Aj keď vplyvom internetu a sociálnych sietí slová strácajú hodnotu, stále verím, že na ich správnej voľbe veľmi záleží. Preto sa neodvažujem nazvať odvahu a poctivosť novinára Martina Hanusa, ktoré prejavil pri zmene názoru v prípade vrahov Ľudmily Cervanovej, za krížovú cestu. Rozhodne však obstojí, keď ju nazvem cestou tŕnistou. A (nielen) Martin Hanus vie, že všetko, čo má skutočnú hodnotu, sa rodí v pote a v bolesti.

Prelomové knihy

Aby všetci pochopili význam činov a slov Martina Hanusa, musíme vedieť, čo im predchádzalo. Preto sa vráťme na koniec rokov 2015 a 2016, keď vo vydavateľstve Dixit vyšli dve knihy Petra Tótha s názvom Kauza Cervanová I. a Kauza Cervanová II. Oba zväzky na faktografickom základe vyšetrovacieho a súdneho spisu, ako aj archívnych materiálov, zmapovali celú trestnú vec odsúdených Miloša Kocúra a jeho spolupáchateľov, vo verejnosti známej ako kauza Cervanová.

Knihy na jednej strane potvrdili správnosť výrokov o vine všetkých odsudzujúcich rozsudkov a na strane druhej definitívne rozbili rokmi budovanú obhajobnú propagandu odsúdených vrahov o tom, že sú obeťami komunistického policajného a justičného systému. Tieto klamstvá mali viesť k ich úplnej rehabilitácii, v čom im mierou vrchovatou pomáhali mnohí novinári a publicisti, ale aj umelci a politici.

Tóthove knihy teda nielen vyvrátili lži zamerané na spochybňovanie spravodlivosti rozsudkov, ale aj odkryli najväčšiu mediálnu manipuláciu niektorých novinárov, umelcov a politikov spolupracujúcich na očiste odsúdených Nitranov, ktorí sa tým stali ich morálnymi spolupáchateľmi.

Ešte väčší prielom

Od tohto obdobia som žil v presvedčení, že o vine odsúdených vrahov môžu pochybovať už iba úplní hlupáci alebo bezcharakterní oportunisti. Bol som presvedčený, že hodnotový zápas, do ktorého sme sa pustili v roku 2013, je ukončený, kauza je definitívne uzavretá tak v trestnoprávnej, ako aj v mediálnej rovine. Nasvedčovalo tomu aj zdesenie morálnych spolupáchateľov, ktorí úplne stratili istotu a zmohli sa len na tradičné útoky metódou ad hominem. Teda nemajúc po ruke žiaden presvedčivý argument (a to teda veru nemali), znížili sa k primitívnemu osočovaniu autora i jeho odborných spolupracovníkov.

Prišiel však apríl 2017 a spolu s ním návrh redaktorov Konzervatívneho denníka Postoj Martina Hanusa a Jozefa Majchráka, aby som im poskytol rozhovor o prípade zavraždenej Ľudmily Cervanovej. Pravda je taká, že takmer všetci ľudia z prostredia, ktoré participovalo na príprave spomínaných kníh Petra Tótha, ma od tohto rozhovoru odhovárali.

Poukazovali najmä na predchádzajúce pôsobenie týchto novinárov v časopise Týždeň, ktorý patril takpovediac k strojcom a hlavným motorom mediálnej manipulácie, zameranej na dokazovanie údajnej neviny odsúdených Nitranov. Navyše, Martin Hanus a Jozef Majchrák k šíreniu obhajobnej propagandy vrahov taktiež prispeli. Prvý rozhovorom s publicistkou Ľubou Lesnou „Motívom mohli byť teroristické tábory“, Jozef Majchrák článkom „Husákov generál“ a rozhovorom s Otakarom Motejlom „Mal som vážne pochybnosti“.

Napriek týmto hlasom som s rozhovorom súhlasil. A urobil som správne. Moje rozhodnutie ovplyvnili dve veci: hodnotové zameranie Postoja a jeho redaktorov a v súdnej sieni rokmi vybrúsený šiesty zmysel. Rozhovor vznikol počas dvoch stretnutí, ktoré spolu trvali dvanásť hodín. Po počiatočnej opatrnosti som hneď pochopil, že v tomto prípade nepôjde len o rozhovor o prípade Ľudmily Cervanovej a o vine odsúdených vrahov, ale o niečo ďaleko podstatnejšie.

Statočné činy statočného muža

Ukázalo sa, že môj šiesty zmysel ma nesklamal. Martin Hanus v Konzervatívnom denníku Postoj po tomto rozhovore publikoval zásadný text Diabolský stroj Františka Čermana. Naplno odhalil príčinu zmeny svojho pohľadu na túto trestnú vec. Išlo o poznanie, že odsúdení nitrianski vrahovia na čele s Františkom Čermanom si z novinárov spravili „užitočných idiotov“.

Mne sa o tom píše ľahko, ale som si vedomý, že pre Martina Hanusa bolo nepochybne veľmi ťažké a možno aj bolestné otvorene priznať si chybu a vydať sa na tŕnistú cestu polemiky nielen s vlastnými článkami, ale aj so svojimi bývalými kolegami.

Martin Hanus potom, čo sa oboznámil s knihami Petra Tótha, získal ďalšie dôležité a dôveryhodné informácie. Aj to prispelo k precitnutiu oklamaného človeka, ktorý mal výčitky svedomia. Uvedomil si, že aj on pomohol odsúdeným vrahom budovať mýtus o nevinných obetiach komunistickej mašinérie, ktorej údajné zločiny proti spravodlivosti mala dokonca prikryť aj ponovembrová justičná mafia.

Redaktor Martin Hanus prijal zodpovednosť za svoje omyly ako chlap, neotočil sa im chrbtom. A rovnako statočne čelil útokom zo strany svojich bývalých kolegov, ktorí aj na neho nevyberane útočili im vlastným spôsobom – osobnými útokmi a inými prízemnosťami.

Tretí prielom

V prípade Ľudmily Cervanovej už neverím na náhody. Preto si myslím, že Martin Hanus bol za svoju na slovenské pomery nevídanú novinársku sebareflexiu odmenený tým, že osud mu do cesty takpovediac prihral operatívny spis Kamera. Bola to posledná, trinásta komnata tohto kriminálneho prípadu. Na podklade neho, podla mňa historicky mimoriadne cenného materiálu, vydal svoju prvú knihu Hra sa skončila. Definitívne ňou zavŕšil názorový obrat v kauze Cervanová a s ním spojený svoj hodnotový zápas.

Poniektorí novinári, najmä z tábora morálnych spolupáchateľov odsúdených vrahov, verejne kladú otázky, prečo si Martin Hanus zmenu názoru nenechal pre seba a či mu stálo za to, aby sa odborne a ľudsky rozišiel s kolektívom, v ktorom profesionálne vyrástol. Autor však svoju dilemu vyriešil jednoznačne. Kajúcne priznal chybu a verejne sa ospravedlnil.

Ako veriaci človek si vybral tŕnistejšiu a o to cennejšiu formu vyrovnania sa s vlastným zlyhaním. Napokon, práve vďaka odvahe vykročiť po tejto ceste sa Martinovi Hanusovi podarilo vyniesť nad odsúdenými vrahmi morálny a mediálny rozsudok, na ktorý tak dlho čakala Margaréta Cervanová, matka unesenej, znásilnenej a zavraždenej Ľudmily.

Podľa mojej mienky Martin Hanus nemá dôvod ľutovať, že prišiel o priazeň ľudí, čo ho dnes nevyberavo pranierujú, pretože do jedného ide o morálnych spolupáchateľov odsúdených vrahov. Každý sa ním stal dobrovoľne, aj keď všetci z rôznych pohnútok. Preto si dovolím tvrdiť, že Martinom Hanusom otvorené priznanie si chyby a jej bezpodmienečná náprava je najväčším novinárskym počinom v novodobej histórii slovenskej žurnalistiky, ktorý by mal byť právom ocenený.

Éra posthríbovská

Statočné konanie Martina Hanusa ma napĺňa optimizmom, že tak ako v justícii postupne prichádza postharabinovská éra, v novinárskej obci začína svitať na éru posthríbovskú. Kým prvá sa prejavuje postupným spájaním ostrovčekov spravodlivosti, druhá by mala viesť k zmenšovaniu priestoru pre mediálnych manipulátorov a nástupom novej generácie novinárov, ktorí verejnosti sprostredkúvajú fakty, nie dezinformácie.

Martin Hanus  svojou knihou, ale aj osobným postojom nastavil zrkadlo mnohým novinárom – manipulátorom.

Na záver mi dovoľte jeden osobný odkaz: Pani Zuzana Hanusová, ďakujem, že ste to vydržali. Viem, že to nebolo ľahké!