sudca Michálik a komunistická prokurátorka Brožová

Pán Valašík prišiel na súd vybavený dvoma verziami dôkazov. Jednou manipuloval v súdnej sieni, tú druhú mal pripravenú pre bulvár. Ak by bol prokurátorom dnes, tresty smrti by nežiadal pretože absolútny trest bol zrušený. Jeho vystúpenie pred senátom Krajského súdu bolo odvysielané televíziou Markíza.

Totožná rétorika sa objavuje i v zdôvodnení rozsudku predsedu senátu Najvyššieho súdu sudcu Michálika. Mala opačné poradie. Ústne vyhlásenie rozsudku akoby bolo pokračovaním Valašíkovho vyhlásenia.

Nie je pr mňa prekvapením, že v rozsudku NS SR sa objavuje doslovný opis vyhlásenia vyšetrovateľa Lamačku odvysielaný televíziou Markíza a prokurátora Valašíka z bulváru. Rozsudok v niektorých častiach doslovne kopíruje klamstvá o spoločenskom postavení rodičov obžalovaných. Rozsudok za spáchaný zločin je maximálny, aký je bolo možné udeliť. Ak by existoval trest smrti, bol by opäť udelený.

Komunistická vrahyňa v talári Ludmila Polednová-Brožová, odsúdená v Českej republike v roku 2008 pred médiami taktiež prehlásila, že Miladu Horákovú by za spáchané trestné činy žalovala i dnes, ale trest smrti by pre ňu nežiadala, pretože tento bol v Českej republike zrušený.

Myslenie Polednovej s myslením Michálika a Valašíka je úplne totožné. Stačí si ich len prečítať.

Prokurátorka Brožová, ktorú včera už druhýkrát odsúdili za justičnú vraždu, nie je len nevinná starenka. Je dobrým príkladom hlúpych a bezcharakterných karieristov slúžiacich diktatúre.
Nevinná starenka?

Vrchný súd v Prahe včera odsúdil – v rozpore s vlastným predchádzajúcim rozsudkom – bývalú „robotnícku“ prokurátorku procesu s Miladou Horákovou Ludmilu Brožovú-Polednovú na šesť rokov väzenia. Vo svojom predchádzajúcom rozsudku vrchný súd starenu obvinenia zbavil tvrdiac, že jej účasť na justičnej vražde z roku 1950 nebola nijako zásadná, namiesto účasti na vražde išlo iba o napomáhanie, a to už je premlčané. K zmene názoru ho prinútil Najvyšší súd, podľa neho bola naopak Brožová aktívnym účastníkom zločinu, platí teda pôvodná klasifikácia jej činu, ktorý tým pádom ešte nemôže byť premlčaný.

Sledovanie toho, ako sa (nielen) české súdy snažia vyrovnať s komunistickými zločincami, by mohlo byť veľmi zábavné, keby to väčšinou nebolo také tragické. Vďakabohu aspoň za svetlé výnimky. Je dôležité a pre právne vedomie českej spoločnosti veľmi prospešné (rovnako by to bolo prospešné aj pre spoločnosť slovenskú, ktorá k tomu, žiaľ, má ešte ďalej), ak bude aj tento zločin spravodlivo potrestaný. Hoci trest je, už len vzhľadom na vek vrahyne, skôr symbolický.

Podstatou však v tomto prípade nie je ani tak konkrétny trest, ale jasné pomenovanie zločinu. Žiadna spoločnosť sa nedokáže vyrovnať so svojou minulosťou, ak politicky motivovanú zbabelú vraždu nebude nazývať vraždou a bude sa ju snažiť pomocou nejakých právnych kľučiek či falšovania histórie bagatelizovať. A žiadna spoločnosť sa nedokáže ubrániť totalitným praktikám, ak nepochopí, ako fungujú a akí ľudia ich šíria alebo im slúžia.

Je dôležité si uvedomiť, že podobne ako u mnohých jej spolupútníkov, ani v prípade Brožovej nejde o prenasledovanie bezmocnej starenky, ktorá niekedy v dávnej mladosti urobila jedinú naivnú chybu a teraz za ňu má platiť.

Je možné, že bola v dobe vraždy naozaj iba hlúpa a nevzdelaná osoba, ktorá – ako sama tvrdí – nemohla pochopiť všetky súvislosti kauzy, na ktorej sa zúčastnila. To jej však podľa historických dôkazov vôbec nebránilo, aby sa na procese aktívne a s veľkou vervou nezúčastnila, aby sa chopila príležitosti a začala si pomocou tohto zločinu – doslova cez mŕtvoly – budovať neskoršiu dlhú úspešnú kariéru v socialistickom súdnictve.

O jej právnom povedomí i schopnosti sebareflexie dobre vypovedá, že dodnes považuje Horákovej trest za spravodlivý. Pripúšťa maximálne, že by dnes už trest smrti nepožadovala, lebo ten medzitým zrušili. Vlani v jednom rozhovore síce uznala, že Horáková neurobila nič, za čo práve ju mali obesiť, v dobe studenej vojny však bolo úplne v poriadku zabiť ju pre činy, ktorých sa vraj dopúšťali iní nepriatelia socializmu.

„Moja vina je v tom, že som bezmedzne verila všetkým právnikom, ktorí pri tom sedeli. Čo som mohla vedieť o nejakej manipulácii. Chcem len, aby ste vedeli, že vrahyňou sa človek stáva hoci len okolnosťami,“ tvrdila včera Brožová pred súdom. Sama je však najlepším príkladom, že to zďaleka nie je iba o okolnostiach, ale aj o inteligencii a charaktere.

10. 9. 2008 | Peter Morvay
Tento článok bol uverejnený v tlačenom vydaní denníka SME.