.štefan Hríb .mario Homolka .časopis .editorial
Ak niekoho počas komunizmu odsúdili za vraždu, a po roku 1989 to súdy zopakovali, väčšinou takým verdiktom obaja veríme. V prípade siedmich odsúdených Nitranov to nie je možné.
Po všetkom, čo som sa o kauze Cervanová za posledné roky dozvedel, mi bolo jasné, že Nitrania, odsúdení za vraždu, musia byť hosťami Lampy. Minulý týždeň sa nimi stali.
Bol to pocit, aký som ešte pri žiadnom rozhovore nemal. Sedel som vedľa štyroch mužov, ktorých milióny ľudí považuje za vrahov. Nikdy by som nezavolal odsúdeného Černáka, dokonca ani nedosúdeného Lexu či Mečiara, aby verejnosť presviedčali, že sú nevinní. Lampa nie je pre každého. Ale Nitranov som zavolal. Mnohým sa to zdalo riskantné, mnohým dokonca nemorálne. Mne sa to, naopak, zdalo nevyhnutné.
Keď Nitrania v štúdiu rozprávali o svojej nevine, napadlo mi, čo asi práve cítia tí, ktorí ich obvinili, navrhli tresty smrti a odsúdili. Vedel som, že sa na to pozerajú, dali o sebe vopred hrozivo vedieť. Tipujem, že necítili nič.
Ale napadlo mi aj to, čo môže pri pohľade na Nitranov v štúdiu cítiť Ľudmilina matka a rodina. Tipujem, že cítili hnev. Ospravedlňujem sa vám za to, pani Cervanová. Ale inak som nemohol, a ani nechcel. Lebo ak boli za vraždu Ľudmily Cervanovej odsúdení nevinní, nesmie sa mlčať, aj keď to bolí.
V slovách a očiach Nitranov, v upozornení ich obhajcu na oficiálne dôkazy z levočského archívu, ktoré súd odmieta vidieť, vo faktoch súdneho znalca pána Fialu o katastrofálnom postupe pri identifikácii tela, v informáciách Andreja Bána z detektora lži, v neuveriteľnom príbehu statočnej pani Zimákovej, ktorý prerozprával Martin Mojžiš, v zlyhaní psychiatra, na ktoré upozornil Fero Šebej, a v alibi, ktoré nám z Paríža zatelefonovala pani Cohenová, som našiel istotu. Proces s Nitranmi nebol justičný omyl, ale režimom vopred naplánovaný trestný čin.
Od štvrtkovej noci cítim zvláštny pokoj. Dali ste mi ho vy štyria „vrahovia“. František Čerman, Pavol Beďač, Milan Andrašik a Miloš Kocúr, ďakujem vám.
.štefan Hríb Najskôr sme si so Štefanom (ako vždy pri paradajkovej polievke) položili otázku, čo bude témou Lampy. V SME práve vyšiel článok, že kauza Cervanová sa skončila, tak sme dlho nemuseli rozmýšľať. Už ani slušnejšia časť Slovenska nevidí podstatu?
Potom som sa prvýkrát stretol s „vrahmi“. Najskôr som jedného stretol na chodbe televízie. Nevedel, kde je a pýtal sa ma, či mu neporadím, kde je štúdio 4.
Potom som sa im pozeral hodiny do očí na monitoroch v réžii. V štúdiu je šesť kamier. Obraz každej kamery vidím v réžii na samostatnom monitore. Do vysielania ide vždy iba jeden pohľad, ale už som si zvykol sledovať každú debatu v paralelných pohľadoch. Vnímam tak aj zábery, ktoré sa do vysielania nedostanú. Kamera je nekompromisný odhaľovač vnútra človeka. Nehovoriac o šiestich. Za tie roky sme v réžii vytrénovaní. Klamstvo, úskok, póza sú čitateľné rovnako, ako úprimnosť, ľudskosť a bohatstvo ducha.
V štúdiu sedeli ľudia, ktorí svojím verbálnym aj mimoverbálnym prejavom spochybňovali obvinenie, že sú vrahovia, násilníci, členovia zvrátenej organizovanej bandy.
Sedeli tam aj ďalší ľudia, ktorí váhou svojich vedomostí, skúseností a hodnôt, ktorými žijú, zásadne spochybnili tvrdenia tých, ktorí do štúdia unisono neprišli.
Tým, čo neprišli, som sa do očí pozrieť nemohol, ale vidím, akými hodnotami žijú. Rovnakými, ako pred rokom 1989. Prokurátor Valašik žiadal trest smrti, po roku 1989 zastupoval Rezeša a Gašparoviča. Sudca Michálik bol členom trojčlenného senátu, ktorý odsúdeným ešte pár rokov pridal. Dnes je Michálik známou postavou z videa Bar Bonano.
Po vysielaní som sa všetkým zúčastneným poďakoval a odsúdeným povedal, že som ich rád osobne spoznal.
Stále nepoznám vrahov mladej dievčiny, ale poznám autorov pokusu o vraždu nevinných Nitranov a veľa komplicov celej mašinérie. Po mene.
.mário Homolka
Bol to pocit, aký som ešte pri žiadnom rozhovore nemal. Sedel som vedľa štyroch mužov, ktorých milióny ľudí považuje za vrahov. Nikdy by som nezavolal odsúdeného Černáka, dokonca ani nedosúdeného Lexu či Mečiara, aby verejnosť presviedčali, že sú nevinní. Lampa nie je pre každého. Ale Nitranov som zavolal. Mnohým sa to zdalo riskantné, mnohým dokonca nemorálne. Mne sa to, naopak, zdalo nevyhnutné.
Keď Nitrania v štúdiu rozprávali o svojej nevine, napadlo mi, čo asi práve cítia tí, ktorí ich obvinili, navrhli tresty smrti a odsúdili. Vedel som, že sa na to pozerajú, dali o sebe vopred hrozivo vedieť. Tipujem, že necítili nič.
Ale napadlo mi aj to, čo môže pri pohľade na Nitranov v štúdiu cítiť Ľudmilina matka a rodina. Tipujem, že cítili hnev. Ospravedlňujem sa vám za to, pani Cervanová. Ale inak som nemohol, a ani nechcel. Lebo ak boli za vraždu Ľudmily Cervanovej odsúdení nevinní, nesmie sa mlčať, aj keď to bolí.
V slovách a očiach Nitranov, v upozornení ich obhajcu na oficiálne dôkazy z levočského archívu, ktoré súd odmieta vidieť, vo faktoch súdneho znalca pána Fialu o katastrofálnom postupe pri identifikácii tela, v informáciách Andreja Bána z detektora lži, v neuveriteľnom príbehu statočnej pani Zimákovej, ktorý prerozprával Martin Mojžiš, v zlyhaní psychiatra, na ktoré upozornil Fero Šebej, a v alibi, ktoré nám z Paríža zatelefonovala pani Cohenová, som našiel istotu. Proces s Nitranmi nebol justičný omyl, ale režimom vopred naplánovaný trestný čin.
Od štvrtkovej noci cítim zvláštny pokoj. Dali ste mi ho vy štyria „vrahovia“. František Čerman, Pavol Beďač, Milan Andrašik a Miloš Kocúr, ďakujem vám.
.štefan Hríb Najskôr sme si so Štefanom (ako vždy pri paradajkovej polievke) položili otázku, čo bude témou Lampy. V SME práve vyšiel článok, že kauza Cervanová sa skončila, tak sme dlho nemuseli rozmýšľať. Už ani slušnejšia časť Slovenska nevidí podstatu?
Potom som sa prvýkrát stretol s „vrahmi“. Najskôr som jedného stretol na chodbe televízie. Nevedel, kde je a pýtal sa ma, či mu neporadím, kde je štúdio 4.
Potom som sa im pozeral hodiny do očí na monitoroch v réžii. V štúdiu je šesť kamier. Obraz každej kamery vidím v réžii na samostatnom monitore. Do vysielania ide vždy iba jeden pohľad, ale už som si zvykol sledovať každú debatu v paralelných pohľadoch. Vnímam tak aj zábery, ktoré sa do vysielania nedostanú. Kamera je nekompromisný odhaľovač vnútra človeka. Nehovoriac o šiestich. Za tie roky sme v réžii vytrénovaní. Klamstvo, úskok, póza sú čitateľné rovnako, ako úprimnosť, ľudskosť a bohatstvo ducha.
V štúdiu sedeli ľudia, ktorí svojím verbálnym aj mimoverbálnym prejavom spochybňovali obvinenie, že sú vrahovia, násilníci, členovia zvrátenej organizovanej bandy.
Sedeli tam aj ďalší ľudia, ktorí váhou svojich vedomostí, skúseností a hodnôt, ktorými žijú, zásadne spochybnili tvrdenia tých, ktorí do štúdia unisono neprišli.
Tým, čo neprišli, som sa do očí pozrieť nemohol, ale vidím, akými hodnotami žijú. Rovnakými, ako pred rokom 1989. Prokurátor Valašik žiadal trest smrti, po roku 1989 zastupoval Rezeša a Gašparoviča. Sudca Michálik bol členom trojčlenného senátu, ktorý odsúdeným ešte pár rokov pridal. Dnes je Michálik známou postavou z videa Bar Bonano.
Po vysielaní som sa všetkým zúčastneným poďakoval a odsúdeným povedal, že som ich rád osobne spoznal.
Stále nepoznám vrahov mladej dievčiny, ale poznám autorov pokusu o vraždu nevinných Nitranov a veľa komplicov celej mašinérie. Po mene.
.mário Homolka