Ukradnuté alibi
Pokračovanie.
Ak mám zverejniť, ako sa vyrábali „svedkovia“, musím svoje rozprávanie odkloniť do prostredia, bez ktorého by sa nič podobné nebolo nikdy udialo. Tým miestom bola Väznica MS SSR nachádzajúca sa v objekte Justičného paláca v Bratislave.
Využívanie väzňov v operatívnej činnosti, v presne stanovených podmienkach, ale výlučne so súhlasom súdu, bolo v Slovenskej republike podľa mojich vedomostí uzákonené až po roku 1992.
V roku 2017 sudca Kliment v denníku Postoj reagoval na nezákonnosti, bezprávie a na zneužívanie väzňov v ČSSR. Na jasne zadefinovanú otázku odpovedal vyhýbavo a dezinformačne. Používanie nezákonných praktík a násilia, páchané na ľuďoch v rokoch 1981-9 relativizuje, pričom ho vysvetľuje súčasne platnou legislatívou. Tá však v minulosti neplatila. Jeho vysvetlenie je preto krajne neseriózne.
Sudca Najvyššieho súdu SR JUDr. Juraj Kliment vo svojom prejave pre denník Postoj uviedol, že spôsoby, akými boli zneužívaní väzni t.j. úplne cudzí ľudia, nachádzajúci sa vo väznici Justičného paláca, sú všade vo svete úplne bežné. Áno, je to možné. Ale neplatilo to v ČSSR v rokoch 1981-9. Nasadiť na niekoho sadistu, nakŕmiť ho sračkami a s použitím násilia donútiť k doznaniu nie je bežná operatívna „kombinácia“, ale dobový zločin komunizmu – organizovaný zločin páchaný za mrežami vtedajšej väznice Ministerstva spravodlivosti. Nie pod kontrolou komunistického súdu, ale dnes už aj toho „demokratického“ – tak svoju prítomnosť na krágľovačke v Kauze Cervanová vyhodnotil aj sudca Kliment. Sudca Kliment zrejme nestihol spracovať, v akom kontexte mu bola otázka novinára položená.
Polopravda nie je pravdou a trestný sudca Kliment by o tom mal čosi aj vedieť. Ale v tomto prípade je polopravda Klimenta, cez prizmu môjho videnia a spôsobených následkov účelové, hanebné a neospravedlniteľné klamstvo. Nejedná sa tu predsa o lož nejakého mukla, ale výpoveď sudcu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.
Sudca Kliment vo svojej výpovedi zverejnenej v denníku Postoj dňa 23.04.2017 klame. Zneužívanie väzňov na získavanie doznaní od iných väzňov bolo v Československej socialistickej republike v rokoch 1981-3 prísne zakázané, neprípustné a protiústavné!
Nad všetky pochybnosti je preukázané, že nezákonné praktiky nasadenia väzňov sa vo vyšetrovaní Kauzy Cervanová v rokoch 1981-3 objavujú a dnes lživo interpretujú ako zákonné.
Československá socialistická republika bola v roku 1981 totalitným nesvojprávnym štátom. Formou tzv. demokratického centralizmu bola jej moc koncentrovaná do rúk len niekoľkých osôb – politbyra KSČ. Politický systém, v ktorom sme žili bol veľmi podobný tomu dnes zavedenému v socialistickom Vietname. Príslušníci všetkých ozbrojených zložiek – medzi ne nepochybne patrila aj väzenská stráž – boli vlastne žoldniermi vládnucich elít a súčasťou ich represívneho aparátu. Zločiny proti ľudskosti boli samozrejmosťou a systémovou výbavou každej diktatúry, teda aj diktatúry proletariátu. Páchali sa vo svete aj u nás vždy a výlučne proti vlastnému národu.
Bol som na vojenčine. Povinne a kolektívne som zložil vojenskú prísahu. Spočívala v nastolení mlčanlivosti. Akej mlčanlivosti? Základnou mantrou vojenskej prípravy bolo školenie ako ľudí zabíjať. Ako a čím nám vysvetľovali technici. Ale koho a prečo? To nám natláčali do hláv politrúci. Žili sme vo veľmi podivnej „demokracii“, keď jedinú záruku navonok prezentovanej čistoty štátu predstavovala mlčanlivosť pod výstrahami a dopadom represie. Deklarovanú „čistotu“ ČSSR popisujem v 2. časti môjho svedectva.
Mlčanlivosťou a anonymitou boli tváre tvorcov a vykonávateľov Kauzy Cervanová zahalené aj v tajnom procese v rokoch 1982-3. Historicky to bol jediný proces v povojnovej Európe, kde za vraždu odsúdili 8 osôb, vrátane neposlušného „korunného“ svedka bez toho, aby bola čo len vypočutá ich obrana a overené alibi.
Nebol to len prípad pani MUDr. Zimákovej pod dohľadom Valašíka s výkonom Mráza. Pokiaľ sa ďalšie alibi objavili, znehodnotil ich priamo súd, ako sa to stalo v prípade Kocúra, alebo ho ukradli a zatajili, ako sa to stalo v prípade Dubravického.
Približne pred 5 rokmi.
Akýsi utrápený zúfalec, navrátivší pred 25 rokmi z basy, kde stratil celých 10 rokov svojho života, už po niekoľký krát obracia hore nohami archívy firmy niekdajšieho Potravinostavu so sídlom vo Zvolene. Povraz jeho šibenice kedysi pretrhla a vlastným životom zaplatila akási mladá lekárka z Nitry, na ktorú si dnes, okrem Hanusa, Tótha a Klimenta, už málokto spomenie. Stále sa sem vracia a znova a znova listuje a hľadá vysvetlenie, prečo sa osobné zložky všetkých robotníkov v archíve zachovali, len tá jeho chýba.
Čudujte sa svetu, zrazu sa objavila. Akoby z neba spadla . 30 rokov bola ukrývaná v Kaniciach! Štátom platení sluhovia ju kedysi zo spisu ukradli a pred súdmi zatajili! Práve preto, že bol dňa 09.07.1976 v práci a stazka a pracovný výkaz sú nezvratným dôkazom jeho alibi. Nemohol byť teda členom posádky Brázdovho auta smerujúceho v dopoľudňajších hodinách do Bratislavy.
To sa však do konceptu Pálku a Pješčaka nehodilo. Oni potrebovali vraha! Takého, čo hovoril plynulou francúzštinou a poznal aj ostatných. Aj napriek tomu, že vedeli, že bol v ten deň v práci a nie v Bratislave. Rozumiete? Slovenské súdy odsúdili Stanislava Dubravického v roku 1982-3 k mimoriadnemu trestu odňatia slobody na 18 rokov straty slobody, pretože nemal alibi. Ale on to alibi nielenže mal, ale dodnes aj má !!! 18 ročný trest straty slobody bol v tom čase náhradou namiesto trestu smrti, nakoľko horná hranica trestnej sadzby za vraždu bola 15 rokov.
Ale ako je možné, že tento pokus úkladnej, eštebáckej vraždy a vykonštruovaného a dokonaného justičného zločinu v archívoch sudca Kliment s Petrom Tóthom a Hanusom neobjavili? Ako je možné, že tam nič nevideli ani nenašli? Ako je možné, že „nezávislý a demokratický sudca“ sa spolčuje práve s takými, čo súdy klamú, dezinformujú? V tomto prípade to nie sú len Pálka s Pješčakom, ale dnes už aj Peter Tóth – bývalý SIS-kár! To koho tu vlastne chráni a s kým sa tu spolčuje sudca Kliment? Nie je povinný súčasné zatajenie Dubravického alibi, celé desiatky rokov prísne zatajované, dnes aj patrične vysvetliť?
Ani v tomto prípade nie je dnes zaujímavé, či právne relevantné, či Dubravického alibi kedysi ukradol Eduard Pálka, alebo Ivan Noška – jeho niekdajší poskok na povel. Dnes ma zaujíma, ako na objavené alibi budú reagovať súdy, minister spravodlivosti SR a súdna rada NS SR.
Podpis „profíka“ Nošku nenesie len ukradnutá a zatajená výpoveď Dubravického, kde popisuje aj svoju prítomnosť v práci (vzdialenej od Bratislavy 200 km). Meno Nošku sa objavuje aj v úradnom zázname nezdareného ukladania ploštíc do Čermanovho bytu. Rovnako sa objavuje na príprave podhodenia kľúčov nájdených pri lúpežnom prepade akejsi kotolne vo Vrútkach. Nález v Kaniciach je čiastočne šifrovaný a opäť nesie príznaky organizovaného zločinu „zvláštní skupiny“.
Pokračujem. V roku 1982 bolo všetko utajené a kontrolované za zatvorenými dverami, aby sa verejnosť nedozvedela, čo sa za nimi odohráva. Vstupenky na proces malo len 14 ľudí – rodine každého obžalovaného boli zaslané dve.
Hoci rozsudok Najvyššieho federálneho súdu ČSFR poukazuje len na 73 vážnych pochybení, v skutočnosti sa ich tam nachádza niekoľkonásobok. Senát NS ČSFR v tom čase ani len netušil, kto boli Pálka s Pješčakom, kto bol doc. Dobrotka a ako sa renomovaní súdni znalci neskôr zdebaklovali, keď svoj vlastný súdnopatologický nález vysvetľovali ináč, než ho zadefinovali a napísali. Federálny súd nemal taktiež žiadnu vedomosť, čo všetko sa zatajilo a poskrývalo v Kaniciach a v Levoči. Pritom len jedna jediná spochybniteľná otázka bola dôvodom na zrušenie všetkých rozsudkov slovenských súdov.
Pri prepúšťaní z výkonu trestu po takmer siedmich rokoch mi boli v Leopoldove predložené k podpisu akési lajstrá, ktorými som sa mal zaviazať k mlčanlivosti. O všetkom, s čím a s kým som sa od 14.07.1981 za mrežami stretol, čo som počul, videl a čoho som bol svedkom. Odmietol som, nič som nepodpísal a z basy ma neprepustili, ale s krikom vyhodili.
So „zervanovským“ pozdravom a výstrahou……vraj sa ešte stretneme…. (!!!)(???)
Som si teda vedomý, že žiaden zákon svojim svedectvom dnes neporuším.
Ukradnutý a uzatvorený svet budovateľov komunizmu predstavoval najmä boj proti špiónom, štváčom z CIA, z FBI a vnútornému nepriateľovi. Nakoľko organizovaný disent na Slovensku neexistoval a z klietky obšancovanej 380-voltovým napätím nebolo ani čo, ani komu donášať, fabrikovali sa tu nezmysly. A utópie zodpovedajúce mysleniu žiakov nižších ročníkov základných škôl. Pokiaľ v Českej republike disidentov do exilu vyháňali, na Slovensku príslušníci Štátnej bezpečnosti nemali do čoho zaťať. Aby preukázali svoju užitočnosť, domnelých nepriateľov si vyrábali, kriminalizovali a zatvárali do lágrov. Pôsobnosť Verejnej bezpečnosti tu preberala Štátna a tú za mrežami zastupovala Vnútorná ochrana väznice a jej agentúra. Jej cieľom bolo už konkrétne spracovanie ustanovených osôb. Bolo spojené s výrobou ich obvinení a pokiaľ sa to nepodarilo, z nasadených muklov sa neskôr stávali svedkovia pred pripravenými súdmi. Rímsko-katolíckych kňazov tu generovali na sexuálnych zvrhlíkov, normálnych občanov na podvodníkov a zlodejov a tam kde sa žiaden dôkaz zodpovedajúci aspoň možnej pravdepodobnosti nepodarilo ustanoviť (bolo to napr. včlenenie Dubravického do nikdy neexistujúcej skupiny študentov, ktorí sa s ním ani nestretávali, ani nekamarátili) spracovanie prebiehalo podľa Vyšinského princípov. Nastolenou požiadavkou komunistických prokurátorov a „ich sudcov“ boli doznania. Kauza Cervanová tu verne kopíruje ktorýkoľvek z procesov päťdesiatych rokov.
Nasadenie väzenskej agentúry v Kauze Cervanová po prvý raz z oficiálnych miest verejne potvrdil JUDr. Juraj Kliment, „sudca“ Najvyššieho súdu SR. Priznal, že existovala, veľmi zľahka popísal jej činnosť a váhou osobnosti sudcu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa postavil na stranu obhajoby výsad, práv a nedotknuteľnosti vrahov Štátnej bezpečnosti. Zneužívanie ich postavenia beztrestne obhajuje do dnešných dní aj napriek prijatým ponovembrovým uzneseniam a zákonom. Legitimizuje nezákonnosti, hrubé, neľudské a ponižujúce zaobchádzanie a to najhrubšie šliapanie po ľudských právach. V denníku Postoj zverejnil mená kolaborantov „zvláštní skupiny“ za múrmi väzníc.
Volali sa npor. Michal Zervan a kpt. Kamil Čapkovič. Ten prvý bol starší referent vnútornej ochrany, ten druhý náčelníkom väznice. Píšem o väznici Ministerstva spravodlivosti Slovenskej socialistickej republiky situovanej v bratislavskom Justičnom paláci.
Nakoľko „sudca“ Kliment túto tému načal, ochotne ju za neho dokončím. Učiním tak nielen z vlastnej, vnútornej a dnes už možno aj historickej povinnosti, ale aj z úcty voči obetiam komunistickej zvole socialistického Československa.
Vnútorná ochrana väznice bola spravodajsko-represívnym orgánom, ktorý mal brániť páchaniu trestnej činnosti vo vnútri väznice. Bola to v podstate vnútorná väzenská polícia, ale súčasne aj jej spravodajská služba. Tá mala v prostredí väznice, okrem jasne zadaných úkolov odhaľovať aj tzv. latentnú kriminalitu – doposiaľ neobjasnenú trestnú činnosť. Navonok prezentovaný účel mal nepochybne svoj zmysel i logiku, veď zločinci vo výkone trestu boli trestaní len za to, čo sa im pred súdmi dokázalo a to nemuselo byť vždy v rovnováhe s tým, čo reálne napáchali. Nezákonný systém pracoval na základe tzv. smerníc, interných predpisov a podzákonných noriem. Interné predpisy neboli ničím iným, než vnútorným poriadkom štátu v štáte, ktorého sa povinnosti dodržiavania zákonov, ľudských práv a občianskych slobôd vôbec nedotýkali. V interných predpisoch bol zapracovaný aj skrytý, izolovaný a nekontrolovateľný svet organizovaného zločinu páchaného vo vnútri väznice. Inštitúcie, ktorá bola pôvodne konštituovaná s cieľom spoločnosť chrániť, nie ju bezprecedentným spôsobom a šliapaním po ľudských právach decimovať a rozkladať jej vedomie.
Vnútorná ochrana bola súčasťou Štátnej bezpečnosti úradujúcej vo vnútri väznice. Jej kolaborantov a agentov sa neobávali len väzni, ale aj radoví príslušníci v zbore – slušní občania, činní v deprimujúcom prostredí z núdze. Každý odpracovaný rok „odsedeli“ tretinu svojho bytia nevinne, aby mohli zaplatiť účty a uživiť rodiny. Predstavovali cca 95% stavu. Paušálnu mlčanlivosť tu nepredstavovali samozrejmosti, ako nedovolený styk s vonkajším okolím a pod., ale brutálne zaobchádzanie s väzňami. A to nebolo vecou zboru väzenskej stráže, ale systémovým prvkom a všeobecným nariadením.
Pokračovanie nabudúce.
Pavel Beďač – obeť justičného zločinu
Moje predošlé blogy:
Kauza Cervanová, 1. časť – Zglejené bratstvo Petra Tótha
Kauza Cervanová, 2. časť – Obludné zločiny Štátnej bezpečnosti
Kauza Cervanová, 3. časť – V cele predbežného zadržania
Kauza Cervanová, 4. časť – Teror na XII. správe MV