Dozrel čas, aby sa nielen v knižnej podobe, ale aj na internete objavili dokumenty z kriminalistickej operácie s krycím názvom Kamera. Verejnosť bude mať príležitosť na vlastné oči presvedčiť sa, ako snovali vlákna lží a intríg vrahovia Ľudmily Cervanovej.

Krátka rekapitulácia

Dvojdielna kniha Kauza Cervanová nad všetky pochybnosti potvrdila dve zásadné skutočnosti. Ľudmilu Cervanovú uniesli, znásilnili a zavraždili osoby, ktoré boli za tieto skutky opakovane právoplatne odsúdené tak v socialistickom, ako aj demokratickom zriadení. Druhou skutočnosťou je usvedčenie viacerých médií, novinárov, publicistov a verejne činných osôb z viac či menej vedomej manipulácie, založenej na obhajobnej propagande vrahov.

Po vydaní oboch dielov Kauzy Cervanová sa vrahovia a ich spojenci z radov médií zmohli len na osobné útoky. Pravdu povediac bola to druhá – tá horšia – z dvoch možností, ktoré im po uverejnení zdrvujúcej pravdy, ostali. Prvá a jediná správna možnosť bolo múdre mlčanie a uznanie zlyhania.

Mediálnu hladinu nanovo rozčerila publicistická aktivita Martina Hanusa, bývalého redaktora .týždňa, dnes pôsobiaceho v Postoji. Uznal, že knihy Kauza Cervanová I., II. ho prinútili zmeniť názor na prípad a vo svojich článkoch aj on nastavil zrkadlo pravdy bývalým kolegom z .týždňa.

Reakcie vrahov a ich morálnych spolupáchateľov boli a sú rôzne. Konštatujem, že ani príklad Martina Hanusa ich, žiaľ, neprinútil kapitulovať pred majestátom pravdy.

Materiál s váhou historického dôkazu

Vrahovia a ich mediálni spojenci ma pri tejto príležitosti zasypali spŕškou invektív. Nestalo sa tak prvýkrát a nebol som ani prvým, voči komu sa toho dopustili. Nebudem im oplácať rovnakou mincou.

Slušný človek nikdy nemôže klesnúť na ich úroveň. Slušný sudca už vôbec nie. Naopak, namiesto toho ponúkam čitateľom na preštudovanie záznamy z operatívneho rozpracovania vrahov Ľudmily Cervanovej v rámci kriminalistických operácií Kamera a Uzol.

V čase ich vzniku išlo o pomocné zistenia. Nemali váhu dôkazov, ale umožňovali vyšetrovateľom stanoviť správnu taktiku vyšetrovania. V súčasnosti ide o dôležitý študijný materiál s váhou historického dôkazu.

Operatívne záznamy z akcie Kamera boli získané prostredníctvom spolupracujúcich osôb (agentov) a aj priamym odpočúvaním ciel, na ktorých boli vrahovia umiestnení v priebehu väzobného trestného stíhania. Všetky informácie získané týmito prostriedkami boli takto dvojmo overované.

Napríklad ak agent odstúpil poznatok o tom, ako chce obvinený klamať počas pripravovaného výsluchu, bola táto informácia overovaná aj priamym odpočúvaním cely. Zvlášť ilustratívny je z tohto pohľadu záznam z 26. 6. 1981, dotýkajúci sa Romana Brázdu, umiestneného na cele číslo 164.

K hodnote takto získaných poznatkov je potrebné dodať, že v priebehu vyšetrovania a neskôr aj hlavného pojednávania sa vždy potvrdili. Buď formou, alebo obsahom obhajobnej argumentácie obvinených, respektíve konaním ich rodinných príslušníkov a svedkov, zabezpečujúcich páchateľom falošné alibi.

Tieto operatívne poznatky však neboli súčasťou vyšetrovacieho ani súdneho spisu a keby sudca Štefan Michálik v dostatočnom rozsahu odôvodnil definitívny rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v kauze Cervanová, nevznikla by rovnomenná dvojdielna kniha a neboli by zverejnené ani operatívne záznamy.

V akcii Uzol bol zhromaždený materiál v rozsahu 718 listov. Akcia Kamera obsahovala 1268 listov a jej prílohu tvorilo 1082 strán, jej súčasťou boli tri kartotéky s 4358 evidenčnými kartami a štyrmi magnetofónovými páskami.

Treba iba dodať, že išlo a stále ide o štandardné metódy operatívnej činnosti polície, či už v minulosti, alebo v súčasnosti, či už u nás, alebo kdekoľvek inde na svete. Bez nich by nedošlo ani k usvedčeniu a odsúdeniu prevažnej väčšiny členov zločineckých skupín pôsobiacich na Slovensku, vrátane ich najvyšších „bossov“.

V nasledujúcom texte a jeho druhom pokračovaní uvádzam krátke komentáre k záznamom, ktoré sa dotýkajú jednotlivých aktérov prípadu zavraždenej Ľudmily Cervanovej.

Miloš Kocúr

Zo záznamov o správaní sa Miloša Kocúra jednoznačne vyplýva, že si bol vedomý viny, a preto sa obával uloženia trestu smrti, ktorý požadovala obžaloba. S uložením trestu vo výmere 24 rokov bol preto mimoriadne spokojný.

Pri čítaní dokumentov vychádza najavo, že iniciátor únosu a znásilnenia vkladal extrémne nádeje do falošného alibi. Kocúrovi ho mala zabezpečiť jeho sestra Dagmar Luprichová prostredníctvom krivého svedectva o tom, že v čase vraždy 9. 7. 1976 sa bol s ňou a ďalšími osobami kúpať v Ivanke pri Nitre.

Akcia Kamera potvrdila aj to, že Kocúr sa pripravoval na to, že prostredníctvom advokáta spochybní svoje priznanie z prípravného konania klamstvom o tom, že konal pod nátlakom polície.

Milan Andrášik

Akcia Kamera v plnom rozsahu potvrdila závery znalca z odboru psychológie Doc. Gejzu Dobrotku, že v prípade Andrášika ide o abnormnú, citovo sploštenú osobnosť, v ktorej dominujú pudové a posesívne motívy konania. Záznamy v plnej nahote poukazujú na to, že tento vrah si chcel zachrániť kožu doslova za každú cenu – bez ohľadu na záujmy manželky a syna, ako aj spoluobvinených kamarátov.

V úsilí vyhnúť sa trestu sa spoliehal na stranícke a štátne konexie svojho otca Michala Andrášika, podpredsedu kontrolnej a revíznej komisie Okresného výboru KSS v Nitre.

Kamera usvedčuje Andrášika, že už v roku 1978 pred kriminalistami označil za potenciálneho vraha svojho kamaráta a spolupáchateľa Romana Brázdu. Bez ohľadu na záujmy ostatných kamarátov v spolupráci s Františkom Čermanom nahovorili sestry Cohenové z Francúzska, aby im potvrdili falošné alibi.

Na ich krivé svedectvo sa Andrášik mimoriadne spoliehal a operatívne záznamy to v plnej miere potvrdzujú. A ich pravdivosť bola preukázaná aj priebehom Andrášikovej obhajoby.

Záznam mimoriadneho významu nesie dátum 12. 7. 1982. Uvádza sa v ňom, že Andrášik dopredu vedel o tom, že svedkyňa Viera Zimáková zmení na hlavnom pojednávaní výpoveď. Tento poznatok sa potvrdil 23. 8. 1982, keď pred súdom uviedla, že nemohla byť svedkom vraždy, pretože bola na splave. Dovtedy (naposledy vo výpovedi z 29. 10. 1981) usvedčovala páchateľov.

Rovnako je dôležitý záznam z 1. 9. 1982. Vyplýva z neho, že Andrášika nadmieru rozhnevala neschopnosť Francúzok v denníku správne vyznačiť deň, na ktorý spolu s Čermanom potrebovali alibi.

Záznam z toho istého dňa usvedčuje tohto páchateľa, že si želal likvidáciu svedka, ktorý bol svedkom únosu Ľudmily Cervanovej. Išlo o Igora Urbánka, otec ktorého bol v Nitre šéfom Milexu.

Andrášikov otec sa najskôr usiloval svedkovho otca ovplyvňovať v prospech svojho syna, neskôr zariadil, aby bol Urbánek starší zbavený funkcie a páchateľova matka Jolana Andrášiková mu písala anonymné výhražné listy.

Roman Brázda

V prípade Romana Brázdu sa najlepšie preukázala sila potvrdzovania agentúrne získanej informácie prostredníctvom priameho odpočúvania cely, čo dokumentuje záznam z 26. 6. 1981, v ktorom označil vyšetrovateľov za majstrov svojho remesla.

Záznamy preukazujú, že Brázda spočiatku všetko popieral, pretože sa držal pôvodnej dohody páchateľov. Bola založená na tom, že kto prehovorí, toho ostatní zlikvidujú. Brázda bol prekvapený, že vyšetrovatelia ovládajú detaily priebehu trestného činu. Mal podozrenie, že tieto informácie majú vďaka svedkyni Viere Zimákovej.

Neskôr pochopil, že nemá význam zatĺkať, a preto od 3. 7. 1981 vypovedal pravdu, aj keď s ohľadom na odstup času si na niektoré veci nespomínal.

Akcia Kamera ukázala, že Brázda uvažoval aj o tom, že bude vypovedať o ďalších prípadoch znásilnenia, na ktorých mal podiel Milan Andrášik. Poukázal na to, že rodičia tohto spoluobvineného vedeli od začiatku o tom, do čoho sa namočil ich syn.

Brázda v tejto súvislosti naznačil, že ovplyvňovali príslušné orgány, čo vysvetľuje výrazný časový odstup od spáchania skutku po zadržanie páchateľov.

Záznam zo 7. 7. 1981 potvrdzuje, že advokát JUDr. Zoltán Škrovina sa na základe intervencií rodiny Andrášikovcov usiloval brzdiť ochotu svojho klienta Brázdu priznávať sa k trestnej činnosti a usvedčovať spolupáchateľov.

Pri dokumentovaní správania Romana Brázdu bolo potvrdené, že to bol on, kto zachránil Vieru Zimákovú, ktorú chceli ostatní páchatelia ako nepohodlnú svedkyňu na podnet Stanislava Dúbravického zlikvidovať. Brázda sa jej zastal a zaručil sa za jej mlčanie. Dúbravický neskôr spolupáchateľom vyčítal, že ponechať Zimákovú nažive, bola chyba.

Záverom dávam čitateľom do pozornosti záznam zo 7. júla 1981, v ktorom sa Brázda vyjadroval aj k ďalšej trestnej činnosti Pavla Beďača. Ten napokon sám vo svojom výsluchu z 11. 8.1981 potvrdil, že od roku 1976 do roku 1980 postupne vlastnil celkovo päť motorových vozidiel (motorové vozidlo použité pri vražde Ľudmily Cervanovej mal evidované na svojho bratranca Štefana Fusku) a jeho otec ďalšie tri motorové vozidlá, okrem iných aj AUDI 100. Pavol Beďač pritom od 1974 do 1979 študoval na Strojníckej fakulte Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave.

Stanislav Dúbravický

Kamera zaznamenala, že s trestom odňatia slobody vo výmere 18 rokov bol s ohľadom na okolnosti veľmi spokojný. Zo záznamu 27. 7. 1982 vyplýva, že keby vypovedal o ďalších prípadoch, keď sa dopustili znásilnenia, tak naozaj dostanú „kravatu“, čo bolo slangové označenie pre trest smrti obesením.

Pokračovanie uverejníme v najbližších dňoch

 

Záznamy z akcie Kamera

 

Milan Andrášik

 

 

Roman Brázda

 

Stanislav Dúbravický

 

Miloš Kocúr

Diskusia pod týmto blogom bola 8.9.2017 uzavretá pre opakované vytváranie falošných profilov.