K široko medializovanému prípadu únosu, znásilnenia a vraždy medičky Ľudmily Cervanovej z júla 1976 sme sa už nechceli vrátiť. Odsúdení Nitrania si tresty dávno odsedeli, tak načo ďalej víriť vášne? Zmeniť naše mlčanie mohli iba nové dôležité skutočnosti. Tu sú.

Môže byť počasie v inkriminovaný deň rozhodujúcim faktorom pri dokazovaní? Samozrejme – ak je vyšetrovanie a súdne konanie precízne. Zdá sa, že v tomto prípade nebolo.

Zamerajme sa teraz iba na počasie, aké bolo na strednom toku rieky Hron 9. júla 1976.

V skratke: kľúčovou svedkyňou prípadu bola Viera Zimáková (neskôr Vozárová). Pred vyšetrovateľmi od roku 1980, aj v prípravnom konaní pred súdom viackrát priznala a potom poprela svoju účasť na čine ako vynútenú. Slovenské súdy uverili tomu prvému, jej priznaniu. Rozsudok trojčlenného senátu Najvyššieho súdu pod vedením sudcu Štefana Michalíka v roku 2006 hovorí o „ucelenej reťazi dôkazov“, ktorú sotva niečo môže narušiť.

Aká je teda táto „reťaz“ v prípade bez priamych dôkazov, ktorý je založený na výpovediach, svedectvách a doznaniach?

Splav na Hrone

Keď Zimákovú začali štyri roky po čine vypočúvať, nevedela si, podobne ako ostatní v tomto prípade, spočiatku spomenúť, kde presne bola a čo robila 9. júla 1976, keď Cervanová z diskotéky na internáte v Mlynskej doline v Bratislave zmizla. Až neskôr si uvedomila, že v čase od 7. do 16. júla bola s 34 spolužiakmi z vysokej školy na splave na Hrone. Doniesla vyšetrovateľovi a prokurátorovi dokument zo študijného oddelenia. Ako alibi to nestačilo.

Orgány činné v trestnom konaní síce splav ako fakt uznali, presvedčili ju však, že z miesta vzdialeného asi 170 kilometrov od Bratislavy v inkriminovanom čase tajne, nikým nepozorovaná, odišla stopom, bola pri únose, znásilnení aj vražde – a potom, na druhý deň nadránom, sa k spolužiakom do stanu na splav (opäť nepozorovane) vrátila.

Sci-fi? Nie, jadro oficiálnej, súdmi uzavretej verzie skutku. Znie to zvláštne, až neuveriteľne, ale povedzme, že sa to mohlo takto stať. Čo nám ale hovorí konfrontácia tejto verzie s dokumentmi súdov, ktoré prípad uzavreli ako vraždu spáchanú Nitranmi?

Inak, o splave ako kľúčovom alibi vypovedá aj list matky Viery Zimákovej, ktorý napísala prezidentovi Gustávovi Husákovi a je jednou z príloh tohto článku.

Búrka, Hron, bozk, facka

Účastníci splavu ako svedkovia pred okresným súdom v rokoch 1981 až 1982 v prípade Cervanová (oficiálne prípad Kocúr a spol.) nevypovedali – neprizvali ich.

Iné to bolo pred krajským súdom v rokoch  2003 až 2004. Jeden za druhým účastníci splavu vypovedali veľmi podobne. Nevšimli si, že by Viera Zimáková zo stanového tábora v Revišťskom Podzámčí odišla, a to ani so súhlasom vedúceho splavu, ani tajne. Na otázku súdu, či pripúšťajú, že mohla odísť, odpovedali, že pripúšťajú.

No ešte raz: neexistuje jediné svedectvo, že Zimáková odišla na diskotéku do Bratislavy.

Až doteraz sa pritom akosi opomína, že vo februári 1983 bol ešte jeden súd. Senát vedený Emilom Jurkovičom odsúdil Zimákovú za krivú výpoveď na dvaapolročný trest väzenia. A práve na hlavnom pojednávaní 18. 2. 1983 vypovedali, oveľa podrobnejšie ako na súde v prípade Cervanová v rokoch 1981 až 1982, dvaja bývalí medici, účastníci splavu. Je to zásadné a pritom ignorované svedectvo.

Svedok Dr. Pavol M. vypovedá (v zhode so svojou výpoveďou v prípravnom konaní), že na tretí deň, po úvodnom výcviku, sa začalo samotné splavovanie – bol to piatok 9. 7. 1976 – čo je deň, keď bola unesená Ľudmila Cervanová.

Svedok uvádza: „V tento deň nás zastihla búrka, boli sme premáčaní a zastavili sme sa. Stanovali sme blízko obce Zenica (v skutočnosti ide o Bzenicu pri Revišťskom Podzámčí, pozn. autora). Pamätám si, že som išiel večer s Ladislavom K. do tejto obce do hostinca na diskotéku, potom sme sa  vrátili do tábora.“ Svedok ďalej vypovedá, že diskotéka sa nekonala a vrátili sa teda z hostinca do tábora: „V kratšom časovom odstupe sme sa pridružili k partii, ktorá sedela pri provizórne zhotovenom stole, v tejto spoločnosti bola aj Zimáková. Chcel som Zimákovú pobozkať a dostal som od nej facku.“

Všimnime si päť podstatných skutočností, ktoré si aj po siedmich rokoch svedok pamätá: búrka – hostinec – návrat do tábora – pokus pobozkať Zimákovú – facka od nej.

V zhode s tým vypovedá vo februári 1983 aj druhý svedok Ladislav K. Aj on hovorí, že ich poobede na Hrone zachytila búrka, spomína „tábor v nejakom Podzámčí proti dedinke Bzenica“ a čo je zásadné – hovorí o prítomnosti Zimákovej pri táboráku večer v Bzenici (v skutočnosti ide o tábor v Revišťskom Podzámčí neďaleko Bzenice, pozn. autora), keď sa spolu s Pavlom M. vrátili z krčmy. „Pamätám si preto, že sme sedeli na improvizovanej lavičke pri táboráku a táto sa nám prevrhla. Viem, že Zimáková mala na sebe zapožičanú vetrovku,“ dodáva svedok Ladislav K.

Zhrnuté: obaja vypočutí svedkovia na súde vo februári 1983 vypovedajú zhodne, že v deň, keď bola búrka, boli s Vierou Zimákovou na splave.

Záznamy SHMÚ ako dôkaz

Ako vieme, že ide o piatok 9. 7. 1976? Jednoducho. Preukazujú to záznamy z vtedy novej meracej stanice Slovenského hydrometeorologického ústavu (SHMÚ) vzdialenej asi 20 kilometrov od miesta táboriska na splave.

Denník N ich má k dispozícii, nikto sa o tieto záznamy doteraz nezaujímal.

Presné záznamy (nie predpovede) počasia, uvádzajú, že búrka (a zrážky) boli iba v piatok 9. júla 1976 poobede od 15.15 do 16.45 h – nepršalo štyri dni predtým, ani dva dni potom. A búrku v ten deň zaznamenali aj tri vzdialenejšie meteorologické stanice – a nezaznamenali ju niekoľko dní predtým a ani dva dni potom.

Aj keď účastníci splavu ostali v táborisku aj v sobotu 10. júla (išli na kúpalisko vo Vyhniach), nemohli si svedkovia tieto dva dni spliesť, búrka bola totiž iba v piatok.

Búrka v piatok 9. 7. 1976, hoci v inej časti Slovenska, sa objavila aj na krajskom súde v prípade Cervanová v rokoch 2003 až 2004. Viacerí svedkovia jedného z odsúdených Nitranov, Miloša Kocúra, vypovedali, že počas búrky začiatkom júla sa s nimi kúpal na bagrovisku v Ivanke pri Nitre. Súd ich svedectvá neuznal s odôvodnením údajnej predpojatosti, keďže medzi svedkami bola aj Kocúrova sestra a jej manžel.

Svedectvá o búrke v prípade Zimáková nemožno takto zmiesť zo stola – Pavol M. ani Ladislav K. nie sú Zimákovej príbuzní.

Záznam SHMÚ zo stanice 20 km od splavu z júla 1976 s búrkou 9. júla

Ignorované rozpory

Čo je pozoruhodné, o záznamy SHMÚ o počasí pri Hrone v inkriminovaný deň a dni okolo neho sa doteraz súdy nezaujímali. SHMÚ vypracoval pre potreby súdu iba správu o počasí v tom čase v Bratislave, kde bola Cervanová unesená.

Ani obhajca odsúdených Nitranov Allan Böhm si nepamätá, že by bolo počasie predmetom skúmania či dokazovania. „Vo všeobecnosti sa len z výpovedí svedkov vedelo, že v ten deň boli búrky a dážď ako v Bratislave, tak aj na väčšine Slovenska. Dokumenty zo SHMÚ obhajoba v tomto konaní nežiadala. Bralo sa to teda ako fakt bez potreby túto skutočnosť dokazovať,“ hovorí obhajca.

Dôležitý je pritom nielen jeden deň, 9. 7. 1976, ale aj dni naokolo.

Obhajca Böhm nemal v čase súdu v prípade Cervanová po roku 1989, keď federálny najvyšší súd vrátil s desiatkami rozporov a pochybení v dokazovaní, k dispozícii výpovede účastníkov splavu z osobitného trestného konania so Zimákovou v roku 1983. O fakte, že ani jeden účastník splavu odchod Zimákovej od Hrona do Bratislavy nepotvrdil, obhajca uvádza: „Tieto výpovede boli vykonané pod hrozbou, pričom všetci svedkovia vychádzali z informácie vyšetrovateľa, že pokiaľ budú chcieť potvrdiť účasť Zimákovej na splave v túto noc, budú tiež stíhaní, pretože polícia aj súdy dobre vedia, že bola vtedy v Bratislave. Tomu aj zodpovedali všetky tieto (bezpredmetné) výpovede.“

Zopakujme si, čo sa tu stalo a ako teda vyzerá podľa našich súdov „ucelená reťaz dôkazov“.

Zimáková sa viackrát priznala a viackrát to aj poprela. Súdy z neznámych príčin považujú za relevantné jej doznanie, pričom všetko ostatné, aj výpovede svedkov na súde o jej alibi, ignorujú.

Platí tu logická postupnosť. Ak bola v piatok 9. 7. 1976 počas búrky a po nej Zimáková so spolužiakmi pri Hrone, nemohla byť v tom istom čase 170 kilometrov odtiaľ v Bratislave na diskotéke, kde Cervanovú uniesli.

Ak by nebola v Bratislave, nemohla byť kľúčovou svedkyňou prípadu.

„Najvyšší súd sa nemôže vyjadrovať k hypotetickým dôkazom v živých ani v právoplatne skončených veciach,“ odpísali z Najvyššieho súdu.

Záznam SHMÚ – búrky v júli 1976 aj na neďalekých staniciach Sliač, Bzovík či Nový Tekov

List matky Viery Zimákovej Gustávovi Husákovi