Nitran Pavel Beďač: Rozhodujúci dôkaz v kauze Cervanová je sfalšovaný

Jeden z odsúdených Nitranov nám poslal text, v ktorom odkrýva svoj pohľad na rozsudok a obracia sa na prezidenta Kisku. V prílohách prikladá kľúčové časti rozsudkov a ďalších listín. Je to ďalšia silná tehlička v mozaike celej kauzy.

Nitran Pavel Beďač: Rozhodujúci dôkaz v kauze Cervanová je sfalšovaný

Andrej Bán

Vaša excelencia, vážený pán prezident Slovenskej republiky Andrej Kiska, obraciam sa na Vás s prosbou o pomoc. Sťažujem sa na sudcov Najvyššieho súdu JUDr. Štefana Michálika a JUDr. Juraja Klimenta. Oboch podozrievam z marenia spravodlivosti, zo zneužitia právomoci verejného činiteľa a z marenia môjho práva na spravodlivý proces.

Volám sa Pavel Beďač a som obeťou justičného zločinu v prípade, známom ako Kauza Cervanová. Venujte prosím pozornosť nasledovným riadkom, ktoré vytvárajú obraz nielen o justícii, ale aj o stave tejto republiky.

V roku 2004 som bol opakovane odsúdený ako vinný z vraždy Ľudmily Cervanovej. Bol som odsúdený len na základe doznaní, vyťažených a vymlátených od iných obvinených. Tieto doznania boli získané aj eštebákmi a väzenskou agentúrou v rokoch normalizácie. Bol som odsúdený ako vinný, ale rozsudky Krajského súdu v Bratislave, ako aj súdu odvolacieho, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, zdôvodnené podľa mňa vôbec neboli.

Na tému bolo napísaných niekoľko sto článkov, správ a rozhovorov. Napísali sa aj knihy a natočili filmy. V roku 2015 bývalý novinár a súčasne bývalý riaditeľ kontrarozviedky Slovenskej informačnej služby Peter Tóth napísal knihu Kauza Cervanová I. Reakciou bol článok v týždenníku .týždeň, ktorý napísal môj obhajca, advokát JUDr. Allan Böhm. Tento článok má nadpis Klamár Tóth. Myslím, že nie je potrebné zachádzať do podrobností. V roku 2016 Peter Tóth napísal ďalšiu knihu Kauza Cervanová II. Vzhľadom na osobu Petra Tótha som ani na túto knihu nereagoval.

V apríli 2017 vyšiel v denníku Postoj rozhovor so sudcom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Jurajom Klimentom, ktorý vnáša do prípadu šokujúce informácie, ale inak, než sa na prvý pohľad zdá. Ony totiž dodatočne potvrdzujú moju obranu pred súdmi, keď 36 rokov tvrdím, že kauza Cervanová je dielom štátnej bezpečnosti a všetky obvinenia voči mojej osobe boli vykonštruované. Mimochodom, až v tomto rozhovore sa dozvedáme, že zhluk nactiutŕhačských lží nenapísal Peter Tóth sám od seba, ale pod vedením sudcu Juraja Klimenta. Vzhľadom na jeho neudržateľné vyjadrenia a tvrdenia som dnes nútený zverejniť celú špinu rozsudku, na ktorom je podpísaný.

Korunnému svedectvu, teda dôkazu, ktorý prikladám, nie je v rozsudku, ale ani v spomenutých knihách venovaná takmer žiadna pozornosť. Ale pozor: v denníku Postoj sudca Kliment hovorí, že keby sa bol znalec najskôr oboznámil s doznaniami páchateľov, svoj pitevný protokol by zmenil a napísal tak, aby zodpovedal doznaniam odsúdených. Rozumiete? Sudca Kliment týmto svojím vyhlásením degradoval známeho súdneho znalca na boľševického kolaboranta a súdneho poskoka. Zároveň poodhalil stav súdnictva, spoločnosti a tiež to, ako sa sudcovia a súdni znalci vzájomne voči sebe správajú a čo po sebe vyžadujú.

Aby moje svedectvo nevyznelo ako táranie v spomenutých knihách, prikladám fotokópie časti súdnej zápisnice, ktorú diktovala predsedkyňa senátu Soňa Smolová súdnej zapisovateľke priamo pri výsluchu súdneho patológa Vladimíra Porubského  dňa 04. 02. 2003 v konaní 1T36/90. Taktiež prikladám stranu 67 rozsudku, kde sa s týmto dôkazom vysporiadala tá istá predsedkyňa senátu.

Z uvedených dokladov je zrejmé, že súdna zápisnica a rozsudok nie sú dva na seba vecne a obsahovo naväzujúce doklady, ale vykonštruovaný nezmysel, zapadajúci do schém eštebáckych hláv, ktoré tento prípad vytvorili. Ešte raz – to, čo bolo znalcom vyslovené na súde a nadiktované predsedníčkou senátu priamo do súdnej zápisnice, je v rozsudku Krajského súdu v Bratislave preformulované a znehodnotené s cieľom poškodiť obžalovaných. Je to jedinečný príklad súdnej krágľovačky, ktorá nemá nič spoločného s hľadaním pravdy pri dodržaní atribútov spravodlivosti, ako to vyžaduje zákon. Pritom ide o rozhodujúci dôkaz v tomto trestnom konaní, pretože dôkaz súdneho patológa o znásilnení poškodenej zakladá motív vraždy. Pokiaľ by súd akceptoval, že Cervanová pred smrťou znásilnená nebola – čo jednoznačne dokazuje pitevný protokol – bolo by jeho povinnosťou obžalovaných spod obžaloby oslobodiť.

Primár Vladimír Porubský, súdny patológ, ktorý urobil pitvu mŕtvoly, nikdy nespochybnil svoj pitevný protokol z roku 1976 a ani nikdy neklamal. Len postupne upravoval, modifikoval a prenášal význam svojho posudku mimo merita veci prejednávanej súdom. Tak sa stalo, že súdy pojednávali o vražde Cervanovej, ktorej motívom malo byť jej predošlé znásilnenie, ale MUDr. Porubský pred súdom monotónne rozprával o možnej súloži poškodenej pred smrťou. Keďže súlož nie je trestným činom, ale znásilnenie áno, tento proces sa zvrhol na neuveriteľnú frašku. Ani v rokoch 1982 až 1983, ale ani v rokoch 2002 až 2004 nebola táto anomália podrobená dôkladnej analýze s následným požadovaným vysvetlením. Bola objasnená až príchodom prizvaného súdneho znalca Patrika Fialu a jeho 70-stranovej súdnopatologickej expertízy, vychádzajúcej z pitevného protokolu inak renomovaného znalca primára Porubského.

MUDr. Porubský pred súdmi v rokoch 1982 až 1983 plácal na papier. Bol na to vyzvaný sudcom Najvyššieho súdu SSR Dr. Maderom v súlade so zaužívanou praxou, ktorú nám obnažil a vysvetlil sudca Kliment v denníku Postoj. Dôkaz je v prílohe, ktosi ho opäť pozabudol v spise. Boli sme krágľovaní na základe jeho písomného vyjadrenia, ktoré nezodpovedalo požiadavkám legitimity, ale ani účasti a povinností súdneho znalca pred súdom. Situácia sa však v roku 1990 zmenila, takže pán Porubský musel svoje vyjadrenia z roku 1982 vysvetľovať. Urobil to nepríjemným spôsobom. Dňa 4. 2. 2003 na hlavnom pojednávaní sa ho štyrikrát pýtali, či bolo na mŕtvole, ktorú spolu s MUDr. Martinom Koklesom pitval, vykonané znásilnenie. MUDr. Porubský štyrikrát odpovedal, že na tejto mŕtvole mohla byť vykonaná súlož. Keďže po súloži na pohlavných orgánoch ženy stopy bežne nezostávajú, na moju otázku, či vie, aký je rozdiel medzi súložou a znásilnením a či vie, na čo sa ho vlastne pýtam, odpovedal s úsmevom: Myslíte si, že to neviem?

Pitevný protokol dokumentuje skutočnosť, že známky násilia na pitvanej mŕtvole zistené neboli. Znásilnenie pritom sprevádzajú i ďalšie znaky vonkajšieho i vnútorného násilia, ktoré nemusia byť len na pohlavných orgánoch, ale vyskytujú sa na rukách, nohách, hlave, krku, takmer na všetkých častiach tela.

Znásilnenie je špecificky brutálny, násilný trestný čin. Opakované znásilnenie viacerými mužmi tento trestný čin umocňuje na jeden z najťažších násilných zločinov, čo sa sprievodných znakov týka. Tu je však stručná rekapitulácia posudkov MUDr. Porubského:

1976: Pitevný protokol bol podaný písomne: „Pri podrobnej pitve vonkajších a vnútorných ženských pohlavných orgánov sme nezistili žiadne stopy násilia, ktoré by poukazovali na to, že na menovanej bola vykonaná súlož alebo iná sexuálna manipulácia. Pre hnilobu nebola zisťovaná prítomnosť spermií.“

1982: Posudok bol podaný písomne. Znalec sa odvoláva na to, čo bolo napísané v roku 1976. Návrh obžalovaných a ich obhajoby na ústne vypočutie znalca bol súdom odmietnutý.

Súd bol spokojný, obhajoba nie.

1983: Posudok bol podaný opäť len písomne. Znalec sa odvoláva na to, čo bolo napísané v rokoch 1976 a 1982. Posudok doplňuje poznámkou, že nič viac sa nedalo zistiť v dôsledku hnilobných zmien. To však nevylučuje možnosť opakovanej súlože. Znalec sa teda vyjadruje o súloži, hoci súd pojednáva o znásilnení. Návrh obžalovaných a obhajoby na ústne vypočutie znalca bol súdom opäť odmietnutý.

Súd bol spokojný, obhajoba nie.

Prokurátor Valašik požadoval trest smrti pre troch obžalovaných. Len vďaka neoblomnosti korunnej svedkyne požadované tresty nebolo možné uložiť.

1993: Posudok sa odôvodňuje prvýkrát ústne. Znalec sa odvoláva na to, čo bolo napísané v rokoch 1976, 1982 a 1983. Svoj posudok zrazu doplňuje nasledovne: „Pokiaľ ide o stopy po znásilnení, tie sme nezistili. Ale nemožno ich vylúčiť v dôsledku hnilobných zmien.“ Vyhlasuje tiež, že pitva nebola zameraná na znásilnenie (toto vyhlásenie neskôr vyvoláva úžas u viacerých patológov, s ktorými som vyjadrenie MUDr. Porubského konzultoval). MUDr. Porubský aj v neskorších modifikáciách svojich prejavov pripúšťa, že na poškodenej mohla byť pred smrťou vykonaná súlož.

Súd spokojný, obhajoba nie.

2003: Posudok je odôvodňovaný druhýkrát ústne. Znalec sa odvoláva na to, čo bolo napísané v rokoch 1976, 1982, 1983 a povedané v roku 1993. S nechuťou, ale predsa len opäť doplňuje posudok a na otázku, či mohlo byť na poškodenej vykonané viacnásobné opakované znásilnenie viacerými mužmi, udáva: „Ak by bolo znásilnenie sprevádzané hrubým násilím, ktoré by zanechalo stopy na tele vzdor pokročilým hnilobným zmenám, tak by to bolo prípustné. My sme však takéto stopy nenašli, preto sme formulovali v našom posudku, že súlož aj s viacerými mužmi je možná bez stôp násilia /číslo listu 1 000, strana 15 súdnej zápisnice zo dňa 4. 2. 2003/.“

Touto jedinou vetou sa Porubský vyzliekol zo svojej zodpovednosti súdneho znalca. Po 27 rokoch sa však konečne vracia k meritu veci. Medzičasom vykonali poškodení odsúdení trest odňatia slobody v trvaní 57 rokov, no pán Porubský 27 rokov pokojne spával.

S poukazom na číslo listu 1 832 súdneho spisu pripomínam, že v patologickom protokole je popísaný stav pohlavných orgánov pitvanej mŕtvoly. Hymen anuláre s hladkými okrajmi neznamená, že Ľudmila Cervanová bola pred smrťou pannou, ako to opísali vo svojej knihe tvorivej logiky a svojských múdrostí Kliment s Tóthom. Pitevný nález anulárneho hymenu s hladkými okrajmi okrem iného popisuje jeho stav a povrchovú nemennosť a dokonalú čitateľnosť. Dokazuje, že pohlavné orgány neboli hnilobne zmenené, ako sa píše v rozsudkoch. Má jednoznačnú výpovednú hodnotu a tou je skutočnosť, že rozlíšiteľnosť povrchu pohlavných orgánov Cervanovej bola zreteľne, jasne a jednoznačne viditeľná, čitateľná a zadefinovaná do pitevného protokolu. Hladké okraje na anulárnom hymene zakladajú dôkaz, že pohlavné orgány pitvanej mŕtvoly sú intaktné, a nie sú zmenené hnilobným procesom.

Primár Porubský ďalej v pôvodnom protokole vypovedá:

„Hnilobné zmeny, ktoré sme zistili, sa týkali povrchu kože, ktorá sa cárovite olupovala hlavne na miestach prístupu vody, resp. potom vzduchu. Orgány, ktoré neboli tak vystavené hnilobe,  neboli takto ťažko zmenené (toto tvrdenie je v rozpore s tvrdením znalca v roku 1983!) a preto bolo možné zistiť aj na vnútorných genitáliách stav hymenu, vzhľadom na to, že pri každej mŕtvole ženského pohlavia takéto zistenia pri pitve vždy robíme (aj toto tvrdenie je v rozpore s tvrdením znalca v roku 1993). Nasleduje však kľúčová výpoveď súdneho znalca MUDr. Vladimíra Porubského v kauze Cervanová: Mohli sme preto vzdor hnilobným zmenám posúdiť stopy násilia aj na vonkajších genitáloch, ktoré sme nenašli. 

Uvedené sa nachádza na čísle listu 1 001, strana 16 súdnej zápisnice zo dňa 4. 2. 2003.

Čo to znamená? Znamená to, že pitvaná mŕtvola nebola pred smrťou znásilnená. Znamená to, že všetci obžalovaní, ktorí sa v prípravnom konaní k znásilneniu Cervanovej doznali, boli k tomuto doznaniu donútení, pretože nie je možné sa doznať k niečomu, čo objektívne neexistuje. Znamená to tiež, že chýba motív vraždy. Znamená to, že súdy sa nevysporiadali s objektívne zistenými skutočnosťami. A znamená to tiež, že všetci sudcovia, ktorí podpísali ktorýkoľvek z rozsudkov v kauze Cervanová, sa podľa mňa dopustili trestného činu zneužitia právomoci verejného činiteľa, marenia spravodlivosti a úmyselného pošliapania sudcovskej prísahy.

Predsedkyňa senátu JUDr. Soňa Smolová bola jediným sudcom v obraze. Bola sudcom, ktorý na pojednávaní nespal, nekreslila si s prísediacimi panáčikov a neposúvala správičky na hárkoch papieru, s nikým sa nekopkala pod stolom. Aby však mohla napísať odsudzujúci rozsudok, musela podľa mňa dôkaz, predvedený na hlavnom pojednávaní dňa 04. 02. 2003, jednoducho ignorovať a prikloniť sa k „dôkazu“, ktorý kedysi vyklonovali jej predchodcovia v roku 1983. Takto to JUDr. Smolová uviedla na str. 67 rozsudku Krajského súdu v Bratislave: „Nebolo možné, vzhľadom na pokročilú hnilobu, zistiť drobné stopy násilia. Pri prehliadke pohlavných orgánov neboli zistené žiadne stopy násilia, ktoré by svedčili o násilí hrubom, povrchové známky nebolo možné zistiť… To však odporuje zistenej skutočnosti popísanej v súdnej zápisnici!

Napísal som, čo vypovedal znalec pred súdom, ako sa s jeho svedeckou výpoveďou vysporiadal senát Krajského súdu v Bratislave, ako ju odôvodnil v rozsudku a ako tento dôkaz vyhodnotil Michálikov senát NS SR. Priame dôkazy a artefakty prikladám do prílohy.

V roku 2009 došlo u nás k najtragickejšiemu banskému nešťastiu v bani Handlová, ktorého obeťou sa stalo 11 banských záchranárov a 9 baníkov. Pozostatky obetí postupne pitval a príčinu jednotlivých úmrtí dokumentoval známy slovenský patológ Prof. MUDr. František Novomeský PHD. A stalo sa, čo sa stať nemalo. Akýsi chytrák sa nedopatrením dostal k pitevným protokolom obetí. A zistil, že v krvi 19 obetí sa v čase pitvy nachádzal alkohol, a to až do hodnoty jednej promile. A preto zverejnil, že všetci baníci i záchranári boli pred smrťou opití.

Správa vyvolala ozajstnú búrku rozhorčenia u rodín obetí aj ich kolegov, pretože medzi obeťami boli aj silní abstinenti a dokonca sympatizanti protialkoholickej ligy. Trvalo asi tri mesiace, kým sa všetko nevysvetlilo. Dokázalo sa, že ani jeden z baníkov nenastúpil do práce pod vplyvom alkoholu. Ale od úmrtia do objavenia obetí došlo k novotvorbe alkoholu následkom rozkladov a hnilobného kvasenia v tele obetí. Dané percento tvorby alkoholu zodpovedá štatistickým údajom. Baník, ktorý ho nemal, živoril zavalený pod zemou, keďže zomrel krátko predtým, ako bol pod sutinou závalov objavený.

Prečo to píšem? V roku 1978 údajne renomovaný kriminalista s nedokončenou meštiankou Eduard Pálka zistil, že Ľudmila Cervanová bola pred smrťou opitá. Keďže išlo o „opitú dcéru podplukovníka Československej armády“, bolo takmer neprijateľné uvažovať, že Ľudmila Cervanová sa v spoločnosti Brázdu a Kocúra opila sama a dobrovoľne. No ako sa Pálka rozhodol, tak aj vec vyšetril: Ľudmila Cervanová bola opitá násilne. Víno sa do nej nalievalo násilím a proti jej vôli. Kocúr, Andrášik a Brázda sa k tomu dokonca aj doznali. Až v roku 2004 túto okolnosť ako novotvorbu alkoholu ozrejmil súdny znalec MUDr. Patrik Fiala PHD.

A čo na to naše súdy? Odopreli tento dôkaz vykonať. Práve preto, že si posudok Dr. Fialu prečítali. Spoločne, naopak, podpísali rozsudok, za ktorého text sa dnes sudca Kliment hanbí…

Teraz v krátkosti k odôvodneniu rozsudku sudcu Klimenta, teda aj ku knihe Kauza Cervanová I. a II. Čo sa časti ich obsahu týka, nemôžem ich nazvať inak než literárnym chrapúnstvom. Sú to knihy lží, poloprávd, demagógie a absurdnej logiky.

Podľa zverejneného rozhovoru sudcu Klimenta v denníku Postoj by sme mali knihu Kauza Cervanová I. a II. chápať ako doplnok odôvodnenia rozsudku. Kam sme sa to dopracovali 28 rokov po páde železnej opony, keď klebety, lži a čisté hlúposti Tótha a občana Klimenta povyšuje sudca Najvyššieho súdu na legitímne zdôvodnený rozsudok? Ak je to tak, potom som povinný na to reagovať a upozorniť, kto v tejto republike oblieka talár a do akej miery sú vyjadrenia v ním odôvodnenom rozsudku označenom za Kauza Cervanová I. a II., pravdivé.

Sudca Najvyššieho súdu Slovenskej republiky JUDr. Juraj Kliment rozsudok Michálika podpísal zrejme preto, že vrahov treba vešať (ako v roku 2006 naznačil jeho kolega Michálik), a nie odôvodňovať ich vinu. Rovnako Kliment vedel, že o 10 rokov neskôr ten rozsudok za neho lepšie zdôvodní dvoma knihami nejaký exsiskár a svedkovia in memoriam, nebožtíci. Kniha Kauza Cervanová I. a II. je podľa mňa viazaná v ľudskej koži. Je to najokázalejšie odôvodnenie súdnej krágľovačky, aké Československo kedy zažilo.

Prežil som besnenie vo väzbe. Besnenie tých najšpinavších, najhorších a najzákernejších recidivistov a vrahov, schopných spáchať čokoľvek a na komkoľvek za vykúpenie sa z vlastných skutkov. Časť z nich bola nevyliečiteľne chorá. Boli to bisexuálne, infikované a potetované bytosti. Za to, čo na nás páchali, dostávali benefity. Boli vlastne súčasťou vyšetrovacieho tímu. Čítali našu poštu a uznesenia, vynucovali z nás doznania, nedali nám spať, ukradli nám aj poslednú kôrku a podobne ako docent Dobrotka nám maľovali budúcnosť na šibenici. Milan Andrášik bol spoluväzňom Faganom kŕmený výkalmi. Cez knihárov a kúpeľníkov odosielali títo ľudia do civilu motáky, vybavovali si falošné alibi a tieto služby prisúvali taktiež nám. Cez vypláchnuté záchody a kanalizačné potrubia boli v stálom styku s celým gangom väznice. Posúvali i prijímali nariadenia ďalších gangov, ktoré si medzi sebou vybavovali účty, dohovárali alibi či účasť na krivých svedectvách v ďalších procesoch. Bolo to starostlivo naaranžované divadlo npor. Michalom Zervanom. Michal Zervan podľa mojich vedomostí väzenskú agentúrnu sieť ako osobitný zamestnanec Vnútornej ochrany väznice osobne organizoval a riadil. Už počas súdneho pojednávania na neho podal sťažnosť Roman Brázda. Pritom agentúrnu sieť konfidentov, ktorí pracovali pre ŠTB, riadil priamo z Ministerstva vnútra pplk. Stanko. Pôvodný sudca Krajského súdu v Bratislave JUDr. Bilčík to vo svojom rozsudku 1T 6/82 popiera a vyvracia, sudca Kliment to o 18 rokov po páde komunizmu pokladá za súčasť výkonu spravodlivosti v štáte EÚ.

Neboli to len cigarety a analgetiká, ktoré boli našim spoluväzňom za našej prítomnosti priehrštím prisúvané, boli to najmä smiešne rozsudky za ich hnusné činy, ak vôbec padli. Trinásťnásobný recidivista Janžetič prišiel na súd ako svedok z civilu. Svedectvo muža, ktorý bol nelegálnou súčasťou a výbavou normalizačnej štátnej správy, sa v roku 2015 a 2016 objavuje v knihe Klimenta a Tótha. S honosným označením za „svedectvo“ väzenskej agentúry. Nikomu na svete by som neželal spoznanie takejto agentúry, riadenej z najvyšších miest štátu, ktorý bol od roku 1975 signatárom Helsinskej konferencie.

Prežil som sadistické vyšetrovanie majorov Jána Hubceja z Prešova a Otta Hanka z Uhrovca, ktorí ma prostredníctvom svojich poskokov ubíjali a násilím donucovali k doznaniam. Dostali za to doktoráty. Elitný tím vyšetrovateľov, ktorých pozbierali po celom Slovensku, pozostával z tých najservilnejších hromotĺkov. Hubcej neprišiel do Bratislavy vyšetrovať, on prišiel dohliadať na neschopných Bratislavčanov. Čo sa brutality a fyzického násilia týka, so skalpom dvoch doznaní sa dodnes pýši dnes už kapitán Ján Taliga, v trestnom spise vedený ako vyšetrovateľ, podľa mňa skôr vytĺkač doznaní. Ďalší bod legitimity prípravného konania. Až v roku 2003 sme sa na súde dozvedeli, že Ján Taliga vyšetrovateľom nikdy nebol.

Kauza Cervanová je výnimočný proces. Na lavici obžalovaných v roku 1982 sedí duševne chorý človek. No prokurátor, niektorí sudcovia i bachari sa mu pri jeho neorganických výpovediach smejú. Aj napriek tomu, že na proces bol po dvoch samovražedných pokusoch privezený priamo z penologického ústavu väzenskej nemocnice v Brne. Po neľudskej, vedomie a psychiku znetvorujúcej manipulácii.

Penologický ústav bol nelegálne psychiatrické pracovisko, podobné tým v Sovietskom zväze a v Rumunsku. Vykonávali sa v ňom pokusy na ľuďoch. Práve z dôvodov utajenia bol situovaný vo Väzenskej nemocnici v Brne. V roku 1990 bolo toto zariadenie zrušené. Paranoidný schizofrenik Roman Brázda je dnes invalidný dôchodca. Bol dobrým pokusným zajacom Jána Pješčaka. Postavil na ňom proces.

Až civilní a renomovaní psychiatri v roku 1990 v Nitre, Prahe, Bratislave a napokon ešte aj Ústav lekárskej fakulty u Brázdu zisťujú duševnú nemoc v najťažšom chronickom štádiu…

Libreto našej organizovanej hromadnej popravy zinscenoval, napísal a vytvoril niekdajší udavač a konfident Gestapa za protektorátu pplk. Eduard Pálka. Za svoje skutky nebol po vojne odsúdený. Vďaka svojim „kvalitám“ a danostiam sa, naopak, stal komunistickým vyšetrovateľom v 50. rokoch. Bol predurčený páchať zlo – a to mu bolo umožnené. Kufor s nariadeniami zhora mu nosil akýsi major Lichovník, ktorý svoju skvelú kariéru začínal v päťdesiatych rokoch v Kolodejoch – kde sa začal najkrvavší proces v dejinách Československa s bilanciou 11 vykonaných trestov smrti. Bol to proces s Rudolfom Slánskym. Myslíte si teda naozaj, že Kauza Cervanová a päťdesiate roky sú navzájom celkom nesúvisiace udalosti?

JUDr. Kliment vo svojej knihe píše, že do Bratislavy prišiel v osobe Pálku elitný pražský vyšetrovateľ. Podľa mňa prišiel prízemný a primitívny človek s krvavými očami a špinavými rukami, schopný vytĺcť doznanie i zo sibírskeho medveďa. Hoci nemal ukončenú ani základnú školu, v priebehu dvoch rokov vopchal do vrecka všetkých slovenských Šátekov, Ivorov aj Vačokov aj s ich praxou a doktorátmi. Eduard Pálka z Bratislavy odišiel ako elitný pražský vyšetrovateľ – tak je to uvedené v ročenke Zboru národnej bezpečnosti, kde však stojí čierne na bielom, že okrem kauzy Cervanová za ním nič pozoruhodné nestálo.

Všetko toto osobne riadil komunista z 50. rokov generál Ján Pješčak. Bezprostredne po mojom odsúdení v roku 1983 bol menovaný do funkcie ministra spravodlivosti SSR. O päť rokov neskôr sa stal generálnym prokurátorom Československej socialistickej republiky. Opisovať Jána Pješčaka však nemienim, je to nad rámec môjho podania.

A dozorujúci prokurátor JUDr. Milan Valašik? Pod jeho dozorom sa vykonala selekcia trestného spisu a podľa mňa aj násilie v celách a vo výsluchových miestnostiach väznice. Pán Valašik, ktorý spracúval pri výsluchoch MUDr. Zimákovú a opakovane ju zatváral, predstúpil pred súd s požiadavkou obesiť Kocúra, Andrášika a Brázdu. V čase jeho prokurátorského dozoru sa zo spisu nestratila len časť, svedčiaca v prospech obžalovaných, ale aj zlatá retiazka Ľudmily Cervanovej. Keď ju Margaréta Cervanová žiadala nazad, nedostala ju. Tento prokurátor sa neskôr stal riaditeľom odboru kontroly GP a kádrovou rezervou na generálneho prokurátora Slovenskej socialistickej republiky. Dnes ho slovenská advokátska komora ocenila za celoživotný prínos advokácii.

Užil som si tajný proces za zatvorenými dverami, kde sa do súdnej siene nemohla dostať ani moja vlastná rodina. Zato bola plná vysmiatych eštebákov a prekádrovaných novinárov. Spomenul som si na to práve v čase, keď som v televízii videl upútavku na krst Klimentovej knihy. O tomto bol socializmus, normalizácia, o tomto bol komunizmus a jeho morálka, no o tomto je podľa mňa i súčasnosť, jej justícia a spravodlivosť. Mečiarizmus netvoril len Vladimír Mečiar. Tvoril ho aj jeho korunný princ, v poradí druhý muž v hnutí Ivan Gašparovič. Myslím si, že práve pod jeho ochrannými krídlami sa skrýval pán Valašik do času, pokiaľ si nevybudoval svoju vlastnú „ochranu“. V jeho súčasných či bývalých firmách s ním neboli spoločníkmi len JUDr. Svetlana Ficová, JUDr. Martin Glvač a Ing. Ivan Čarnogurský, ale aj sprostredkovateľ Klimenta s Tóthom JUDr. Vladimír Mitro. Ten Mitro, ktorý už v roku 1991 do spisu založil zistenie Inšpekcie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, ktorej bol riaditeľom. Zistil, že prípravné konanie v kauze Cervanová bolo zákonné. Stal sa vtedy jasnovidcom podobne ako sudca Kliment. S nikým z nás odsúdených sa nikdy nestretol ani nerozprával. Budúci generál len napísal správu, ktorá dnes odporuje tomu, čo priznal Kliment minulý mesiac v denníku Postoj.

Kauza Cervanová bola už v roku 1982 konzultovaná s katedrou trestného práva Právnickej fakulty Univerzity Komenského. Pješčak ako predseda vedecko-technickej rady pre udeľovanie najvyšších vedeckých titulov mal dvere otvorené všade. Jednou zo známych tvárí tejto katedry bol práve Ivan Gašparovič. Za kauzou Cervanová podľa mňa nestoja únosy, vraždy, znásilnenia a ani týmto skutkom zodpovedajúce dôkazy. Stoja za ňou silní ľudia, ktorí boli súčasťou systému, ktorému slúžili a ktorým sa nechali prevalcovať. Tento systém neľudsky likvidoval akýkoľvek odpor či iný názor. Tam kdesi uzrela kauza Cervanová svetlo sveta.

Sudca Kliment má však smolu. Vďaka pozornosti spoločnosti a filmu Kauza Cervanová, v ktorom sa vyznáva zo svojej hrdosti nad vyneseným rozsudkom, zrazu vidno, ako mení svoj postoj o 180 stupňov práve v redakcii denníka Postoj. Kauza Cervanová mu teda nedá spať. Klopká na redakcie, rozpovie im vlastnú verziu, len nie a nie prísť do konfrontácie s kýmkoľvek z protistrany. Jeden z novinárov povedal: Ten film je krásny práve v tom, že je o charakteroch…

Sudca Kliment dehonestuje svojím priznaním o hanbe za rozsudok svojho kolegu JUDr. Michálika, hoci je sám spolupáchateľom. Nie je to však smerodajné. Michálik nie je anjelik a jeho škandály sú známe. A nemám na mysli len kauzu Cervanová. Viac ma trápi Klimentova neschopnosť odôvodniť moju vinu v rozsudku. Keďže toho nie je schopný, za spoločníka svojho literárneho dielka si vybral človeka, ktorého zovšadiaľ vyhnali ako škodnú. Prítomnosť ministra Kaliňáka na krste jeho knihy len dotvára obraz o súčasnosti. Keby som bol sudcom Najvyššieho súdu, aj ja by som sa hanbil za sudcu Michálika. Nielen za rozsudok bez odôvodnenia. V bare Bonnano však bol len niekto, kto sa na neho podobal? A masová vražda samopalníka s modrými slúchadlami v Devínskej Novej Vsi tam nebola dôvodom na smiech, išlo o fotomontáž?

Ak sa hanbí sudca Najvyššieho súdu za rozsudok, ktorý podpísal, môže sa za tento rozsudok hanbiť celý Najvyšší súd Slovenskej republiky. Ak Najvyšší súd Slovenskej republiky generuje také rozsudky, za ktoré sa jeho sudcovia hanbia, dokonca i tí, čo ich podpísali, za takúto spravodlivosť sa môže hanbiť celá Slovenská republika.

JUDr. Kliment sedí v kine a pozerá si film Kauza Cervanová. Je tam len zopár ľudí. Odrazu sa mu prihovorí neznámy človek, údajný svedok kauzy Cervanová, ktorý 40 rokov mlčal ako ryba. Ani nevie, že sa prihovára trestnému sudcovi, ktorý je na  rozsudok hrdý – to nie je epizóda z brakového románu, toto je reálny život v Slovenskej republike. O pár dní sa hlási ďalší svedok. Pre zmenu Tóthovi. Je však svedkom zomrelého svedka, teda svedkom svedka in memoriam. Nebožtíka, ktorý si ešte za svojho života pamätal, že pred 41 rokmi, 3 mesiacmi a 27 dňami cestoval svojím športiakom cez stredné Slovensko. Tu ho večer za dažďa stopla akási zmoknutá dievčina, ktorá v studený, neskorý a upršaný večer práve vyliezla z rieky Hron po tom, čo nepozorovane opustila táborisko a preplávala rieku po najnáročnejšej etape vodáckeho splavu. Musela stihnúť diskotéku vzdialenú od miesta 180 km. O dušu trielila do Bratislavy s úmyslom sa na nej zúčastniť, hoci o nej nemala ako vedieť, pretože táto diskotéka bola programom len pre študentov v internáte počas letných aktivít, keďže nebola programom verejným, ako býva zvykom, s reklamou, plagátmi a pútačmi.

Toto je objav!

Neviem, načo bolo potrebné kedysi na Slovensko povolávať Pálku s Pješčakom a štátny rozpočet odľahčiť o 25 000 000 korún, čo bola historicky najvyššia suma investovaná do vyšetrovania jediného kriminálneho prípadu v Československu. Stačilo poslať do kina Tótha s Klimentom, kde by sa im náhodne prihlásili svedkovia kauzy Cervanová a vec by bola vyriešená.

JUDr. Kliment môže byť spokojný. Ako zástanca slovenskej sudcovskej etiky, nepokrivenej JUDr. Harabinom, nastolil spravodlivosť. Ako sám napísal pre Postoj, nezaujíma ho až tak právo, ako skôr spravodlivosť. Ako povedal, kauzu Cervanová bolo potrebné odôvodniť. Tak sa aj stalo. Pod hlavičkou svojho komplica napísal knihu Kauza Cervanová I. Ale nik mu neodpovedal. Po roku napísal ďalšiu knihu, Kauza Cervanová II. Opäť mu nik neodpovedal. Zaklopal na dvere redaktorovi Hanusovi, a to konečne zabralo. Priznal svoju identitu aj skutočnosť, že meno Petra Tótha je v názve knihy Klimenta len legendou. Prostoduchým padla sánka, tí ostatní spozorneli. Sudca Najvyššieho súdu sa prišiel do redakcie nabonzovať, ako to s Michálikom mysleli a ako sa na rozhodnutí podieľali.

Sudca Kliment sa v článku odvoláva na našu neúčasť na vyhlásení rozsudku. Napísal, že sme sa nedokázali senátu, ktorého bol členom, dívať do očí. Sudca Kliment sa mýli. Takže po poriadku. Po tom, čo sa súd odmietol zaoberať dôkazmi v Levočskom archíve a vyhlásil tiež, že ho nezaujíma ani súdnopatologická expertíza MUDr. Fialu, podal som ja i môj obhajca námietku zaujatosti. A na vyhlásenie rozsudku som neprišiel, pretože iný spôsob pohŕdania takýmto súdom som nenachádzal.

Profesora Viktora Klemperera vyhodilo Gestapo z Drážďanskej univerzity v deň jeho narodenín. Kandidát na cenu Justičného Oskara v bare Bonnano JUDr. Štefan Michálik vypisoval termíny hlavných pojednávaní v Kauze Cervanová postupne na deň mojich a následne Čermanových narodenín. Nepokladám to za náhodu, ale za myslenie sudcu Najvyššieho súdu.

Počas 35 rokov, čo chodím po súdoch, som sa díval vždy do tvárí sudcov a rovnako do objektívov tisícov kamier a fotoaparátov. Nič nezákonné som nikdy nespravil a nikdy som nemal dôvod si svoju tvár zakrývať. Nepamätám si tiež, že by si tvár niekedy pred novinármi skryl ktorýkoľvek z mužov, s ktorými som sedel na lavici obžalovaných.

Volám sa Pavel Beďač a som právoplatne odsúdený za vraždu, ktorú som nespáchal. Svoje priezvisko nikdy nezmením, nech by bolo spájané s vraždou aj ďalších 100 rokov. Na rozdiel od Juraja Kozu.

Sudca Kliment vo svojom obsiahlom článku v denníku Postoj vyhlasuje, ako čestne sa zbavil kandidatúry na riaditeľa Národného bezpečnostného úradu. Ponúknutá kandidatúra zo strany SAS bola pritom sudcovi Klimentovi odňatá z dôvodu, za ktorý by sa mal skôr hanbiť. Franz Kafka v knihe Základy experimentálnej parapsychológie kedysi napísal: „Každý človek v hodine svojho zúčtovania vidí tváre všetkých tých, ktorým v živote ublížil.“ Dúfam, že aj sudca Kliment si vtedy pripomenul naše tváre.

Ako teda vnímam rozsudok, ktorý podpísal sudca Kliment? Paradoxne rovnako ako sudca Kliment. Len to napíšem svojimi slovami.

Hanba takémuto rozsudku!

Hanba takýmto sudcom!

Hanba takémuto súdu!

Hanba takejto spravodlivosti!

A hanba aj republike, pretože tento rozsudok bol vynesený v jej mene.

Rozsudkom v kauze Cervanová bola a je poškvrnená spravodlivosť Slovenskej republiky. A hanba tohto rozsudku nebude zmazaná, ani keby odôvodnenie za Klimenta napísalo ďalších desať fízlov. Ústny záznam odôvodnenia rozsudku MUDr. Michálika, ktorý nedovolil vyhotoviť zvukový záznam, existuje. Niekto ho predsa len vytvoril. Vtedy doslovne vyhlásil: „Vzhľadom k tomu, že trest smrti bol zrušený, Andrášikovi a Kocúrovi súd udeľuje trest maximálny a to vo výmere 15 rokov.“ Každý kto vie narátať do desať, vtedy pochopil, že dva tresty smrti by boli Michálikom v obnovenom procese udelené, keby to umožňoval zákon. Len mimochodom – pokiaľ mi je známe, ani jeden z odsúdených po svojom prepustení na slobodu neprišiel do konfliktu so zákonom. Jediným zmyslom ich popravy teda malo byť ich umlčanie. V roku 1993 k tomu poznamenal doc. Dobrotka pred súdom: „Stala sa metodická chyba.“ Hops, iba sme sa sekli. Sociálna prognóza nám nevyšla. Predtým sme počuli len samé ja, ja, ja, odrazu počujeme sme… Majster kat rozkladá svoju vinu.

Vyzývam všetkých právnikov, ktorých legitimita nielen vyžaduje, ale ich aj predurčuje zaoberať sa nespravodlivosťou, aby od sudcov Michálika a Klimenta požadovali vysvetlenie. Z toho, čo JUDr. Kliment zverejnil v denníku Postoj, je zrejmé, že dôvodom na odsúdenie obžalovaných v kauze Cervanová sú tajné a operatívne spisy komunistickej Štátnej bezpečnosti a jej udavačov. A rovnako zamestnancov Ministerstva spravodlivosti Slovenskej socialistickej republiky – recidivistov, ktorí stáli na stráži a slúžili v politických krágľovačkách. Sú to spisy, ku ktorým ani obžalovaní a ani ich obhajoba nikdy nemali prístup. Vyzývam ministerku spravodlivosti SR Luciu Žitňanskú, aby vo veci neodkladne konala. To, že bol spáchaný justičný zločin, je totiž dnes dokázané knihou Kauza Cervanová I. a II. a výpoveďou sudcu Klimenta v denníku Postoj.

Čo je to za súd, ktorý súdi ľudí na základe udaní sociopatických prorežimných chrapúňov, ich donášačov a dokonca na základe dôkazov, ktoré sa neopovažuje zverejniť pred obžalovanými ani pred širokou verejnosťou? Toto je nezávislý a nestranný demokratický súd?

O aké dôkazy ide, keď nielen ja, odsúdený, ale ani ostatní občania Slovenskej republiky nemajú právo tieto dôkazy vidieť, poznať ich hodnotu a pôvod a oboznámiť sa s nimi?

JUDr. Kliment s JUDr. Michálikom nechcú zobrať na vedomie, že občania tejto republiky majú právo vedieť, na základe čoho sa v Slovenskej republike kedysi krágľovali ľudia. 16 miliónov Čechov a Slovákov má právo vedieť, na základe čoho žiadal v roku 1982 v Kauze Cervanová prokurátor Milan Valašik vykonať popravu na 3 zo 7 obžalovaných. Pri takejto realite na súdoch a v štátnej správe môže byť odsúdený ktokoľvek. Dnes ja, ale zajtra aj vy!

Vaša excelencia, vážený pán prezident Slovenskej republiky Ing. Andrej Kiska,

tento list si dovoľujem poslať ako otvorený redakcii týždenníka .týždeň a súbežne ho odoslať aj slovenským sudcom a členom zákonodarného zboru.

A len na vysvetlenie. Sudca JUDr. Michálik môj rozsudok riadne nezdôvodnil. Osemstranové odôvodnenie prečítal z papiera priamo na vyhlásení rozsudku. Následne mu trvalo 7 mesiacov, aby týchto 8 strán nechal prepísať zapisovateľke do písomného vyhotovenia. Mimochodom, zákonná lehota na vypracovanie písomného rozsudku je 30 dní. Medzitým niekoľkokrát žiadal predsedu súdu o predĺženie tejto lehoty s odôvodnením, že ide o závažnú a rozsiahlu kauzu. Sudca Michálik však nepísal osemstránkové odôvodnenie celých 7 mesiacov. Keď si porovnáte jeho ústne vyhlásenie s písomným vyhotovením, zistíte, že 7 mesiacov nerobil vôbec nič.

JUDr. Kliment rozsudok JUDr. Michálika odôvodnil vo svojej knihe Kauza Cervanová I. a II. Ak má byť toto odôvodnenie rozsudku, tak takéto odôvodnenie je čistá nezákonnosť a bezbrehá bezočivosť. Takýmto spôsobom hanobiť štátnu moc sa nezadarí len tak hocikomu. Odôvodnenie rozsudku knihou fízla? „Reformátor“ zo združenia Za otvorenú justíciu JUDr. Kliment sa otvoril a naznačil, ako by mali odôvodnenia rozsudkov podľa jeho predstáv vyzerať i v budúcnosti. A tým do veci zatiahol aj celé združenie.

Americký právnik Darrov Clarence Seward kedysi povedal: Sudca, ktorý vedome vynesie nespravodlivý rozsudok, je prvý v nekonečnom zástupe zločincov.

Poslanec Národnej rady Slovenskej republiky Dr. František Šebej v Národnej rade Slovenskej republiky vyhlásil: Sudca Kliment nie je vhodným kandidátom na riaditeľa Najvyššieho kontrolného úradu. On nie je hoden ani toho, aby vôbec sudcom bol. František Šebej mal pravdu. Za knihu, ktorú napísal sudca Kliment a ktorá má byť odôvodnením rozsudku, by mal byť zbavený talára. Sudca Kliment sa cíti elitou v slovenskej justícii. Jeho podpis na listine renomovaných právnikov za zrušenie Mečiarových amnestií je však čiernou škvrnou na dokumente, ktorý má v čase písania tohto listu už historický význam. Bol to hrdinský a príkladný skutok, ale podpis Juraja Klimenta na zozname vážených osobností byť nemal.

Sudca Kliment odôvodňuje svoje videnie sveta nie v rozsudkoch, ale v knihách a bulvárnych časopisoch, na ktoré sa potom odvoláva. Prokurátora a vyšetrovateľa, ktorý žiadal vykonať popravu na troch obžalovaných, pozval sudca Kliment na krst svojho diela. Ako za komunizmu – nezávislý sudca pozýva na krst svojej knihy ako hosťov jednu zo strán, o ktorej ako nezávislý sudca rozhoduje. Sudca Kliment tiež pre Postoj napísal, že dôkazov pre odsúdenie obžalovaných v kauze Cervanová je veľa. Vyšetrovateľ Lamačka však vo filme Kauza Cervanová vyhlásil, že okrem doznaní neexistuje pre odsúdenie jediný vecný dôkaz…

Dôveryhodnosť súdnictva v Slovenskej republike sa pohybuje kdesi na 20 percentách. Väčšina slovenskej populácie teda tvrdí, že 80 percent sudcov sú ľudia, ktorým sa nedá dôverovať. Takáto bilancia je tristná. Ako je možné, že sa tretia moc štátu nedokáže s týmto vnútorne vysporiadať? Čo vy na to, členovia súdnych rád a disciplinárnych senátov? Kde ste, autority, a dokedy necháte na svojich kolegov hádzať špinu, ktorá im nepatrí?

Polygraf, resp. detektor lži, nie je mýtus, ako sudcovi Klimentovi ponúkol docent Uherík. Je postavený na základoch fyziodetekcie, teda reakcií ľudského organizmu na rôzne podnety. Využívajú ho Najvyššie kontrolné úrady, spravodajské služby a bezpečnostné zložky všade vo svete. Kauza Cervanová a polygraf? Bolo toho napísaného viac než dosť. O čom však verejnosť nevie dosť, to je fakt, že detektorom lži neprešiel pôvodne obvinený z vraždy Cervanovej Ján Hrmo. K tvrdeniu sudcu Klimenta by som teda rád vniesol viac svetla.

Test na akomsi prístroji, ktorý kedysi len pripomínal súčasný polygraf, vykonal kedysi s Jánom Hrmom doc. Dufek. Dufek nebol hocikto. Bol to eštebák, ktorý pripravoval jedného z najslávnejších špiónov všetkých čias, Čecha Karla Koechera na jeho misiu do USA. Koecher bol jediným špiónom východného bloku, ktorému sa v časoch studenej vojny podarilo infiltrovať do CIA. Už len tento samotný fakt je dôkazom, že záujem uzatvoriť vraždu Cervanovej patril medzi najvyššie priority vládnej moci bývalého Československa. Doc. Dufek neprišiel z Prahy Jána Hrma vyšetrovať. Prišiel s cieľom prišiť mu vraždu Cervanovej. Poznamenávam, že fotokópia správy doc. Dufeka sa nachádza v spise, a je dobovým svedectvom nie validity examinátora Dufeka, ale špiny v štátnej politike a jej cieľoch.

Čo sa použitých spravodajských informácií a hier týka, boli základom súdnej krágľovačky. Nik si doposiaľ nepoložil ani len základnú otázku, že ak existujú, kde sa vzali, kto ich odtajnil a kto dal právomoc skrachovanému fízlovi sa nimi oboznámiť. Totiž, keď sme spisy Pálku pýtali pred súdom, prokurátor Vlachovský vyhlásil, že žiadne neexistujú. Predsedkyňa senátu Smolová nám tiež oznámila, že neexistujú. Vyvstáva tu otázka – tieto spravodajské dôkazy sudca Kliment poznal už pred 10 rokmi, keď ma s JUDr. Michálikom súdil, alebo tieto tajné dôkazy nachádza pre svoj rozsudok ex post?

V tomto liste rozoberám jediný dôkaz. Pochybných dôkazov sú však v Kauze Cervanová stovky. Sú generované zo lží. Sú vykonštruované, a preto sú aj ľahko vyvrátiteľné. Nemôžem ich všetky rozoberať. Len moje odvolania proti hanebnému rozsudku majú okolo 100 strán. Keď komunisti v minulosti vraždili, nebola za tým nikdy spravodlivosť a už vôbec nie právo. Vraždy boli vždy len prostriedkom vedenia triedneho boja. Inak to nebolo ani v kauze Cervanová.

Prísne tajné akcie štátnej bezpečnosti v súvislosti s vraždou Cervanovej boli štyri. Ich názvy boli Uzel, Pomsta, Kamera a Emigrant.

V prvej akcii ŠTB išlo o pátranie po vrahoch Cervanovej s využitím všetkých dostupných operatívnych prostriedkov, akými štát kedysi disponoval, vrátane použitia informačných prostriedkov štátnej bezpečnosti. V druhej bol na pretrase pplk. Ing. Ľudovít Cervan. Tretia a štvrtá boli kompilátom vrahov z povolania. Rozpracovaním akcií Kamera a Emigrant bola štátna bezpečnosť poverená vyrobiť takú dôkaznú situáciu, aby sa vražda Cervanovej prišila záujmovým osobám akcie Emigrant. Mladým študentom zo Žiliny a z Nitry, ktorých priatelia emigrovali. ŠTB ich podozrievala z pomoci pri týchto emigráciách, teda zo spolupáchateľstva. Študenti oboch skupín sa cez niekoľko osôb vzájomne poznali a orgánmi ŠTB boli rozpracúvaní v prísnej mlčanlivosti. Ich telefóny boli odpočúvané, byty prešpikované plošticami.

Akcie „Kamera a Emigrant“ boli uvedené do života rozkazom federálneho ministra vnútra ČSSR PhDr. Jaromíra Obzinu. Obe boli rozpracované súčasne, jediným podpisom poručíka štátnej bezpečnosti Rastislava Mátraya. Pritom žiadna firma na prenášanie ľudí na Západ nikdy neexistovala. Tí, ktorí emigrovali, ušli z ČSSR len vďaka diere v strážení štátnych hraníc a chabej výmene informácií medzi susednými štátmi. Je zvláštne, ako obyčajní študenti predbehli ostrahu štátu aj napriek jej početnej personálnej prevahe, všadeprítomnej agentúre udavačov a spravodajskej technike.

Prokurátori Pješčák s Valašikom rovnako ako Kliment s Tóthom do sveta kričia, že sme boli deti komunistov. Kto už len mohol byť väčším komunistom, keď nie komunistický prokurátor? V protiklade s tvrdeniami Klimenta a Tótha moji rodičia boli i sú verejne veriaci a nikdy komunistami neboli. Môj otec mal v Nitre obchod so stavebným materiálom a palivom, matka bola vnučkou veľkostatkára. Samozrejme, len do znárodnenia. Počas celej doby komunizmu sa moji rodičia nachádzali na okraji spoločnosti. Len traja rodičia Nitranov zo štrnástich boli členmi KSČ.

Vždy som tvrdil i tvrdím, že kauza Cervanová je justičný zločin spáchaný z najprízemnejších pohnútok. Tzv. modifikovanú žalobu v kauze Cervanová na súde čítal prokurátor JUDr. Robert Vlachovský. Nebola doručená ani jednému z obžalovaných, ani jednému z ich obhajcov. Pre prehľad dodávam, že tento prokurátor bol činný vo všetkých vykričaných kauzách v novodobej histórii Slovenskej republiky. Nebola to teda len Kauza Cervanová, ale aj Únos prezidentovho syna, Vražda Róberta Remiáša, Hedviga Malinová či Pusa na čelo.

Mňa odsúdil Kliment. Pritom mimo výrokovej časti o uložení trestu nie je moje meno v tomto rozsudku spomenuté ani jeden-jediný raz. K Ústavnému súdu SR sme sa nedostali. Našu ústavnú sťažnosť zmietli zo stola sudcovia Lalík, Brňák a Machnáčová. Mám pritom vážne podozrenie, že senát sudcov Ústavného súdu SR spis vôbec nevidel, pretože v čase, keď o veci pojednával Ústavný súd, sa spis nenachádzal v Košiciach, ale v Bratislave. Jeden z mojich spoluodsúdených Ing. Milan Andrášik totiž tento spis pravidelne a priebežne navštevoval, pretože si z neho vyhotovoval fotokópie. V roku 2010 bol v spise 6 x (v mesiacoch 10-12/2010), v roku 2011 asi 19 x (v mesiacoch 01-09/2011) a v roku 2012 približne 20 x (v mesiacoch 01-09/2012). Máme o tom doklady.

A podobne sme dopadli v Štrasburgu. Vôbec nás k súdu nepustili. Vyjadrenie sudcu Klimenta v týždenníku Plus 7 dní sa javí tak, ako keby o tom vopred vedel.

Vaša excelencia, vážený pán prezident Slovenskej republiky Andrej Kiska.

Vzhľadom na skutočnosť, že súd môže svoje presvedčenie o vine a treste oprieť len o nezvratné a nespochybniteľné dôkazy, obraciam sa na Vás s prosbou o pomoc. Kauza Cervanová nie je jeden pochybný dôkaz alebo nezrovnalosť. Kauza Cervanová je evidentný zločin, spáchaný eštebáckou agentúrou a jej poskokmi, dnes už usvedčenými sudcom Najvyššieho súdu. Preto sa sťažujem na sudcov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky JUDr. Štefana Michálika a JUDr. Juraja Klimenta. Oboch podozrievam zo zločinov zneužitia právomoci verejného činiteľa a z marenia spravodlivosti.

A čo sa doznania týka?

Z kníh Mojžišových a ďalších prorokov pochádzajú základy demokratického usporiadania spoločnosti. Oddelenie cirkvi od štátu, nezávislé súdnictvo, občianska správa štátu, nadradená duchovenstvu i občianske práva nadradené záujmom štátu a moci. Rovnako aj právo odmietnuť svedčiť proti sebe samému – slávny dodatok americkej ústavy.

Na stránke You Tube sa nachádza proces s Dr. Miladou Horákovou. Stojí za vypočutie. Dr. Milada Horáková recituje starostlivo naučené texty v prípravnom konaní nie pred vyšetrovateľom, ale pred súdom. Prečo? Táto otázka mi vo všetkých dobových správach chýba. Pretože to bolo podmienečne dohodnuté. Ty sa priznáš a my Ti darujeme život. Ak nie, odvisneš. Nešlo o nič iné, len o život.

Milada Horáková sa na súde priznala, pretože bola matkou maloletej dcéry. Bola teda povinná žiť. Sudcovia, prokurátori a vyšetrovatelia však slovo nedodržali. Bezprostredne po súde ju odsunuli do prísnej izolácie. Prisľúbili jej, že deň popravy bude len zaranžované divadlo. No nik sa o tejto dohode už nič nedozvedel, pretože toto tajomstvo si Dr. Milada Horáková zobrala so sebou.

MUDr. Viera Vozárová Zimáková sa doznala k svojej účasti v Bratislave, hoci je viac než troma desiatkami svedkov preukázané, že tam byť nemohla. Tiež bola povinná žiť. Ale vždy to bolo len pod nátlakom. A vždy, keď ju prepustili na slobodu, vynútené svedectvo odvolala. Andrášik s Kocúrom a Brázdom túto možnosť nemali. Boli pod kontrolou Janžetičov, bubákov a faganov.

Ja som všetko prežil. Hanko s Hubcejom mi sľubovali aj nemožné, aby som sa s nimi spolčil. Pritom ja jediný som nebol obvinený z vraždy, ale celé prípravné konanie spracúvaný do úlohy korunného svedka. Odmietol som. Po MUDr. Viere Vozárovej som druhý potrestaný svedok, ktorému bolo vznesené obvinenie z vraždy až pri uzatváraní spisového materiálu súčasne s návrhom na podanie obžaloby. Zvolil som si utrpenie. Ale je mi milšie, než by som sa mal stať kolaborantom zločinu. Darmo Gašparovič, Valašík, Lamačka a Kliment kričia do sveta, že 50. roky už neexistujú. Nie je to pravda, sú stále tu. Aj so svojimi sudcami, prokurátormi, eštebákmi a policajtmi. Nezákonnosti v kauze Cervanová nie je potrebné veľmi hľadať, pretože z trestného spisu kričia.

Po 16-tich rokoch som bol opäť biľagovaný nálepkou vraha, a žijem s ňou ďalších 11 rokov. Okrem iného aj sudcom, ktorý nečítal a nevidel trestný spis, pretože ako sám vyhlásil, vopred vedel, že som vrahom. Podľa sudcu Klimenta je mojím morálnym spolupáchateľom redakcia časopisu .týždeň, ktorá na nezákonnosti už roky upozorňuje, ale aj dokumentarista, ktorý natočil o Klimentovi a jeho rozsudku film. Pritom som od nikoho nikdy nič nežiadal nad rámec jeho povinností daných zákonom. Trval som i trvám len na tom, aby bol môj rozsudok v zmysle zákona odôvodnený. Ak sa takýto rozsudok nedá vyhotoviť ani napísať, mal som byť oslobodený.

Len 12-13 percent rozsudkov vo Veľkej Británii postupuje na odvolacie súdy. Dôvera Britov voči ich justícii je závideniahodná. Kráľovná Alžbeta nedopustila páchať zlo na svojich poddaných. Ak sa predsa len nejaká čierna ovca objavila, talár i parochňa jej boli odňaté. Podobne je to v Holandsku i ďalších európskych monarchiách či kniežatstvách. My v tomto štáte nemáme privilégiá poddaných ani svojho kráľa. Máme však svojho prezidenta.

Vaša excelencia, vážený pán prezident Slovenskej republiky Andrej Kiska,

prosím Vás o navrátenie spravodlivosti nielen do súdnych siení, ale aj do života obyčajných ľudí. Tento okrádaný a klamaný národ si to zaslúži. Aby mal môj list aj nejaký ďalší zmysel, dovoľujem si Vás poprosiť o nasledovné. Váhou svojho úradu sa prosím pokúste zabezpečiť, aby boli na polygrafické testy pravdovravnosti povolávaní nielen príslušníci tajných služieb a vnútra, ale aj všetci prokurátori a sudcovia, podozriví z korupčného správania.

S pozdravom a s úctou,

Ing. Pavel Beďač, obeť justičného zločinu

V Nitre, jún 2017

Na vedomie: 

sudcom Slovenskej republiky

poslancom Národnej rady Slovenskej republiky

Prílohy:

Mader s. 3210

Rozsudok str. 01

Rozsudok str. 66

Rozsudok str. 67

Rozsudok str. 68

Rozsudok str. 91

Výsluch patológa Porubského str. 1

Výsluch patológa Porubského str. 12

Výsluch patológa Porubského str. 13

Výsluch patológa Porubského str. 14

Výsluch patológa Porubského str. 15

Výsluch patológa Porubského str. 16

Výsluch patológa Porubského str. 17

Záverečný list výsluchu patológa Porubského str. 18

Poznámka: Text uverejnený na .týždeň.sk.