No z najväčšej blízkosti videli únos študentky Zdenka Kováčová a Magdaléna Mlynarčíková, ktoré takisto vypovedali krátko po nájdení tela zavraždenej Cervanovej.

Obe boli na diskotéke, potrebovali si však vybehnúť von, a keď sa vracali spojovacou cestou od parkoviska pri internáte, zozadu za nimi vyrazilo auto. „Museli sme odskočiť do pravej strany, lebo inak by nás bolo zrazilo,“ uviedla Kováčová.

Kováčová ďalej vypovedala, že išlo o biele auto, ktoré predtým videla zaparkované, zahliadla aj mladšieho muža sediaceho vedľa vodiča, ktorý mal vyklonenú hlavu z okienka a tmavé vlasy. Kováčová a Mlynarčíková išli ďalej, keď sa zrazu museli otočiť. V šere tmy videli, ako dvaja muži z auta, pred ktorým museli ešte pred pár sekundami odskočiť, vťahujú dievča dnu.

Dievča sa zaháňalo taškou, volalo „pomóc“, pričom jeden muž druhému povedal „ber ju!“. Obaja ju vtiahli do auta, zabuchli dverami a spúšťali sa smerom k zastávke bez motora.

Auto odišlo. Obe študentky zamierili do vchodu internátu, kde vyčítali trom mládencom, ktorí dianie sledovali od vchodu internátu, prečo dievčaťu nešli pomôcť, hoci takisto počuli volanie o pomoc. Ako vyplýva z niektorých výpovedí študentov v levočských archívoch, Kováčová a Mlynarčíková o svojom hroznom zážitku hneď hovorili ďalším študentom na diskotéke či neskôr na internáte.

V roku 1982 Zdenka Kováčová dokonca v súdnej sieni ukázala na Miloša Kocúra ako na muža, ktorého videla na mieste spolujazdca. Vraj ho spoznala podľa jeho pohľadu. Odvolací Najvyšší súd však túto jej identifikáciu Kocúra označil ako pochybnú, podľa súdu bola v rozpore s jej pôvodným opisom spolujazdca, ako aj v rozpore s výsledkom vyšetrovacieho pokusu.

Keby išlo o monsterproces 80. rokov, ako o tom hovoria odsúdení Nitrania, z Kováčovej mohli súdy spraviť korunnú svedkyňu únosu.

Nielen v Kirchhoffovom dokumente, ani v obhajobnej publicistike sa neobjavujú mená Kováčovej či Mlynarčíkovej ani ďalších svedkov únosu. Namiesto toho je dôverne známe svedectvo Bačovcov, ktoré je zjavne irelevantné.

Lenže ak sú siedmi odsúdení Nitrania naozaj nevinní, je najmä v ich záujme, aby upozorňovali na skutočných únoscov, ktorí podľa očitých svedectiev vyrazili autom z parkoviska pri internáte. S vysokou mierou pravdepodobnosti išlo totiž o mužov, ktorí sa predtým zdržiavali na internáte či na diskotéke v Unic klube.

Ak sú teda odsúdení Nitrania nevinní, je od ich právnej obhajoby babrácke, že pozornosť presunula na svedectvo manželov Bačovcov, ktoré neponúka žiaden záchytný bod.

Právna obhajoba však nie je babrácka. Kocúrovi, Andrášikovi, Čermanovi a spol. skutočne vyhovuje oveľa viac „levočské“ svedectvo manželov Bačovcov než svedectvá o únose, tak, ako im vyhovujú teórie, že v piatok na diskotéke neboli alebo že nájdené Cervanovej telo nepatrilo Cervanovej.

5. Prípad Kocúr: Priznanie, ktoré sa nedá odvolať

Najväčším výkonom obhajoby Nitranov však je, ako sa podarilo presvedčiť veľkú časť zainteresovanej verejnosti o tom, že tie výpovede, v ktorých sa Nitrania doznávali, boli vynútené vyšetrovateľmi. A, naopak, pravdivé boli len tie, kde popierali účasť na únose, znásilnení a vražde Ľudmily Cervanovej.

Popritom sa už takmer zabudlo na to, že Roman Brázda a aj Juraj Lachman sa k účasti na tomto zločine priznávali i priamo na súde v roku 1982.

V apríli sme v rámci rozhovoru s Jurajom Klimentom zverejnili nahrávku s výpoveďou Miloša Kocúra (prvýkrát bola zverejnená ako súčasť Tóthovej knihy Kauza Cervanová I.), kde sa Kocúr v plnom rozsahu priznáva k viacnásobnému zločinu na Cervanovej.

Táto nahrávka je len pre silnejšie žalúdky. Kocúr na nej v tretí deň po zadržaní, 18. júna 1981, celých 15 minút spontánne a bez prerušenia opisuje udalosti od únosu až po vraždu, ďalších zhruba 12 minút odpovedá na otázky prokurátora Majerhofera.

Zvukový záznam výpovede Miloša Kocúra z 18. júna 1981. Prameň – Juraj Kliment

Kocúr na tejto nahrávke opisuje, ako sa nitrianska partia prepašovala dnu na diskotéku s brigádnikmi, hoci nemala lístky, že s Čermanom a Andrášikom boli na diskotéke aj nejaké Francúzky, že sa mu páčilo jedno dievča, s ktorým chcel tancovať, ale ono ho odmietalo, že potom to dievča videl s Igorom Urbánkom vo vestibule, že sa kvôli nemu pochytili a on dal Urbánkovi facku, že potom on spolu s Brázdom, Čermanom, Andrášikom a Zimákovou nasadli do auta smerom na privát.

Ďalej opisuje, že po tom, čo vyrazili z parkoviska, uvideli svojho nitrianskeho známeho Urbánka spolu s Cervanovou ísť k zástavke, zastavili pri nich a dievča vtiahli do auta, že hneď nato takmer narazili do chodca, on sám vyšiel z auta a chodcovi vynadal (to bol ten incident, ktorý videli svedkyne Bublincové z rodinného domu), že sa potom cestou zastavili v STEPS-e po víno (čo zas potvrdzuje aj svedectvo Augustína Šišku, ktoré je v levočských archívoch).

Kocúr ďalej bez prerušenia rozpráva, že potom prišli do tichšej ulice pred dom, ktorého bránu otváral František Čerman, tam dievča prehovárali, aby malo s nimi sex, keď nesúhlasilo, tak ho všetci znásilnili, potom mu Andrášik zviazal ruky šnúrou.

Neskôr padol návrh, aby ju postrašili, tak jej zaviazali šatkou ústa, obliekli ju, previezli do obce Kráľová k jednému bagrovisku, kde ju opäť znásilnili, Andrášik jej potápal hlavu pod vodu, on, Kocúr, im vravel, nech nebláznia a ešte ju chcel zachrániť umelým dýchaním. A keď zistili, akú hroznú vec spravili, preniesli ju vedľa do potoka (myslí sa riečka Čierna voda) a odišli do Nitry.

Vďaka tejto zachovanej nahrávke vieme, že prvé výpovede nevznikali tak, že by obvinený len podpísal, čo mu policajti nadiktovali alebo vetu po vete podsunuli.

Advokát Allan Böhm v spomínanom rozhovore pre .týždeň len sucho konštatoval, že „Kocúra po dvoch dňoch „geniálnym spôsobom“ zlomili natoľko, že bol ochotný hovoriť pred vyšetrovateľom čokoľvek“.

To je však naozaj všetko, čo vie k tejto nahrávke povedať advokát? A naozaj máme tomuto my ostatní len tak uveriť?

Pozrime sa teda, ako svoje prvé priznania spätne vysvetľuje sám Kocúr.

V roku 1982 na súde tvrdil, že na prvých výsluchoch, ktoré nasledovali hneď po promócii, bol psychicky vyčerpaný, údajne ho „trhali za uši“ a tak už deň po zadržaní vypovedal to, čo mu predtým nahovorili vyšetrovatelia.

V roku 1991 vypovedal, že mu vyšetrovateľ obúchal hlavu o stenu, domnieval sa, že ide o komplot, preto sa priznával. V roku 2011 v relácii Pod Lampou (od 53 minúty relácie) hovoril, že nezniesol psychický tlak po promóciách, sucho konštatoval, že mu búchali hlavu o stenu, trhali ho za uši a natĺkli mu celú vyšetrovaciu verziu.

Tieto Kocúrove obvinenia z fyzického násilia však pred súdom neobstáli. Nezneli totiž nijako presvedčivo – raz napríklad obvinil vyšetrovateľa Hubceja, potom to pri priamej konfrontácii na súde stiahol späť s tým, že si pomýlil mená.

V televíznej relácii uviedol Kocúr ako dôkaz toho, že vôbec netušil, o čom hovorí a len opakuje nanútenú verziu vyšetrovateľov, skutočnosť, že na nahrávke ako miesto privátu spomína Slavín (pričom podľa vyšetrovacej verzie sa malo znásilňovanie konať na priváte v Prievoze), respektíve že za miesto diskotéky označil Horský park.

To sú však veľmi chabé argumenty. V súvislosti s Horským parkom sa Kocúr na nahrávke zjavne preriekol, z jeho ďalšej výpovede bolo jasné, že hovorí o internáte v Mlynskej doline, napokon o Unic klube v Mlynskej doline hovoril už v predošlej výpovedi z toho istého dňa.

A jeho argument Slavínom najmä dokazuje, že vyšetrovatelia mu jeho priznanie nepredžuli podľa predpísaného scenára.

V prvých priznaniach Kocúra, Zimákovej aj Brázdu z júna a júla 1981 všetci traja zhodne opisujú, že išli do domu v akejsi štvrti s rodinnými domami, nikto z nich ho však nevedel presne lokalizovať. Tiež opisovali, že pred domom bola záhradka, Zimáková tvrdila, že cesta na privát trvala 10 až 15 minút, Kocúr na nahrávke hovorí, že sa v aute s unesenou Cervanovou zabával a cestu si nepamätal, vie, že išli smerom na PKO, cez tunel, po víno do STEPS-u a potom možno na Slavín, ale nie je si tým istý.

Kocúr si však pamätal, že bránku otváral Čerman, Zimáková hovorila, že kľúče mal buď Čerman, alebo Andrášik a Brázda si na dom pamätal ako na Čermanov privát. Až po vyše dvoch mesiacoch od prvej Kocúrovej výpovede sa Andrášik priznal, že išlo o dom v Prievoze na Varínskej ulici, kde býval na priváte najskôr Andrášik a neskôr Čerman.

Medzi obvinenými Milošom Kocúrom a Milanom Andrášikom prebehla v októbri roku 1981 vzájomná konfrontácia. Obaja sa v prítomnosti vyšetrovateľa, prokurátorov a obhajcu snažili väčšiu časť viny za vraždu Cervanovej zvaliť na toho druhého.

No a napokon, ak je Kocúr nevinný a všetko hovoril len podľa naučenej policajnej verzie, je ťažké vysvetliť, prečo sa snažil vyšetrovateľov tak presvedčiť, že Cervanovú topil Andrášik, kým on sa ju snažil zachrániť umelým dýchaním.

Kocúr tu však nehovorí ako nevinný, ale ako hlavný páchateľ únosu, znásilnenia aj vraždy, ktorý vie, že ostatní budú naňho veľa prezrádzať a on sa potrebuje čo najviac vyviniť aspoň z vraždy.

Veriť po vypočutí tejto nahrávky Kocúrovi je teda to isté ako veriť príbehu, že Ľudmilu Cervanovú videli naposledy manželia Bačovci.

6. Prípad Zimáková: Vraj nepriestrelné alibi

Prípad Viery Zimákovej-Vozárovej je dodnes azda najsilnejším tromfom obhajoby.

Zimáková totiž po predošlých priznaniach v septembri roku 1981 zaslala polícii potvrdenie o tom, že od 7. júla do 16. júla 1976 bola spolu s asi 30 študentmi na vodáckom výcviku Lekárskej fakulty UK, kde splavovali rieku Hron. A preto v žiadnom prípade nemohla byť 9. júla v Bratislave.

Keďže prednovembrové ani ponovembrové súdy tomuto jej alibi na 9. júla neuverili, pôsobilo to ako príklad neuveriteľnej sudcovskej svojvôle.

Celá konštrukcia vyzerá podľa rozšíreného mediálneho obrazu naozaj absurdne: Zimáková sa mala podvečer nenápadne vzdialiť z tábora v Revištskom Podzámčí na hlavnú cestu, odtiaľ sa vybrať stopom 150 kilometrov do Bratislavy, v Unic klube sa spolčiť s nitrianskou partiou, ktorá uniesla Ľudmilu Cervanovú, zúčastniť sa na zvrhlom žúre na priváte v Prievoze, kde sa oddávala dobrovoľnému sexu, kým ďalší znásilňovali Cervanovú, potom byť svedkyňou vraždy v Kráľovej a ešte pred šiestou hodinou ráno sa stihnúť vrátiť do stanu, aby si nikto nič nevšimol a ďalej pokojne splavovať Hron.

Lenže takto podsúvaný obraz je skreslením reality.

Jednak sa v obhajobnej publicistike celkom zamlčiava fakt, že 10. júla, teda v sobotu, mali účastníci lekárskeho splavu oddychový deň v Revištskom Podzámčí. Niektorí ostali v stanovom tábore, iní išli na kúpalisko vo Vyhniach.

Sama Zimáková na súde v roku 1982 tvrdila, že tento oddychový deň bol až v nedeľu, čomu súd na základe svedectiev aj zachovanej dokumentácie o zaplatení vstupného na kúpalisko so sobotňajším dátumom nemohol uveriť.

V obhajobnej publicistike celkom zamlčiava fakt, že 10. júla, teda v sobotu, mali účastníci lekárskeho splavu oddychový deň v Revištskom Podzámčí. Niektorí ostali v stanovom tábore, iní išli na kúpalisko vo Vyhniach.

Tento fakt trochu narúša doteraz známu perspektívu: ak Zimáková odišla z Revištského Podzámčia popoludní v piatok s tým, že sa zabaví na diskotéke v Bratislave, vedela, že v sobotu jej splav nikam neujde, pretože ten bude pokračovať dolu Hronom až v nedeľu.

Výpovede účastníkov výcviku boli zaznamenané v roku 1982. Je pochopiteľné, že aj vzhľadom na šesťročný časový odstup išlo skôr o matné spomienky.

Zimákovej nikto nepotvrdil alibi na piatkový večer ani to, že by s niekým prespávala tú noc v stane, pozoruhodná je len výpoveď Sone Štýllovej, ktorá si v súvislosti so Zimákovou spomenula, „že po prvej noci v Podzámčí sa hovorilo, že Zimáková nespala vo svojom stane a nevedeli sme, kde spala“. (Otázne je, či si to Štýllová mohla po šiestich rokoch takto pamätať.)

Účastníci splavu sa však zhodovali, že počas sústredenia bol voľný režim, kontroly prítomných sa robili len ráno, keď sa pokračovalo v splave, pričom večer alebo v noci sa nerobila žiadna prezentácia.

O Zimákovej sa študenti zo splavu vyjadrovali, že „patrí medzi ľahšie ženy“, respektíve že sa k mužom správala vyzývavo. (Nitranka Zimáková mala aj intímne vzťahy s niektorými členmi nitrianskej partie, ktorých stretla na osudnej diskotéke 9.júla.)

Ak to teda zhrnieme, Zimákovej výlet do Bratislavy z vodáckeho sústredenia pôsobí síce zvláštne, ale už nie neuskutočniteľne ani tak absurdne.

Tu sa treba pristaviť pri širšom kontexte. Zimáková bola totiž kľúčovou osobou, vďaka ktorej sa mohlo celé vyšetrovanie naplno rozbehnúť. Operatívci na čele s Eduardom Pálkom ju vypočúvali už vo februári roku 1980, keď v základných rysoch opísala, že bola svedkom únosu aj zavraždenia Cervanovej. V apríli to zopakovala – jej výpoveď bola riadne zaprotokolovaná aj nahratá na magnetofónovú pásku.

Táto nahrávka sa na rozdiel od Kocúrovej výpovede už nedá vypočuť, lebo zo spisu zmizla. Jej časť však bola použitá v relácii Maják z roku 1983 vo vtedajšej Slovenskej televízii, preto si dnes môžeme vypočuť aspoň túto pasáž:

Výpoveď Viery Zimákovej z apríla roku 1980, keď sa priznala operatívcom na čele s pražským kriminalistom Eduardom Pálkom.

 

Obhajoba namieta, že aj táto výpoveď bola vynútená rovnako ako v prípade Kocúra. A obhajoba takisto vcelku logicky tvrdí, že ak by bola Zimáková naozaj vinná, určite by si pamätala, že do Bratislavy išla zo splavu stopom a že sa tam potom skoro ráno vrátila späť.

Lenže táto pochybnosť platí aj opačne: ak je Zimáková nevinná, a operatívci si od nej vynútili priznanie k účasti na zločine už vo februári 1980, ťažko chápať, prečo si na svoje vodácke alibi spomenula zhruba o 18 mesiacov neskôr (v septembri 1981).

Je tu však jedno prozaické vysvetlenie: Zimáková sa najskôr vo februári a apríli 1980 a neskôr po začiatku oficiálneho vyšetrovania v lete roku 1981 priznávala k tomu, čo naozaj prežila, pričom cestu zo splavu a na splav celkom z pamäti vytesnila.

Advokát Allan Böhm argumentuje, že polícii sa jej potvrdením o účasti na splave rozsypala všetka doterajšia práca, pretože predošlé Zimákovej svedectvá zrazu nedávali zmysel: „Najmä ak doktorka Zimáková vo svojej prvej a tretej výpovedi dopodrobna vypovedala, ako v deň vraždy odchádzala s niektorými obvinenými Brázdovým osobným autom z Nitry do Bratislavy s úmyslom zabaviť sa, vedľa koho v tom aute sedela a kto čo hovoril.“

Problém je, že obhajoba opäť zavádza, pretože Zimáková nič také v prvej ani tretej výpovedi nehovorila. Allana Böhma som sa e-mailom opýtal, kde vo výpovediach sa takáto pasáž nachádza, neprišla mi žiadna odpoveď. V prvých výpovediach sa Zimáková len nejasne zmieňovala, že z Nitry do Bratislavy išla autobusom, ale už si nepamätala, prečo vlastne išla do Bratislavy.

To, že Viera Zimáková na splav zabudla a rozpomenula sa naň až v septembri roku 1981, preukazuje aj svedectvo jej prvého manžela Ota Vozára z novembra roku 1981.

Vozár pred vyšetrovateľmi hovoril, ako si manželka v septembri spomenula, že v čase, keď bola zavraždená Cervanová, bola na vodáckom výcviku a on s ňou zašiel na katedru telesnej výchovy, kde získali potvrdenie o účasti.

Vozár ďalej vypovedal takto: „Ja som v tejto dobe ešte skutočne nevedel o tom, že ona pri tej vražde bola. Až s odstupom času som si uvedomil, že manželka účasť na vodáckom výcviku využila na to, aby mala alibi a vyhla sa svedčeniu na súdnom pojednávaní vo veci vraždy. Až neskôr po prepustení manželky z väzby, keď som mal pohovor spoločne s manželkou u Dr. Valašika (vtedajší prokurátor dozorujúci tento prípad – pozn. autora), som sa dozvedel priamo aj od mojej manželky, že bola prítomná pri tej vražde.“

Tu treba ešte dodať, že pán Vozár túto svoju výpoveď neskôr odvolal. Zmena jeho výpovede zrejme priamo súvisela so zmenou výpovede jeho vtedajšej manželky. Viera Zimáková napokon na súde z pozície svedkyne odvolala všetky priznania o účasti na únose, na priváte a v Kráľovej pri Senci.

Napokon sa musela postaviť pred súd ako obžalovaná z krivého svedectva a bola odsúdená na dva a pol roka väzenia. Tento jej postoj na súde je podľa obhajcov odsúdených Nitranov jasným dôkazom, že nechcela svedčiť proti nevinným a radšej si vybrala väzenie.

To je naozaj silný argument, možno najsilnejší, aký má obhajoba dnes k dispozícii.

Ale osobne viac verím inému vysvetleniu, prečo sa napokon rozhodla stiahnuť svoje svedectvo: Zimáková podľa svedectiev svojich parťákov povzbudzovala Cervanovú na priváte, aby odhodila všetky zábrany a pridala sa k sexuálnemu žúru. Zjavne otrasená bola až vraždou. Teda nielen obvineným mužom, ale aj jej samotnej išlo o povesť pred rodinou, známymi a celou Nitrou.

Navyše, mala strach aj zo samotných páchateľov, o tomto svojom strachu predtým vypovedala aj pred vyšetrovateľmi.

7. Prípad Čerman: Keď ide o mňa, nepoznám priateľa

Advokát Böhm v záverečnej reči pred Najvyšším súdom v roku 2006 hovoril o tých, ktorých policajná mašinéria v priebehu výsluchov aspoň načas zlomila (Kocúr, Brázda, Andrášik, Lachman), no ešte pôsobivejšie hovoril o troch mužoch, na ktorých boli nasadzované rovnaké vyšetrovacie prostriedky, ale oni „nikdy nepripustili ani len náznak nejakej kolaborácie“ a „zostali nezlomení, tvrdí a pevní“.

Böhm mal týmito mužmi na mysli Čermana, Dúbravického a Beďača.

Pozrime sa teda na pevnosť charakteru jedného z nich, Františka Čermana. Napokon, práve tento muž je pre celú kauzu najdôležitejší.

Zo všetkých Čermanových výpovedí je zrejmé, že sa usiluje mať situáciu pod kontrolou, často len vyslovuje domnienky a po prečítaní zápisnice žiada o doplnenie svojich nuansovitých pripomienok.

Čerman už v prvých výpovediach v druhej polovici júna priznával, že bol spolu s Andrášikom a dvomi Francúzkami na diskotéke 9. júla, ale z diskotéky odišli priamo na byt do Lamača, autobusom či autom.

Zároveň si dával záležať na tom, aby zdôraznil možnú prítomnosť Romana Brázdu – v prvej výpovedi pred vyšetrovateľmi uvažoval, že ho tam videl totálne opitého, v druhej výpovedi zas pripúšťal, že Brázda ich štyroch odviezol do Lamača na svojom bielom Fiate, pričom v aute mohlo byť aj zavraždené dievča. „Momentálne ma napadá, že ten čin mohol spáchať len Brázda, ktorý je v uznesení uvádzaný.“

Koncom augusta nastal zvrat: Čermanov blízky priateľ Milan Andrášik si totiž rozmyslel svoju dovtedajšiu obhajobnú stratégiu a za prítomnosti svojho advokáta opísal únos aj znásilnenie na priváte v Prievoze.

Priznával, že Cervanovú musel znásilniť aj on, pretože Dúbravický navrhol, aby ju všetci znásilnili na „kábel“ a on pre seba nevidel iné východisko. Andrášik ďalej vypovedal, že s Čermanom boli z toho zhnusení, a tak sa taxíkom vrátili z privátu do Lamača. Andrášik sa vraj až o týždeň neskôr od Brázdu dozvedel, že to zvyšok partie s Cervanovou nejako vybavil.

O deň neskôr prehovoril pred vyšetrovateľmi na vlastnú žiadosť aj Čerman, ktorý sa už zrejme dozvedel o Andrášikovom obrate. Kým Andrášik sa po priznaní k účasti na zločine usiloval ochrániť rovnako seba aj svojho priateľa Čermana, ten bol k nemu podstatne menej lojálny.

Čerman sa zrazu rozpomenul, čo zažil na diskotéke: on sa vraj venoval celý čas Francúzkam, a keď sa neskôr Andrášika, ktorý sa údajne na dlhší čas počas diskotéky niekam vytratil, opýtal, kde bol, ten mu odpovedal niečo v zmysle, že „zobrali nejakú dobrú kočku a že mali s ňou pomer (…), zdal sa mi rozrušený, pošepkal mi, že ju museli odstrániť. Vtedy som to bral ako vysvetlenie a že si vymýšľa nejaké voloviny“.

Čerman ďalej vypovedal, že jeho kamarát Andrášik od toho času býval často podnapitý a stále mu pripomínal, že bol na diskotéke s ním, čo Čerman chápal ako hrozbu, že inak aj on bude zatiahnutý do niečoho, s čím nemá nič spoločné.

Výpoveď Františka Čermana z 28. augusta 1981, v ktorej ukázal na svojho priateľa Andrášika ako na podozrivého.

Po tejto výpovedi bol onedlho Čermanovi zadržaný moták, ktorý chcel zaslať svojej manželke.

Čerman v motáku vyjadruje pochybnosti o nevine Andrášika, uvažuje, že v cele ho držia asi preto, že robí svojmu kamarátovi krivé alibi, Čerman preto manželke naznačuje, aby zaujala stanovisko, že „nevieš celkom presne, či Milan prišiel s nami z diskotéky.“ Rovnako manželke píše, že sa dozvedel, že na priváte s Cervanovou mal byť aj jeho neskorší švagor Pavol Beďač. „Ten Paľo je predsa sviniar.“

Čerman potreboval v motáku manželke tiež vysvetliť, čo krátko predtým vypovedal pri konfrontácii s Romanom Brázdom, ktorá sa udiala pred vyšetrovateľmi a dvomi obhajcami. Čerman tu prvý a poslednýkrát priznal, že naozaj išiel v Brázdovom aute s Kocúrom, Andrášikom, Zimákovou a unesenou Cervanovou priamo na privát v Prievoze, že na privát neskôr za nimi prišli v aute aj Beďač, Dúbravický a Lachman (tu treba ešte doplniť, že Lachman s Dúbravickým podľa viacerých svedectiev odviezli 16-ročné Francúzky ešte počas diskotéky späť do Lamača).

Čerman na tejto konfrontácii s Brázdom tiež priznal, že na priváte mal sex so Zimákovou a aj tou „druhou dievkou“, teda Cervanovou. Potom vraj zadriemal, prebudil sa a vrátil sa do Lamača.

V zadržanom motáku preto Čerman svojej manželke vysvetľuje, že to všetko, čo priznal, boli hlúposti, ktoré hovoril v domnienke, že Brázda „sa zháči a povie pravdu, že s tým nemám nič spoločné. Ten blbec však mlčal! (…) Ja somár, tou výpoveďou som si to pokazil, nech sa obhajca na mňa nehnevá, ale bol som v stave, že som si myslel, že to odo mňa chcú!“

Podobne sa vyhováral aj pred vyšetrovateľmi, keď svoje priznanie stiahol. A odvtedy až dodnes trvá na tom, že z diskotéky odišiel spolu s Francúzkami a Cervanovú nikdy nevidel.

Čerman neskôr na súdoch tvrdil, že k tomu, aby sa priznal k účasti na priváte, ho presvedčila znalkyňa-psychiatrička, tiež na vysvetlenie svojich výpovedí uvádzal, že mu asi dali drogy, lebo tri týždne nebol normálny.

Jeho úsilie zvaliť vinu na iných sa neskončilo odsúdením. V roku 1986, keď z väznice v Leopoldove písomne žiadal o obnovu trestného konania, iniciatívne polícii navrhol vypočuť svojho priateľa z iného privátu na Gajovej ulici. Išlo o Milana Tótha, o ktorom vraj vedel, že sa chodí so svojou partiou kúpať do Kráľovej.

Čerman sa tváril, že si spätne spomenul, že tam Tóthova partia mala ísť aj 9. júla. Preto polícii navrhol, nech Tótha vypočuje a nech ten objasní „mená ľudí, s ktorými tam bol a či sa tam aj niečo odohralo“.

František Čerman sa tak opäť štylizoval do roly nevinného, ktorý chce pomôcť vyšetriť obzvlášť odporný zločin.

Po Novembri, keď federálny Najvyšší súd zrušil rozsudok a nariadil doplniť dokazovanie, sa Čerman spolu s ďalšími ocitol na slobode – a obhajobnú stratégiu emocionálne prispôsobil novej dobe.

Nitrania sa po novom prezentovali ako obete komunistickej justície 80. rokov, s najväčším efektom to robil práve Čerman.

„V dobách komunizmu a vtedajšej inkvizície sa o nariadeniach zhora nediskutovalo. Všetci, ktorí stáli v hierarchii straníckej poslušnosti dostatočne vysoko, si boli veľmi dobre vedomí nebezpečia, ktoré by im hrozilo v prípade nesplnenia rozkazu,“ aj takýmito vetami si Čerman získaval sympatie ľudí najmä z antikomunistického prostredia.

Nitrania sa po novom prezentovali ako obete komunistickej justície 80. rokov, s najväčším efektom to robil práve Čerman. Zdieľať

Mnohí si totiž na základe vlastných skúseností či osudov svojich blízkych a známych dobre vedeli predstaviť, čoho všetkého bol bývalý režim schopný. Preto hral Čerman na city a vytváral dojem, že ho v skutočnosti nevyšetrovali kriminalisti a policajti, ale eštebáci.

Čerman sa po Novembri spriatelil s mnohými ľuďmi z umeleckých či novinárskych kruhov.

Bolo to v niečom pochopiteľné. Zo všetkých Nitranov pôsobí Čerman najdôveryhodnejšie, jeho sugestívnosť je až fascinujúca. Keď sa ho Zuzana Szatmáry pre slovensko-židovské noviny Delet pýtala, ako sa mohlo stať, že ho súdy odsúdili, hoci je nevinný, odpovedal: „To sa pýtate práve vy v týchto novinách? Prečo sa Židia nechali obrať o majetok? Prečo dopustili, aby im bolo ublížené? Verili, že také niečo nie je možné. Ani ja som si spočiatku nevedel predstaviť, že mi systém bezdôvodne ublíži a že prídem o všetko.“

Bol to práve tento jeho komunikačný dar, ktorým presviedčal o nevine takmer každého, koho stretol.

Zdá sa však, že súdni znalci z oboru psychiatrie mali pred 35 rokmi predsa len pravdu, keď po rozhovoroch s Čermanom konštatovali, že v jeho prípade ide o „zreteľne oploštenú diferencovanosť emotivity a chýbanie etických a sociálnych zábran v situáciách ohrozenej prestíže“. Z toho dôvodu mu predpovedali negatívnu sociálnu prognózu.

To sa aj naplnilo: Čerman bol účastníkom únosu, vybavil vstup do privátu v Prievoze, na základe svedectiev spolu s Dúbravickým zohral hlavnú rolu pri rozhodnutí zlikvidovať Cervanovú, ktorá násilníkom hrozila, že ich udá. Nikdy to neoľutoval, ale evidentne účelovo hádzal vinu na iných a po roku 1989 sa stal najpresvedčivejším hovorcom partie odsúdených Nitranov.

Robert Kirchhoff pri premiére svojho dokumentu vyhlásil, že siedmi Nitrania sa stali obeťami diabolského stroja, teda polície, prokuratúry a justície.

Lenže je to celé naopak: ten diabolský stroj spustili 9. júla 1976 skutoční a neskôr aj odsúdení páchatelia. A niektorí z nich stále tlačia na gombík a kvôli svojmu nespútanému egocentrizmu naďalej klamú verejnosť.

Ich obete

V roku 1976 sa celý príbeh začal chuťou na skazenú zábavu a skončil sa situačnou vraždou, keď sa muži zľakli, že ich dievča udá a oni pôjdu sedieť do basy. Noc sa preto skončila vraždou Ľudmily Cervanovej, prvej a hlavnej obete zločinu.

Sú tu však aj ponovembrové obete nitrianskej partie: v prvom rade matka Ľudmily Cervanovej, pani Margaréta, ktorá už takmer 30 rokov musí bezmocne sledovať, ako sa usvedčení vrahovia jej milovanej dcéry vystavujú na verejnosti ako novodobí mučeníci.

V druhom rade sú obeťami i vyšetrovatelia, prokurátori a sudcovia, ktorí stáli na strane spravodlivosti, no boli verejne vykresľovaní ako zločinecká mašinéria či diabolský stroj.

Ale na záver treba povedať ešte niečo. Viem, že pani Margaréte Cervanovej ani Jurajovi Klimentovi sa to nebude čítať ľahko, ale aj všetci tí, ktorí uverili Nitranom a v dobrej viere ich po celé tie roky verejne hájili, nie sú morálnymi spolupáchateľmi vrahov. Sú takisto obeťami týchto vrahov.

Pretože kým Čerman, Andrášik, Kocúr či Beďač svojím verejným vystupovaním ďalej ubližovali pani Cervanovej, krivo obviňovali vyšetrovateľov a sudcov, z nás v médiách si spravili svojich užitočných idiotov.

Vo svetle nových faktov, ktoré za posledné dva roky vyplávali na povrch, však máme my, ktorí sme im uverili a prispeli k šíreniu ich verzie, aj svoju zodpovednosť. A k tej sa treba postaviť čelom, a nie chrbtom.