Valašík, Lamačka, Stanko, Herman a Hlubík v ďalšom zločine ŠtB, VB a väzenskej agentúry

Mená Valašíka, Lamačku, Stanka, Hermana, Hindického, Hlubíka  a ďalších, ktorí si vybudovali svoju kariéru práve na Kauze Cervanová sa ako cez kopírak objavujú v ďalšom zločine Štátnej bezpečnosti, ktorú popisuje vo svojom článku Dr. Patrik Dubovský z ÚPN:

Tridsať rokov nevyjasnená násilná smrť kňaza Štefana Poláka

Patrik DUBOVSKÝ

 

 

            V 80. rokoch minulého storočia, respektíve už po Charte 77 a zvolení pápeža Jána Pavla II., začali v Československu narastať náboženské aktivity, ktoré komunistický režim prostredníctvom Štátnej bezpečnosti (ďalej ŠtB) a celého systému proticirkevnej politiky ešte viac nedokázal dostatočne monitorovať a ovplyvňovať. Najväčšou z nich bola začiatkom júla 1985 viac ako 150-tisícová púť na moravský Velehrad, počas ktorej pútnici vypískali českého ministra kultúry a žiadali náboženské slobody a návštevu pápeža u nás. Reakciou režimu na takéto prejavy bolo sprísnenie kontroly, perzekúcií a všeobecne činnosti ŠtB voči veriacim a aktívnym kňazom, nezriedka na hranici ohrozenia ich životov.

 

Dramatickou situáciou kňazov na Slovensku počas tzv. normalizácie ako jedným z vážnych problémov života cirkví počas komunistického režimu sa zaoberalo viacero historikov ako pred, tak i po novembri 1989.

Stručne odborne ju popísal Róbert Letz v syntetizujúcom materiáli s názvom Postavenie katolíckej cirkvi na Slovensku v čase, keď musel zomrieť páter Emanuel Jozef Cubínek OFM[1]. Píše, že v rokoch 1965 – 1990 na Slovensku zomrelo násilnou smrťou či bolo zavraždených minimálne osem katolíckych kňazov, medzi nimi v roku 1987 aj Štefan Polák.[2]

V podobnom duchu R. Letz o týchto kňazoch hovorí v knihe Zločiny komunizmu na Slovensku I v stati Prenasledovanie kresťanov na Slovensku.[3] Ich tragickým osudom sa tiež zaoberá Anton Hlinka v knihe Sila slabých a slabosť silných – Cirkev na Slovensku v rokoch 1945 – 89. Tragickým osudom kňaza Milana Gona, ktorý zomrel pod rukami vyšetrovateľov ŠtB sa zaoberá Ján Čarnogurský v knihe Väznili ich za vieru. Podobne Miroslav Lehký opisuje násilnú smrť tajného kňaza s rukopisom ŠtB Přemysla Coufala[4]. Zastrelenie kňaza A. Schmiestera spracoval Miroslav Klobučník [5]. Neľudskú smrť kňaza Štefana Poláka v knihe Pribijeme ťa na kríž spracoval novinár František Mucha v stati Popieluszko na slovenský spôsob. Kňaz Štefan Šmálik sa touto vraždou krátko zaoberá vo svojej knihe Veľký štyridsaťročný pôst cirkvi na Slovensku 1948 – 1988. Podobne i Anton Hlinka vo svojej vyššie menovanej knihe. Tragickú smrť Š. Poláka a jej širšie okolnosti rukopisne v roku 2000 s využitím výpovedí svedkov a pamätníkov spracoval novinár Andrej Štiavnický v práci Analýza prípadu Polák.

 

Štefan Polák, kňaz Trnavskej diecézy a naposledy kňaz v Borovciach pri Piešťanoch bol jedným z takých, ktorý síce sprvoti podľahol tlaku ŠtB, ale potom sa vzoprel nielen jej, ale i prorežimnému hnutiu „pokrokových“ kňazov Pacem in terris (ďalej PIT). Jeho život však pretrhla násilná smrť v noci zo 7. na 8. októbra 1987.

 

Kto bol Štefan Polák?

 

Narodil sa 22. apríla 1940 v Plaveckom Petri na Záhorí. Po skončení učňovskej školy najskôr pracoval v závode Matador v Bratislave. V roku 1963 ukončil večernú Všeobecno-vzdelávaciu školu s maturitou, aby sa mohol prihlásiť do kňazského seminára. Na Cyrilometodskej bohosloveckej fakulte (ďalej CMBF) začal študovať ako 29-ročný v roku 1969, za kňaza  bol vysvätený 9. júna 1974. Od júla tohože roka päť rokov pastoračne pôsobil ako kaplán vo Vrbovom, následne od 15. októbra 1979 v Zlatých Moravciach. Od 1. januára 1981 bol biskupom Júliusom Gábrišom menovaný farárom v Borovciach pri Piešťanoch.

 

Foto: 1, 2, 3 (vedľa seba).

 

Štefan Polák bol komplikovanou osobnosťou. Bol extrovert, mal rád spoločnosť, návštevy, oslavy. Preto sa šírili rôzne fámy o jeho sexuálnej orientácii, ba odzneli o tom i vyjadrenia.[6] Preto bol aj údajný homosexuálny motív jeho násilnej smrti jednou z verzií, ktorú sa snažili pretláčať najmä vyšetrovatelia ŠtB. Biskupský úrad v Trnave v lete 1986 údajne uvažoval o preložení Poláka na inú faru.[7]

Š. Polák bol však v pastorácii veľmi aktívny. V Borovciach si hneď od začiatku získal kostolníka a zvonára. Okolo oltára mával i viac ako dvadsať miništrantov. Okrem Boroviec spravoval filiálky v susedných Trebaticiach a Kocúriciach. V posledných mesiacoch života kvôli chorobe miestneho kňaza slúžil i vo farnosti Veselé s jej filiálkou v Rakoviciach. Vyznačoval sa veľkou úctou k Panne Márii. 7. júna 1987 slávnostne otvorili Mariánsky rok, vyhlásený pápežom Jánom Pavlom II., aj v Borovciach. Nad oltárom v borovskom farskom kostole sv. Vavrinca dal Polák umiestniť sochu Sedembolestnej Panny Márie, patrónky Slovenska, a zasvätil jej farnosť. Kňaz Polák organizoval mariánske akadémie, zriadil na fare kaplnku Panny Márie a pri tzv. Očkajovskej krypte, nachádzajúcej sa pri kostole plánoval vybudovať Lurdskú jaskyňu, čo však už nestihol.

Polák dal vymaľovať kostol zvonka i zvnútra, opraviť vežu, vymeniť sklá na oknách, opravili sa sochy v kostole, nainštalovali kachle do kostola, nové ozvučenie, elektrický pohon zvonov,  novú elektroinštaláciu, položili nové koberce a inštalovali lustre, upravili exteriér kostola. Sám Polák vyrobil sošky nového betlehema do kostola, inštaloval novú sochu Pána Ježiša a zriadil ženský spevokol. V krypte kostola dal zreštaurovať epitaf tam pochovaného kňaza Martina Jurča. Dal opraviť kostoly aj vo filiálkach Trebatice a Kocúrice. Štefan Polák často apeloval na prihlasovanie detí na náboženstvo a sám krstil aj neznáme deti.[8] Už za prvý rok pôsobenia celkovo pozdvihol náboženský život vo farnosti.[9]

Bol presvedčený, že v cirkvi a jej hierarchii majú pracovať oddaní a úprimní duchovní. Už od kaplánskych rokov sa venoval mládeži. Tieto fakty naň od roku 1980 upriamili pozornosť Štátnej bezpečnosti.

Foto 4

 

Zväzok ŠtB „CHARITA“

 

Š. Polák, od roku 1979 ako kaplán v Zlatých Moravciach, totiž pracoval s mládežou a snažil sa získavať kandidátov štúdia na CMBF. To nemohlo uniknúť pozornosti ŠtB, a tak 28. marca 1980 zaviedlo na Štefana Poláka okresné oddelenie ŠtB v Leviciach zväzok preverovanej osoby (PO) s krycím menom „CHARITA“.[10] Začiatkom roka 1981 Polák prevzal mdlú farnosť v Borovciach, v ktorej postupne oživil náboženský život. Neskôr ho 5. februára 1982 „prevzalo“ oddelenie ŠtB Trnava. Pracovník tohto oddelenia por. Pavol (Pavel) Ruman[11] navrhol 11. marca 1983 preregistrovať Š. Poláka na kategóriu KTS[12] (kandidát tajnej spolupráce), nakoľko „v styku sa javil ako seriózny duchovný, získaný do Združenia katolíckeho duchovenstva Pacem in terris (ZKD PIT), ktorého jednaní sa pravidelne zúčastňuje“. Riadiaci orgán P. Ruman dodal, že Š. Polák je ochotný podávať informácie o laickom apoštoláte a tajnej cirkvi v okrese Trnava. P. Ruman tiež zaviedol v roku 1982 evidenčnú kartu na Štefana Poláka pod registračným číslom 24302[13].

Napriek vyjadreniu P. Rumana z marca 1983 sa Š. Polák do jesene 1986 vyhýbal ponižujúcemu „členstvu“ vo vtedajšom Združení katolíckeho duchovenstva „Pacem in terris“ (PIT), do ktorého ho dlhodobo lanáril piešťanský dekan a vysoký funkcionár celoštátneho ZKD PIT Milan Medek, evidovaný ako tajný spolupracovník ŠtB, ako aj tajomník Biskupského úradu v Trnave Ján Čížik, evidovaný ako tajný spolupracovník ŠtB.[14]

Po vyše roku, 11. júna 1984, npor. P. Ruman podal návrh na preregistrovanie zväzku do kategórie dôverník (D), schválený v zastúpení náčelníkom trnavského Okresného oddelenia ŠtB kpt. Vladimírom Kršákom. Tento „pokles“ zdôvodnil npor. Ruman tým, že Š. Polák nemá dostatočné štátno-bezpečnostné záujmové styky.

Štefan Polák sa postupne snažil dištancovať aj od ŠtB, najmä spomenutého P. Rumana, a tiež Svätoslava Monsbergera, ktorý mal na II. odbore S ŠtB Bratislava „na starosti“ cirkvi.[15] Zväzok Charita mal pôvodne tridsaťjeden strán, čo znamenalo relatívne slabú úspešnosť práce ŠtB s Polákom.[16]

 

Pred 8. októbrom

Štefan Polák mal údajne približne pol roka pred svojou strašnou smrťou jej predtuchy. V máji 1987 totiž zrazu do dvora borovskej fary vošlo auto, z ktorého vybehlo dievčatko a vykríklo: „Toto je ten pán farár, o ktorom mi povedala Panna Mária.“ Pri odchode vyskočilo Polákovi do náručia a povedalo mu, že zomrie mučeníckou smrťou, ako jeho patrón diakon sv. Štefan, ale nemusí sa báť, lebo Panna Mária bude stáť pri ňom.[17] Mesiac pred smrťou Štefan Polák uzatvoril životnú poistku. V kostole verejne vyhlásil, že v noci otvorí iba tomu, koho hlas pozná alebo priateľovi – kostolníkovi.

Rekapitulujúc niekoľko dní pred tragédiou fara v Borovciach bola monitorovaná ŠtB a jej spolupracovníkmi. Pohybovali sa okolo nej neznámi muži a neznáme auto.[18]

  1. októbra 1987 sa mal u Š. Poláka zastaviť tajne vysvätený biskup Peter Dubovský, rodák z neďalekých Rakovíc, a priniesť mu väčšiu sumu peňazí vo valutách. Polák mal veľké plány stavať domov pre starých, opravovať dlažbu kostola, kúpiť pozemok, obnoviť lavice či kaplnku vo filiálke. Š. Polák mal vtedy dôveru utajenej časti cirkvi.
  2. októbra počas Polákovej omše v Borovciach mal náhle vojsť do kostola neznámy mladý muž. Polák sa údajne zarazil, stíchol, muž odišiel a Polák zostal dlho vystrašený.[19]
  3. októbra mal Polák volať farárovi v Krakovanoch V. Držkovi,[20] že nepríde na rekolekciu 8. októbra. Spravidla takto volával R. Vaškovi, ktorý ho tam vozil. S Vaškom sa na druhý deň dohodli opačne – mal ho ráno 8. októbra na rekolekciu prísť vziať autom on.
  4. októbra dopoludnia sa znova zastavil na fare tajne vysvätený biskup Peter Dubovský a Š. Polák sa mu vyspovedal. V čase jeho návštevy prišiel na faru neznámy muž. V ten deň bola na návšteve u Poláka aj jeho matka a rehoľníčka sestra Dionóra. Polák ich doslova tlačil k tomu, aby odcestovali domov do Plaveckého Petra na hody, kam ich napokon odviezol P. Horňák. Večer potom odišiel do Trebatíc spolu s farárom Vaškom a jeho gazdinou. Polák povedal priateľovi farárovi Rudolfovi Vaškovi, že „všetkým odpustil, všetko zariadil a môže zomrieť“.[21] Kostolníčke vo filiálke v Trebaticiach pri poslednej omši povedal, že on sám po omši naposledy obriadi oltár. Celý večer bol Štefan Polák nervózny a o 22,30 rezolútne zavelil, že idú domov. Do farskej budovy vošiel okolo 23,00.

Je možné, že v tú noc čakal osudnú návštevu. Táto bola buď už vo vnútri fary, alebo jej Polák otvoril. Každopádne by neotvoril niekomu cudziemu, pretože kvôli obavám o svoju bezpečnosť si dal namontovať elektrické spúšťanie zvonov. Ak by ho použil, farníci by vedeli, že je v nebezpečenstve a pribehli by mu na pomoc.

Š. Polák ho nepoužil, alebo nestačil použiť. Stopy krvi vnútri fary, ale i na dvore svedčia o tom, že ho napadli. Pravdepodobne už pri príchode do farského dvora alebo v budove, Polákovi sa podarilo vybehnúť na dvor, tam ho však museli dolapiť a vtiahnuť do fary. Mučili ho, spôsobili mu sedem nie smrteľných rán pilníkom. Prelepili mu ústa a priviazali ho k radiátoru. Páchateľ nemohol byť sám. Š. Polák bol silný chlap a ovládal karate.

Foto 5

 

Podľa Vyhodnotenia takticko-technických hľadísk spáchania trestného činu a obhliadky miesta činu zámka FAB na dverách nebola otvorená násilím. Kľúče od dverí sa nikdy nenašli. Podľa správy je zaujímavé, že zločin sa stal tesne po odchode Polákovej matky, ktorá na fare strávila predtým dva týždne. Je pozoruhodné, že páchatelia riskovali, že ich spozná a môže svedčiť proti nim, no napriek tomu mu podľa vyjadrenia obhliadajúceho lekára nespôsobili smrteľné zranenia.

Svedkovia videli v noci pri fare neznáme tmavé auto a podobné registroval jeden svedok prechádzať po polnoci. Iná svedkyňa videla neznáme auto stáť neďaleko fary a niekoľkokrát podozrivo blikať svetlami. Viacerí svedkovia tvrdili, že na fare sa svietilo aj v noci a dvaja kŕmiči cestou na JRD videli svetlo vo vnútri fary medzi 2,30 a 3,30 hod.[22]

 

Tragický 8. október 1987

 

  1. októbra sa mal Š. Polák zúčastniť kňazskej rekolekcie na dekanáte v Piešťanoch, kam ho mal ráno prísť vyzdvihnúť farár Vaško. Ten aj skutočne 8. októbra ráno prišiel, no Poláka sa nedobúchal. Vánok previeval záclony v otvorenom farskom okne a zomierajúci či mŕtvy Štefan Polák ležal len niekoľko metrov od zamknutých vchodových dverí. Popoludní sa Vaško vrátil a zalarmoval Polákovho priateľa P. Horňáka. Ten faru približne o 14,30 hod nástrojmi otvoril a tak našli Poláka zavraždeného.

Foto 8 a 12 (vedľa seba)

 

Bol v hroznom stave: dobytý, dobodaný, so zviazanými rukami a nohami priviazaný o radiátor a ústa mal prelepené páskou. Ležal na bruchu v kaluži krvi, časťou ktorej v nose a dýchacích cestách sa udusil. Navôkol i na dvore boli ďalšie stopy jeho krvi.[23]

Sprvoti sa zdalo, že ide o lúpežné prepadnutie, pretože z fary zmizol videoprehrávač za bezmála 20 000, – korún. Na fare však zostala veľká suma peňazí (cca 270 000 korún v hotovosti, 140 000,- korún na vkladných knižkách, 3 000 amerických dolárov, 220 nemeckých mariek  a 6 000 rakúskych šilingov[24]), a tiež prázdny otvorený trezor s kľúčom vo dverách a bohoslužobné zlaté predmety. Aj ďalšie fakty a indície ukazovali na iný motív Polákovej smrti ako lúpežné prepadnutie. Prvotnú správu o vražde napísal vyšetrovateľ Verejnej bezpečnosti (ďalej VB) JUDr. Ryban 9. októbra 1987, ktorý v nej konštatoval, že bolo začaté trestné stíhanie pre trestný čin vraždy a bude bezodkladne vykonaná súdna pitva. Vyšetrovania sa podľa neho zúčastňovali zložky VB i ŠtB.[25]

Foto 9 a 10 (vedľa seba)

 

Pri otvorení farských dvier a nájdení mŕtveho Poláka bol jeho známy Jozef Chren. Tento súc od roku 1977 evidovaný agent ŠtB sa mal v ten deň stretnúť so svojim riadiacim orgánom kpt. Júliusom Šumanom v Bratislave. Tomu po otvorení fary rozrušený Chren telefonicky referoval o nájdení mŕtveho Poláka.[26] Podľa svedkov mal J. Chren na dvore fary vyžadovať, aby mu vydali valuty, ktoré sa nachádzali na fare.[27]

Prípad ihneď začali vyšetrovať orgány Verejnej bezpečnosti a Odboru kriminalistiky. Napriek na viacerých vypočúvaných tvrdému vyšetrovaniu sa prvému vyšetrovaciemu tímu nepodarilo páchateľov odhaliť, takže v januári 1988 bol zriadený druhý vyšetrovací tím na čele s plk. Jánom Stankom, vtedajším náčelníkom odboru všeobecnej kriminality Správy kriminálnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej socialistickej republiky (ďalej MV SSR).[28] Obhliadka miesta činu bola potom podľa šéfa druhého vyšetrovacieho tímu urobená nekvalitne. Napríklad zakrvavený pilník, ktorým bol Polák dobodaný do brucha, našiel v tráve na dvore fary Polákov priateľ P. Horňák.

Vzápätí sa objavili vyšetrovatelia ŠtB, ktorí viedli svoje vlastné vyšetrovanie na čele so zástupcom náčelníka Správy ŠtB Bratislava pplk. Jánom Vašom.[29] Ten ako nadriadený prikázal trnavskému Odeleniu ŠtB založiť na tento prípad zväzok s krycím menom „FARA“. 8. októbra okrem neho prišli na miesto činu aj ďalší príslušníci oddelenie ŠtB Trnava a XII. správy Zboru národnej bezpečnosti (ďalej ZNB, Správa ŠtB pre Slovensko), ako Rudolf Mizera, Svätoslav Monsberger, Vladimír Kršák, Jaroslav Čomaj, Imrich Minarovič a Pavol Ruman, 9. októbra aj Ján Tkáč. Námestník ministra vnútra Československej socialistickej republiky (ďalej ČSSR) Alojz Lorenc vydal rozkaz pre všetky správy ŠtB v Československu, aby akékoľvek zistenia ohľadne smrti kňaza Poláka odovzdávali XII. správe ZNB, teda správe ŠtB pre Slovensko, ktorá však svoje poznatky neposúvala ďalej kriminalistom. Táto neobyčajne vysoká aktivita ŠtB bola nezvyklá a vzbudzovala otázky.[30] Počas nasledujúcich vypočúvaní svedkov, ktorí poznali nebohého Poláka vysvitlo, že ŠtB má podrobne spracovaný pohyb a pôsobenie Poláka za obdobie od jari 1986. Podobne komunistická strana mala záujem o prípad smrti Poláka. Na miesto činu ešte v ten deň dorazil aj tajomník Okresného výboru KSS v Trnave Anton Nehaj a nechal sa informovať vyšetrovateľmi. Tento následne zvolával niekoľko aktívov KSS v okrese Trnava a snažil sa očisťovať meno komunistickej strany vo vzťahu k tejto tragédii a rozširoval o vražde, že malo ísť o pomstu manželov.[31]

 

Po 8. októbri

 

Tieto viaceré prtirečivé vyjadrenia na jednej strane oficiálnych miest a na druhej svedkov či vypočúvaných dokresľuje ďalšie závažné  tvrdenie svedkov – zdravotnej sestry a rehoľníčky sestry Dionóry a Polákovej sestry Bernadetty, že s Listom o obhliadke mŕtvoly sa manipulovalo.[32] V pôvodnej verzii Ústavu súdneho lekárstva Bratislava (ďalej ÚSL) MUDr. V. Korman a MUDr. M. Kokavec konštatovali tržné rany, podliatiny po úderoch, sedem bodných rán. Pravdepodobnú príčinu smrti uviedli udusenie sa zrazenou krvou v nose a v horných dýchacích cestách a zvratkami. Tento list podľa spomenutých svedkýň zamenil práve piešťanský dekan Milan Medek, ktorý ho v takto pozmenenom stave vydal sestre Š. Poláka a sr. Dionóre. Sr. Dionóra spolu s P. Horňákom následne obliekali mŕtvolu do rakvy a teda videli jej stav. Dekan M. Medek sa neskôr vyjadril, že si nepamätá odovzdávanie tohto listu spomenutej Polákovej sestre a ďalším.

Podobne okresný vyšetrovateľ VB Trnava kpt. Stanislav Ryban, ktorý bol pri vyšetrovaní celý čas, tvrdil a úradne zapísal, že nebohý nemal žiadne rany po mučení (napr. bolestivé, no nie smrteľné bodné rany na bruchu) a zomrel na zadusenie len zvratkami.

Reálny stav mŕtvoly − rany po mučení naproti tomu potvrdil aj primár Doliečovacieho ústavu Piešťany MUDr. Trebichalský, kam bola mŕtvola po patologickej prehliadke prevezená z Ústavu súdneho lekárstva z Bratislavy.

 

Kto mohol mať motív?

 

Od 15. do 29. septembra 1986 Štefan Polák vycestoval s troma priateľmi do Ríma a Vatikánu a na stretnutie s pápežom. Fotografie z tohto pobytu po jeho násilnej smrti zhabala ŠtB. Na jednej fotografii bol spolu s Mariánom Tkáčom, vtedy kandidátom tajnej spolupráce, od roku 1988 agentom ŠtB.[33] Podľa jeho známych, ktorý s ním boli v Ríme, Š. Polák mohol počas stretnutia s pápežom hovoriť aj o nástupcovi ťažko chorého trnavského biskupa J. Gábriša.[34] V tom čase totiž rokovania medzi československou a vatikánskou stranou o obsadení vakantných biskupstiev v Československu boli prerušené, no obe strany pracovali na návrhu možných budúcich kandidátov.[35]

Jedným z dôvodov násilnej smrti kňaza Poláka mohla byť tvrdá reakcia Štátnej bezpečnosti nato, že po návrate z Ríma, po údajne súkromnom stretnutí a koncelebrovanej sv. omši s pápežom Jánom Pavlom II.[36] Š. Polák hlboko prehodnotil svoj život kňaza, skončil kontakty s Pacem in terris aj so Štátnou bezpečnosťou a zintenzívnil prácu duchovnej obnovy mladej a strednej generácie vo farnosti.[37] Odvtedy sa prehĺbil záujem ŠtB o neho ako o človeka, ktorý ju ignoroval či takpovediac zradil. Po návrate z Ríma Poláka intenzívne navštevovali príslušníci ŠtB, najmä Pavol Ruman z OO ŠtB Trnava, ale v apríli 1987 i Ján Vaš, zástupca náčelníka Krajskej správy ŠtB Bratislava, a iní. Polák dostával výhražné anonymy a telefonáty. To na súdnom pojednávaní potvrdil kňaz Jaroslav Špeťko zo Starej Turej.[38] I podľa vtedajšieho predsedu Miestneho národného výboru (ďalej MNV) v Borovciach Ladislava Andera mal farár Polák dostať výhražný list.[39]

Po návrate z Ríma údajne začal Štefan Polák z vlastnej vôle pripravovať tajnú správu pre pápeža o stave cirkvi na Slovensku. V napätej atmosfére československo – vatikánskych rokovaní, kedy na návštevu pápeža ad limina prišiel iba kardinál Tomášek,[40] keďže biskupský zbor v Československu bol režimom zdecimovaný a zároveň v čase vážnej choroby trnavského arcibiskupa Júliusa Gábriša, Polák v tejto správe mal poukazovať na kňazskú nehodnosť niektorých kandidátov na biskupský stolec v Trnavskej arcidiecéze, menovite údajne na seredského dekana Jána Sokola a piešťanského dekana Milana Medeka, ktorý bol aj krajským predsedom PIT.[41] Mená oboch menovaných figurovali v zoznamoch pre rokovania o obsadení slovenských biskupstiev.[42]

Štefan Polák chcel správu poslať do Ríma prostredníctvom skupiny talianskych cyklistov, s ktorými sa zoznámil v Ríme. Tí ho krátko navštívili na borovskej fare, keď smerovali do Krakova. Správu však zachytili pravdepodobne útvary ŠtB na hraniciach.

O tejto správe vedel jeho blízky priateľ, kňaz Rudolf Vaško z Veľkých Kostolian, ktorý ho kvôli bezpečnosti od napísania správy odhováral. Vaško bol v minulosti evidovaný ako agent ŠtB s krycím menom „VÁCLAV“ a jeho spis bol archivovaný 1. augusta 1986.[43] Po Polákovej smrti Vaška reaktivoval P. Ruman z trnavského oddelenia ŠtB 30. novembra 1987 pod rovnakým krycím menom.[44] Vaškovi však  Š. Polák dôveroval.

Pri rozhovore so spomínanými talianskymi cyklistami tlmočil Polákovi jeho známy, spomínaný Jozef Chren a tak sa dozvedel o Polákovom liste/správe do Ríma. Š. Polák s J. Chrenom hovoril taktiež o svojich telefonátoch so slovenskými cirkevnými hodnostármi vo Vatikáne po svojom návrate z Ríma na jeseň 1986. Podľa Vyhodnotenia záujmových faktov z minulosti otca Jozefa Chrena Alojza, ktoré spracovala ŠtB, vedel J. Chren, že Polák má na fare väčšiu sumu peňazí.[45] Jozef Chren pri nájdení mŕtveho Poláka zakazoval ostatným, čo tam boli, aby hovorili, že aj on tam vtedy bol.

Jozef Chren bol pre ŠtB komplikovanou osobou. Na jednej strane ho charakterizovali ako bigotného katolíka s nepriateľským postojom ku Komunistickej strane Československa (ďalej KSČ) a režimu, na druhej agentúrny zväzok J. Chrena mal cez 150 strán, čo signalizovalo značný počet jeho aktivít od neho i k nemu. Preto ŠtB odpočúvala napr. jeho byt. Samotný Jozef Chren bol od roku 1979 evidovaný ako agent ŠtB s krycími menami „VRBOVSKÝ“ a „PEPO“. V tomto roku totiž prestúpil pracovať do podniku zahraničného obchodu Interal, k čomu mu dopomohol príslušník XII. správy ŠtB Ing. Greguš. Možno predpokladať, že ako protislužbu vyžadoval od Jozefa Chrena záväzok spolupráce s ŠtB.[46]

Príslušníci Krajskej správy ŠtB Bratislava mali jedného zo spomenutých kandidátov na biskupa, na ktorých Polák upozorňoval vo svojom liste pápežovi a ktorý sa doteraz fyzicky nenašiel, evidovať a riadiť ako svojho tajného spolupracovníka a zároveň kandidáta režimu na trnavský biskupský stolec. Príslušníci ŠtB mohli predpokladať, že vo farskom trezore sa môžu nachádzať dokumenty k otázke menovania nového trnavského biskupa, pochádzajúce z Polákovej návštevy Ríma, alebo samotná Polákova správa do Vatikánu.[47]

Iným dôvodom, vychádzajúcim z nižšie spomenutého preverovania rodiny Chrenových Štátnou bezpečnosťou a cieľom krutých návštevníkov, mohol byť práve obsah Polákovho trezoru, ktorý po jeho násilnej smrti zostal prázdny. V trezore mohla byť teda iná obrovská hmotná hodnota alebo kópia spomenutého listu pápežovi, či dokumenty, ktoré ŠtB chcela Polákovi stoj čo stoj odňať. Cieľom páchateľov bol tak obsah trezoru farára Poláka a odcudzený videoprehrávač mal naivne slúžiť na podporu verzie, že malo ísť o lúpežné prepadnutie. Nikdy sa nenašiel. Na fare zostalo totiž nedotknutých, akoby nepovšimnutých vyše pol milión korún.

Takto potom riadiaci pracovníci i náčelníci, odborov, oddelení ŠtB na okresnej úrovni i na krajskej či úrovni XII. správy ZNB, ktorí ovplyvňovali cirkevnú politiku, ale i politickí pracovníci v špičkách KSS, môžu byť podľa tejto hypotézy objednávateľmi alebo vykonávateľmi toho, čo sa odohralo na borovskej fare zo 7. na 8. októbra 1987 po 23,00 hod.

Zdá sa, že okrem záujmu o obsah farského trezoru, chceli rebela Poláka kruto zastrašiť, aby netorpédoval ich prácu. No ten dotlčený a dobodaný, položený na brucho a zafixovaný, zomrel na udusenie vlastnou krvou. Akoby ňou mučenícky zmyl svoje hriechy, ako mu to krátko pred smrťou vysvetľoval práve farár Rudolf Vaško, že martýr vlastnou krvou môže zmyť svoje aj ťažké viny.[48]

Štyri dni pred svojou smrťou povedal Štefan Polák farárovi Rudolfovi Vaškovi, aby chránil nevinných, na ktorých budú chcieť hodiť jeho smrť. Polák tiež povedal, že jeho vrahov, podobne ako vrahov diakona sv. Štefana, nikdy nepostavia pred súd. Š. Polák naopak dôveroval R. Vaškovi, ktorý, napriek svojmu evidovaniu u ŠtB sa mu snažil dôveru oplácať. Preto mu Polák pravdepodobne hovoril diskrétne veci. Pred smrťou Polák zaviazal Vaška mlčanlivosťou o týchto veciach na 25 rokov, podľa Vaška aj o Polákovej správe do Vatikánu.

 

Správou o stave cirkvi, ktorú chcel prepašovať do Vatikánu, prejavil Polák veľkú opovážlivosť, ktorá sa v kruhoch ako bola práve komunistická ŠtB trestala, keďže Š. Polák bol evidovaný Štátnou bezpečnosťou ako kandidát tajnej spolupráce a neskôr dôverník. ŠtB neznášala zradu svojich tajných – vedomých či nevedomých a i hoci „bývalých“ spolupracovníkov. Túto verziu vyjadril aj Anton Hlinka v jednej z prvých analýz prenasledovania cirkvi na Slovensku.[49]

Foto 6 a 7 (vedľa seba)

 

Avšak stav cirkvi na Slovensku a prípravy na menovanie nástupcu zomierajúceho trnavského biskupa J. Gábriša už nemohla nedoručná Polákova správa ovplyvniť. R. Vaško spomínal, že na návšteve dekana Jána Sokola v deň smrti Š. Poláka, kedy J. Sokol začínal deň vopred oslavovať svoje narodeniny 9. októbra, počul, ako spomenutý Ján Čížik sa vyjadril, že J. Sokol bude Gábrišovým nástupcom. Biskup Gábriš zomrel o mesiac neskôr. Podobne sa mal vyjadriť aj Ivan Knotek, bývalý tajomník ÚV KSS. V rozhovore s novinárom Františkom Muchom v roku 1990 kňaz Vaško opakoval Polákove slová, že jeho vrahov nikdy nepostavia pred súd a sám podozrieval vyšetrovateľov, že vedeli dôvod Polákovej smrti. Akoby, ako sa vyjadril F. Mucha, malo ísť o nejaký boj v rámci cirkvi.[50]

Po Polákovej smrti a Vaškovej výpovedi pred súdom na hlavnom pojednávaní 31. januára 1989 sa anonym Vaškovi vyhrážal, že skončí ako Polák. Farár Vaško „prežil“ niekoľko atakov na jeho auto. Zomrel až v roku 2008. V tom istom roku zomrel aj tajne vysvätený biskup Peter Dubovský, SJ. Bol jedným z posledných, kto Poláka navštívil a dôverne s ním hovoril (vyspovedal ho posledný krát).

Po Polákovej smrti dostalo niekoľko kňazov výhražné telefonáty, ktoré mali zastrašiť ich aktivity náboženského života a práce s mládežou. Boli to napr. kňazi v Bábe alebo Černovej.[51]

Na pohrebe Š. Poláka 13. októbra 1987 sa zúčastnilo približne 12 000 ľudí a 200 kňazov.[52] Bol pochovaný pri kostole v rodnom Plaveckom Petri. Na jeho hrob vytesali nápis: Dobrý boj som bojoval, svoj beh som dokonal, vieru som si zachoval. Tu očakáva vzkriesenie kňaz Štefan Polák, zavraždený v Borovciach. Tieto slová dopĺňajú akoby posledné vlastné slová Štefana Poláka: „Verím, že semeno môjho mladého života, zasiate násilne do zeme, čoskoro prinesie hojné ovocie“.

Pohreb monitorovala ŠtB. Priebeh pohrebu natáčala na kameru kvôli neskoršiemu tzv. stotožňovaniu osôb a áut. Z pohrebu sa zatiaľ zachoval niekoľkominútový záznam,[53] ktorý sa našiel na povale jednej z fár v roku 2008. Následných dvadsaťštyri rokov zostala borovská fara prázdna. V roku 2011 bola stará budova fary, kde sa tragédia odohrala, zbúraná. Veriaci z úcty ku kňazovi Polákovi uložili kus betónu s jeho krvou z chodby fary, kde zomrel, do krypty kostola v Borovciach.

 

Zvláštne súvislosti

 

Mesiac po vražde 5. novembra 1987 podpísali traja vysokí funkcionári bezpečnosti a síce náčelník XII. správy ZNB (správy ŠtB Slovensko) Štefan Homola, náčelník KS ZNB Bratislava Štefan Mikula a náčelník KS ŠtB Bratislava Ladislav Horák dokument s názvom Plán agentúrno-operatívneho rozpracovania rodiny Chrenovej v súvise s vraždou Š. Poláka[54]. Plán vypracoval 1. zástupca náčelníka S ŠtB Bratislava Ján Vaš a schválil 1. námestník MV ČSSR Alojz Lorenc. Podľa znenia plánu malo byť jeho cieľom zistenie, či sa niekto z rodiny Chrenovej nepodieľal na vražde Š. Poláka. Podľa textu tohto Plánu na druhý deň po vražde Poláka videli svedkovia pred farou v Borovciach auto Jozefa Chrena (čo dotyčný nepoprel), ktorý keď zistil, že Polák je mŕtvy, mal žiadať od prítomných valuty, ktoré sa našli na fare.

V úvode plánu sa konštatuje, že v rodine Chrenovej zo Žitaván vznikli nezhody ohľadne zlata, ktoré mal zanechať nebohý Alojz Chren, otec vyššie spomínaného Jozefa Chrena. Zomrelého údajne dva roky predtým navštevoval miestny kňaz Marek Božík a „istý Polák“. Podľa Chrenovcov obaja vedeli, kde je ukryté ono zlato, resp. koho je majetkom.

K tomuto plánu bol vytvorený pracovný tím, ktorého vedúcim bol riadiaci orgán Jozefa „PEPA“ alias „VRBOVSKÉHO“ Chrena kpt. Július Šuman a jeho členmi S. Monsberger a P. Ruman. Ten mal prešetriť činnosť otca − Alojza Chrena za slovenského štátu, dôvody jeho väzby v rokoch 1957 – 1960 a tiež majetkové pomery jeho rodiny v súvise so spomenutým množstvom zlata a jeho pôvodom. Tím sa mal zamerať aj na Jozefa Chrena. Napokon tím mal zabezpečiť aj fyzickú ochranu farára Mareka Božíka.[55]

 

Podľa rozpracovania tohto plánu, prísne tajného dokumentu ŠtB s názvom Vyhodnotenia materiálov k Ing. Chren Jozefovi z 22. decembra1987 (dva a pol mesiaca po vražde Poláka), ktoré spracoval kpt. Šuman, bol otec menovaného Alojz Chren v období Slovenskej republiky obchodníkom s dobytkom a vlastnil štyri domy a hospodárske zariadenia. V roku 1944 bol vyšetrovaný na Ústredí štátnej bezpečnosti (ďalej ÚŠB) Slovenskej republiky (1939 – 1945), pretože z donútenia predal dobytok povstalcom v SNP. V rokoch 1943 – 1944 bol v Ilave väzobne vyšetrovaný pre podozrenie z prechovávania židovského majetku, za čo mal zaplatiť pokutu 100.000,- Ks (!). Počas tejto väzby „sedel“ so spoluväzňom Štefanom Absolonom, neskorším príslušníkom ZNB. Tento sa o Alojzovi Chrenovi vyjadril, že bol milionárom. Alojz Chren podľa tohto materiálu bol aj členom Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy (ďalej HG) a členom Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (ďalej HSĽS).[56]

Podľa spomenutých dokumentov ÚŠB Alojz Chren, otec Jozefa Chrena ozaj rozprávkovo zbohatol. Začínal ako radový robotník na majetku Žida Porjesa, no v júni roku 1942 jeho majetok dosiahol až 1,5 milióna korún Iného Žida M. Venetianera chceli odstaviť a vohnať do židovských transportov smrti dvaja „vlastenci“ zo Zlatých Moraviec práve v tomto roku, pretože vedel o ich státisícových machináciách v arizovanom mlyne v Zlatých Moravciach. Venetianer však v čase deportácií Židov zo Slovenska začal pracovať ako tzv. hospodársky dôležitý Žid vo funkcii účtovníka a viedol zahraničnú korešpondenciu práve u rýchlo bohatnúceho Alojza Chrena a jeho brata Tobiáša, ktorý sa k tomuto majetku dostal potom, čo v roku 1940 žiadal o arizovanie židovského majetku. Na zamestnanie Venetianera mal odporučenie aj Miestny odbor HSĽS, pričom však sekretariát HSĽS s tým nesúhlasil. O Venetianera sa v lete 1942 zaujímalo Hlavné veliteľstvo HG i ÚŠB. Okresné veliteľstvo ho chcelo dostať do ďalšieho židovského transportu, no jeho tzv. žltá legitimácia (transport!) bola zadržaná na MV.[57] Rozprávkové zbohatnutie Alojza Chrena teda súviselo s majetkom M. Ventianera, majúceho od roku 1928 v prenájme zlatomoravský mlyn, ktorý mal v roku 1939 obrat bezmála 4 milióny korún Z mlyna ho v roku 1942 vyštvala Hlinkova garda a to rozsudkom Okresný súd Zlaté Moravce. Mlyn teda získal A. Chren a Venetianer za „odmenu“ zostal na majetku pracovať ako účtovník a prekladateľ korešpondencie (údaj z roku 1944). Martin Venetianer prežil deportácie Židov zo Slovenska a v roku 1946 žiadal o priznanie národnej a ľudovodemokratickej spoľahlivosti. Podľa vyššie citovaných dokumentov ešte v roku 1944 Alojz Chren bol „milionárom“ a mohol si dovoliť zaplatiť slovenským orgánom spomenutú pokutu 100 tisíc Sk. Po smrti zanechal veľké hmotné dedičstvo[58].

O generáciu neskôr jeho syn, spomínaný Jozef Chren, istému spolupracovníkovi ŠtB dal bezúročnú pôžičku 160 000,- korún za prepustenie jeho bytu v Bratislave.[59] Zdrojom takýchto finančných súm mohlo byť dedičstvo po otcovi, ktorého jednou súčasťou mohlo byť zlato, kvôli ktorému sa pozostalí Alojza Chrena sporili, po ktorom pátrala ŠtB a o ktorom mal vedieť Štefan Polák, ako zvecnene o tom hovorí vyššie menovaný plán ŠtB.

Prečo vysokým funkcionárom ŠtB tak záležalo na pátraní po zlate Alojza Chrena a čo sa s tým zlatom napokon stalo? Vedel Š. Polák ozaj niečo o tom zlate alebo ho uchovával vo svojom trezore, keďže „nejaký Polák“ figuruje v spomenutom pláne ŠtB? Bol tým Polákom borovský farár Štefan Polák? Tieto otázky zostávajú zatiaľ hypotetické.

Ak však mal Š. Polák dočinenia niečo s týmto zlatom, ako hovorí spomenutý plán ŠtB Bratislava, mohol doplatiť za svoje vedomosti o jeho pôvode. Príslušníci OO ŠtB Trnava ako aj KS ŠtB Bratislava, niektorí i ako členovia pracovného tímu na rozpracovanie Chrenových, ktorí mali vo svojom referáte zároveň aj infiltrovanie cirkvi (dekana J. Sokola, farára Vaška, Jána Čížika, napokon i samotného Š. Poláka a iných duchovných z Trnavskej diecézy) i nimi riadení tajní spolupracovníci ŠtB, mohli mať zároveň eminentný záujem o informácie o tomto zlate alebo o zlato samotné a toto sa mohli od Poláka snažiť nekompromisne zistiť. Toto je však zatiaľ najpravdepodobnejšia hypotézy, ktorú vyslovili i vyššie menovaní autori ako napríklad Anton Hlinka a ktorá môže byť vyvrátená či potvrdená len kladne ukončeným vyšetrením tohto prípadu.

 

Vykonštruovaný vrah Ladislav Macháč

 

Predstavitelia KSČ chceli mať páchateľa čo najskôr, pretože sa doma i v zahraničí šírila zvesť, že Poláka zavraždili a ide o akciu ŠtB. Podozrenie padlo na 34-ročného Ladislava Macháča z Ducového v okrese Piešťany, kde ležia i Borovce. Kriminalisti i ŠtB postupne získavali od Macháča čiastkové priznania, ktoré však on o pár dní odvolával. Obvinenie založili na svedectve, že v osudnú noc vystúpil z autobusu v Borovciach. No Machač, vzhľadom na čas príchodu autobusu mohol prísť k fare a klopať pred návratom Poláka. Macháč poprel, žeby vystúpil v Borovciach. Naopak, na druhý deň 8. októbra ho dvaja svedkovia videli ráno o 7,30 hod medzi Leopoldovom a Hlohovcom na čerpacej stanici.

Vyšetrovali ho vyšetrovatelia Verejnej bezpečnosti Peter Vačok, Stanislav Ryban a Vladimír Lamačka, ale i vyšetrovatelia operatívni pracovníci Kriminálnej služby Ondrej Megyeš, Imrich Hindický a Miroslav Balla. 13. januára 1988 mu vzali pachové stopy a následne ho služobný pes vyštekal. O dva dni ho vyšetrovateľ Vačok obvinil z vraždy Š. Poláka. Pokyn nato dal námestník ministra vnútra gen. Ján Krajči. Počas vyšetrovacej väzby v Justičnom paláci v Bratislave na Macháča nasadili informátora, spoluväzňa a vraha A. Hlúbika. Ten ho týral a od neho sa Machač musel postupne učiť celý priebeh zločinu. Macháč sa potom pod týmto tlakom priznal, no v apríli 1988 po „stiahnutí“ Hlúbika všetko odvolal. Návrh konečného opatrenia však P. Vačok napísať odmietol a 15. júna 1988 podal návrh na prepustenie L. Machača z väzby a toho potom prepustili. Nový návrh napokon 24. októbra 1988 napísal vyšetrovateľ V. Lamačka. Kpt. Vladimír Lamačka napísal 15-stranovú Záverečnú správu s návrhom na podanie obžaloby na obvineného Ladislava Machača. Tú upravil a podpísal jeho nadriadený plk. Páčikovský.

Lamačka okrem obžaloby konštatoval, že Machač sa striedavo priznával a odvolával priznanie. Priebeh zločinu sa tiež mal naučiť podľa otázok vyšetrovateľov, podľa rekonštrukcie, pri ktorej vyšlo najavo veľa nejasností a nepresností v jeho konaní, z testov vyšetrovateľov a od ľudí z okresu Piešťany.

Na záver správy vyšetrovateľ Lamačka konštatuje: „[…] prítomnosť obvineného Macháča sa na mieste činu nevyvrátila ani nepotvrdila […] nepodarilo sa zabezpečiť priamy dôkaz v prospech alebo neprospech L. Macháča, existujú dôkazy v prospech a skupina dôkazov v neprospech obvineného, […] vzhľadom k tomu, že prevláda skupina dôkazov v neprospech obvineného, rozhodol sa vyšetrovateľ ukončiť vyšetrovanie návrhom na podanie obžaloby.“ A to i napriek tomu, že na inom mieste správy píše „[…] prítomnosť obvineného na mieste činu nepreukázali ani kriminalisticko-technické skúmania z odborov daktyloskopie, biológie, trasológie a chémie […].[60] Trestný čin bol kvalifikovaný ako lúpež s použitím násilia, ktorým bola spôsobená smrť.

Vo Vyhodnotení doterajších výsluchov podozrivého L. Macháča zo 17. decembra 1987, ktoré vypracoval vyšetrovateľ VB Trnava Ryban sa konštatuje, že vo výpovediach bolo viacero rozporov, ako miesto prenocovania Macháča v noci, kedy bol Polák zavraždený, údajné odcudzenie noža v rodine známych Macháča ním samým, nezrovnalosti v údajoch o čase stretnutí Macháča s príbuznými v čase vraždy, nezrovnalosti o údajoch o vražde kňaza Poláka, uvádzaných Macháčom a jeho známymi a podobne.[61]

Napriek množstvu pochybností (napríklad neodcudzená finančná hotovosť na fare, nikdy nenájdený ukradnutý videoprehrávač, žiadne odtlačky Macháča na mieste činu), L. Macháča vo februári 1989 Krajský súd odsúdil na 13 rokov väzenia.[62] Generálna prokuratúra SSR dotlačila Krajskú prokuratúru v Bratislave k obžalobe. A to napriek tomu, že svedok farár R. Vaško pred súdom prosil, aby „netrýznili nevinného chlapca (L. Macháča)“. Prekvapenému senátu povedal, že vie kto je vrah, respektíve, kto sa mu vyhrážal, ale Polákovi sľúbil mlčanlivosť, lehota ktorej by vypršala v roku 2012. No Vaško a jeho gazdiná najmä upozorňovali na časovú disproporciu domnelého príchodu Macháča k borovskej fare a skutočného – časovo neskoršieho príchodu Poláka na faru, čoho boli aktérmi. V priebehu konania krajský prokurátor dvakrát odmietol obžalovať Macháča pre nedostatočnosť obvinenia. Napokon Krajský súd 5. októbra 1989 Macháča spod obžaloby oslobodil a Najvyšší súd tento rozsudok potvrdil 14. marca 1990.

V Informácii o priebehu a výsledku objasňovania vraždy Štefana Poláka zo začiatku januára 1988 náčelník I. správy VB Piešťany píše, že vyšetrovací pracovný tím rôzne preveroval 1 450 osôb, vypočul vyše 140 osôb, preveril vyše 870 majiteľov automobilov. Expertíza šatstva zadržaného L. Macháča bola negatívna, konštatuje informácia. Konfrontácia obvineného so svedkami bola v tom čase v operatívnom rozpracovaní, pritom Ladislav Macháč odmietal vinu na smrti kňaza Poláka.[63]

  1. novembra 1993 po dvojnásobnom neúspešnom obnovení vyšetrovania vraždy farára Poláka našli však Ladislava Macháča mŕtveho na železničnom násype pri Drahovciach. Údajne spadol pod vlak, či z neho vypadol alebo ho niekto vysotil. Nemenovaní svedkovia sa vyjadrili, že mal na tele smrteľnú strelnú ranu. Toto potvrdila príbuzná zavraždeného Š. Poláka, ktorá sa vyjadrila, že Borovčania v noci pred pohrebom otvorili rakvu s L. Macháčom a videli túto strelnú ranu.[64]

 

Po novembri 1989

 

Hneď začiatkom roku 1990 Inšpekčná komisia Ministerstva vnútra a životného prostredia SR prešetrovala prípad vraždy Štefana Poláka. Prehodnotili príslušný vyšetrovací spis odboru vyšetrovania VB S ZNB Bratislava (ČVS: VV-37/87) z roku 1987 a skonštatovali niektoré pochybenia.

Predbežnej správe z 2. marca 1990 spracovatelia konštatujú, že L. Macháč sa s najväčšou pravdepodobnosťou priznal pod nátlakom spoluväzňa A. Hlúbika, ktorý bol naňho nasadený ako agent − spoluväzeň vo vyšetrovacej väzbe od januára do marca 1988, ktorý ho fyzicky a psychicky týral a od ktorého bol školený o priebehu vraždy. Väzňa Hlúbika viedol mjr. Ladislav Herman, ktorý sa mal vyjadriť, že mu nezáleží na tom či je L. Macháč vinný, ale potrebuje nejakého vinníka Polákovej vraždy.[65]

Podobné závery získala i iná komisia, zostavená bývalým náčelníkom II. oddelenia Odboru všeobecnej kriminality Správy kriminálnej služby (OVK SKS) MV SSR, ktorá pracovala na základe pokynu námestníka MV SSR pre VB genmjr. Jána Krajčiho. Táto komisia využila získané poznatky z väzenskej agentúry v roku 1988.[66] Použité metódy v práci s väzenskou agentúrou i závery z analýz poznatkov, ktoré títo spoluväzni získali od Macháča, boli následne preverené nezávislými príslušníkmi Správy vyšetrovania VB. Títo podľa výpovede plk. Jána Pačikovského zo 6. júna 1990 vo svojich záveroch spochybnili pozitívne výsledky svojich kolegov, ktorý vyšetrovali Macháča, resp. nasadzovali na neho spoluväzňov – informátorov.

Totižto znovu vypočutím spoluväzňov Macháča z inkriminovaného obdobia komisia zistila, že všetci vypovedali v prospech jeho neviny a to tak, že ich mal A. Hlúbik nahovárať, aby vypovedali, že sa v rozhovoroch s nimi k vine priznal. Spoluväzeň Adolf Hlúbik vypovedal, že bol v decembri 1987 preeskortovaný z väznice vo Valdiciah do bratislavského justičného paláca. Tam ho podľa tejto správy mjr. Ladislav Herman oboznámil so skutkovým dejom, ako prebiehal na fare v Borovciach, ukázal mu fotodokumentáciu k prípadu, popis miesta činu a popísal počínanie si páchateľa. Hlúbik vypovedal, že nemal inú možnosť ako manipuláciu s Macháčom prijať, pretože mu hrozili, že už z väzenia nevyjde. Priznal tiež, že na Macháča vyvíjal nátlak, dával mu hypnotiká pred výsluchmi, ktoré mu dodával spomenutý mjr. Herman. Priznal tiež, že ho nútil k napísaniu listov, v ktorých sa priznal k vražde. Tiež, že učil Macháča, čo má vypovedať pred vyšetrovateľmi, ako ho inštruoval mjr. Herman. Hovoril mu, že je rozhodnuté, že musí byť potrestaný ako páchateľ a priznaním si zmení kvalifikáciu z vraždy na lúpež.

V apríli 1989 po vynesení prvostupňového rozsudku v neprospech Macháča sa Hlúbik priznal k tejto manipulácii a následne napísal listy obhajcovi L. Macháča, na Najvyšší súd SSR a aj mjr. Hermanovi. Ten ho potom údajne dva krát navštívil vo Valdiciach a hrozil mu, že ak tie listy nestiahne, z väzenia sa nikdy nevráti. Pod týmto tlakom Hlúbik všetko vyrozprával spoluväzňovi V. Novákovi s tým, že ak sa mu niečo stane, nech vypovedá pravdu. Napokon pod hrozbami mjr. Hermana, Hlúbik pred Najvyšším súdom (ďalej NS) SR pravdu nevypovedal. Napriek tomu tento Ladislava Macháča oslobodil.

Spoluväzeň Hlúbika V. Novák okrem potvrdenia Hlúbikových slov vypovedal, že tento napísal list kardinálovi Tomáškovi a Výboru na obranu nespravodlivo stíhaných (VONS). Tieto listy v januári 1990 boli odovzdané adresátom prostredníctvom kňaza Václava Malého.

Z výpovedí pracovníkov Odboru všeobecnej kriminality Správy kriminálnej služby MV SSR, ktorí odpočúvali celu L. Macháča vyplynulo, že tento odmietol akúkoľvek účasť na vražde farára Poláka. Títo príslušníci postupne nadobudli presvedčenie, že je nevinný. Oznámili to vedúcemu tímu plk. Stankovi. Následne Stanko o tom informoval svojich nadriadených funkcionárov MV SSR plk. Ota Polakoviča a plk. Jána Pačikovského a iných.

Vypočúvaný vyšetrovateľ VB kpt. Vačok uviedol, že začiatkom roka 1988 bolo už vo vedení MV SSR rozhodnuté, že vyšetrovanie pôjde smerom obviniť L. Macháča. Vačok vypovedal, že sa ako vyšetrovateľ VB riadil pokynmi plk. Stanka, s ktorým mal ale spory ohľadne dôkaznej situácie vyšetrovania. Ten napokon v júni 1988 rozhodol ukončiť vyšetrovanie podaním návrhu na obžalobu Macháča. Vačok však tvrdil, že nieto priameho dôkazu o vine Macháča, o čom vedel aj Stankov nadriadený plk. Páčikovský a keďže preto návrh nepodal, bol z vyšetrovania Stankom 30. júna 1989 odvolaný. Vačok uviedol závažnú skutočnosť, že námestník ministra vnútra SSR gen. Krajči zakázal, aby vyšetrovatelia VB mali prístup k operatívnym informáciám, čo Vačok ako vedúci vyšetrovacieho tímu kritizoval a žiadal, aby operatívne prostriedky mali k dispozícii vyšetrovatelia VB priamo. Kpt. Vačok vykonal na základe oslobodzujúceho rozsudku NS vypočutie Macháčovho spoluväzňa Hlouška, ktorý mu opätovne potvrdil, že Macháč mu na cele jasne povedal, že vraždy kňaza Poláka sa nedopustil.[67] Vačok dodal, že sa v Macháčovom prípade držal zásady „in dubio pro reo“, a že v zmysle nezávislosti vyšetrovateľa nebol povinný rešpektovať príkaz gen. J. Krajčiho.

V závere Predbežnej správy jej spracovatelia konštatujú, že spomenutý mjr. Herman pri riadení väzňa A. Hlúbika porušil interné predpisy o práci s agentúrnymi a operatívnymi prostriedkami a teda je podozrivý zo spáchania trestného činu zneužívania právomocí verejného činiteľa.[68] Mjr. Ladislav Herman tieto konštatovania vo svojej výpovedi poprel.

 

Nové vyšetrovanie v roku 1991, 1999 a 2008

 

Vražda Š. Poláka sa vyšetrovala potom ešte od januára 1991 za novej politickej garnitúry na podnet ministra vnútra SR Ladislava Pittnera a z nariadenia generálneho prokurátora SR Vojtecha Bacha zo 4. januára 1990.[69] GP SR vypočula niekoľko desiatok svedkov. Obvinený a oslobodený L. Macháč znova potvrdil, že na neho bol počas vyšetrovania v roku 1988 vyvíjaný psychická nátlak.

Vypočúvaný JUDr. Opatovský zdôraznil, že kňaz Polák mu ukazoval fotografiu, na ktorej slúži spolu s pápežom sv. omšu počas svojej návštevy Ríma v roku 1986 a o ktorú sa pri vyšetrovaní zaujímala ŠtB.[70] Takúto fotografiu potvrdil aj svedok kňaz Jaroslav Špeťko, pracovník ABÚ Trnava, ktorý ju opísal ako skupinu osôb s pápežom. Iný svedok z Boroviec vypovedal, že mu kňaz Polák ukazoval fotografiu, na ktorej je s pápežom za oltárom. To dokazuje, že Polák mohol v roku 1986 pod vplyvom tejto udalosti prežiť vnútornú metanoju.

Vypočutý bol bývalý tajomník OV KSS Trnava Anton Nehaj, ktorý ako možný motív uvádzal lúpežné prepadnutie alebo revanš žiarlivého muža. Politický motív alebo účasť ŠtB vylučoval.

Výjazdovú skupinu VB na miesto smrti Štefana Poláka v októbri 1987 vysielal plk. Ľudovít Petráš, ktorý vo výpovedi z konca apríla 1991 potvrdil, že ŠtB vykonávala svoje vlastné vyšetrovanie, pretože „[…] sa skúmala i určitá politická motivácia konania páchateľov.“

Bývalý náčelník Správy kriminálnej služby a náčelník Hlavnej správy VB plk. Oto Polakovič, ktorý de facto riadil vyšetrovanie L. Macháča priznal, že ním riadený úsek poskytoval „metodickú“ pomoc vyšetrovateľom VB v osobe spomenutého mjr. Ladislava Hermana. Toho mjr. Hermana, ktorý počas vyšetrovania L. Macháča riadil jeho spoluväzňa A. Hlúbika pri hrubom násilnom ovplyvňovaní Macháča. Polakovič povedal, že druhý vyšetrovací tím sa skladal z minimálne dvoch vyšetrovateľov a až minimálne ôsmich operatívnych pracovníkov Správy kriminálnej služby. Polakovič sa údajne nestretol s ingerovaním príslušníkov ŠtB do prípadu. Je zaujímavú, že v roku 1989 po oslobodení L. Macháča súdom sa zo spisu operatívnych pracovníkov kriminálky stratil index mien, takže sa v ňom nedalo prakticky orientovať a nenachádzali sa v ňom žiadne písomnosti z vyšetrovania ŠtB.

Bývalý náčelník OS ZNB Trnava Milan Puškáš vo výpovedi uviedol, že príslušníci ŠtB Trnava Vladimír Kršák a Pavol Ruman sa oficiálne zúčastňovali vyšetrovania smrti Poláka, a to už od 8. októbra 1987. Toto konštatovanie je v rozpore s viacerými tvrdeniami najmä vyšších funkcionárov ŠtB, že ŠtB samotná tak nerobila.

Vyšetrovatelia v decembri 1991 skonštatovali, že orgány ŠtB nemali žiadny podiel na smrti kňaza Poláka, no existujúce vyšetrovacie dokumenty ŠtB a MV SSR z vyšetrovania od októbra 1987 nik nevzal do úvahy.[71]

Ján Stanko, šéf druhého vyšetrovacieho tímu sa v marci 1991 pred vyšetrovateľom vyjadril: „[…] nikto nikdy nenaznačil, že táto násilná smrť musí byť za každú cenu objasnená ako kriminálny delikt a nikto nikdy ani nenaznačil, že nemôže byť prípadne objasnená ako politický delikt. To sme však nezistili…“. Vyjadril sa, že písomnosti z fary po vražde vzala ŠtB.[72] Ján Stanko, podľa jeho slov bol ešte i v roku 1991 presvedčený, že L. Macháč s vraždou niečo spoločné má.

Foto 12

 

Veľmi vážne je vyjadrenie bývalého príslušníka ŠtB v Trnave P. Rumana, ktorý mal v referáte cirkvi. Hoci evidenčnú kartu na Poláka založil v roku 1982, vo výpovedi nehovoril pravdu, že ho spoznal až v roku 1986 v čase, keď sledoval činnosť Svedkov Jehovových v Borovciach. Dátum evidencie Š. Poláka ním samým ho usvedčuje o tejto nepravde. Podľa neho Poláka navštívil cca päť krát od roku 1986 až do dvoch mesiacov do jeho smrti. Povedal, že síce v roku 1984 zaevidoval Poláka ako dôverníka ŠtB, ale ten o tom nevedel.

Ruman tiež vypovedal, že na poslednú Polákovu omšu v Trebaticiach prišiel asi 20-ročný muž, ktorého prítomnosť silne zarazila farára Poláka. Vypovedal tiež, že ŠtB po vražde zhabala videokazety z fary, medzi ktorými mala byť aj jedna s pornografiou.[73]

Veľmi závažná bola výpoveď farára Rudolfa Vaška, ktorého mali vypočúvať až 226 hodín.[74] Povedal, že do vyšetrovacieho spisu neboli všetky jeho výpovede vložené.[75] Znovu potvrdil, že Polák vypracoval a 7. októbra 1987 mu povedal, že už odoslal svoju správu o zlom stave cirkvi na Slovensku a o nevhodnosti spomenutých kandidátov J. Sokola a M. Medeka na trnavského biskupa. Polák sa mal vyjadriť, že v prípade zachytenia správy ráta so svojou vraždou. Ak ŠtB zaistila spomínanú Polákovu správu do Vatikánu na čs. hraniciach, či svojou agentúrou priamo vo Vatikáne, potom list ŠtB prekážal, pretože Jána Sokola evidovala v kategórii kandidát tajnej spolupráce od roku 1972 a po smrti trnavského biskup J. Gábriša v novembri 1987 v priebehu následných československo – vatikánskych rokovaní počítala s ním ako s potenciálnym trnavským biskupom.[76]

Spomenul, že mesiac pred smrťou uzavrel Polák životnú poistku, tušiac, že jeho život je v ohrození. R. Vaško povedal, že svoj sľub mlčanlivosti Polákovi sa týkal tejto správy a iných cirkevných záležitostí, ktoré však neobsahovali spovedné tajomstvo.[77]

Mjr. Ján Vaš, šéf vyšetrovateľov ŠtB, sa vo výsluchu v roku 1991 vyjadril, že to vyzeralo na rituálnu vraždu.[78] Vaš povedal, že objasniť Polákovu smrť bola pre ŠtB stála úloha, prerušená až zrušením ŠtB vo februári 1990.

Počas vyšetrovania v roku 1991 dala GP SR 21. marca 1991 príkaz na odpočúvanie telefónov viacerých funkcionárov VB a ŠtB. Spomenutý kpt. Ján Tkáč volal svojmu bývalému podriadenému, že bol vypočúvaný a pravdepodobne ho informoval a inštruoval o obsahu svojich odpovedí. Následne ešte v marci 1991 bol zachytený telefonát bývalého príslušníka ŠtB, spomenutého Svätoslava Monsbergera, ktorý mal v referáte kontrarozviednu činnosť proti cirkvám. Volal nemenovanému kolegovi do Trnavy (asi P. Rumanovi alebo V. Kršákovi) a informoval ho, že bol vypočúvaný ohľadne Š. Poláka. Neznámeho sa tiež opýtal, či boli všetky materiály z pôvodného vyšetrovania zničené. S dotyčným sa dohovorili, že na miesto zločinu prišli až o dva dni a nič odtiaľ nebrali. Monsberger informoval toho druhého, ako vypovedal a že uviedol motívy homosexualitu a žiarlivosť. Monsberger druhému na konci linky o verziách J. Vaša hovoril ako o „šialených“, no pred vyšetrovateľom ich nespomenul.[79] Obávali sa „trnavskí“ príslušníci ŠtB výsledkov vyšetrovania pod vedením Jána Vaša? Ten totiž nepovažoval L. Machača za páchateľa a naopak výsledky vyšetrovania smrti Štefana Poláka považoval za ľahko napadnuteľné. Dokazovalo to fakt, že vyšetrovanie ŠtB dospelo k odlišným záverom, aké pretláčala Správa kriminálnej služby MV SSR a to obvinenie Macháča.

V takejto atmosfére vyšetrovateľ GP SR JUDr. Ľudovít Mráz v decembri 1991 trestné stíhanie proti neznámemu páchateľovi prerušil s konštatovaním, že sa nepodarilo páchateľa zistiť a teda dokázať účasť príslušníkov vtedajšej ŠtB na smrti kňaza Poláka.

V roku 1999 sa znovu prípad šetril z iniciatívy Andreja Štiavnického na rozkaz generálneho riaditeľa Sekcie vyšetrovania a kriminalisticko-expertíznych činností MV SR Jaroslava Ivora. Trvalo niekoľko mesiacov, kým sa spis dostal z Archívu MV SR k vyšetrovateľom na Krajskom úrade vyšetrovania (KÚV) PZ v Trnave. Takýto stav trval do mája 1999. Keď už napokon bol prípad pridelený vyšetrovateľovi, ten relatívne rýchlo v auguste tento viac ako tritisíc stranový vyšetrovací spis ukončil znova prerušením vyšetrovania prípadu. Vyšetrovateľ však napr. nevypočul nikoho z vedenia S ŠtB Bratislava a Západoslovenského kraja, hoci niektorí pracovníci KÚV Trnava boli zapojení do vyšetrovania prípadu v roku 1987 a 1988. Prípad bol zas uložený.[80] Jeho vyšetrovanie bolo obnovené 1. februára 2008 po nájdení spomenutej videokazety s nahrávkou časti pohrebu Š. Poláka. Ďalšie vypočúvania svedkov, bývalých príslušníkov ŠtB Dušana Keményho, Pavla Rumana, Svätoslava Monsbergera, Jána Tkáča a Jozefa Šmička však znova neviedli k začatiu trestného stíhania páchateľa/ov tohto trestného činu.[81] Ten tak aj 30 rokov po jeho spáchaní zostáva neobjasnený a nepotrestaný.

V prípade násilnej smrti kňaza Poláka je nadpriemer dohadov a oprávnene mu chýba v niektorých momentoch vecnosť. Akoby jeho historické spracovanie stále prekrývala potreba prípad vyriešiť a navodiť tak spravodlivosť. V čitateľovi tak môže zostať pachuť pretrvávajúcej skepsy z momentálneho i „ponovembrového“  stavu bezpečnosti a spravodlivosti v tradične religióznej slovenskej spoločnosti, respektíve skepsa v nedovolaní sa spravodlivosti v prípade, keď násilne zomrel kňaz, hoci človek z mäsa a kostí. Osem vyššie spomenutých neobjasnených neprirodzených úmrtí kňazov na Slovensku za štvrťstoročie pred pádom monopolu KSČ a svojvôle ŠtB, neobjasnených a nepotrestaných po dobu ďalšieho štvrťstoročia po páde komunistického režimu je nielen štatisticky, ale i z hľadiska pocitu bezpečnosti občanov a i reálneho fungovania právneho štátu a výkonu práva priveľa. Medzi nimi i kňaza Štefana Poláka i viacero ďalších veľmi podobných prípadov s pachuťou nepotrestanej brutálnej a násilnej smrti či vraždy. Tie z podnetu ÚPN ležia už desať rokov na Generálnej prokuratúre SR. Mnohé archívne dokumenty k týmto prípadom sú uložené  vo verejných  archívoch SR. Zainteresované osoby a svedkovia ešte žijú. Inštitút premlčateľnosti by mohol byť nahradený nepremlčateľnosťou z titulu hrubého porušenia práva na život.

 

 

 

 

 

[1] LETZ, R.: Postavenie katolíckej cirkvi na Slovensku v čase, keď musel zomrieť páter Emanuel Jozef Cubínek OFM. Pamäť národa, roč. 12, 2016, č. 1, s. 84.

[2] Boli to Emanuel Jozefa Cubínek  (†1965), Ľudovít Alojz Senáši (†1974), Jaroslav Rusnák (†1977), Milan Gono (†1979), Přemysl Coufal (†1981), Alojz Schmiester (†1983), Štefan Polák (†1987) a Ján Bernolák  (†1990).

[3] LETZ, R.: Prenasledovanie kresťanov na Slovensku v rokoch 1948 – 1989. In: SMOLÍKOVÁ, G., SMOLÍK, P., MIKLOŠKO, F. (zost.): : Zločiny komunizmu na Slovensku 1948:1989. I. diel. Prešov 2001, s. 262 – 263, 307, 316, 320 – 321.

[4] LEHKÝ, M.: Tragická smrť Ing. Přemysla Coufala. Pamäť národa, október 2004, s. 60.

[5] KLOBUČNÍK, M.: Smutný príbeh (v) katolíckej cirkvi (J. A. Schmiester). Domino fórum, 2006, č. 51 – 52.

[6] Archív Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej A MV SR) Levoča, fond (ďalej f.) R – 012, inventárne číslo (ďalej inv. č.) VV-37/87. Zápisnica o výsluchu svedka kňaza Stanislava Sabola zo dňa 22. 9. 1988, s. 2734. Pozri tiež: Tamže, Informácia o činnosti pracovného tímu pri objasňovaní vraždy Š. Poláka zo dňa 16. 10. 1987, s. 1634; Pozri tiež: ŠTIAVNICKÝ, A.: Analýza prípadu Polák. Rukopis, 2000, s.  74 – 81. Za poskytnutie rukopisu ďakujem autorovi.

[7] Archív Ústavu pamäti národa (ďalej A ÚPN), neinventarizované, Spis GP SR č. III Vg 1/91. Zápisnica o výsluchu svedka Mikuláša Turányiho zo dňa 24. 4. 1991, s. 417.

[8]  BLAHOVCOVÁ, A. (zost.): Život a smrť vdp. Štefana Poláka. DVD pásmo. Borovce 2012.

[9] MUCHA, F.: Pribijeme ťa na kríž. Popieluzsko na slovenský spôsob.  Bratislava, Nezávislosť 1991, s. 103.

[10] A ÚPN, f. Krajská správa Zboru národnej bezpečnosti Správa Štátnej bezpečnosti (ďalej KS ZNB S-ŠtB) Bratislava, Agentúrne zväzky, archívne číslo (ďalej arch. č.) A – 121927.

[11] A ÚPN, f. Personálne spisy príslušníkov ŠtB V., kpt. Pavol Ruman, OEČ 210571.

[12] Podľa nálezu Ústavného súdu Českej a Slovenskej federatívnej republiky (ďalej ČSFR) č. 14/1992 Z. n.  sú kategórie kandidát tajnej spolupráce (ďalej KTS) a dôverník (D) nevedomou spoluprácou s ŠtB.

[13] A ÚPN, f. Všeobecná kartotéka, KS ZNB S ŠtB Bratislava, Štefan Polák.

[14] Pozri: http://www.upn.gov.sk/regpro/zobraz.php?typ=kraj&kniha=90&strana=33&zaznam=82931

[15] A ÚPN, f. Personálne spisy príslušníkov ŠtB, Svätoslav Monsberger, OEČ 212708.

[16] Po skartácii zo začiatku decembra 1989 zostalo vo zväzku len jedenásť strán. To mohlo znamenať, že ŠtB sa snažila dva roky po Polákovej násilnej smrti niektoré údaje vo zväzku zničiť.

[17] ŠTIAVNICKÝ, A.: Analýza prípadu Polák, s. 115 − 116.

[18] HLINKA, A.: Sila slabých a slabosť silných. Cirkev na Slovensku v rokoch 1945 – 89. Trnava 1990, s. 178.

[19] ŠTIAVNICKÝ, A.: Analýza prípadu Polák, s. 48.

[20] V. Držka bol evidovaný ako agent ŠtB. Jeho spis bol skartovaný 7. 12. 1989.  Pozri pozn. č. 9. Kňaz Držka sa vyjadril, že u neho išlo o pasívne stretanie sa s príslušníkmi ŠtB. Viac: ŠTIAVNICKÝ, A.: Analýza prípadu Polák, s. 71.

[21] A MV SR Levoča, f. R – 012, inv. č. VV-37/87, Zápis o výsluchu svedka R. Vaška zo dňa 13. 6. 1989, s. 1174.

[22] ŠTIAVNICKÝ, A.: Analýza prípadu Polák, s. 48.

[23] A MV Levoča, f. R – 012, inv. č. VV-37/87. Vražda Štefana Poláka – udalosť dňa – hlásenie zo dňa  9. 10. 1987, s. 3 130. Pozri tiež fotodokumentáciu k vyšetrovaciemu spisu inv. č. VV-37/87.

[24] Štefan Polák získal takého vysoké sumy zbierkami, darmi a tiež od predstaviteľov tajnej cirkvi a mali byť použité na rôzne cirkvi prospešné účely. Viac: ŠTIAVNICKÝ, A.: Analýza prípadu Polák, s. 21.

[25] A MV Levoča, f. R – 012, inv. č. VV-37/87. Vražda Štefana Poláka – udalosť dňa – hlásenie.

[26] A ÚPN, f. KS ZNB S-ŠtB Bratislava, Agentúrne zväzky, arch. č. 42027.

[27] A ÚPN, f. KS ZNB S-ŠtB Bratislava, PT spisy, rok 1987. Plán agentúrno – operatívneho rozpracovania rodiny  Chrenovej v súvislosti s vraždou duchovného Štefana Poláka z Boroviec, neinventarizované, s. 1.

[28] ŠTIAVNICKÝ, A.: Analýza prípadu Polák, s. 4.

[29] Ten bol svedkom videný u Poláka na fare minimálne raz v apríli 1987. Po nižšie spomenutej návrate Š. Poláka z Ríma ho navštevovali často rôzni príslušníci ŠtB z okresu i kraja.

[30] ŠtB vo februári 1988 preverovala aj spomenutého agenta J. Chrena, ale vylúčila jeho možný podiel na smrti Š. Poláka.

[31] HLINKA, A.: Sila slabých a slabosť silných, s. 178.

[32] ŠTIAVNICKÝ, A.: Analýza prípadu Polák, s. 17 a 19. Tiež: Archív autora. Rozhovor autora s Bernadettou Csomorovou, sestrou Š. Poláka, zo dňa 16. 8. 2008.

[33] Pozri <http://www.upn.gov.sk/regpro> [citované 4.5.2017], KS ZNB S ŠtB Bratislava, reg. č. 37346.

[34] MUCHA, F.: Pribijeme ťa na kríž,  s. 124.

[35] HRABOVEC, E.: Slovensko a Svätá stolica v kontexte vatikánskej východnej politiky (1962 – 1989). Bratislava 2016, s. 324.

[36] ŠTIAVNICKÝ, A.: Analýza prípadu Polák, s. 84 – 86.

[37] HLINKA, A.: Sila slabých a slabosť silných, s. 178.

[38] MUCHA, F.: Pribijeme ťa na kríž, s. 121.

[39] A MV SR Levoča, f. R – 012, inv. č. VV-37/87, s. 1798.

[40] HRABOVEC, E.: Slovensko a Svätá stolica v kontexte vatikánskej východnej politiky, s. 319.

[41] Podľa archívnych dokumentov a databáz archívu Ústavu pamäti národa obaja boli evidovaní ako spolupracovníci ŠtB. K spolupráci Jána Sokola s ŠtB pozri tiež: DUBOVSKÝ, P.: Pastieri v koži ŠtB I,II. In:  Domino efekt, roč. 16, 2007, č. 26, s.  26 − 29 a č. 27, s. 26 − 29 . Autor čerpal z archívnych dokumentov A ÚPN a A MV ČR.

[42] HRABOVEC, E.: Slovensko a Svätá stolica v kontexte vatikánskej východnej politiky, s. 321.

[43] A ÚPN, f. KS ZNB S-ŠtB Banská Bystrica, Agentúrne spisy, arch . č. A – 12361, Záverečná správa o uložení agenta „VÁCLAV“ reg. čís. 6668 do archívu VŠEO S ŠtB.

[44] A ÚPN, f. KS ZNB S-ŠtB Bratislava, Agentúrne spisy, arch. č. Z-69.

[45] A  MV SR Levoča, f. R – 012, inv. č. VV-37/87, s. 1797; ŠTIAVNICKÝ, A.: Analýza prípadu Polák, s. 2.

[46] A ÚPN, f. KS ZNB S-ŠtB Bratislava, Agentúrne zväzky, a. č. A – 42027. Záznam z vyťaženia Ing. Chren(a) Jozefa

[47] MUCHA, F.: Pribijeme ťa na kríž, s. 130.

[48] ŠTIAVNICKÝ, A.: Analýza prípadu Polák, s. 117.

[49] HLINKA, A.: Sila slabých a slabosť silných, s. 178.

[50] MUCHA, F.: Pribijeme ťa na kríž, s. 121.

[51] HLINKA, A.: Sila slabých a slabosť silných,, s. 179.

[52] LETZ, R.: Prenasledovanie kresťanov na Slovensku v rokoch 1948 – 1989, s. 321.

[53] Kópia tohto záznamu je uložená v Archíve ÚPN.

[54] A ÚPN, f. KS ZNB S-ŠtB Bratislava, PT spisy, neinventarizované, r. 1987. Plán agentúrno – operatívneho rozpracovania rodiny Chrenovej v súvise s vraždou Š. Poláka.

[55] Tamže. Výsledky tohto šetrenia nie sú doteraz dokumentačne známe.

[56] Slovenský národný archív (ďalej SNA) Bratislava, f. Ústredňa štátnej bezpečnosti  209, inv. č. 209 -302-8. Alojz Chren.

[57] Tamže.

[58] Štátny archív Nitra, f. Obvodný NÚ Zlaté Moravce, kartón č. 3.

[59] A ÚPN, f. KS ZNB S-ŠtB Bratislava, Agentúrne spisy, arch. č. A − 42027. Vyhodnotenie hĺbkovej previerky TS PEPO reg. č. zv. 14326.

[60] ŠTIAVNICKÝ, A.: Analýza prípadu Polák, s. 106.

[61] A MV SR Levoča, f. R – 012, inv. č. VV-37/87, s. 2468 – 2473.

[62] MUCHA, F.: Pribijeme ťa na kríž, s. 106.

[63] A MV SR Levoča, f. R – 012, inv. č. VV-37/87, s. 2951 – 2953.

[64] Archív autora. Rozhovor autora s Bernadettou Csomorovou, sestrou Š. Poláka, zo dňa 16. 8. 2008.

[65] A MV SR Levoča, f. B – 17, nespracované, inv. č.: IK-0117/1990, s. 1. Predbežná správa z prešetrenia prípadu vraždy Štefana Poláka,  ku ktorému došlo zo dňa 7. 10. na 8. 10. 1987 v obci Borovce, okres Trnava.

[66] Tamže, s.  2 – 5.

[67] Tamže, s. 11.

[68] Tamže, s. 6.

[69] MUCHA, F.: Pribijeme ťa na kríž,  s. 130.

[70] A ÚPN, neinventarizované, Spis GP SR č. III Vg 1/91. Zápisnica o výsluchu svedka Jozefa Opatovského zo dňa 25. 4. 1991, s. 296.

[71] ŠTIAVNICKÝ, A.: Analýza prípadu Polák., s. 128.

[72] A ÚPN, Neinventarizovné, Spis GP SR č. III Vg 1/91, Zápisnica o výsluchu svedka Jána Stanka zo dňa 26. 3. 1991, s. 362.

[73] Tamže. Zápisnica o výsluchu svedka Pavla Rumana zo dňa 26. 3. 1991, s. 345.

[74] LETZ, R.: Prenasledovanie kresťanov na Slovensku v rokoch 1948 – 1989, s. 321.

[75] A ÚPN,  Neinventarizované, Spis GP SR, inv. č. III Vg 1/91, Zápisnica o výsluchu svedka R. Vaška zo dňa 23. 1. 1991, s. 452.

[76] Archi bezpečnostních složek, f. X. Správa SNB, inv. č. 978. Informace pro I. nám. ministra vnitra ČSSR. Ján Sokol bol zozačiatku rokovaní tiež z jedným z navrhovaných kandidátov zo strany Vatikánu.

[77] A ÚPN,  Neinventarizované, Spis GP SR, inv. č.  III Vg 1/91, Zápisnica o výsluch svedka R. Vaška zo dňa 23. 1. 1991, s. 454.

[78] Tamže.  Zápisnica o výsluchu svedka Jána Vaša, s. 440.

[79] ŠTIAVNICKÝ, A.: Analýza prípadu Polák, s. 66.

[80] Ústav pamäti národa podal 12. decembra 2007 v zmysle zákona 553/2002 Zb. z. o pamäti národa podnet na Generálnu prokuratúru SR o znovuprešetrenie prípadu vraždy Štefana Poláka i ďalších prípadov nevyjasnených usmrtení spred roka 1989. Žiadny z týchto prípadov nebol doteraz vyšetrený.

[81] A ÚPN, neinventarizované, Uznesenie KR PZ v Trnave, úradu justičnej a kriminálnej polície, ČVS: KÚV-24/OVVK-1999 Nk zo 14. 8. 2008.