Sudca Kliment, Andrej Bán a Allan Bőhm – prípad Cervanová

Sudca Kliment a prípad Cervanová

.andrej Bán .rozhovory

Sudca Najvyššieho súdu Juraj Kliment bol v kauze Cervanová členom senátu, ktorý vydal rozhodnutie, za ktoré sa hanbí. Pre Postoj navyše poskytol rozhovor s množstvom nehoráznych tvrdení. .týždeň označil za morálnych spolupáchateľov vrahov. Na niektoré témy reaguje obhajca odsúdených Allan Böhm.

Sudca Kliment a prípad Cervanová

ANDREJ BÁN Obhajca odsúdených Nitranov Allan Böhm je presvedčený, že sú nevinní.

čo ste si pomysleli, keď ste si prečítali ten siahodlhý rozhovor so sudcom Klimentom?

Moja prvá myšlienka bola, že sudca Kliment sa dodnes celkom nevysporiadal s kauzou Cervanová, presnejšie s rozhodnutím senátu NS SR, v ktorom sedel. Vo väčšine prípadov sa totiž sudca „rozlúči“ s ním prejednávanou kauzou napísaním rozsudku, v ktorom sa s prípadom vyrovná. Už samotné napísanie dvoch obsiahlych kníh o prípade po uplynutí takmer desiatich rokov od jeho právoplatného skončenia, ku ktorých autorstvu sa prihlásil ako „riadiaci dôstojník“ bývalého novinára a siskára Petra Tótha, mi to indikovalo. Nedá mi hodnotiť to inak ako úmornú snahu, pokus presvedčiť verejnosť o tom, že rozsudok súdu, za ktorý sa síce hanbí, bol zákonný a Nitrania, ako jediní skutočne usvedčení páchatelia tohto strašného trestného činu, boli spravodlivo odsúdení a potrestaní. Nepochybujem, že sudca Kliment je naozaj vnútorne presvedčený o tom, že odsúdil vrahov. Napokon, ak by o tom nebol presvedčený, nemôže vydať v právnom štáte odsudzujúci rozsudok. Ale presne tak, ako to vo svojom rozhovore pre denník Postoj opisuje, rozsudok odvolacieho senátu, teda jeho senátu, nepresvedčil dostatočne verejnosť o tom, že Nitrania sú naozaj vrahovia. A preto asi cítil potrebu urobiť ešte niečo „navyše“, ako ukončiť túto kauzu vynesením a riadnym odôvodnením rozsudku, ako to v demokratickom štáte býva zvykom.

má vôbec v justícii obdobu prípad, že by sa sudca s takou vehemenciou ako Kliment po ukončení prípadu usiloval o konečné ovládnutie verejnej mienky a zastrašovanie tých, čo majú iný názor ako on?

Nikdy v živote som sa s ničím takým nestretol. Slušný sudca svoje rozhodnutie zdôvodní v rozsudku. V tomto prípade som sa, paradoxne, dozvedel pre mňa novinku: sudca Kliment sa za rozhodnutie senátu, v ktorom sedel, hanbí. Čo je neuveriteľné. V dokumentárnom filme Kauza Cervanová odmietol ísť na kameru, je tam iba telefonický rozhovor s ním, kde vyslovuje hrdosť na toto rozhodnutie. A dnes, po troch, štyroch rokoch, sa zrazu za to hanbí? Ale v poriadku, k tomu rozhodnutiu sa vyjadrovali mnohí uznávaní právnici – aj doktor Otakar Motejl, ktorý vo filme povedal, že ak by čosi také mal podpísať, tak si zoblečie talár, takže to je od sudcu Klimenta iba dodatočné čestné priznanie.

čo je na tom rozsudku sporné?

Ten rozsudok je naozaj hanbou. Či mal sudca Kliment možnosť v trojčlennom senáte, ktorému predsedal sudca Michalík, zasiahnuť do tvorby písomného vyhotovenia rozsudku, to neviem posúdiť, ale je smutné, ak členovia senátu Najvyššieho súdu nemajú možnosť ovplyvniť konečnú podobu rozhodnutia, za ktoré hlasovali. A musia to potom robiť tak, že si najmú, nazvem to, spisovateľov s pofidérnou minulosťou, aby to odôvodnili. Ďalej je smutné, že sudca Kliment síce pre Postoj hovorí, že rozhodnutie písal šesť mesiacov sudca Michalík, ale pravda je taká, a to mi tam chýba, že sudca Michalík toto 13-stranové rozhodnutie, v ktorom samotné odôvodnenie tvorí len necelých osem strán, prečítal v deň, keď odvolací senát vynášal nad Nitranmi odsudzujúci rozsudok – a tam vtedy sudca Kliment bol. Tak, ako bol tento rozsudok po šiestich mesiacoch doručený, tak ho vtedy pred pol rokom aj sudca Michalík prečítal – a sudca Kliment tam sedel. Počul to. A neviem, či mu prekážalo alebo či opäť pociťoval hanbu, že sudca Michalík tento rozsudok v tom čase už 35 rokov trvajúcej trestnej veci šesť mesiacov schovával v šuplíku, opakovane žiadal predsedu súdu o predĺženie lehoty na „vypracovanie“ rozsudku pre náročnosť veci, aby ho potom takmer nezmenený nechal doručiť obžalovaným.

čím si vysvetľujete, že u Klimenta nastal ten obrat?

Obrat, že sa dnes verejne hanbí za odôvodnenie rozsudku Najvyššieho súdu vyneseného senátom, ktorého bol členom a na ktorý je zároveň, paradoxne, aj hrdý, pravdepodobne nastal na základe tlaku z odbornej verejnosti, keďže k chabej úrovni rozsudku sa vyjadrovali viacerí právnici. Len čo by ostal na tento rozsudok iba hrdý, stratil by svoj kredit.

aj vy sám ste zaznamenali kritické vyjadrenia kolegov právnikov na úroveň rozsudku?

Áno. Viacerí, ktorí ho čítali, mi povedali, že je hrôzostrašný. Nakoniec, úplne lapidárne to vo filme opísal rešpektovaný bývalý predseda federálneho Najvyššieho súdu doktor Motejl, ktorý bol, mimochodom, odbornou českou verejnosťou uvedený do Právnickej siene slávy.

mňa takisto v tom rozsudku zarazila absencia akýchkoľvek dôkazov, sú tam iba doznania Nitranov, aj to nie všetkých. Z nich traja sa nikdy nepriznali, ostatní svoje doznania na pojednávaní pred súdom v roku 1982, respektíve posledný Lachmann po roku 1989, stiahli s tým, že boli vynútené psychickým a fyzickým nátlakom. V rozsudku sa uvádza, že ak by to tak bolo, tak sa zrejme priznajú všetci. Slovo „zrejme“ je desivé.

Myslím, že je zbytočné sa týmto rozsudkom ďalej zaoberať. Uzavrime to tým, že oceňujem, že doktor Kliment sa zaň hanbí napriek tomu, že sa na jeho vzniku podieľal. Bodka.

v rozhovore pre Postoj je veľa sporných tvrdení Klimenta. Na čo chcete reagovať?

Neviem, čo viedlo redaktorov Postoja Hanusa a Majchráka k tomu, aby viac-menej už ex post takýto rozhovor urobili. Navyše so sudcom, ktorý už o kauze Cervanová – cez Tótha – napísal dve knihy, a tým to zrejme považoval za seba za konečnú bodku, ktorá mala presvedčiť nielen právnikov, ale už aj celú verejnosť o vine Nitranov. Ale celý tento článok nevnímam inak, ako veľmi jednoduché zhutnenie obsahu dvoch kníh, ktoré písal klamár Tóth.

prečo klamár?

Pri krste prvej knihy o kauze Cervanová tento spisovateľ klamal. Uviedol pri rozhovore s redaktorom TA3 klamstvo o mojom mŕtvom otcovi Dr. Tiborovi Böhmovi, ktorým sa ho snažil znevážiť. Požiadal som ho, aby sa mu ospravedlnil, čo, samozrejme, spôsobom jemu vlastným odmietol. Vtedy som mu verejne oznámil, že pokiaľ tieto svoje úmyselné a navyše účelové klamstvá neodvolá a neospravedlní sa, nebudem môcť inak, ako vždy k jeho menu pridať označenie klamár. Takže preto Klamár Tóth.

ako hodnotíte fakt, že Kliment veľmi emotívnymi vyjadreniami zastrašuje a uráža ľudí, ktorí nastoľovali legitímne otázky, pochybnosti o prípade Cervanová?

Ťažko povedať, to by mal skôr on povedať. Ja si to neviem vysvetliť inak ako jeho stotožnenie sa s mocou. To znamená, že on ako nositeľ súdnej moci zrejme nie je ochotný uznať, že existujú ľudia, ktorí sa nestotožnili s rozsudkom, ktorý on vyniesol. Výkon súdnej moci v demokratickom štáte totiž znamená, že každý musí právoplatný rozsudok akceptovať, ale vôbec sa s ním nemusí vnútorne stotožniť. Myslím, že sa už dávno, chvalabohu, skončili časy, keď nevinní politickí väzni ďakovali svojim sudcom za vynesené tresty smrti či doživotia.

„Oceňujem, že sa doktor Kliment hanbí za rozsudok, na ktorého vzniku sa sám podieľal. Bodka.“

Sudca Kliment je hrdý na rozsudok, ktorým poslali dvoch šesťdesiatnikov, Andrášika a Kocúra, na rok-dva do väzenia, a to viac ako po tridsiatich rokov od spáchania činu, za ktorý ich právoplatne odsúdili. Na právnickej fakulte ma učili, čo je účelom trestu a ako sa postupuje pri jeho ukladaní odsúdenému. Nemôžem sa však zbaviť dojmu, že nariadenie výkonu trestu odňatia slobody osobám, ktoré si už odsedeli vo väzení desať rokov zo svojho trestu, následne po prepustení z väzenia viac ako pätnásť rokov žili bezúhonným životom a jedinou ich aktivitou bola snaha očistiť svoje meno a preukázať svoju nevinu v obnovenom súdnom procese, nemá s účelom trestu veľa spoločného. Skôr to hodnotím ako prejav arogancie a možno aj pomsty súdnej moci.

rešpektovanie rozhodnutia súdu však neznamená, že občania – aj médiá – nemôžu naďalej vynášať otázky, či boli všetky veci riadne objasnené, je tak?

Ale samozrejme! Každý má právo sa kedykoľvek pýtať na čokoľvek. Jediné zneváženie súdnej moci by bolo, keby niekto takéto rozhodnutie nerešpektoval, ale to sa tu nedeje. No pokiaľ niekto kladie akékoľvek, aj nie pre každého veľmi príjemné otázky, to je absolútne legitímne. Pokiaľ sa sudca domnieva, že jeho rozhodnutie musí prijať za svoje každý občan, dokonca aj ten, čo neustále tvrdí, že je nevinný, to už nie je o výkone súdnej moci v demokratickom štáte ale možno v totalitnom. Žiadny sudca nemôže požiadať, keď niekoho vyhlási za vinného, aby tento „sklopil uši“ a začal prežívať vnútorný pocit viny napriek tomu, že nič nespáchal.

v úvode rozhovoru na Postoji uvádza, že nepochybuje, že Cervanovú zabili Nitrania. Vy nepochybujete, že sú nevinní?

Vidíte, a ja osobne som presvedčený, že sú nevinní.

o čo opierate toto svoje presvedčenie?

Kauze Cervanová sa venujem podstatne dlhšie ako sudca Kliment, viac ako 26 rokov. Prišiel som k nej tak, že môjmu staručkému školiteľovi, uznávanému trestnému advokátovi doktorovi Rampáškovi – v právnickej obci mal pre svoj ľudský prístup aj prezývku „tateno“ – v roku 1991, keď sa rozhodol ukončiť svoju viac ako 50-ročnú advokátsku prax, zostali nedokončené asi tri či štyri „veľké“ trestné prípady a prišiel za mnou, aby mi ich ako svojmu pokračovateľovi odovzdal na dokončenie. Bola to pre mňa ako mladého advokáta veľká pocta. Jedna z nich bola kauza Cervanová. Venoval som sa jej ďalších 26 rokov. Ale skutočné moje presvedčenie o nevine Nitranov nevyplýva len zo znalosti súdneho spisu, ale najmä zo skutočnosti, že som sa nikdy v živote počas svojej 33-ročnej praxe advokáta, zahrňujúcej aj päťročné totalitné obdobie, nestretol s takým enormným strachom súdu dozvedieť sa pravdu.

čo tým presne myslíte?

Občas som sa stretol s tým, že sa súd pravde vyhýbal, ignoroval ju alebo o jej zistenie nemal prílišný záujem, ale až v tomto prípade som pocítil, aký môže mať nezávislý a demokratický súd strach dozvedieť sa pravdu. To znamená, že keď sme sa konečne dostali po tridsiatich rokoch k zákonne vykonaným dôkazom, ktoré namiesto toho, aby boli kľúčovou súčasťou súdneho spisu, boli uložené do policajného archívu, súd ich z mne nepochopiteľných dôvodov ignoroval.

andrej bán
Andrej Bán pozval sudcu Juraja Klimenta do štúdia. Keďže pozvanie odmietol, urobil rozhovor bez neho.

myslíte policajné Levočské archívy?

Presne tie, a či sa to niekomu páči, alebo nie, vždy sa k nim budem vracať. Objavenie zatajených dôkazov v tridsaťročnej, verejnosťou a médiami sledovanej súdnej kauze totiž musí u každého sudcu úprimne hľadajúceho pravdu vyvolať záujem. O to viac, že ide o dôkazy zabezpečené krátko po nájdení tela obete, ktoré v súdnom spise chýbajú. Vo svete azda neexistuje sudca, ktorý by, hoci presvedčený, že ide len o uložený listinný balast, neuspokojil svoju zvedavosť a nezistil, čo sa v tom archíve skutočne nachádza. Čo keby predsa? Je neuveriteľné a asi aj nedôstojné elitného trestného sudcu, keď sudca Kliment na jednej strane hovorí, že Levočské archívy nikdy nevidel a na druhej strane tvrdí, že tam nič podstatné nie je. Jedine, že by mu jeho erudícia hraničiaca s jasnovidectvom umožňovala vyslovovať súdy o obsahu listín, ktoré nikdy nevidel. On sa asi uspokojil s tým, že ja ako obhajca, ktorý nazrel do Levočského archívu, by som určite súdu predložil všetky dôkazy o nevine Nitranov, ktoré by v archíve našiel, čo sa podľa neho nestalo. Ale ja nie som elitný trestný právnik, aspoň podľa jeho meradiel a kritérií. Aspoň vo svojich knihách ma označuje úplne inými označeniami. Ako sa teda mohol taký elitný trestný sudca spoľahnúť na to, že mu nejaký úbohý advokátik vyselektuje z niekoľkých tisícov strán práve tie, ktoré mu pomôžu nájsť v takej závažnej kauze pravdu a pomôžu tak k spravodlivému rozsudku, za ktorý ho pochváli celá spoločnosť? Navyše tento sudca nepostrehol, že ja som odvolaciemu súdu nepredkladal dôkazy z Levočského archívu, ktoré svedčia o vine alebo nevine, ale predkladal som súdu fotokópie pár listín, na ktorých archív pečiatkou potvrdzoval, že ich originály sa v tomto archíve nachádzajú. Jedine súd môže zo zákonných dôkazov vybrať, ktoré sú pre jeho rozhodovanie dôležité a ktoré nie, tie vykonať a vyhodnotiť a následne sa s ich vyhodnotením vysporiadať vo svojom rozsudku. Senát sudcu Klimenta však označil za nepodstatné dôkazy, o ktorých existencii síce vedel, ale nikdy ich ani len neprečítal. Na obranu sudcu Klimenta však musím popravde povedať, že nebol sám, podobne so zatajenými dôkazmi narábal aj vtedajší generálny prokurátor Trnka.

čo tie archívy obsahujú?

Tie najpodstatnejšie veci: výpovede z roku 1976, teda krátko po zmiznutí Cervanovej. Výpovede, ktoré vzbudzujú vážnu obavu, že obnovené vyšetrovanie vraždy Cervanovej v roku 1981 bolo zmanipulované a zrejme aj vykonštruované. Na to, aby sa táto obava rozplynula, by musel nezávislý súd tieto dôkazy, pokiaľ to po ich prečítaní uzná za účelné, vykonať, vyhodnotiť a následne sa s nimi v kontexte všetkých ostatných vo veci vykonaných dôkazov aj vysporiadať. Ale to by si ich najprv musel senát sudcu Michalíka z archívu vyžiadať, pripojiť a prečítať. To však tento senát odmietol. S jasnovideckým odôvodnením, že v nich aj tak určite nič nie je. A to je šokujúce. Inak, ako strašný strach pred zisťovaním pravdy, to žiaľ neviem pomenovať.

už spomínaný škandalózny 13-stranový Michalíkov rozsudok NS SR doslova uvádza, že ak by sa našli akékoľvek iné dôkazy, tak nespochybnia „ucelenú reťaz“ dôkazov, ktoré má súd k dispozícii, pretože doznania Nitranov sú pre súd dostatočný dôkaz. Čo vy na to?

To je presne v duchu článku v Postoji – Kliment nepochybuje o vine Nitranov. Čiže, aj keby sa dnes teoreticky objavila živá Cervanová, tak nič to nezmení na presvedčení súdu, že ju zabili Nitrania. Veď to je obludné.

vysvetlite, v čom Levočské archívy mohli do prípadu vniesť úplne iné svetlo?

Osobne sa domnievam, že napísaním dvoch kníh si Kliment spolu s klamárom Tóthom urobili medvediu službu. Prvýkrát totiž verejne sudca Najvyššieho súdu poukázal na veci, ktoré obžalovaní iba tušili alebo si ich mysleli. Totiž, Kliment v knihách píše o akomsi utajenom spise Kamera a vyslovuje potešenie, že spis Kamera vraj potvrdzuje, že rozhodnutie odsúdiť Nitranov bolo správne. Spis Kamera som nikdy nemal k dispozícii, ale vychádzajúc z vyjadrení Klimenta zrejme určitým spôsobom potvrdzuje iba jedno, a to je to, čo obvinení tvrdia od počiatku: nástupom plukovníka Pálku do prípadu kauzy Cervanová v roku 1978-79, ako skúseného českého kriminalistu, ktorý si svoje policajné renomé vyslúžil najmä pri riešení prípadov v päťdesiatych rokoch, ktorého jedinou úlohou bolo nájsť a usvedčiť vrahov, sa začal na Slovensku policajný teror. Samotný Pálka aj podľa kníh sudcu Klimenta potvrdzuje, že tzv. nitriansku stopu sa mu podarilo nájsť v čase, keď dôkladne vypočúval na účasť na diskotéke Tokára a Beňovú.

Internát v Mlynskej doline, odkiaľ páchatelia Cervanovú uniesli.

ANDREJ BÁNInternát v Mlynskej doline, odkiaľ páchatelia Cervanovú uniesli.Obidvaja najprv zatajovali svoju účasť na piatkovej diskotéke, čo bolo pre skúseného českého kriminalistu ihneď podozrivé. A to napriek tomu, že o ich údajnej účasti nikto predtým nič nehovoril. Nakoniec Pálka zlomil vtedajšieho predsedu kultúrnej komisie ústredného výboru SZM Tokára (veď ako by to bolo, aby osoba, ktorá po politickej linke zabezpečovala letnú zväzácku študentskú činnosť, medzi ktorú organizovanie diskoték nepochybne patrilo, chcela popierať, že nekontrolovala priebeh diskotéky práve v deň, keď bola unesená mladá študentka medicíny) a jeho vtedajšiu frajerku Beňovú, a tí nakoniec vďaka jeho „geniálnym kriminalistickým schopnostiam“ priznali svoju účasť a pomaly začali pomáhať Pálkovi pri riešení tohto závažného prípadu, ktorý predtým stovky slovenských policajtov, kriminalistov a vyšetrovateľov odflákli. Tokár si totiž spomenul, že Beňová, ktorá bývala v Nitre, mu v tom čase povedala, že jej priatelia urobili niečo strašné. A Pálkovi nebolo viac treba. Zbytočne mu Beňová tvrdila, že nikdy nič také Tokárovi nehovorila, zavetril stopu a viac sa jej nepustil. Čo iné ako Pálkov policajný teror, inak sa to totiž vzhľadom na desiatky výpovedí svedkov pred súdom, ktorí opisovali svoje skúsenosti s vypočúvacími metódami Pálku, nedá nazvať, donútil dvoch ľudí spomenúť si po viac ako dvoch rokoch, že boli na diskotéke v osudný deň, keď tam bola naposledy aj Cervanová, v ten druhý piatok v júli 1976, s partiou Nitranov, ktorí sa tam spolu s dvoma Francúzkami nemiestne správali. A túto svoju spomienku si uchovávali v tajnosti vo svojom srdci napriek tomu, že slovenská polícia takmer dva roky zúfalo hľadala akéhokoľvek svedka, ktorý by jej pomohol objasniť akúkoľvek okolnosť súvisiacu s touto diskotékou a jej účastníkmi, až kým ich o vyzradenie tejto spomienky nepožiadal Ľudomil Pálka. A pritom všetko nasvedčuje skutočnosti, že Tokár a Beňová na diskotéke v Mlynskej doline síce boli – ale nie v piatok, ale vo štvrtok, deň predtým. To je podstata.

ako to viete?

Pretože vo štvrtok sa na diskotéke zúčastnili aj Nitrania Andrášik a Čerman s dvoma Francúzkami, sestrami Cohenovými. A mal to byť práve Tokár, ktorý ich tam na žiadosť Beňovej dostal. Nádherne to do seba zapadá. A práve akcia Kamera, z ktorej spisu sudca Kliment čerpal, nám k tomu môže poskytnúť neskutočné množstvo dôkazov. Škoda len, že keď som ja osobne opakovane žiadal súd, aby zabezpečil tento Pálkov kriminalistický spis, vždy som dostal odpoveď, že takýto spis neexistuje. Konajúce súdy zrejme nemali to šťastie, aké mal sudca Kliment, ktorý sa spolu s Tóthom k tomuto spisu dostali. Dávno po právoplatnom rozsudku. A nebráni im to v tom, aby sa pokúšali v literárnej podobe presvedčiť verejnosť, že aj tento spis preukazuje vinu Nitranov.

odsúdení Nitrania na inkriminovanej diskotéke teda boli, ale deň predtým, ako tam bola Cervanová a nemohli ju teda uniesť, znásilniť a zavraždiť?

Presne tak. Dôkaz je nasledovný: v piatok, keď sa stratila Ľudmila Cervanová a po tom, čo jej otec nahlásil jej nezvestnosť a následne sa v Kráľovej pri Senci našlo jej telo, začala na tú dobu neskutočne veľká policajná akcia práve na internáte, kde vypočuli všetkých 315 účastníkov piatkovej diskotéky. Tých účastníkov, o ktorých hovorí sudca Kliment, že sú pre neho nezaujímaví… Každý jeden bol pritom detailne vypočúvaný, pretože sa hľadala akákoľvek stopa. Vtedy ešte nebol Pálkov policajný teror, aj keď polícia pracovala s maximálnym nasadením, veď bola unesená a zavraždená mladá vysokoškoláčka, za socializmu to bolo čosi desivé. Začala sa drobná mravčia kriminalistická a aj vyšetrovateľská práca. Boli vypočutí všetci účastníci piatkovej diskotéky – a presne o tom sú záznamy v Levoči.

medzi vypočutými neboli neskôr odsúdení Nitrania?

Nie, medzi 315 účastníkmi diskotéky bol zaznamenaný jeden-jediný Nitran z partie Pálkových Nitranov, istý Škrobánek. A on podrobne, tak ako všetci ostatní 314 vypočutí študenti, vypovedal o celom piatku – ako prišiel na diskotéku, kde sa nachádzal on a kde jeho známi, čo robili a čo si všímali. Škrobánek vypovedal, že tam bol s Jozefom Čulmanom, s ktorým býval na jednej izbe, on sa niekedy po 22.00 odišiel zbaliť, keďže musel odcestovať, kľúč od izby nechal Čulmanovi, ktorý ostal na diskotéke. Presne to isté vtedy vypovedal aj Jozef Čulman, študent z Čadce. Čo je ale dôležité, ich výpovede sa v policajnom archíve v Levoči nenachádzajú. Zmizli. Ostali tam iba fragmenty policajných zápisov, ktoré o týchto výpovediach hovoria. Teda moja otázka je, prečo zmizli? Ani jeden z tých ostatných 313 nebol Nitran z Pálkom odhalenej skupiny asi dvadsiatich Nitranov a ani jeden nebol vypočutý v roku 1981, teda o päť rokov neskôr. Iba Škrobánkova a Čulmanova výpoveď zmizla.

ako si to vysvetľujete?

Tak, že v roku 1978, po tom, ako nastúpil Pálkov policajný teror, si Pálka pravdepodobne po vypočúvaní a doznaní Tokára a Beňovej dôkladne prelistoval všetky výpovede z roku 1976, kde objavil aj Škrobánka. Následne z Beňovej získal doznanie, že Škrobánka pozná z Nitry, a teda je asi súčasťou Tokárom spomínanej partie zlých chlapcov. Tá sa už vtedy rozrástla na dobrých 20 až 30 osôb. Netrvalo dlho, a Pálka presvedčil Škrobánka, že na diskotéke pred tromi rokmi nebol s Čulmanom, ale s kamarátom Urbánkom z Nitry. Urbánkom, ktorý sa tiež nakoniec prísnemu Pálkovi priznal a vyrozprával mu story o tom, ako študentku Cervanovú po diskotéke odprevadil k autobusu, kde mu ju partia opitých Nitranov spred očí uniesla a potom už len počul, že bola zavraždená.

Namiesto toho, aby dostal otázku, prečo si túto informáciu ponechával viac ako tri roky len pre seba a nikomu ju neprezradil, napriek tomu, že pomaly celá republika hľadala akúkoľvek okolnosť spojenú s únosom Cervanovej, dostalo sa mu od Pálku pravdepodobne pri niekoľkých vypočúvaniach odporučenia, aby už nikdy túto významnú svedeckú výpoveď ani neodvolal, ani nezmenil. Aj toto môže byť pravda o korunnom svedkovi Urbánkovi, ktorý možno na žiadnej diskotéke v piatok v Mlynskej doline nebol, a navyše asi ani nebol na samotnej letnej brigáde. Ak je totiž jeho výpoveď pravdivá, o čom sudca Kliment nepochybuje, musel mať z pekla šťastie, že ho nikto z 315 účastníkov na diskotéke nevidel, že ho policajti ako všetkých ostatných v lete 1976 nenašli a nevypočuli, že sa hneď po diskotéke so Škrobánkom a Čulmanom dohodol, aby jeho účasť na diskotéke a pobyt na Škrobánkovej internátnej izbe zatajili.

prečo to Pálka takto robil?

Pretože to zrejme bola jeho pracovná metóda, ktorej sa priučil v päťdesiatych rokoch. Veď nie nadarmo si ho vybral vtedajší federálny minister vnútra na vyriešenie tejto chúlostivej kauzy, s ktorou si za dva roky slovenskí policajti neporadili, navyše viac ako rok držali vo väzbe nevinnú osobu, z ktorej ani len nedokázali vytĺcť priznanie, hoci ju usvedčoval arabský konfident ŠtB. Pálka relatívne rýchlo primal na spoluprácu a priznanie funkcionára SZM a jeho priateľku z Nitry.

„Pravda je, že v tejto kauze je veľmi poškodená matka Cervanovej, ktorej zabili milovanú dcéru.“

Bolo mu podozrivé, že sa najprv nechceli priznať k účasti na piatkovej diskotéke a navyše sa nejako vyhli vypočutiu v roku 1976, čo bol dôvod, ktorý ho utvrdzoval v tom, že taja aj niečo viac. Následne sa vypočúvaním Beňovej dostal k Čermanovi a Andrašíkovi, ktorí tiež najprv svoju účasť na diskotéke tajili, cez nich k dvom Francúzkam, čo znamenalo zapojenie zložiek ŠtB do tohto prípadu, ďalej Škrobánka, cez neho k Urbánkovi, nitrianskej umeleckej „smotánke“ Brázdovi a Vargovi, kriminálnikovi Dúbravickému, lekárke Zimákovej a pomaly si zosumarizoval skupinu 20 až 30 podozrivých Nitranov. Pri opakovaných vypočúvaniach, kde mu ich jeho kolegovia zväčša privádzali priamo z ich zamestnania v putách, sa jeden po druhom (zväčša pri konfrontáciách s už zlomenými a doznávajúcimi sa Nitranmi) postupne priznávali k účasti na piatkovej diskotéke a zúfalo sa rozpamätávali, kto ešte z nitrianskej partie, z ktorej sa väčšina vôbec nepoznala, na tejto diskotéke ešte mohol zúčastniť.

toto všetko je teda obludný konštrukt vyšetrovateľa Pálku?

Som o tom presvedčený, ale pozor, Pálka to vôbec nemusel robiť zámerne. On jednoducho donútil Tokára s Beňovou, aby si v hlave zamenili s odstupom dvoch-troch rokov štvrtok za piatok a zvyšok už bola len jeho záslužná práca na vyšetrení vraždy. On si nakoniec možno dodnes myslí, že svojou metódou sa mu nakoniec podarilo zlomiť skutočných svedkov a páchateľov vraždy a skutočnosť, že z 315 účastníkov diskotéky žiadny týždeň po jej konaní nespomenul jediného Nitrana, jedinú tancujúcu Francúzku, ožratého a výstredného Brázdu, vyplašeného Urbánka, bojovného Kocúra, pobehlicu Zimákovú a pod. ho netrápila. Naopak, možno ho utvrdzovala v tom, že vyšetrovanie vraždy Cervanovej bolo slovenskými orgánmi od počiatku zámerne marené. A musel prísť až on, aby Slovákom ukázal, že pred ním žiadny páchateľ ešte nikdy neunikol, či už skutok spáchal, alebo nie. Stačí, ak sa k nemu prizná. Samozrejme, táto moja predstava o zmanipulovanom Pálkovom vyšetrovaní by sa rozpadla, pokiaľ by nám aspoň niekto z 315 účastníkov diskotéky potvrdil, že táto nitrianska partia na piatkovej diskotéke bola.

teda späť k Levočským archívom. Tie hovoria o tom, že nikto z vypočúvaných 315 ľudí krátko po zmiznutí Cervanovej nevidel na diskotéke v osudný piatok Nitranov, a teda tam neboli, lebo tam boli o deň skôr?

Presne tak, to je meritum veci. S najväčšou pravdepodobnosťou jediná osoba Pálkovej partie dvadsiatich Nitranov, o ktorých sudca Kliment hovorí, že ich výpovede sú hlavnými usvedčujúcimi dôkazmi, ktorá pozitívne bola prítomná na diskotéke v piatok, bol Škrobánek, nikto iný. Všetci ostatní sa do kauzy Cervanová dostali až tri roky po únose a ja tvrdím, že len pre Pálkov policajný teror.

znamená to, že aj všetci, nielen Andrášik a Čerman, boli na diskotéke vo štvrtok?

Nie, nikdy na nej neboli. Nikto z nich. Všetky ich výpovede o ich účasti na piatkovej diskotéke boli Pálkom vynútené!

ako to viete?

Pretože to povedali. A povedali to súdu, nie mne. Ibaže sudcovia rozhodli, že to, čo im po roku 1989 povedali títo svedkovia, ich nezaujíma, oni veria, že ich výpovede pred Pálkom a vyšetrovateľmi a prokurátormi v roku 1981 boli dobrovoľné a pravdivé. Bodka.

poďme tú stavbu rozobrať na kusy. Sestry Cohenové, Francúzky, ich úloha je aká v tomto príbehu?

Jednoznačne preukázali na základe svojich zápisov v denníku, že na diskotéke boli s Andrášikom a Čermanom vo štvrtok – nie v piatok.

a ako naložili s ich svedectvom naše súdy?

Ich výpovediam neuverili s tým, že klamú a robia alibi vrahom. Nikto však nepovedal, aký by mali mať motív na krytie vrahov. Výpoveď v podaní mladej čestnej francúzskej dievčiny, ktorá bola vychovávaná v úcte k pravde, má pre mňa inú hodnotu ako výpoveď vytlčená Pálkom od úbožiaka, ktorého opakovane ponižoval tým, že mu jeho pomocníci nasadili putá v jeho práci v prítomnosti jeho kolegov a dovliekli ho ako zločinca k obávanému inkvizítorovi Pálkovi. Bolo mi ich skutočne ľúto, že v záujme pravdy docestovali na súd do Bratislavy, aby z neho odchádzali domov označené za klamárky.

poďme ďalej, kľúčová svedkyňa mala byť Viera Vozárová, do ktorej sa „naváža“ sudca Kliment, že mala sedieť už skôr, čo je obzvlášť nechutné, pretože je už po smrti a nemôže sa brániť.

Áno, to je naozaj nechutné. Pravda je, že v tejto kauze je skutočne veľmi poškodená matka Cervanovej, ktorej uniesli a zabili milovanú dcéru. Nakoniec jej táto udalosť aj zničila rodinu a celý život. Obávam sa však, že podhodením nevinných ľudí, siedmich Nitranov, ako údajných vrahov jej dcéry, sa jej žiaľ a bôľ nijako neznížil, práve naopak. Uverila tomu, a preto akákoľvek snaha Nitranov o očistenie svojho mena jej musí spôsobovať ešte väčšie útrapy. Veď akákoľvek aktivita obžalovaných smerom k preukázaniu ich neviny pre ňu musí znamenať len jatrenie starých rán. Ale kto spôsobil tento stav? – pýtam sa. Obžalovaní alebo tí, ktorí „podhodili“ pani Cervanovej skupinu Nitranov, o ktorých vine dodnes pochybuje množstvo ľudí? Ale za najviac poškodenú v celej kauze považujem pani doktorku Vozárovú-Zimákovú.

prečo?

Pretože z tej ženy len preto, že podľahla Pálkovmu policajnému teroru, urobili trosku, zničili jej celý život a ešte ju aj obrali o dieťa. Potupným spôsobom ju za údajne krivú výpoveď zavreli na dva a pol roka do väzenia. A do dnešného dňa si o ňu utierajú ústa a špinia ju kdejaké indivíduá vrátane klamára Tótha.

zrekapitulujme jej prípad.

Kedy prišli vyšetrovatelia na účasť Vozárovej na diskotéke? Hovorí niekto z 315 účastníkov pri výsluchu v roku 1976, že tam bola prváčka na medicíne Vozárová? Nie. Vozárová sa v kauze objavuje až v roku 1980, v čase vrcholiaceho Pálkovho policajného teroru.

ako na ňu prišli?

Tak, že robili selekciu všetkých Nitranov, ktorých by mohli do tejto kauzy zapojiť. Tak prišli na Beďača, Lachmana, Brázdu, Vargu, Hlavandu, tak vlastne prišli na každého z nitrianskej partie. Do polohy radodajnej dievčiny, ktorá sa zúčastnila na diskotéke a následne na sexuálnych orgiách, teda aspoň podľa vyšetrovateľov, boli už dávno pred objavením sa Vozárovej tlačené iné ženy. Aspoň tak o tom vypovedala krajskému súdu svedkyňa Kollárová. Ako mladá lekárka bola v roku 1980 niekoľkokrát predvedená pred Pálku, a ten ju do úlohy takejto dievčiny tlačil.

Miesto v Kráľovej pri Senci, kde sa našlo telo Ľudmily Cervanovej.

ANDREJ BÁNMiesto v Kráľovej pri Senci, kde sa našlo telo Ľudmily Cervanovej.Naposledy videla Pálku, keď pred jej ambulanciou zastavila Volga, do ambulancie prišli dvaja policajti, pred zdesenou sestričkou a prizerajúcimi sa pacientmi jej nasadili putá a odviedli ju na výsluch. Tam ju Pálka opätovne presviedčal, že bola na diskotéke, že to už má od iných svedkov, že pozná určite všetkých Nitranov vo fotoalbume, ktorý jej prikladal k očiam, že vie, že po diskotéke bola s partiou na priváte, kde zábava pokračovala a nech si dobre rozmyslí, či to poprie, pretože ak sa zle rozhodne, jej kariéra lekárky sa môže skončiť. Toto táto žena vypovedala Krajskému súdu a jediné jej šťastie, ktoré ju zachránilo pred osudom Vozárovej, bola jej nezlomnosť. Vozárová také šťastie nemala.

čiže hľadali ďalšiu, ktorú by zlomili?

Samozrejme. Takto získali Urbánka. Viete si predstaviť, čo síl stojí presvedčiť lekára, že bol na diskotéke, na ktorej v živote nebol? Že bol so Škrobánkom, s ktorým v živote na žiadnej izbe nespal? Že odniesol tašku a odprevádzal Cervanovú, ktorú potom dva roky hľadal celý policajný zbor? Že videl jej únos a poznal všetkých páchateľov? A to všetko urobil tak, aby štyri roky unikal pozornosti policajtov a 315 účastníkov diskotéky. A potom sa už iba snažil na to všetko rýchlo zabudnúť. Samozrejme, len dovtedy, kým si ho nepodal Pálka. Znie to absurdne, ale napriek tomu pre sudcov jednoznačný korunný dôkaz. Mimochodom, aký tlak musel na Urbánka vyvinúť Pálka, keď dnešného dňa je Urbánek jediná osoba, ktorá tvrdí, že sa to tak stalo, napriek tomu, že tomu zjavne chýba logika a skôr to znie ako nezmysel.

čím si to vysvetľujete?

Policajným terorom, ničím iným.

poďme späť ku svedkyni Vozárovej.

Pálkov tím ju opakovane vypočúval – a zlomili ju. Postupne, nie okamžite. Oni si ju zobrali niekoľkokrát na výsluch. Vždy ju tehotnú z pracoviska či z domu doviedli v putách. Vodili jej už zlomených a spolupracujúcich Nitranov vrátane Andrášika a Urbánka, ktorí jej do očí stále opakovali, nech to prizná, že to nemá význam zapierať, že už aj tak všetko vedia a pod. Nakoniec kapitulovala a povedala, čo chceli počuť. To znamená, že Pálka v nej objavil a získal korunného svedka. Vedel, že má doktorku Vozárovú-Zimákovú, ktorá pri určitom strese a nátlaku povie čokoľvek.

potom nastal zlom, keď si ona zrejme v jednej chvíli povedala dosť, nebudem viac podporovať tieto lži.

Nie, ten zlom nastal podstatne neskôr, až v roku 1981, keď do hry vstúpili vyšetrovatelia.

ona išla na študijné oddelenie, pretože si spomenula, že v júli 1976 bola s viac ako tridsiatimi spolužiakmi na splave 150 kilometrov od Bratislavy pri Hrone a nemohla byť teda v osudný deň, keď uniesli Cervanovú, v Bratislave. A to potvrdenie jej aj na študijnom oddelení dali, čo bolo nepriestrelné alibi.

Predbiehate, poďme naspäť. Keď Pálka našiel „nitriansku skupinu“ a teda mal vytypovaných minimálne dvadsať, možno viac ľudí, ktorí mohli byť svedkami alebo obvinenými, čo ho netrápilo, pretože o každom z nich mal za tie dva roky vypočúvania spravený presný psychologický profil. A keď už toto všetko pripravil, to znamená mal skutok aj podozrivých, ktorí môžu byť podľa potreby zaradení či už ako svedkovia alebo obžalovaní, keďže vedel presne, kto bude ako reagovať, tak celý prípad odovzdal slovenským vyšetrovateľom. Tí sa odobrali na tri mesiace na chatu, myslím v Senci – to hovorili oni sami súdu, kde spolu s v tom čase asi najznámejším psychológom, docentom Dobrotkom (ktorému následne zrejme nič nebránilo, aby ako člen vyšetrovacieho policajného tímu vyhotovil ako nezávislý znalec psychologické posudky na obžalovaných, z ktorých trom odporúčal trest smrti), spoločne pripravovali deň „D“ celej kauzy. Pravdepodobne už vtedy rozhodli, koho na základe psychologických profilov obvinia a koho postavia do úlohy svedka. Od Pálku vedeli presne, kto je to Kocúr, že je to človek, ktorý má rád alkohol, na ktorého keď pritlačia, tak povolí, je nedôsledný a ľahkovážny a pod. Treba poznamenať, že Kocúra a Brázdu Pálka nikdy v živote nevypočúval. Ale vedel o nich všetko. Pretože na ich osobnostný profil dva roky vypočúval všetkých ostatných. Vedel, čoho sú obaja schopní.

čiže najslabšie miesta v reťazci?

Presne tak, to boli dve miesta, ktoré sa mali zlomiť. Počkali si ale, kým bude mať Kocúr po osobnom probléme – a to boli jeho štátnice po vysokej škole, s ktorej dokončením vraj mal problémy. Hneď po promócii, keď bol ešte v eufórii z víťazstva nad školou, ho nasledujúce ráno „zbalili“. Rovnako zbalili filmára a voľnomyšlienkara Brázdu, ďalej Čermana, ktorého Pálka vypočúval minimálne 20-krát. Presne vedeli, že Čerman sa asi nikdy neprizná, pretože bol jediný, kto si dovolil ako mladý inžinier napísať federálnemu ministrovi vnútra Obzinovi sťažnosť, ako s ním Pálka narába. Jeho priznanie nepotrebovali, pretože ho mal usvedčiť Andrášik. Obaja boli úspešní, mali slušnú prácu v podniku zahraničného obchodu a vyšetrovatelia počítali s tým, že Andrášik bude radšej spolupracovať a potopí Čermana, ako by vzdoroval obvineniu, stratil prácu a kariéru. Pálka mal Andrášika mimoriadne dobre zmapovaného. Veď práve Andrášik mu pomohol v roku 1980 zlomiť Vozárovú a získať kurunného svedka. Navyše počítali s tým, že necúvne zo spolupráce, pretože pochádzal – ako jediný z celej tej partie – z komunistickej rodiny okresného funkcionára, a nespôsobí rodine problémy.

poďme späť ku Vozárovej.

Vyšetrovací tím sa po troch mesiacoch rozhodol v deň „D“ zaistiť desiatich ľudí, z ktorých troch obvinil a zo siedmich chcel urobiť korunných svedkov. Musím povedať, že vybral dobre. Stratégia vyšla, ale iba sčasti. Kocúra po dvoch dňoch „geniálnym spôsobom“ zlomili natoľko, že bol ochotný hovoriť pred vyšetrovateľom čokoľvek.

to je tá audionahrávka s jeho hlasom, ktorú použil Tóth, a teraz aj Postoj?

Áno, on bol ochotný hovoriť a priznať aj to, ako znásilňoval už mŕtvu Cervanovú. Ďalej zlomili Vozárovú, ktorú zaistili aj s manželom, keďže niekto sa musel postarať o dieťa, ktoré v tom čase dojčila. Ten sedel na chodbe s malým dieťaťom na rukách, zatiaľ čo ju deväť hodín vypočúvali. Ako asi „dobrovoľne“ vypovedala, keď cez dvere počula, ako dieťa plakalo. Hrozné čosi. Myslím, že každý človek si vie dokonale predstaviť, že po deviatich hodinách tiež bola ochotná pripustiť všetko. To všetko má pokračovanie. Sudca Kliment hovorí, že toto všetko boli dôkazy, ktoré ho bez akejkoľvek pochybnosti presvedčili o vine Nitranov. Ale ja sa pýtam: ak je to tak, ako hovorí sudca Kliment, že keď sa niekto prizná pri prvom výsluchu, skúsený sudca považuje za rozhodujúcu práve túto prvú spontánnu výpoveď, pretože potom už obvinený iba kalkuluje a odvoláva a mení výpovede, ako je možné, že v tejto prvej doznávajúcej sa výpovedi Kocúra sa nikde nespomína Dúbravický, Lachman ani Beďač?

„Viete si predstaviť, koľko síl stojí presvedčiť lekára, že bol na diskotéke, na ktorej v živote nebol?“

Čo sa stalo? On, ktorý sa podľa názoru sudcov rozhodol dobrovoľne priznať a pravdivo spontánne opísať, čo sa v ten piatok pred piatimi rokmi vlastne odohralo (vypovedal prvýkrát v roku 1981, pozn. redakcie) sa zároveň prefíkane rozhodol zamlčať účasť ďalších troch páchateľov vraždy, ktorí s ním mali byť pri čine? Žeby už vtedy, zlomený a unavený z dvojdňového vypočúvania, kalkuloval? Prečo zamlčal práve tých spolupáchateľov, ktorých Dobrotkov vyšetrovací tím neurčil na obvinenie? Ako mohol vedieť, že práve títo spolupáchatelia zostali pre vyšetrovateľov zatiaľ neznámi, keď vypovedal spontánne a vyšetrovatelia mu nič nepodhadzovali? Asi bol génius, keď vykýval s Dobrotkovým tímom a vôbec nechápem, prečo mal problémy s dokončením školy.

je to dôkaz manipulácie prípadu vyšetrovateľmi, ktorí skonštruovali svoju verziu, do ktorej dosadzovali postavy v rozpore s realitou?

Podľa mňa jednoznačne. A výpovedné je, že v celom rozsiahlom rozhovore sudcu Klimenta pre Postoj, ale ani v dvoch knihách, ktoré pre neho písal Tóth, o tom nie je ani len zmienka. Potom sa pýtam: prečo sa boja pravdy? Prečo v nich vyvoláva takú zášť, keď počujú o dôkazoch z Levočského archívu? Alebo je to strach pred pravdou? Nechápem to. Prečo sa bojíme spýtať účastníkov diskotéky, ako to vlastne s tou utajenou nitrianskou skupinou, ktorú záhadne objavil a usvedčil až expert Pálka, bolo? Tak boli tam, alebo nie? Možno mám iný meter na hodnotenie dôkazov, ale pre mňa Pálkom vytlčené výpovede nemajú žiadnu reálnu cenu, pokiaľ ma iné dôkazy nepresvedčia, že sú úprimné a pravdivé. A tých dôkazov mali súdy k dispozícii v Levočskom archíve celé stohy.

sudca Kliment má pre Postoj aj na toto vysvetlenie. Vraj na diskotéke boli iba brigádnici, ktorí ich nepoznali.

Hlúposti! Ak by sa na diskotéke v piatok v júli 1976 objavili dve Francúzky z „imperialistickej krajiny“, tak by si to pamätali všetci jej účastníci. Tie Francúzky – podobne ako odsúdení Nitrania – tam však boli o deň skôr, keď tam Cervanová nebola. V tom je podstata manipulácií v tomto obludnom prípade. Možno by si práve niektorí z týchto účastníkov spomenul, že bosé Francúzky tancovali na diskotéke deň predtým. Že by sa práve takejto výpovede niekto obával? Ten strach pred Levočským archívom musel byť strašný.

vráťme sa ale späť ku Vozárovej.

Je to korunná svedkyňa, o ktorej sudca Kliment pre Postoj hovorí, že jej prvá oficiálna výpoveď z roku 1981 jednoznačne opisuje všetko, čo sa stalo a čo je nakoniec aj v rozsudku. Veď ide o korunný dôkaz. Táto výpoveď sa robila dva dni, medzitým prespala s manželom a dieťaťom, ktoré dojčila, v eštebáckej izbe hotela Kyjev – čo som sa dozvedel až z Postoja. Treba uznať, že vyšetrovatelia boli skutoční gavalieri, keď ju nenechali prespať v cele predbežného zadržania, kde bola oficiálne zaistená. Žeby odmena za úprimný deväťhodinový výsluch? Teda ak berieme psychologické úvahy sudcu Klimenta, ktoré ho mali presvedčiť o tom, že práve táto výpoveď Vozárovej je tá naozaj pravdivá, a všetky ostatné následne zmenené výpovede sú nevieryhodné, tak sa opäť pýtam: ako to, že ani v tejto výpovedi, podobne ako v „prvej správnej“ výpovedi Kocúra, sa vôbec neobjavujú traja zo siedmich údajných páchateľov? Až na druhý deň sa zrazu v jej výpovedi objavuje aj druhé auto a na žúre a znásilnení sa náhle zúčastňujú aj ďalšie osoby vrátane dvoch Francúzok. Avšak pri vražde sú opäť len štyria Nitrania, ako vypovedal deň predtým. Ako teda vyhodnotiť, ktorá časť spontánnej výpovede je pravdivá a ktorá lživá? Navyše, keď v rozsudku je to uvedené zase úplne inak. A pokračujem, človek si možno spontánne pamätá to, čo bolo pred mesiacom, ale nie to, čo bolo pred piatimi rokmi. A už vôbec nie podrobné detaily.

strašné.

Keďže však Vozárová bola citlivá a po príchode domov si uvedomila, čo to z nej tí policajti „vytĺkli“ – to je môj výraz, sudca Kliment hovorí o úplne dobrovoľnej a spontánnej výpovedi. Z tohto svojho zlyhania sa spolu so svojou mamou týždeň nedokázala spamätať a nerobila iné, len sa zúfalo snažila rozpamätať, kde vlastne v ten osudný piatok bola. Vedela len, že nebola na žiadnej diskotéke v Bratislave, že nebola svedkyňou žiadneho únosu, znásilnenia a vraždy. A vtedy si spomenula, že začiatkom letných prázdnin roku 1976 bola predsa na povinnom letnom sústredení na splave na Hrone. Išla na študijné oddelenie fakulty, kde jej povedali presný termín tohto sústredenia a dali o tom doklad. Viem si predstaviť, aké nadšenie prežívala, že môže všetkým tým vyšetrovateľom dokázať, k akej nepravdivej výpovedi ju dotlačili. Tento doklad sa spolu s odvolaním vynútenej výpovede dostal k prokurátorovi Valášikovi.

on čo urobil?

Uvedomil si, aká môže byť pre zdarný úspech tejto kauzy, ktorú ako mladý úspešný prokurátor dostal na starosť, podobná aktivita korunného svedka nebezpečná. A preto ju okamžite zobral do väzby (v tej dobe v tomto štádiu nerozhodoval o väzbe súd, ale sám prokurátor). Viete si predstaviť, čo Vozárová prežívala. Z počiatočného nadšenia, že sa konečne zbaví špinavej a nanútenej úlohy korunnej svedkyne, putovala rovno do basy. Bola ponížená a zúfalá, matka malého dieťaťa, ktoré ju čakalo doma. A navyše sa stala prokurátorovým úhlavným nepriateľom. Po troch týždňoch ho odprosila. Povedala, že bola síce na splave, ale aby sa dostala späť k svojmu malému dieťaťu, pristúpila na tú šialenú verziu, že tajne odišla večer zo splavu, išla stopom 150 kilometrov do Bratislavy, kde len tak, vedená zvláštnym chtíčom, navštívila na internáte diskotéku, po ktorej sa spolu s kamarátmi z Nitry zúčastnila na únose, znásilnení a vražde študentky Cervanovej, a po tom všetkom sa nechala nadránom odviesť do Revišťa (Revištského Podzámčia), kde nepozorovane vhupla do svojho stanu, aby sa ráno zobudila do krásneho nového dňa. Skutočne nemám slov – a nepozorovane sa vrátila ku spolužiačkam na splav do stanu. Ja pripúšťam, že sudca Kliment verí, že pravdivá je jej prvá výpoveď. Ale ak je to tak, nemohla byť na splave 150 km od Bratislavy, a pokiaľ bola na splave, prečo to pri pravdivej výpovedi zamlčala a tvrdila, že do Bratislavy prišla autobusom z Nitry?

tak kde je vlastne pravda?

Ako vidíte, ja som si dôkazy z toho istého spisu vyhodnotil inak ako sudca Kliment. Je správne moje hodnotenie alebo jeho? Na rozdiel od môjho hodnotenia je vyhodnotenie dôkazov sudcom Klimentom platné a pre všetkých záväzné. Toto sa nazýva výkon súdnej moci. A tú musia rešpektovať všetci vrátane mňa. Ja akceptujem, že moji klienti sú odsúdení vrahovia. Ale nikto, ani len sudca Kliment, nemôže odo mňa požadovať, aby som zmenil svoj vnútorný názor o ich nevine a nebodaj, aby som sa po tom všetkom ospravedlnil národu, že som si dovolil obhajovať úkladných vrahov a dovolil si dodnes pochybovať o ich vine.

allan Böhm

Je advokát a syn bývalého generálneho prokurátora ČSFR Tibora Böhma. Vyše dvadsať rokov sa zaoberal prípadom Cervanová ako zástupca odsúdených Nitranov. V súčasnosti vedie advokátsku kanceláriu Böhm & Partners so sídlom v Bratislave.