Vrahovia alebo emigranti? – Kauza Cervanová – 37. časť

Pokračovanie.

Prečo práve Nitrania?

Eduard Pálka dostal od Štátnej bezpečnosti zoznamy vytypovaných osôb. Nejednalo sa o KZO (kriminálne závadové osoby), ako vo svojej knihe uvádza Pješčak, ale o osoby registrované Štátnou bezpečnosťou v kategórii VN (vnútorného nepriateľa).

Čo je naozaj zarážajúce, sú to mená získané operatívou Štátnej bezpečnosti, nie kriminálnej správy! Znamená to, že ich nositelia boli do akcií Uzel a Kamera ustanovení podľa kritérií, ktorými značkovali nepriateľov režimu.

Podobne ako v kauze Ján Hrmo a spol, boli ponúknuté mená závadových osôb – Galgánek, Šimun, Dubravický, Buček, Rajman, Mihoč, mnohí ďalší, ale najmä Milan Proksa.

Kto sa za týmto menom skrýva?

Podľa jedného zo zakladateľov ÚPN pravdepodobne slovenský rekordér. Nie v zbere športových trofejí, ale archívovaných zložiek. Na máloktorého občana SSR, bolo napísaných toľko agentúrnych správ a udaní, ako na menovaného Nitrana, bývalého študenta VŠE.

A dôvod?

Pomoc pri emigrácii čsl. štátnych občanov do slobodnej časti sveta.

Aktivovaní boli nielen práskači, ktorí sa udávaním živili, ale aj agenti kriminálneho spravodajstva a Štátnej bezpečnosti. A práve tu niekde sa začína tvoriť základ obludnosti celého prípadu, pretože podľa záverov ŠtB rozvracia Proksa štátne zriadenie ČSSR. Je teda nevyhnutné s ním zúčtovať.

Plk. Pálka je do čela „Zvláštní skupiny“ vymenovaný dňom 15.02.1978.

Zvláštne je, že už v januári 1978 vie kto je vrahom. 10.01.1978 sa zaujíma o študenta Proksu, ktorého meno nik nikdy nespomenul.

Prečo?

Pretože Pješčak. Námestník federálneho ministra vnútra emigrantov nenávidel. Každá dokonaná emigrácia , spochybňovala jeho odbornosť, kompetencie i postavenie, ale najmä, kreovala obraz neschopného funkcionára.

Zúrivý normalizačný komunista bol do funkcie povolaný v roku 1969. Pod jeho úrad spadala nielen ochrana štátnych hraníc, ale aj Federálna správa VB.

Funkčne i služobne bol najmocnejším a najvyššie postaveným policajtom v bývalej ČSSR. V tzv. zvodkách (hláseniach o mimoriadnych udalostiach) bol o všetkom priebežne informovaný. O každé nezákonné prekročenie štátnych hraníc sa detailne zaujímal a bolo známe, že emigrácie prijímal s pozorovateľnou nevôľou.

Tisíce Čechov a Slovákov, ktorí sa každoročne z dovoleniek nevracali, ale zostávali v zberných táboroch, kde žiadali o politický azyl, Pješčakovi neprekážali tak, ako jediný úspešný zbeh, ktorý prekonal železnú oponu, teda bariéru chránenú jeho úradom.

Milan Proksa bol jedným z mála, kto kamarátov cez hranice prehadzoval ako na bežiacom páse. Nakoľko ho nevedeli zastaviť, rozhodlo sa, že ho dostanú za mreže. Stalinisticky a spôsobom, akým Pješčak žil, myslel a od mladosti pracoval.

Pálka usmernenie Pješčaka prijal a začal konať v dimenziách jeho myslenia a nariadení.

Proksa sa stal prvým „podozrivým“. Nie preto, že by niekoho uniesol a zavraždil, ale preto, že mýtus dokonalého súdruha búral od samotného základu. A keďže únos vykonali najmenej 3 osoby, vyštartoval Pálka aj po jeho kamarátoch. Stanislavovi Dubravickom a Jánovi Šimunovi.

Proksu s Dubravickým spájalo kamarátstvo. Od útleho detstva spolu vyrastali. V mestskej časti Nitry, kde boli takmer susedia. Tým pravým dôvodom, prečo sa nimi eštebáci zaoberali nebola kriminalita, ale dobová výstrednosť.

Spoločenstvo nitrianskej „zlatej mládeže“ mizlo za železnou oponou ako dejstvá v bábkovom divadle. So smiechom a potleskom. Nevedeli si s nimi rady. Ani domáci, ani najvyššie poschodia všetkých správ Ministerstva vnútra. Proksa s Dubravickým neboli nepriateľmi ani režimu, ani štátu, ani spoločnosti. Boli stelesnením mladíckej nerozvážnosti a hravosti.

Realizovali sa najmä cez odpočúvané telefóny, uložené, ale objavené ploštice, až po teatrálne oblbovanie nasadených agentov. Kdejakých trkvasov, ktorých kŕmili neuveriteľnými báchorkami, ešte viac u nich vzbudzovali zvedavosť a cibrili ich predstavivosť.

Je samozrejmé, že obsluhám spravodajskej techniky, ani tej TA111, sa žiadne informácie nedostávali. Nemali prečo ani od koho. Napichnuté telefónne búdky hotela Kyjev boli plné paródií a zábavy, nie očakávaných výsledkov kriminalistickej rozviedky. Spravidla končili výsmechom. Vedeli o nich.

Operační dôstojníci bývali občas šokovaní, keď záujmová osoba, na ktorú boli nasadení, sa im s Proksom vysmievala z telefónnej búdky hotela Kijev, ale už na tretí deň z Zürichu s Jánom Šimunom. Do nekontrolovanej zlosti ich privádzali, keď dali o sebe vedieť a zdôverili sa, ako im prebehli cez rozum.

Neboli to teda žiadne únosy, vraždy či iná kriminalita. Bol to výsmech železnej opony, jej logistiky, všetkých tých ohrád, mínových polí, elektrických sietí a ohrád, ostnáčov, guľometných hniezd až po psov zabijakov. Ale najmä výsmech celej hraničnej stráže, ktorej generál Pješčak velil a vraždenie na hraniciach vyžadoval.

Recidivista Dubravický nebol recidivistom, ako o ňom informuje ideový autor Tóthových kníh, ktorému by sa patrilo rozpoznať, čo je subjektívnou stránkou recidívy.

Keby si „sudca“ Kliment niekedy prečítal trestný spis, určite by sa z neho dozvedel, že Dúbravický bol účastníkom dopravnej nehody. Zapríčinil ju nedbanlivo, žiaden alkohol ani vysoká rýchlosť zistené neboli. Dostal trest nápravného opatrenia a náhradu spôsobenej škody. Hoci sa jednalo o bežnú poistnú udalosť a škodu spôsobenú pri výkone povolania, Dubravickému ju z neznámych príčin zosobnili.

Z výpovedi Dubravického:

V tých časoch exekútori ani exekúcie neexistovali. Existoval len trest nápravného opatrenia. Škodu, ktorú spôsobil mu štát strhával z platu, tzv. zrážkami zo mzdy, každý mesiac 10% .

Nakoľko bol Dubravický PN, peniaze mu nemali odkiaľ zobrať. A keďže ho Pálka vzal do vyšetrovacej väzby, nemohol spôsobenú škodu ani nahradiť. A nakoľko ho „Zvláštní skupina“ potrebovala vo väzbe zlomiť a donútiť k doznaniu, Pálka sa postaral, aby mu bol trest nápravného opatrenia premenený na trest nepodmienečný. Bol to v poradí druhý nespravodlivý trest, ktorý dostal za tú istú vec.

Tretím trestom bolo odsúdenie za príživu, ktorú mu prišili len preto, aby nemuseli zaplatiť účelový a nezákonný pobyt za mrežami.

Štvrtý trest bol symbolický. Kliment prišil Dubravickému zrejme aj trestnú činnosť Mihoča a ďalších kamošov, ktorí kedysi na jeho pas zdrhli, alebo ich na hraniciach odchytili.

Až ten piaty bol likvidačný. Vrátili mu, čo sľúbili. Nakoľko ho nedokázali zlomiť a v roku 1981 spracovali ako spracovali, vyrobili z neho vraha, hoci vedeli, že v kritický deň nemohol cestovať do Bratislavy, pretože bol v práci.

Miroslav Mihoč alias Anton Špelec.

Prípad Mihoč bol unikát. Nebol len hanbou Štátnej bezpečnosti a hraničnej ostrahy. Bol to predovšetkým neuveriteľne bizarný príbeh, ktorý predstavoval žalostnú úroveň vtedajších „orgánov“. Reálneho socializmu a pomýlených hodnôt. Ak duch Antona Špelca predstavoval komickú postavu rovnomennej komédie, Miroslav Mihoč povýšil úrad trestného stíhania a socialistického vyšetrovania na diagnózu ľahkej debility.

Pri pokuse o emigráciu ho s Dubravického pasom nielen zatkli, ale ako Dubravického strčili do basy, ako Dubravického väznili a z basy ako Dubravického aj prepustili.

Príbeh Miroslava Mihoča bol neuveriteľnou hanbou, ale Dubravický s ňou nemal nič spoločné. V čase, keď Mihoč tíško bručal v base, kde si nik nič podozrivé nevšimol, držiteľ pasu bol na slobode a občas chodil aj do práce.

Keď som sa o príbehu dozvedel, pripadal mi pritiahnutý za vlasy. Pri zmienke pred niekoľkými známymi, sa títo na mňa uprene dívali a tvárili, akoby mali obavy o moje duševné zdravie. Našťastie sa v Kaniciach zachoval záznam, dokonca osobne parafovaný generálom Pješčakom, ktorý žiaden komentár ani nepotrebuje:

Proksove dobrodružstvá skončili agentúrnym obsadením a účelovou realizáciou. Došlo k nej až po tom, čo sa z cezhraničného candrbalu Nitrančanov a Žilinčanov z Pješčaka smiali nielen pragocentristi z okolia Štrougala, ale aj pár intelektuálov z XII. Správy FMV. Už vtedy sa zaprisahal, že im to nedaruje.

Dubravický vedel, že po ňom idú, aj prečo. Otvorenú sledovačku nebral vážne, ani keď za ním poslali roztrasenú a úkolovanú legalizantku. Zhrozený zostal, keď zistil, že oni to s tým prišívaním myslia úplne vážne.

Už v januári 1978 predkladá Štátna bezpečnosť zoznam osôb, ktoré preukázateľne vraždu nespáchali. Po zahájení tzv. operatívno-pátracích kombinácií, však dochádza k rýchlemu vytriezveniu a zlomu, ktorý nik neočakával a to sa ešte nič nepohlo ani len z miesta.

Na deň 09.07.1976 má Milan Proksa alibi. Bol na dovolenke v Bulharsku a práve 09.07.1976 mu ktosi ukradol pas. Pendloval teda medzi zastupiteľským úradom a hotelom, v ktorom bol ubytovaný. Zastupiteľský úrad mu vystavuje náhradné doklady, ktorými zároveň potvrdzuje aj neprestrieľné a nespochybniteľné alibi.

Dubravický zostáva, Proksa z Pálkovej skladačky vypadá, ale nie natrvalo. Onedlho bol predsa len postavený pred súd a odsúdený. Za protištátnu činnosť. Skončil v Ilave medzi politickými a súdy mu za jeho srandičky naparili 8,5 rokov straty slobody. A nakoľko jeho otec patril medzi tých majetnejších, odvolací súd mu trest znížil na 4,5 roka.

Po 33 mesiacoch výkonu trestu bol Milan Proksa podmienečne prepustený a po roku 1990 občiansky rehabilitovaný. Podobne ako Hrmo – vysokú školu nedokončil s nevyčísliteľnou ujmou.

Istota je istota a vzhľadom k tomu, že Galgánek so Šimunom emigrovali a z vytypovaných Nitranov zostal k dispozícii len Klimentov „recidivista“, Pješčak sa rozhodol svoje dielo dokonať. A keďže sa s Brázdom a Kocúrom letmo, ale predsa len trochu poznali, pracovná verzia gen. Pješčaka začína nadobúdať nereálne, ale desivé kontúry československej normalizačnej krágľovačky.

Akcia Kamera je na svete, hoci Dubravický a Brázda mali spoločné len to, že pochádzali z Nitry.

Ale bol tu ešte jeden moment, prečo sa Dubravický hodil Pješčakovi do krámu. Bola to krvná skupina B, ktorá bola zistená v zaistenom kapesníku i v gumených rukaviciach nájdených na blízkom smetisku.

To zďaleka nebolo všetko. Na ďalší požičaný pas z Československého normalizačného oplotku zdrhol ďalší „nepriateľ“ štátu. Majiteľom tohto pasu bol Dušan Varga – brat pripravovaného „korunného svedka“ Vladimíra. V idúcom šrotovníku policajných akcií Uzel, Kamera a Emigrant sa okrem MUDr. Krausa ocitá ďalší z pokrvných vinníkov občianskej neposlušnosti, Varga mladší. Nestačilo, že jeho spolužiakov eštebáci zabíjali ako muchy, zrejme bolo potrebné zúčtovať aj s ním.

A kto bol ten, čo na Vargov pas zdúchol? Predsa Anton Špelec! Tentoraz sa porúčal definitívne. Už nie z basy, ako alias Dubravický, ale z Zürichu, ako slobodný človek Miroslav Mihoč.

Vzhľadom k tomu, že lietadlo, ktorým kamaráti Proksu prchali za slobodou pristávalo v Paríži, Pálka s Pješčakom zakladajú ďalší operatívny spis pod názvom Emigrant.

Dedukujú, že Nitrania majú v Paríží spojku. „Vedia“, že sú to sestry Cohen a to aj napriek tomu, že jedna mala v čase návštevy ČSSR 15, tá staršia len o pár rokov viac. To však nebola pravda, ale nezmysel, pretože sestry Cohen boli v tom čase deti a okrem Fera Čermana, s ktorým si nevinne dopisovali, sa s inými Nitranmi nepoznali, ani nikdy nestretli.

A prečo Brázda?

Som hlboko presvedčený, že policajný teror a nezákonnosti neboli zneužité len v kauze Cervanová, ale aj v ďalších doposiaľ nezverejnených prípadoch.

Predovšetkým nevyšetrenej vraždy kňaza Štefana Poláka. Prípadom „vyšetrenia“ úkladnej vraždy v Borovciach bola riaditeľom trestného odboru Generálnej prokuratúry SSR JUDr. Milanom Valašíkom (dozorujúcim prokurátorom i žalobcom v Kauze Cervanová) poverená policajná kamarila pozostatkov niekdajšej „Zvláštní skupiny“ – Lamačka, Herman, Mráz a ďalší.

Jednalo sa o prišitie vraždy Ladislavovi Macháčovi. Prostoduchému zabudnutému chlapcovi, ktorý sa voči obvineniam nedokázal ubrániť. Nasadili na neho brutálneho vraha a doznanie bolo na svete.

Ďalej nevyšetrenej vraždy kňaza Přemysla Coufala, nevyšetrenej vraždy kňaza Jozefa Cubínka, nevyšetrenej vraždy kňaza Alojza Schmiestera, deklarovanej samovraždy Petra Lojdla, deklarovanej samovraždy Jozefa Lukáča, nevyšetrenej vraždy Tomáša Petřivého až po záhadné „úmrtie“ Milana Zimániho.

Brázda bol jedným nich. Okrem toho, že sa dobre poznali, ohrozeným druhom sa stal svojou činnosťou i prostorekosťou. Neboli to len umelecké fotografie, medzi ktorými sa mihli aj nejaké akty. Problematické boli jeho modelky. Súdružky, ktoré mu pózovali sa pohybovali v najvyšších politických kruhoch a viac rozprávali, než to bolo potrebné. Je veľmi pravdepodobné, že boli volavkami ŠtB, veď o boľševických radovánkach sa Brázda zmieňoval podstatne skôr, než Stanislav Babinský.

Faktom zostáva, že celý rad mladých filmárov (nielen z okolia Brázdu) vymrel za doposiaľ neobjasnených okolností. Je to hlboká neúcta voči životu i vlastnému národu. Je to hanba spoločnosti v ktorej žijeme, pretože niekdajšie besnenie komunistických vrahov je málokto schopný označiť prívlastkom, ktorý ich konaniu prináleží. Nielen v minulosti, ale aj dnes.

Vyšetrovacie spisy zavraždených kameramanov boli uzatvorené ako samovraždy. Jeden prišiel o život po neúspešnom prekročení hraníc v Bulharsku – mimochodom vo väzobných podmienkach v Justičnom paláci v Bratislave, pod kuratelou Zervana a Čapkoviča, ten druhý sa údajne hodil pod vlak. Samozrejme bez výplaty, ktorú v ten deň dostal.

Aby Ústav zboru nápravnej výchovy nemal čo vysvetľovať, Štátna bezpečnosť do povedomia verejnosti zasiala legendu, že Jozef Lukáč bol z väzby prepustený a zabil sa pádom z akéhosi schodišťa. Bezprostredne po jeho prepustení, ešte v ten istý deň.

Dotknutí priatelia, kamaráti a blízki tvrdia, že tu niečo nebolo v poriadku. Obaja boli do poslednej chvíle pod kontrolou otvorenej sledovačky ŠtB …

Na základe všetkých dostupných informácií mám za to, že tak Lukáč ako aj Lojdl boli úkladne zavraždení. Nájomnými vrahmi Piatej kolóny federálneho Ministerstva vnútra. Razítko na úradnom zázname svedčí o vyšších záujmoch vtedajšej moci. Pád zo schodišťa či „skok“ z mosta pod prichádzajúci vlak spadal pod Úrad vyšetrovania Zsl. kraja, nie do kompetencie Federálnej správy VB.

Čo hľadajú záznamy Lukáča a Lojdla v spisoch vraždy Cervanovej zostáva záhadou. Vieme len to, že ich tam ukryl Eduard Pálka. Už ako rezident odboru zvláštnych operácií Štátnej bezpečnosti, ktorá podliehala referátu námestníka Ministra vnútra ČSSR. Formálne na úseku mobilizácie, čím bolo zabezpečené krytie onoho – veľmi podivného odboru. Viazací dekrét s doložkou doživotnej mlčanlivosti sa zachoval v jeho osobnom spise.

„Akcia Kamera“ sa netýkala len Romana Brázdu a dotknutých Nitranov. V širších súvislostiach bola rozpracovaná do nebývalých rozmerov a nenapraviteľných následkov. Boli registrované a očíslované podskupinami Kamera I., Kamera II., Kamera III. a nevylučujem, že mohli existovať aj ďalšie. Je nesporné, že Pješčakova mašinéria s ňou pracovala ako s informáciami zvláštneho určenia, pozornosti a najprísnejšieho utajenia.

Akcia Kamera mala niekoľko samostatných podskupín ktoré sa týkali jedného okruhu osôb. Podobne ako na seba naväzovali akcie Uzel, Kamera a Emigrant, aj akcia Kamera bola rozčlenená na podskupiny, ktoré navzájom súviseli.

Okrem štyroch spomenutých katolíckych kňazov sa tu jedná výlučne o ľudí od filmu. Asistentov filmových režisérov a kameramanov, ktorí sa pravidelne stretávali s Pavlom Landovským.

Okruh dramatických a filmových umelcov tvoril pevné jadro nielen Charty 77, ale aj Pen-klubu, Spolku Šalamoun, Výboru pre ochranu nespravodlivo stíhaných a ďalších neformálnych združení požadujúcich dodržiavanie ľudských práv v Československu. Eduard Pálka Johna Boka rozpracovával ešte pred svojim príchodom na Slovensko.

Eštebácka normalizačná zvôla nadobúda desivý obraz najmä po natočení filmu „Nemčiny“. Film putoval rovno do „šuflíka“ a voči jeho tvorcom boli zahájené pogromy, aké si nik nepamätal. Takmer 20% žiakov jediného ročníka Čimelickej školy po terore a prenasledovaní zdrhla za hranice.

Žiaľ, zostala tu časť ich kamarátov, ktorí za svoje sny a túžby zaplatili životom. Z Čimelíc pochádzali nielen Jozef Lukáč a Peter Lojdl, ale aj ďalší z korunných svedkov Vladimír Varga.

Svedok spôsobov vyšetrovania v kauze Cervanová zverejnil, ako Jiskra s Hankom získavali svedectvá. Bol možno jeden z posledných, ktorému sa z područia komunistických vrahov a ich katov podarilo dostať.

Mená Brázdu, Vargu, Lukáča, Lojdla a Machatu sa skloňujú v desiatkach archov objavených v Kaniciach a nie náhodou v prísne stráženom režime.

Spoločnosť by mala požadovať vysvetlenie, z akých dôvodov boli trestné záznamy Lukáča a Lojdla ukryté v Pálkových spisoch a dokonca v tej istej zložke – v prípade lúpežnej vraždy akejsi brnenskej lekárne.

Je dokázané, že archívy v Kaniciach ukrývajú ďalšie podarchívy niekdajších komunistických zločincov a ich dnešných chránencov.

Podľa jednej z rozpracovaných verzií mala byť Cervanová znásilnená a zavraždená v rodinnom dome pána Simicha na Gorazdovej ulici v Bratislave, teda v dome, kde sa schádzali chartisti.

„Detektív Pálka“ zistil, že jeden z Nitranov, ktorý tu býval, si na živobytie a štúdiá aj zarábal.

Na rozdiel od svojich rovesníkov to mal Ivan Valkovič (brat ďalšieho z filmárov) oveľa ťažšie. Bol samoživiteľ, pričom náklady na štúdia si hradil z vlastných zdrojov. Získaval ich tvrdou prácou. Popri štúdiu vykonával upratovacie práce.

Pri obhliadke domu pána Simicha Pálka dedukoval, že drôt medzi dvoma stromami, ktorý slúžil na sušenie bielizne nahradil šnôru na prádlo, ktorú tam prišiel Pálka hľadať, ale nenašiel.

Nájdené gumené rukavice v Kráľovej pri Senci a drôt medzi dvoma stromami, ktorý mal byť namontovaný po tom, čo sa šnôra na prádlo opotrebovala, mali byť dôkazom Pálkových schopností a jeho detektívnej prozreteľnosti.

Podľa Pálku vzniklo totiž podozrenie, že to bola práve tá šnôra, ktorou mala Cervanová zviazané ruky.

Ako to možno chápať? Jednoducho. V rozhľade Pálkovho myslenia bol podozrivý každý, kto mal doma šnôru na prádlo alebo gumené rukavice. Šnôru na prádlo (Hankom a Šimekom) nazývanú špagátom nielen v prípade Hrmo, ale aj v prípade Brázda a spol.

Samozrejme on s Pješčakom boli tí, povolaní, ktorí mali rozhodovať, kto bude obvinený z vraždy a kto svedkom. A to nie je opäť nič iné, než nestráviteľný úkon komunistickej diktatúry vykonávaný bez akýchkoľvek kontrolných mechanizmov.

Ďalšieho filmára zaradeného v kategórii vnútorného nepriateľa vytiahli z Dunaja v Maďarsku, po dlhej dobe jeho nezvestnosti. Utopeného bez asistenčnej pomoci, čo by „patológovia“ formátu Porubského a Mega bezpečne a od stola potvrdili. Volal sa Milan Zimány a býval v Simichovom dome.

„Sudca“ Kliment by rád vysvetlenie?

Polícia rodiaci sa disent nepotrebovala lámať, pretože o to sa postarala Štátna bezpečnosť. Do Simichovho domu totiž chodili aj Lojdl s Lukáčom.

Som vnútorne presvedčený – a nie som sám, kto si to myslí – že Peter Lojdl a Jozef Lukáč nespáchali samovraždu, ale boli úkladne zavraždení.

Taktiež som vnútorne presvedčený, že Tomáš Petřivý a Milan Zimányi nezomreli prirodzenou smrťou, ale im k nej niekto dopomohol.

Ani jedného z menovaných som nikdy nestretol, ani osobne nepoznal a vychádzam len z dostupných zdrojov.

Mám vedomosť, že Brázda sa stretával s Petřivým , Lukáč s Coufalom a takmer všetci s Pavlom Landovským, pretože Landovský do Čimelíc dochádzal pomerne často.

V Kauze Cervanová sa v Kanických archívoch objavuje ešte jedno pozoruhodné meno – Jozef Dučák.

Ak sa jedná o bývalého šéfa spravodajského filmu, ktorý kedysi prevádzkoval zvukovú kameru Arriflex, s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou, ide o bývalého práskača ŠtB, ktorý v akcii Kamera kolaboroval so „Zvláštní skupinou“.

Človek rovnakého mena pod krycím menom Jožo visí aj v zoznamoch agentov Štátnej bezpečnosti pod reg. č.: 19864.

Ale pozor! Jozef Dučák kolaboroval nielen so Zvláštní skupinou, ale aj s Mariánom Kočnerom a Petrom Tóthom. Okrem účasti v kauze Technopol bol držiteľom bieleho Mercedesa 350 v ktorom sa predvádzala Alena Zsuzsová – objednávateľka vraždy Hurbanovského primátora a podozrivá z objednávky vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej.

Pokračujem nabudúce

Pavel Beďač – obeť justičného zločinu

Kauza Cervanová, 1. časť – Zglejené bratstvo Petra Tótha

Kauza Cervanová, 2. časť – Obludné zločiny Štátnej bezpečnosti

Kauza Cervanová, 3. časť – V cele predbežného zadržania

Kauza Cervanová, 4. časť – Teror na XII. správe MV

Kauza Cervanová, 5. časť – Výroba korunného svedka

Kauza Cervanová, 6. časť – Diverzia Štátnej bezpečnosti

Kauza Cervanová, 7. časť – Ukradnuté alibi

Kauza Cervanová, 8. časť – Pod strechou „spravodlivosti“

Kauza Cervanová, 9. časť – Žaloba väzňa 15 896

Kauza Cervanová, 10. časť – Sudca Kliment a jeho „dôverníci“