Ako mi prišili vraždu? – Kauza Cervanová – 36. časť

Štátna bezpečnosť si ma za vraha vytypovala.
Neuveriteľné?
Predkladám dôkazy.

Pokračovanie.

Plk. Pálka bol povolaný, aby v Kauze Cervanová prehodnotil dôkazy.

Ako?

1/ Spracovaním pôvodných svedkov,

2/ prispôsobením pôvodných výpovedí potrebám a pracovnej verzii Pješčaka

3/ do stávajúcich zistení implantovať doposiaľ nepoznaný príbeh.

„Korunnými svedkami“ pripravovaného súdneho komplotu sa stávajú deti komunistických nomenklatúr. Ing. Igor Urbánek – syn riaditeľa nitrianskeho Milexu, MUDr. Jozef Škrobánek – syn Okresného posudkového lekára a syn riaditeľa jedného zo závodov Cestných stavieb v Nitre, Ing. Milan Andrášik. (Ten „svedok“ Andrášik, ktorý požadovaný scenár pri vznášaní obvinení odmietol. Na druhý deň ho obvinili z vraždy.)

V roku 1980 „odhaľujú“ čosi doposiaľ neslýchané, nikým nevidené – medičku, ktorá sa nachádzala v stanovom tábore vzdialenom asi 3,5 hodiny od Bratislavy, neskôr 2 výstredné Francúzky, Romana Brázdu a 6 ďalších osôb.

Francúzky medzi šedé myšky rozhodne nepatrili. Hoci boli najmladšie, členovia hudobnej skupiny ich ceremoniálne vítali, cez mikrofóny s nimi komunikovali, hrali dokonca na ich želanie. Bezvadný rockenroll v strede kruhu, ktorý prítomní okolo nich vytvorili zožal spontánny potlesk.

Mimo Urbánka a Škrobánka ich nik z účastníkov diskotéky nevidel, hoci – podľa slov Františka Čermana – boli neprehliadnuteľné: “ Ten večer nebol o brigádnikoch, ani o Socialistickom zväze mládeže, patril Lýdii a Sylvii.“

Pre obzor „sudcu“ Klimenta je potrebné pripomenúť a možno aj zdôrazniť, že nik z účastníkov nevidel ani obžalovaných, ani Beňovú s Tokárom, ale ani „svedka“ Urbánka – Škrobánkovho blízkeho kamaráta, ktorého Pálka „vygeneroval“ v roku 1980.

Z konceptu pátrania sa dozvedáme, že tzv. zlatú mládež v hlavnom meste Slovenska netvorili niektorí synovia bývalých ministrov, komunistických pohlavárov a ich prisluhovačov, ale zopár bezvýznamných núl z Nitry. Čakalo sa len na Zjazd komunistickej strany, voľby do zastupiteľských orgánov, na Kocúrove promócie, ale najmä stav, do akého sa po nich privedie.

Vykonávacie a realizačné postupy boli postavené na axióme. Motívom vraždy Cervanovej malo byť jej hromadné znásilnenie – povedal komunistický generál najmenej 4 roky pred výpoveďou medičky Zimákovej. Všetci zrazili opätky:

Policajti, prokurátori, súdni znalci aj sudcovia. Aj napriek tomu, že gumený rozkaz odporuje už existujúcej pitevnej správe a pitevnému protokolu.

Od tohto okamihu sa „pátranie“ uberá direktívami diletanta, ktorý nemal dokončenú ani len základnú školu. V časoch budovania svetlejších zajtrajškov to bol rozkaz. Demokratický centralizmus ovládal nielen spoločenský poriadok, ale aj pátranie po vrahoch. „Záujem“ prezidenta Husáka až nápadne pripomína rétoriku vojnových zločincov súdených v Norimberku v roku 1946.

Prípad konštruujú. Súdni patológovia sa stávajú ich poslušnými nástrojmi. Nielen Porubský, násilné opakované súlože odobrujú aj tí najvyšší – Mego s Kokavcom. Oficiálne sa k veci odmietajú vyjadriť. Podobne ako Michálik pred Kirchhoffom, aj Mego sa pred neočakávanou návštevou do svojej kancelárie zamkol.

Situácia bola podobná tej dnešnej. Zastavte na ulici ktoréhokoľvek z činných sudcov a pýtajte sa. Všetci sa s vami odmietnu rozprávať.

Po prvý raz vo svojej praxi popierajú mantru, ktorú vštepovali svojim poslucháčom i budúcim kolegom – nikdy neustúpiť nálezu a záverom pitevného protokolu.

Kanické archívy prinášajú dôkaz historickej váhy a preexponovaného vkusu Hanusovskej novinárskej úslužnosti. Všetko čo zverejňujem, museli s Klimentom v spisoch vidieť. Čo objavili aj zatajili.

Nie je pravda, že vyšetrovatelia sa o „znásilnení“ Cervanovej dozvedeli od Miloša Kocúra, ako to opisujú Kliment s Tóthom, „svedecky“ potvrdzuje vyšetrovateľ Lamačka, či podvodný spisovateľ Hanus „analýzou Zimákovej výpovede“. Predpoklady línie „vyšetrovania“ sú datované o celých 5 rokov skôr a spoľahlivo ich pred súdom potvrdil doc. Dobrotka.

A nielen on. Dílčí plán č.: 0051-77-5, z roku 1977 je dôkazom, že Pálka sa v Kauze Cervanová angažoval podstatne skôr, než bol menovaný do čela „zvláštní skupiny“.

Je bezpečne a definitívne preukázané, že autorom nezmyslov odporujúcich pitevnej správe nebola MUDr. Zimáková, ale Pálka s Pješčakom. Odtajnené spisy a ich dátumy sú usvedčujúcim dôkazom, pretože o opakovanom znásilnení, násilnom opíjaní, či nalievaní vína, teda o niečom, čo je znalecky preukázané ako nemožné, sa v spisoch pojednáva oveľa skôr.

Myslenie Pálku je podrobne zdokumentované v tzv. „Dílčích plánoch“ a osobných poznámkach objavených práve v Kanických archívoch:

Sú dôkazom, že „vrahov“ v Bratislavských putikách netypoval len psovod Rožnovský, ale aj Pálka s Pješčakom a to najmenej 2-3 roky pred výpoveďou Dr. Zimákovej.

Porovnaním dátumov je možné konštatovať, že generál Pješčak nebol mýtickým kriminalistickým géniom, ale producentom bludov psychiatrického pacienta:

Hoci bol predsedom vedeckého kolégia ČSAV a miestopredsedom Českej komisie pre udeľovanie vedeckých hodností, účet jeho života nie je lichotivo popísaným archom. Potvrdzuje poznané, že chránenec Biľaka bol počas normalizácie jedným z najodpornejších komunistických kolaborantov a zločincov.

Uzatvoriť Kauzu Cervanová dostal ako stranícky úkol:

Stranícke úkoly boli príkazy a tie sa vždy bezvýhradne plnili. Tí starší vedia o čom píšem, tí mladší to pravdepodobne nepochopia, pretože ľudský rozum je schopný prijať len to, čo je schopný logicky stroviť. A logika je práve ten problém, na ktorý vo svojich blogoch poukazujem.

Policajná generalita vydávala rozkazy tým najposlušnejším, ale veľakrát aj najsprostejším. Ostatní skláňali hlavy.

Nie všetko sa dá odfláknuť, ako rozsudok v Kauze Cervanová. V prírode, fyzike a matematike pravda nie je len samonosná definícia, pokiaľ nemá svoje odôvodnenie. Zjavné nezákonnosti potvrdzujú fakt o spáchanom zločine. Máme lietadlá, počítače, mobilné telefóny, dokážeme transplantovať životne dôležité orgány, pritom stále trpíme reziduá komunizmu a ťažkého primitivizmu.

Eduard Pálka dostal od Pješčaka príkaz. Zvláštní skupina podozrivých a svedkov nehľadala, ani po nich nepátrala, ale prebrala od operatívy Štátnej bezpečnosti. Tá si ich vytypovala. Kanice plne potvrdzujú šialenstvo, ktoré zo spisu síce vyčnievalo, stále sa o ňom len šepkalo, ale do objavu v Kaniciach, dôkazy stále chýbali.

Takmer neuveriteľný dokument, ktorý Pálka po sebe aj zanechal je vecným dôkazom, ako sa Kauza Cervanová tvorila i vznikla.

Nejednalo sa KZO (kriminálne závadové osoby), ako uvádzal, ale o osoby registrované Štátnou bezpečnosťou v kategórii VN (vnútorného nepriateľa). Neprekvapuje, že na stránkach sa nachádzajú aj mená dvoch ministrov ponovembrových slovenských vlád, poslancov parlamentu ČSFR a SR a hercov bratislavských divadiel vrátane Národného.

Nebudem menovať. Uvedomujem si, ako ma urazilo čo len spájanie s touto vecou.

Zo spisov je zrejmé, že okruh „podozrivých z vraždy“ uzatvára sociálna sieť signatárov Charty 77. Mená dcéry a syna národného umelca Dominika Tatarku sa skloňujú v niekoľkých „možných pracovných variantoch“ a sú dobovým svedectvom, ako ďaleko si Pálka trúfal až zájsť.

V mojom prípade stačilo, že som „mal auto“. Aké auto? To, ktoré som nemal, nepoužíval, ale bolo kedysi napísané na moje meno. V júli 1976 sme ho v rodine vyše pol druhého roka už nemali. Pálka ho do pátrania našuškal:

Objavujú sa tu mená, ktoré sa v operatívnej činnosti vôbec nik nespomenul a nemajú s pátraním najmenšiu súvislosť. Znamená to, že ich nositelia boli do akcií Uzel a Kamera dosadení a ustanovení, ako som opísal v predošlých častiach.

Dňa 04.05.1978 je moje meno podsunuté „svedkovi“ Milanovi Antošovskému. Poznal ma z videnia a vedel o mne len to, že existujem.

Pred analýzou výpovede Milana Antošovského je potrebné uviesť, že protokolárne zaznamenaná výpoveď s jeho podpisom z roku 1978 sa nezachovala. Zachoval sa len jej záznam spísaný plk. Pálkom. Jedná sa teda o záznam protektorátneho udavača, zločinca, klamára a podvodníka.

Že som bol kedysi „kamarát Brázdu“ nie je pravda. Roman Brázda bol môj známy, rozhodne nie kamarát a je to obsiahnuté nielen v jeho, ale aj v mojich výpovediach. Vychádza mi z toho len jedno – tento poznatok Antošovskému podsunul sám Pálka.

Milan Antošovský pred Pálkom prehlasuje, že na kritickej diskotéke ma nevidel. Pripúšťa, že ak tam bol Kocúr, mohol som tam byť aj ja, nakoľko som bol jeho kamarát. Ale pozor! Spomína Kocúra, ktorého dobre poznal, ale na diskotéke nevidel, čo dosvedčil pred senátom pani Dr. Smolovej.

Antošovský nevypovedá o osobách, ktoré na diskotéke videl, ale o osobe, ktorú na diskotéke nevidel. Nepokračuje o stovkách, alebo tisícoch ďalších osôb, ktoré na večierku neboli. Ponúknutým a nastaveným rozhovorom referuje výlučne o mne. Uvádza, v ktorej časti Nitry sa nachádzal náš rodinný dom, ako vyzeral a čím bol charakteristický.

Nakoľko svedok Antošovský vypovedá mimo merita prejednávanej veci, z kontextu jeho výpovede je zrejmé, že kapciózne otázky a záujem smerovaný k mojej osobe boli postupy nezlučiteľné s bežnou kriminalistickou praxou:

Pálka ponúkol meno záujmovej osoby a svedok Antošovský odpovedal čo mu bolo známe. Pritom nikdy nemal ani len tušenie, kam ho až dostal. Napriek tomu, že sa stal jedným zo svedkov obžaloby, nepochybne svedčil v dobrej viere.

04.05.1978, teda v ten istý deň, v ktorom vypovedal svedok Antošovský je prevedená policajná lustrácia mojej osoby. Či prebehla pred výpoveďou Antošovského, alebo po nej nie relevantné, pretože svedok Antošovský k mojej osobe nič zaujímavé neuviedol.

Zo zaprotokolovanej výpovede je však evidentné, že niekto ma do okruhu záujmov vyšetrovania úmyselne vťahuje.

Milan Antošovský sa k účasti na diskotéke dňa 09.07.1976 priznal presne tak, ako Čerman s Andrášikom a Beňová s Tokárom. Boli uvedení do omylu. Ponúknutý dátum potvrdili v domnienke, že im ho ponúkol korektný a seriózny štátny orgán.

Prišli Kanice a na svetlo sveta sa dostávajú fakty. V Pálkových zápiskoch sa našla kompletná študentská zostava, ktorá vo večerných hodinách 09.07.1976 v Unic-clube poriadkovú hliadku tvorila. Čo je šokujúce, meno Milana Antošovského sa medzi jej členmi nenachádza! V konzistentnej svedeckej výpovedi sa po 38 rokoch objavujú trhliny.

Prešiel ďalší rok, čo sa manželka Milana Antošovského odhodlala do minulosti nazrieť a pripomenúť si obdobie spred 40 rokov. Jedného dňa sadla a zvedavo prezrela korešpondenciu, ktorú si uchovávala ako spomienku, keď si počas leta 1976 so svojim budúcim manželom ešte len dopisovali. Zrazu zistila, že tu čosi nesedí, že jej manžel na inkriminovanej diskotéke byť jednoducho nemohol, pretože sedel vo vlaku a smeroval z Bratislavy do Prešova.

Bol to impulz už aj pre svedka Milana, ktorý si listy od manželky taktiež odložil a uchováva. Obsah korešpondencie a opisovaných udalostí do seba zapadol ako rozhodujúci diel jednoduchej mozaiky.

Podstata vykonštruovanej svedeckej výpovede sa po 40 rokoch náhle mení na svedectvo obhajoby.

Presvedčivo spochybňuje ďalšie 4 svedectvá totožnej povahy. Výkon „pátrania“ Pálku deleguje budúcim súdom.

Je len jedným zo 182 dôkazov, ktoré zakladajú opodstatnenie pre udelenie povolenia na obnovu procesu.

Čo Antošovského svedectvo prináša?

1/ Dokazuje, že som bol do Kauzy Cervanová ustanovený výpoveďou svedka, ktorý na inkriminovanej diskotéke preukázateľne nebol.

2/ Je dôkazom, že som bol do trestnej veci a realizačného plánu ustanovený podvodom Eduarda Pálku, pretože svedok Antošovský moju prítomnosť na diskotéke jasne poprel.

3/ Je bezpečne preukázané, že ponúknutý termín inkriminovanej diskotéky bol podvrh, ktorým Pálka do pozornosti ustanovil najmenej 7-8 osôb.

4/ Nakoľko „sudca“ Kliment o Pálkových svinstvách vopred vedel, došlo k zneužitiu štátnych orgánov a súdnej moci.

Zo spisov objavených v Kanických archívoch je zrejmé, že moje meno pplk. Pálka do Kauzy Cervanová podsunul prv, než bolo protokolárne zaznamenané normálnym a zákonným postupom. Je neprehliadnuteľným mementom, ako sa Kauza Cervanová tvorila a účelovo konštruovala.

A to už nie je o zločinoch socializmu či komunizmu a všetkej tej špine Pálku a Pješčaka. Je to o „trestnom sudcovi“ Jurajovi Klimentovi a spol., ktorý o tom čo opisujem preukázateľne vedel a bezprávie bez sebemenších zábran na nevinných osobách páchal.

Ak treba dôkaz, stačí si vypočuť jeho prejav pred výborom NRSR pri jeho kandidatúre na Generálneho prokurátora SR.

10.05.1978 je moje meno podsunuté „svedkovi“ Škrobánkovi. Na ponúknutú otázku oznamuje, že Paľa Bedňanského pozná, je čierny a študuje na stavebnej fakulte. Tvrdí, že ma na diskotéke nevidel, ale pripúšťa, že som na nej mohol byť.

„Svedok“ Škrobánek ma na diskotéke nevidel, ale začína o mne svojvoľne rozprávať?

Skomolené výrazy sú účelovo intuitívne a zaznamenávané v záujme zachovania anonymity paralelných štruktúr Štátnej bezpečnosti.

Nie som Bedňanský, meno ani priezvisko som nemenil a na svojich predkov som hrdý, hoc by pochádzali aj z chlieva. Čierne vlasy som nemal ani na maškarnom plese, nikdy som si ich nefarbil a študoval som na Strojníckej – nie Stavebnej – fakulte. Môžem len konštatovať, že MUDr. Škrobánek nebol nikdy žiadnym svedkom, ale roztraseným, manipulovaným a zneužitým objektom – vydierania a policajnej zlovôle. Jeho ukradnutá a riadne sprocesnená výpoveď z roku 1976 sa po 40 rokoch rovnako objavila v Kanických archívoch.

Dňa 09.10.1979 je „svedkovi“ Škrobánkovi ponúknuté moje skutočné meno. „Pán svedok“ Škrobánek, ktorý do Kauzy Cervanová (so smiechom) ochotne implantoval každého o koho sa plk. Pálka zaujímal. Na ponúknutú otázku grázlov vedených výsluch poslušne zopakuje, že pod menom Paľa Bedňanského si predstavoval Pavla Beďača. Pavla Beďača alias Paľa Bedňanského, ktorého nikdy nepoznal:

„Svedok“ opäť referuje o niekom, koho na diskotéke nevidel a čím pátranie degraduje na volnú improvizáciu fiktívneho príbehu budúceho súdneho konania. Pripravovaný monsterproces si vyžaduje ďalšie mená a budúce obete.

V roku 1982 ma „svedok“ Škrobánek na hlavnom pojednávaní vôbec nepoznal (strana 160 súdnej zápisnice).

12.05.1978

O dva dni Pálka s pohoršením konštatuje, že som sa nezúčastnil brigády pri zbere zemiakov. Jedná sa o jediný dôkaz zadovážený voči mojej osobe normálnou detektívnou cestou.

Akýsi chumaj uviedol, že som bol potrestaný za porušenie pracovnej disciplíny na brigáde, na ktorej som vôbec nebol.

A ten istý chumaj si zabudol poznamenať, že brigádu organizoval Socialistický zväz mládeže, nie fakulta. Nemal som teda najmenší dôvod sa jej zúčastniť. Dostal som napomenutie, nevedel za čo a hoci ho prodekanka neskôr zrušila, Pálka môj „politický profil“ pre potreby súdu iniciatívne zhodnotil.

14.05.1978 Antošovský pripúšťa, že som na diskotéke mohol byť, aj keď ma na nej nevidel.

23.05.1978 vypovedá ako svedkyňa moja bývalá priateľka Zuzana Migrová. Informuje o všetkých mojich kamarátoch i známych. Nakoľko na diskotéke nebola, jej predvedenie súviselo len so zberom informácií zameraných k mojej osobe.

14.06.1978 posiela plk. Pálka prvý návrh na vznesenie obvinení, teda na realizáciu prípadu. Hoci moje meno nik nikdy spontánne nespomenul, objavuje sa na zozname osôb podozrivých z vraždy.

Plk. Pálka generálovi Pješčakovi oznamuje, že na spoločenskom večierku som bol zaručene prítomný, čo svedok Antošovský údajne bezpečne potvrdzuje (str. 24 realizačného návrhu)!

Podvod najťažšej váhy potrebuje už len akceptujúceho „sudcu“. Identické postupy pátrania sa v akcii „Uzel“ nachádzali len pri osobách, ktoré boli do vyšetrovacích verzií vytypované a do postavenia páchateľov ustanovené orgánmi Štátnej bezpečnosti.

Pred federálnym súdom v roku 1990 v Prahe na str. 19 SZ podvodník Pálka vyhlasuje, že som operatívne rozpracovaný nebol a moje meno spomenula nejaká žena. Je to lož a svedecky ju v tejto časti detailne dokladujem.

K realizácii vyšetrovania v roku 1978 nedošlo.

25.04.1980 posiela Pálka Pješčakovi druhý návrh na realizáciu. Moje meno sa na zozname „podozrivých z vraždy“ objavuje po druhý raz.

„Svedok“ Urbánek vypovedá, že červená Škoda 100, ktorou sa 09.07.1976 vyvážal Andrášik, patrila pravdepodobne Pavlovi Beďačovi.

Urbánek opakuje, čo mu Palka podsúva. Aby veci do seba aj zapadali, podsúva mu červenú škodovku. Poznatok, ktorý v roku 1976 neexistoval, ale v roku 1978 už áno. Dozvedel sa ho od svedkov Vanka a Mrazka:

Je to možné? Áno, aj to je možné! Červená Škoda 100, ktorú videl „svedok“ Urbánek sa rekogníciou Mlynarčíkovej a Kováčovej zmení na bledý VAZ 2101 Žiguli, neskôr Kováčovej-Prieložnej dokonca na Fiat 125p patriaci otcovi Romana Brázdu. (Proti váhe výpovedí všetkých svedkov, malo Brázdovo auto zadné svetlá uložené zvisle! Jednalo sa o modelový rok výroby 1972. Aby Pálkov podvod zodpovedal zámeru vyšetrovania, do trestného spisu bola vložená fotografia polského fiata 125p vyrábaného od jari 1974. Ten mal už zadné svetlá uložené zvisle).

Červenú Škodu 100 som nikdy nemal a Urbánkova výpoveď uvedená na str. 21 realizačného návrhu bola opäť Pálkovým podvrhom.

Je však zjavné, že červená Škoda 100 a sivý Fiat 600 sa stali základom pre vygenerovaný hybrid – červený Fiat 600 o ktorom sa vo väzbe „rozrozprávali“ Brázda, Lachmann a Janžetič.

28.04.1980 spomína Urbánek moje meno druhý raz. Má prerušené štúdium, problémy so školou, nevie, či ju dokončí a rád by sa stal príslušníkom VB, teda príslušníkom spôsobov, ktoré si od plk. Pálku práve osvojuje. V Seredi privátne navštevuje jedného z tzv. operatívcov, kpt. Ladislava Hermana.

Zdá sa, že Ing. Igor Urbánek si titul a vzdelanie zaslúžil. Úspešne ich zobchodoval:

25.08.1980 sa moje meno objavuje v jeho v rukou písaných poznámkach. Ako sa to mohlo stať? Diktoval mu ich Pálka.

Korunný svedok Urbánek nespomína osoby, alebo kamarátov, s ktorými sa stretával a ktorých aj poznal, ale úplne cudziu osobu. Ani v jednom vyhlásení nepotvrdzuje, že ma na diskotéke v Mlynskej doline videl, čo vo svojej správe odporuje aj analytik Lichovník:

Opäť je bádateľné, že Pálka moje meno do svojho scenáru neúnavne podsúva.

Na hlavnom pojednávaní v roku 1982 ma Urbánek medzi obžalovanými vôbec nepoznal (str. 227 SZ). Resp. dopoznal, ale s asistenciou predsedu senátu Bilčíka.

Moju účasť na diskotéke však nepotvrdil.:

15.10.1980 Pálka vystavuje tretí zoznam podozrivých z vraždy a podáva tretí návrh na realizáciu prípadu. Moje meno v ňom obsiahnuté už nie je.

K realizácii Kauzy Cervanová v roku 1980 opäť nedošlo. Zdá sa, že generál Pješčak prestáva plk. Pálkovi dôverovať. Na to Pálka Pješčaka obchádza a píše sťažnosť ministrovi Obzinovi.

Do väzby ma brali 14.07.1981. V uznesení stojí, že na základe výpovedi svedkov a niektorých obvinených. Nikdy mi nepovedali, ktorých. V odôvodneniach sa meno žiadneho svedka nenachádza.

Ostatné bolo podrobne popísané v predošlých blogoch.

Pokračovanie nabudúce.

Pavel Beďač – obeť justičného zločinu

Prílohy:

Kauza Cervanová, 1. časť – Zglejené bratstvo Petra Tótha

Kauza Cervanová, 2. časť – Obludné zločiny Štátnej bezpečnosti

Kauza Cervanová, 3. časť – V cele predbežného zadržania

Kauza Cervanová, 4. časť – Teror na XII. správe MV

Kauza Cervanová, 5. časť – Výroba korunného svedka

Kauza Cervanová, 6. časť – Diverzia Štátnej bezpečnosti

Kauza Cervanová, 7. časť – Ukradnuté alibi

Kauza Cervanová, 8. časť – Pod strechou „spravodlivosti“