Naše súdy zabili aj inú ženu

Keď som bol oslovený s ponukou, aby som prispel do Vašich novín pri príležitosti premiéry filmu Roba Kirchhoffa Kauza Cervanová, rozmýšľal som chvíľu, čím ponúknutý priestor naplniť. O našom príbehu nebolo ani zďaleka napísané všetko. Za podstatnú považujem jednu vec. Pripomenúť hrdinstvo jednej ženy.

Jej pevný morálny postoj, osobná statočnosť a vnútorná sila zachránili bez preháňania tri ľudské životy. Táto žena za cenu svojho vlastného utrpenia odmietla spolupracovať s normalizačnými vyšetrovateľmi a opakovane poprela svoje výpovede vynútené hrubým násilím pri výsluchoch v prípravnom konaní. Táto krehká a krásna žena, ktorú nezlomilo ani neľudské zaobchádzanie, odlúčenie od dieťaťa, existenčné hrozby ani hviezdne sľuby, sa postavila pred súd a povedala pravdu.



Odsúdení na snímke z dokumentu Roberta Kirchhoffa. Snímka: atelier.doc

Zoznámili sme sa v roku 1990, dva roky po mojom prepustení z leopoldovskej väznice. Stretli sme sa v Nitre náhodou a ja som sa jej prihovoril. Dovtedy sme sa poznali len letmo. Z družiny zo základnej školy, kam chodila o ročník vyššie. Bolo to už v čase po páde železnej opony a po rozhodnutí federálneho Najvyššieho súdu, ktorý zrušil rozsudok slovenského súdu a vytkol mu 73 vážnych pochybení. Samozrejme, že sme hovorili o tom jedinom, čo nás spájalo, o kauze Cervanová.

V tom čase sme začínali prípravu na obnovený proces, v ktorom sme napadli aj odsudzujúci rozsudok v prípade tejto ženy. Za svoju statočnosť si odsedela dva a pol roka natvrdo. Za dvojnásobné krivé svedectvo (citácia z odsudzujúceho rozsudku). Právoplatnosť tohto obludného rozsudku bolo mimo vynútených doznaní ďalším „usvedčujúcim“ dôkazom v našom prípade.

Jej prvé stretnutie s „kauzou“ sa odohralo na prelome rokov 1976/1977, keď vyšetrovanie prípadu malo ukončiť odsúdenie inej skupiny vopred určených  „páchateľov“, avšak podľa rovnakého scenára. Skupina mladíkov v prítomnosti inej dievčiny tancujúcej striptíz, ktorí dostali strach z prezradenia a brutálne zavraždili svedkyňu svojej bujarej oslavy, súčasťou ktorej bolo aj jej znásilnenie. Nepodarilo sa. Celé vyšetrovanie sa skončilo na neotrasiteľnom alibi hlavného podozrivého. Dievčina z „prvej skupiny“ však mala strach. Až taký, že sa s maniermi vyšetrovateľov zdôverila svojej spolubývajúcej na internáte. A potom ešte vyšetrovateľom priznala, že jej spolubývajúca o ich postupoch a spôsoboch vie. A tak sa v záujme eliminácie nebezpečenstva prezradenia stala spolubývajúca tancujúcou dievčinou vo vyšetrovacej verzii, ktorá poslúžila v našom prípade o 5 rokov neskôr. Dokonca s tými istými krivými svedkami.  Tak sa teda stalo, že obe striptérky v kauze Cervanová, jedna v prípade Hrmo a spol. z roku 1976 a tá druhá v prípade Brázda a spol. v roku 1981, boli vlastne dve spolubývajúce medičky z internátu Mlynská dolina.

Nechcem opisovať hrôzy vyšetrovania, ani teror, ktorý na tejto žene páchala skupina vyšetrovateľov komunistického gestapa na čele s dozorujúcim prokurátorom. Chcem len pripomenúť, že napriek nesmiernej brutalite a obrovskej trúfalosti vtedajších mocných, sa našlo i zopár jednotlivcov, ktorých sa zlomiť nepodarilo. Táto žena bola medzi nimi. Napriek tomu, že bola odlúčená od svojho dojčeného dieťaťa a opakovane držaná vo vyšetrovacej väzbe, napriek tomu, že jej hrozilo odsúdenie v prípade, že nebude vypovedať podľa scenára policajnej verzie, a to nie len za krivé svedectvo, ale i za za spolupáchateľstvo na vražde, napriek tomu, že bola ohrozená jej rodina a budúca kariéra, táto žena sa postavila pred súd a veriac, že pravda zvíťazí, povedala pravdu. Na hlavnom pojednávaní v roku 1982 podala obžalobu na prokurátora, vyšetrovateľov a ich postupy.

Žiaľ, v tomto prípade pravda nezvíťazila. Viera sa spravodlivosti už nedožila. Zomrela v roku 2009. Prežila nesmierne ťažký život, ale nikdy sa nespreneverila pravde. Keď som sa jej na jednom z našich stretnutí pýtal, ako to všetko dokázala, povedala mi o svojom starom otcovi. Otca nepoznala, zomrel keď mala dva roky. Nahrádzal jej ho starý otec, ktorý ju odmalička formoval. Bol sudcom. Pánom sudcom. Sudcom, ktorý po celý svoj profesijný život trpel traumou z možnosti, že jeho rozhodnutie niekomu ublíži. Z detstva si pamätala najmä ako často do rána svietil a študoval nekonečné hory spisov. Aj tento morálny vzor spravil z Viery to, čím bola.

Odolala prísľubom závratnej kariéry i lukratívnej ambulancie v Piešťanoch – snu každého zubára. Odolala aj hrozbám a nakoniec išla do väzenia, kde bola podrobená neopísateľnému ponižovaniu a šikane. Neodpustili jej ani deň. Podmienečné prepustenie, ktoré je v takýchto prípadoch úplne bežné, v jej prípade neprichádzalo do úvahy. Nestačilo. Po prepustení z väzenia sa musela mladá zubárka zamestnať ako pomocná robotníčka v štátnom podniku Pleta. Prišla o rodinu a s dcérou, ktorú jej v rámci škandalózneho vyšetrovania a následného uväznenia odňali, sa začala stretávať až po dvadsiatich rokoch.

Verím, že sa mi podarilo vyjadriť svoju úctu a obdiv tejto žene pri našich stretnutiach ešte počas jej života. Dnes chcem poďakovať jej matke. Za to, že vychovala takého človeka. Ďakujem, pani Agneša Zimáková. A hovorím to najmä za tých, ktorým zachránila Vaša dcéra život. Niet najmenších pochýb, že by boli odvisli. Všetko bolo nachystané. Len „zlyhanie“ korunnej svedkyne vymyslený scenár neumožnilo. Aj ja s Vami zdieľam názor, že len ťarcha, ktorej bola Vaša dcéra Viera vystavená, počas vyšetrovania, výkonu trestu i po ňom, sa podpísala pod jej predčasnú smrť. Za jej života i pre mňa bol tento svet krajší.

Nie je vôbec prehnané tvrdiť, že slovenská socialistická justícia, ktorá zničila mnoho ľudských životov, zabila aj túto výnimočnú ženu. Je mi veľmi ľúto, že sa nedožila spravodlivosti, v ktorú aj po 31 rokoch snahy o jej presadenie neprestávam veriť.