Máloktorý prípad na Slovensku natoľko rozdeľuje spoločnosť ako vražda medičky Ľudmily Cervanovej, ktorá sa stala v júli 1976.

Pochybnosti okolo vyšetrovania vraždy Ľudmily Cervanovej a súdneho konania pretrvávajú dodnes. Dokonca pochybnosti netaja, respektíve netajili ani tí, ktorí priamo zodpovedali za vyšetrovanie.

Ešte je predčasné povedať pravdu

Autorka tohto článku o prípade chcela hovoriť v exkluzívnom krátkom rozhovore aj s Jánom Pješčakóm, ktorý koncom sedemdesiatych a osemdesiatych rokov stál na najvyšších miestach ministerstva vnútra, spravodlivosti, či prokuratúry.

Na otázku, ako sa pozerá na prípad Cervanová, sa začiatkom marca 2005 vyjadril takto: „Myslím, že je ešte predčasné hovoriť pravdu.“

Svoje tvrdenie ďalej nevysvetlil. Žiaľ, už ho ani nevysvetlí, keďže v máji 2015 zomrel.

Dva vyšetrovacie spisy jednej vraždy

Len si pripomeňme, že 14. júla 1976 sa v potoku v Kráľovej pri Senci našla mŕtvola ženy, ktorú neskôr identifikovali ako dvadsaťročnú medičku Ľudmilu Cervanovú. Po prvých výsluchoch polícia obvinila z vraždy päťbojára Jána Hrmu, dokonca ho aj uväznila. Neskôr ale Hrmovi potvrdil alibi blízky príbuzný vtedajšieho generálneho tajomníka Gustáva Husáka, tak ho prepustili.

V roku 1977 bolo pre nedostatok dôkazov vyšetrovanie prerušené, neskôr sa ho ujal plukovník Eduard Pálka, ktorý si podľa doterajších zistení vytvoril vlastnú verziu zavraždenia Cervanovej, keďže z veľkej väčšiny v nej figurovali noví svedkovia a noví obvinení.

V čase Pálkovho nástupu sa totiž 8 000 strán listinných dôkazov uložilo do archívu ministerstva vnútra v Levoči pod názvom kauza Hrmo a vytvoril sa nový vyšetrovací spis.

Vytvorenie dvoch spisov v rámci vyšetrovania tej istej vraždy je podľa právnikov celkom v rozpore s férovým postupom. Podľa bývalého vyšetrovateľa Petra Vačoka sa v roku 2005 prijala vyhláška, ktorá výslovne nariaďuje, aby v jednej trestnej veci vznikol len jeden spis

„Všetky písomnosti, ktoré sa vzťahujú na tú istú vyšetrovanú vec, tvoria vyšetrovací spis, ktorý sa zakladá po po prijatí prvého podania, respektíve úkonu vo veci,“ píše sa vo vyhláške.

Vačok pre aktuality.sk zdôraznil, že takto sa postupovalo aj v minulosti. „V roku 1976 síce nebola táto vyhláška, ale určite jedna vyšetrovacia vec bola evidovaná pod jedným číslom vyšetrovacieho spisu,“ zdôraznil Vačok.

Rôzni svedkovia, rôzne verzie

Z archívneho materiálu nájdeného v Levoči vyplýva, že v lete 1976, teda bezprostredne po nájdení mŕtvoly, polícia vypočula 315 svedkov, ktorí v deň vraždy „boli na internáte, alebo diskotéke, mohli niečo počuť, vidieť, s kým sa Cervanová na diskotéke bavila, kto mal o menovanú záujem, kto s ňou rozprával, alebo i tú skutočnosť, ako bola násilne naložená do motorového vozidla“.

Podľa týchto výpovedí Cervanová prišla na diskotéku v Unic klube v internáte Mlynská dolina, v sprievode spolužiaka MUDr. Igora B. Prisadli si spolu k ďalším spolužiakom, teda presnejšie k Jurajovi K., Pavlovi V., Eve H., Milanovi B., ktorý tam sedel so svojou kamarátkou Danou J.

Cervanová im pri stole povedala, že musí cestovať o 24,00 hod. rýchlikom do Košíc, kde ju bude čakať jej priateľ. Tancovala len so svojim bývalým spolužiakom a nikto cudzí sa nesnažil ani len o rozhovor s ňou. Ani jeden zo spomínaných svedkov si nevšimol žiaden incident na diskotéke. Po čase sa Cervanová rozlúčila, išla na izbu pre tašku a  potom v sprievode kamaráta do vestibulu.

Svedok Alexander K. zase uviedol, že videl Cervanovú vychádzať zo svojej izby okolo jedenástej večer. V ruke niesla cestovnú tašku tmavohnedej farby. Ponúkol sa, že jej ju pomôže odniesť. Najprv nechcela, nakoniec mu tašku dala.

Keď prišli k vrátnici Cervanová si od svedka tašku vzala so slovami, že by sa jej smiali, keby videli, že ju odprevádza. Tašku jej dal pri novinovom stánku a rozlúčil sa. Nevidel, že by Cervanovú niekto čakal vo vestibule. Cervanová z internátu vyšla sama.

Svedok Vojtech Č. vypovedal, že 9. júla mal od šiestej večer dvanásťhodinovú nočnú službu na hlavnej vrátnici internátu v Mlynskej doline. Službu ukončil o šiestej ráno „bez akýchkoľvek vedomostí o akejkoľvek výtržnosti, bitke alebo niečom podobnom.“

V čase, keď Cervanová vyšla z internátu, sedeli na zábradlí pred internátom svedkovia Miroslav V., Ladislav V. a Ivan M. Tí potvrdili, že v deň vraždy boli tiež na diskotéke. Keď odchádzali domov, zmeškali autobus, preto museli dosť dlho čakať na ďalší. Začalo pršať a tak si sadli na zábradlie pred vchodom internátu, ktoré bolo kryté.

Približne okolo pol jedenástej videli vyjsť z internátu dve dievčatá, ktoré išli na vrchné parkovisko. Po nich vyšlo z internátu dievča, ktoré malo v ruke cestovnú tašku. Podľa všetkého išlo o Cervanovú. Nikoho iného nevideli. Vylúčili, že by z internátu vyšla osem až desaťčlenná skupina.

Verzia Eduarda Pálku

Viac ako zarážajúce je, že ani jeden z týchto svedkov, vypočutých tesne po nájdení mŕtvoly v lete 1976 nespomína ani jedného z Nitranov, hoci podľa neskoršej obžaloby, vypracovanej od roku 1997 Pálkovým tímom, sa siedmi Nitrania spolu s dvomi Francúzkami, Vierou Zimákovou a Naďou B. na diskotéke hlučne zabávali a robili tam výtržnosti.

Francúzky mali podľa Pálkovej obžaloby na diskotéke tancovať bosé a mali tým poburovať. Nikto z pôvodne vypočutých nespomenul ani Francúzky ani Vieru Zimákovú, ani Naďu B.

Vo verzii z roku 1981 mala Cervanová prísť na diskotéku spolu s taškou, obvinený Nitran Miloš Kocúr ju mal násilím Kocúrom ťahať do tanca, svedok Igor U. sa mal s ňou zabávať, sedieť s ňou na parapete pri okne.

Za poznámku stojí, že ani Igor U. ako svedok v roku 1976 ešte neexistoval. Igor U. sa mal podľa tejto verzie ponúknuť Cervanovej, že ju pôjde odprevadiť. Odprevádzanie v roku 1976 svojim spolužiakom Cervanová odmietla, ale v roku 1981 to mala dovoliť úplne cudziemu Igorovi U. Vo vestibule mal dať Kocúr Igorovi U. facku a ťahať mu Cervanovej tašku z ruky.

Igor U. potom mal Cervanovú odprevadiť až na autobusovú zastávku a v ruke mal niesť jej tašku. Mal byť svedkom toho, ako ju piati Nitrania uniesli. Po vtiahnutí Cervanovej do auta (už ich bolo 6) podal tašku Cervanovej do auta a vrátil sa späť na internát. Z nepochopiteľných dôvodov políciu nezavoval ani sa nijak inak nepokúšal unesenej Cervanovej pomôcť.

Túto verziu si osvojili slovenské súdy. Najvyšší súd z nepochopiteľných dôvodov odmietol v roku 2006 zaradiť do spisu materiály, ktoré sa tesne predtým našli v levočskom archíve. Takže podľa verdiktov slovenských súdov siedmi Nitrania deviateho júla 1976 Ľudmilu Cervanovú uniesli z diskotéky v bratislavskom Unic klube, násilne ju odviezli do súkromného domu v Prievoze a tam ju všetci siedmi počas rozpustilého žúru znásilnili.

Spoločnosť im mala robiť aj korunná svedkyňa Viera Zimáková. Keďže sa im Ľudmila Cervanová mala vyhrážať, že ich všetkých udá na polícii, siedmi Nitrania ju podľa slovenských súdov odviezli do Kráľovej pri Senci a tam ju  utopili.

Priznania

Treba poznamenať, že Pálkovej verzii pomohli priznania Nitranov, že boli na diskotéke a vraždili, ale aj výpovede svedkov, ktorí potvrdzovali, že Nitranov videli na diskotéke. Okrem jedného – dvoch svedkov, išlo o celkom iných ľudí, než pôvodne polícia tesne po vražde vypočula. Akoby diskotéka v Unic klube mala 9.júla 1976 iné osadenstvo, keď sa v súvislosti s vraždou Cervanovej obvinil Ján H. a iné, keď začal vyšetrovať Eduard Pálka.

Odvolávanie priznaní

Bývalý český obmudsman Otakar Motejl sa v polovici osemdesiatych rokov stal obhajcom jedného z odsúdených Nitranov. Podľa jeho vyjadrení, ktoré poskytol v roku 2001,

vyšetrovanie od začiatku sprevádzal celý rad procesných chýb a nedokonalostí.

„Ťažko je dnes jednoznačne povedať, či vyplynuli z neznalosti, neschopnosti alebo akéhosi profesijného diletantizmu, prípadne či tam existoval úmysel osvojiť si nejakú vyšetrovaciu verziu,“ podčiarkol Motejl.

Neskôr doplnil, že celý výrok o vine v tomto prípade stál iba na priznaniach obvinených, ktoré však boli následne odvolané.

„V našich podmienkach sa opakovane preukázalo, že priznanie samo osebe nemusí byť správnym dôkazom, hoci staré teórie tvrdili, že je to ten najperfektnejší dôkaz. Po skúsenostiach z päťdesiatych rokov bola dokonca v našom trestnom práve prijatá zásada, že samotné priznanie nemusí byť postačujúcim dôkazom a súd má skúmať aj ďalšie skutočnosti. Väčšina ostatných dôkazov v tomto prípade bola neurčitá a nepresvedčivá. Mám na mysli najmä výpoveď Viery Zimákovej.“

Korunná svedkyňa na splave

Ako sme už spomenuli,Viera Zimáková mala byť podľa rozsudku slovenských súdov korunnou svedkyňou únosu, znásilnenia a zavraždenia Ľudmily Cervanovej. Podľa vlastného tvrdenia ju policajti niekoľko ráz zavreli do väzby a držali ju vo väzení dovtedy, pokiaľ nesúhlasila s tým, že sa stala sa priamym svedkom vraždy.

Preto napokon súhlasila s verziou, ktorú jej podsunuli vyšetrovatelia. Až neskôr si uvedomila, že v deň vraždy bola na povinnom vodáckom splave v Revíšťskom Podzámčí. Keďže všetkých 34 účastníkov splavu jej to potvrdili, polícia začala presadzovať verziu, že síce tam bola, teda nachádzala sa vyše 180 km od Bratislavy, ale v piatok večer 9.júla sa náhle rozhodla stopovať do Bratislavy, ísť na diskotéku v  Unic klube a potom na vlastné oči vidieť vraždu Cervanovej. A skoro ráno sa vrátiť na splav tak, že si jej nočnú neprítomnosť nik nevšimol.

Možnosť, či mohla časovo zvládnuť stopovanie z Revíšťskeho Podzámčia do Bratislavy a nazad, do dnešných dní nikto kompetentný nezisťoval. Hoci je pomerne jednoduché tak urobiť. Dodnes tam existuje táborisko, kde desaťročia stanujú vodáci.

Nachádza sa na mieste, kde sa rieka Hron ohýba. Zimáková sa odtiaľ mohla dostať tak, že by sa v tme približne hodinu prebíjala hustým lesom do Bzenice na výpadovku. Ešte večer pri ohni ju videli jej kolegovia a potvrdili to aj na súdnom pojednávaní. Je tam síce k výpadovke aj oveľa kratšia cesta, trvajúca približne pätnásť až dvadsať minút, až na to, že by musela prebrodiť pomerne široký a zrejme aj hlboký Hron.

Je teda takmer nemožné, aby sa z Revíšťskeho Pozámčia dostala do Bratislavy, vzdialenej 180 kilometrov.

Zimáková nakoniec počas súdneho konania v osemdesiatych rokoch trvala na tom, že bola na splave v Revíšťskom Podzámčí a odtiaľ sa nepohla. Kvôli zmene výpovede ju odsúdili na dva a pol roka väzenia.

Vyšetrovací spis v Kaniciach

V oficiálnom vyšetrovacom spise, ktorý je uskladnený v Kaniciach pri Brne, sa nachádza magnetofónová páska s výsluchom Zimákovej. Naozaj tam tvrdí, že bola svedkom znásilnenia a vraždy Cervanovej.

Podľa Jozefa Šáteka, bývalého šéfa slovenských vyšetrovateľov, obrovskú nedôveru a pochybnosti vyvolávajú postupy polície a prokurátora práve vo vzťahu k Zimákovej. Za hrubú chybu vo vyšetrovaní pokladá fakt, že Zimákovej údajné nočné opustenie tábora sa nepodložilo svedectvami účastníkov splavu. To naznačuje, že s dôkazmi sa manipulovalo, keď sa niečo vypustilo a niečo sa „ohlo“.

„A na tomto nemôže zmeniť nič nejaký štvorhodinový záznam jej výsluchu, veď takémuto procesnému výsluchu mohlo predchádzať operatívne „vyťažovanie“, ktoré mohlo trvať niekoľko hodín, možno aj celú noc, pri ktorom bolo viacero operatívcov, argumenty a spôsoby neboli najľudskejšie a jeho priebeh sa nezaznamenával a väčšinou o ňom neexistovali žiadne výstupy,“ doplnil Šátek.

Skartácia podľa spisu v Kaniciach

K slovám Šáteka dodajme, že podľa dokumentu, založenom v samotnom spise, sa mnohé materiály skartovali, pričom nie je jasné, čo policajti zničili. Podľa záznamu z 20.marca 1986 sa medziiným skartovali bližšie nešpecifikované tri kartotéky, teda 4 358 kariet, štyri magnetofónové pásky, 12 kusov zväzkov, teda dohromady 7 173 listov, či 11 balíkov vytriedených materiálov. Čo na nich bolo, sa môžeme len domnievať. Navyše, ako sme už spomenuli, sa v policajnom archíve v Levoči pod názvom kauza Hrmo, našli stovky strán, vytvorených vyšetrovateľmi a policajtmi.

Počas vyšetrovania zomreli traja policajti a jeden prokurátor

Pochybnosti vyvoláva aj fakt, že počas vyšetrovania vraždy medičky zomreli až traja policajti. Tento fakt dokazuje záznam z oficiálneho vyšetrovacieho spisu v Kaniciach. Najznámejší z nich je vyšetrovateľ Ivan Sočiansky, ktorý zomrel v júli 1977 vo výťahu domu v Nových Zámkoch.

Na tele mal tri strelné rany – na hlave, oblasti žalúdka a na stehne. Hoci je ťažko predstaviteľné, že by sa ktokoľvek rozhodol ukončiť dobrovoľne svoj život vo výťahu a navyše že by sa policajt nedokázal zastreliť jednou strelou, polícia ukončila jeho prípad, ako aj dva ďalšie s tým, že išlo o samovraždu.

Samovraždu spáchal aj dozorový prokurátor Dr.Vochyán.

Ladislav Turi Nagy, advokát Milana Andrášika, odsúdeného za vraždu Cervanovej, vo svojom čestnom prehlásení tvrdí, že keď sa v roku 1981 stretol na chodbách Justičného paláca s prokurátorom Vochyánom, ten sa mu priznal, že je pod veľkým tlakom:

„Oznámil mi, že je naňho robený taký intenzívny psychický nátlak  zo strany jeho nadriadených, že to už nevydrží, má v úmysle spáchať samovraždu, ak tento nátlak neprestane. …“

Približne týždeň po tomto rozhovore dr.Vochyán narazil so svojím autom do nákladiaku a zabil sa.

Na záver

Tých rozporuplných faktov a dôkazov je v kauze Cervanová obrovské množstvo. Len federálny Najvyšší súd ich v októbri 1990 našiel vyše sedemdesiat.

Preto zrušil rozhodnutia slovenských socialistických súdov, a teda verziu plukovníka Pálku, a vrátil celú vec na opätovné prerokovanie. A slovenské súdy, ktoré rozhodovali vyše šestnásť rokov, všetky vyčíslené nedostatky neodstránil, napriek tomu sa vrátili v plnom rozsahu k pálkovskej verzii.

Tým najzávažnejším je nesporne fakt, že sa odmietli zaoberať s vyše 8 000 listinnými dôkazmi, ktoré vytvorili policajti na začiatku vyšetrovania vraždy Cervanovej. Zrejme mal Pječak pravdu. Zrejme ani po vyše štyridsiatich rokoch nenastal čas, aby sme sa dozvedeli pravdu o prípade Cervanová.

Poznámka: Text uverejnený na aktuality.sk