ani nebudem obťažovať.

Už vyše dvadsať rokov bojuje sedem mužov a jedna žena o svoju česť. Najprv vo väzení, dnes na slobode. Viacerí si svoje tresty odsedeli v celom rozsahu, nemuseli by teda bojovať. Ale akýsi vagabundi im nepochopiteľne ukradli tú slobodu aj česť, zničili im rodiny, zničili im vlastne všetko. A pokúsili sa troch z nich zavraždiť – mali vraj zlú sociálnu prognózu, rozhodol psychológ. Nemôžu teda prestať bojovať. A donedávna stáli pred tým istým sudcom, ktorý ich súdil pred dvadsiatimi rokmi. Ten ani nechcel pripustiť, že môže byť zaujatý. Ale je preč a pred súdom vypovedali konečne aj tie dve francúzske dievčatá (dnes už dámy s rodinami). Aj tie celé roky bojovali. Chceli svedčiť a písali takmer všade – aj na Amnesty International a manželke francúzskeho prezidenta Mitteranda. Možno sa to čoskoro skončí.

Ale čo so súdnou psychológiou a Rorschachom? Nuž nič, majú svoje obmedzenia. Neviem prečo spravil môj učiteľ to čo spravil, iba mi je smutno. Počúvam, že medzi väzňami mal prezývku „majster kat“. Hermann Rorschach by možno múdro poznamenal, že sú okolnosti, keď jeho test meria najmä osobnostné vlastnosti psychológa, ktorý ho drží v ruke.