Pokračovanie.

Po zavlečení Brázdu do Brna presťahoval Zervan recidivistu Janžetiča do cely Lachmanna. Tu sa započalo spracovávanie do role korunného svedka a v tejto pozícii zotrval Lachmann aj pred súdom.

Posledným zúfalým pokusom zjednania nápravy bolo bianco odvolanie. Podáva ho odvolaciemu súdu. Bol odhodlaný vysvetliť čo sa za mrežami dialo, ale najmä ako k jeho zlomeniu a spracovaniu došlo. Na to sa opäť začali diať veci, pretože do jeho cely nasadili beštiálneho vraha.

Tibora Riga, právoplatne odsúdeného za dvojnásobnú vraždu k trestu smrti stiahol Zervan do cely Lachmanna priamo z cely smrti. Kauza vraždy Cervanovej bola vyšetrovaná pod prokurátorským dozorom JUDr. Milana Valašíka, ktorý pred súdom v roku 2003 prehlásil, že o ničom nevedel. Oklamať Riga, naplniť falošnou nádejou, následne dosadiť do cely č.163, úkolovať zločinom, ak nie vraždou a sľubovať mu za to život ak nie slobodu, by nenapadlo len tak kdekoho.

Tibor Rigo. 29 ročný recidivista a dvojnásobný vrah bol súčasťou manželského trojuholníka. V žiarlivosti zabil kladivom svoju tehotnú priateľku a jej matku. Rigov útok v Podunajských Biskupiciach prežil len jej manžel. V cele smrti Justičného paláca v Bratislave očakával už len výkon súdneho rozhodnutia. V čase „realizácie“ akcie Kamera bol k trestu smrti už právoplatne odsúdený, v cele smrti väznený, ale aktívny a dispozične stále v službách Pathyho, Stanka a Zervana. Čo pred svojou popravou stihol ešte napáchať nie  je známe, ale dátum odlúčenia od falošných kamarátov a pozemského bytia áno. Popravili ho 29. marca 1985 a vešali ho práve tí, pre ktorých pracoval.

Konfident Štefan Rigo alias Kišmiš.  20-násobný recidivista bol v roku 1981 nasadený nielen na Františka Čermana, ale aj na mňa. Pochádzal z Podunajských Biskupíc, z maďarsko-rómskej dynastie Rigovcov. Jeho bratrancami boli nielen už popravený Tibor Rigo z cely 163 a dvojnásobný vrah Vojtech Rigo, ale aj 13-násobný recidivista a 9-násobný sériový vrah Ondrej Rigo, t.č. v cele doživotného trestu.

Štefan Rigo mi odovzdával informácie z vyšetrovania, ktoré mali pochádzať – údajne – od jeho advokáta. Riga totiž zastupoval JUDr. Rampášek a to, že Rampášek zastupoval aj Čermana som vedel ešte predtým, než ma zatvorili.  Jeho prostredníctvom mi boli odovzdávané informácie, ktoré odo mňa vyšetrovatelia vyťažovali. Tie sa po mojom oboznámení so spisom ukázali byť pravdivými. A bolo nad slnko jasnejšie, že JUDr. Rampášek ich Rigovi odovzdať nemohol, pretože známy advokát bol pod prísahou a fiktívny trestný čin, ktorý na neho Zervan s Rigom vymysleli  a možno aj šili, zakladal nekompromisný trestný postih a výmaz z Advokátskej komory.

Fero Čerman na podhodenú udicu zabral. Po tom, čo mu Zervanov agent názorne a úspešne predviedol, ako sa vybavuje alibi, ako sa dá vo väznici komunikovať s vonkajším svetom a Zervanovi prejsť cez rozum, napísal moták. Nie Francúzkam, ale Petrovi Kovárovi. Jedná sa o moták, o ktorom píše v Postoji sudca Kliment. Teda moták, ktorý nebol doručený Petrovi Kovárovi, ale naservírovaný na stôl Zervana, Lamačku a Valašíka.

A máme Ťa! Aj dôkaz!

Napísal si moták? Si vrah! – snaží sa presvedčiť svojho čitateľa sudca Kliment. Nie v Rudom práve, ale v katolíckych novinách. Pritom nik z obvinených nemal ani predstavy, čo sa pácha za stovkami kilometrov ostnatých drôtov a hradbami gottwaldovských väzníc. Dnes vie, že nielen neznalosť zákona, ale aj neznalosť prepojenia orgánov štátnej moci a správy neospravedlňuje . Zervan Čermana dostal, kam ho dostať chcel – do bezvýchodiskovej situácie trestnoprávnej zodpovednosti. Že sa legitímny sudca logicky stáva súčasťou uzatvoreného kruhu organizovaného zločinu, pripravovaného komplotu a svojou vlastnou nezodpovednosťou aj hanbou celej justície, nikoho z jeho kolegov a nadriadených dodnes nezaujíma.

Opakujem, zneužívanie väzenskej agentúry bolo v roku 1981 v ČSSR nelegálne a protizákonné a polopravdy sudcu Klimenta v kontexte článku Hanusa zverejneného v denníku Postoj sú lži nehodné nielen postavenia sudcu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ale aj denníka Postoj. Čerman s Andrášikom mali a majú neprestreliteľné alibi a Pálka s Valašíkom to dobre vedeli.

Recidivista Štefan Šturma. V službách Michala Zervana už v roku 1979 spracováva podhodeného pokusného zajaca. V osobe Dúbravického, sa mu od súdov a ich orgánov núka príležitosť, ako sa vykúpiť z trestnej činnosti, ktorú napáchal. Ponúka Dúbravickému odoslať moták. Jeho cieľom nebolo zabezpečiť  pre neho falošné alibi, ale predom ho pred súdom deklasovať na nedôveryhodné indivídum a účelového podvodníka.

Odošleš moták, si vrah. O tom, že odosielanie motákov organizovala vnútorná ochrana väznice, sudca Kliment s Tóthom a Hanusom pomlčali. A to nie je férové, pretože nezákonnosti páchané za mrežami nie sú pre trestných sudcov žiadne tabu. Platí to tým viac, že ich organizovala štátna moc, ktorej nedeliteľnou súčasťou bol nielen Zervan, ale aj „sudca“ Kliment. Myslím, že aj to bol jeden z dôvodov, prečo boli adepti na vrahov ustanovení z kruhov rodín pomýleného svetonázoru.

Nemienim tu špekulovať prečo Dúbravický návnadu Zervana zdvorilo odmietol, ale Čerman na podhodenú udicu zabral. Po stovkách bezsenných nocí v cele, z ktorej viedla jediná cesta a to pod slučku Valašíkovskej šibenice si stále pamätám čo bolo zúfalstvo. V denníku Postoj pritom zverejnili, že kriminálne konanie chorého recidivistu v réžii bratislavského bitúnku Štátnej bezpečnosti je hodné dôvery a postavenia „sudcu“ Klimenta.

Zvláštne? Nie! Je to výkon súčasnej spravodlivosti!

Darmo máš alibi. Darmo sa odvolávaš na normálnych a slušných občanov v blízkosti ktorých sa pohybuješ, žiješ či vyrastáš. Darmo kričíš, že tvoj svet, rodina, blízki a priatelia sú slušní ľudia, teda aj spôsobilí, normálni, plnohodnotní a legitímni svedkovia. Nik Ťa v tomto svete nepočuje. Je to tak zbytočné, ako nikdy nespochybnené a ničím nespochybniteľné dôkazy, súdnoznalecké expertízy či vykázaná účasť v zamestnaní.

Súdi tu Štátna bezpečnosť a jej orgány. Pálka, Lamačka, Stanko a Kliment ti dokážu, ako veľmi sa mýliš a akú naivku z teba školy a rodičia vychovali. Ak sa im to náhodou nepodarí, odôvodní to za nich tá istá kolóna kriminálnych grázlov. V službách toho istého štátu v oboch štátnych zriadeniach. Niekdajší miništrant Peter Tóth nie je len práskač a kajúcnik pred dekádou vykopnutý zo SIS-ky. Je možno spolupáchateľom prípravy 2-násobnej vraždy v službách pána Kočnera. Ak ani to nepohne myslením spoločnosti, poslúžia katolícke noviny v službách tajných a reformovaných ateistov. Bez svedomia, s chladnou hlavou a rovnakým dielom, ako ktorýkoľvek z vrahov Zervanových ciel smrti alebo doživotných trestov. Nikdy v minulosti neboli na tom tak zle, ako v súčasnosti.

A Kovár? Aj ja som sa s touto osobou poznal. Kedysi sme boli dokonca „kamaráti“. Nielen my, aj naše manželky a dokonca aj deti. Nik netušil, že Peter Kovár viedol dva životy a bol človekom dvoch tvárí. Že bol synom mjr. Pavla Kovára z XII. správy, sme vedeli. Je teda zrejmé, že napísaný list by bol tak či tak skončil v trestnom spise akcie Kamera, či by ho tam založil Rigo so Zervanom, alebo Kovár s npor. Mátrayom zo Štátnej bezpečnosti.

Myslel som, že pádom totality nastala u nás výrazná zmena. Žiaľ, nestalo sa. Jedným z najvýraznejších paradoxov hnusného dedičstva a pokračujúceho zneužívania väzenských agentúr  je násilné zavlečenie Michala Kováča ml. do Rakúska. Je dokázané, že syn prezidenta SR nemal s kauzou Technopol nikdy nič spoločné a s pánom Kočnerom nebol v žiadnom, teda ani v obchodnom vzťahu. Jeho meno, potrebné na diskreditáciu otca – prezidenta Slovenskej republiky do kauzy vniesli opäť mukli – slovenskí hochštapleri nachádzajúci sa v bavorských krimináloch. Boli zregrútovaní Svěchotovou SIS-kou. Charakteristickou špinou kauzu zavlečenia opuncoval opäť len ten istý hochštapler, ktorý všetko vie, všade bol a na všetkom sa aj podieľal.

Miloš Kocúr. Takmer celé prípravné konanie prežil vo väzenskej nemocnici v Trenčíne za prítomnosti jediného spoluväzňa. Volal sa Čudrlák a usilovne makal v súlade s požiadavkami Pálku, Stanka, Lamačku a Gerbela. A darilo sa mu, čo Kocúr celé roky otvorene priznáva. Snaha dokázať svoju nevinu sa pod „dobre“ mienenými radami spoluväzňa menila na holý boj o život.

Ani jednému z nás nebolo umožnené poradiť sa so svojim obhajcom. Nariadenie platilo počas celého prípravného konania.

Ak to bolo v súlade s vtedajšími „praktikami“, rozhodne to nie je v súlade s uzneseniami štátu a zákonom FZ ČSFR č. 480/1991 Zb., ktorý vyhlasuje obdobie od roku 1948 až do 1989 nielen za obdobie tyranie a porušovania ľudských práv, ale aj svojich vlastných zákonov. „Sudca“ Kliment, ktorého nezaujíma právo ale výkon „valašíkovskej spravodlivosti“ je dnes hanbou a príťažou nielen celého súdneho stavu, celého trestnoprávneho kolégia NS SR, ale aj univerzity, ktorá mu udelila doktorát práv. Valašíkovskú spravodlivosť predstavoval, predstavuje a navždy bude predstavovať pokus úkladnej 3-násobnej justičnej vraždy pripravovanej na nevinných osobách, ktoré mali alibi, toto bolo zadovážené aj overené, ale pred súdmi (v prípade Dúbravického) ukryté v policajných archívoch v Levoči (objavené v roku 2004) a v Kaniciach pri Brne (objavené v roku 2018). Existuje celá rada ďalších silných dôkazov svedčiacich nielen o zločinoch štátnych orgánov, ale aj nevine obžalovaných. Komunistický prokurátor JUDr. Milan Valašík žiadal vykonať 3 tresty smrti na osobách, ktoré boli k doznaniam za jeho dozoru donútené. Žalobca Valašík bol totiž v Kauze Cervanová aj jej dozorujúcim prokurátorom. Mal dohliadať nad „zákonnosťou“ prípravného konania. Nikomu na svete by som neprial, aby sa ocitol v zovretí takého systému, takých orgánov a takých práv, aké tu dnes legitimizuje práve „sudca“ Kliment, Valašíkov nielen mediálny kamarát.

Spolupracovník nelegálnej väzenskej agentúry Vladimír Bubák bol v roku 1981 vo Väznici MS SSR  v prípravnom konaní v Kauze Cervanová ako konfident nasadený na Františka Čermana, Juraja Lachmanna aj na mňa – Pavla Beďača.

Spolupáchateľ nelegálnej väzenskej agentúry Ján Janžetič bol v roku 1981 vo Väznici MS SSR v prípravnom konaní v Kauze Cervanová ako konfident nasadený na Romana Brázdu a neskôr aj na Juraja Lachmanna.

Práskač nelegálnej väzenskej agentúry Štefan Rigo bol  v roku 1981 vo Väznici MS SSR v prípravnom konaní v Kauze Cervanová ako konfident nasadený na Františka Čermana a neskôr aj na mňa – Pavla Beďača.

Koľko ďalších agentov bolo v tejto veci angažovaných, doposiaľ známe nie je.

Nasadení konfidenti boli vytypovaní a ustanovení do väzobných ciel a infiltrovaní do vyšetrovania s podporou forenzného psychológa a konfidenta štátnej bezpečnosti doc. PhDr. Gejzu Dobrotku CSc. Boli špeciálne školení a pripravovaní a v Kauze Cervanová boli zločinne organizovaní a činní v priebehu celého prípravného konania. Informácie zdieľané „zvláštní skupinou“, vyšetrovateľmi, paralelnou skupinou SKS MV SSR a vnútornou ochranou väznice prenášali od jedného obvineného k druhému.

Je nepochybne preukázané, že v prípravnom konaní „vyšetrovania vraždy Cervanovej“ došlo k zneužitiu inštitútu väzobného stíhania.

„Páni sudcovia“ si zrejme nevšimli, že porušením §-u 67 vtedajšieho Trestného poriadku bolo v Kauze Cervanová zmarené celé prípravné konanie.

Pokračovanie nabudúce.

Pavel Beďač – obeť justičného zločinu