Plus sedem dní revitalizuje päťdesiate roky

Ľuba Lesná   23.7.2013 o 18:56 | Karma článku: 13,94 | Prečítané:  9324x

  Renomovaný týždenník Plus 7 dní vydal pokračovanie kontroverzného článku Cervanová inak, ktorý v ničom nezaostáva za tým prvým. Autorka ani v druhom pokračovaní článku ani len nepredstiera, že by sa čo i len pokúsila prerušiť niť  jednostrannej intrepretácie celého prípadu a jeho priebehu vyšetrovania, či  dokazovania svojich poloprávd, lží, alebo faktov a informácií vytrhnutýchh z kontextu. Celkom zamlčuje dôkazy, fakty a informácie, ktoré vypovedajú o niečom odlišnom, než je predstavovaný jednoliaty názor bývalého vyšetrovateľa Vladimíra Lamačku, bývalého prokurátora Milana Valašíka a sudcu Najvyššieho súdu Juraja Klimenta. Áno, vedenie redakcie Plus sedem dní má úplne pravdu, že kauza mladej medičky Ľudmily Cervanovej sa  v publikovaných článkoch opisuje celkom inak, než doteraz. Presnejšie povedané, opisuje sa celkom inak, než sa na žurnalistiku obdobia pluralitnej demokracie patrí. Než sa od žurnalistiky v časoch demokracie očakáva. Je návratom do obdobia tvrdej totality. Tou dupľovanou totálnou ignoráciou druhej strany pripomína až päťdesiate roky.

 

Človeku je naozaj vrcholne trápne, že renomovaný slovenský týždenník sa prepožičal na uverejnenie podobnej nechutnej žurnalistickej relikvie, ktorá pohŕda čo i len pokusom o objektívnosť a svoju úspešnosť si zakladá na neustálom opakovaní jednostranného názoru a jednostrannej interpretácie bez ohľadu na to, či sú pravdivé alebo nie. A hoci predstavuje svoje tvrdenia a informácie za nové, celý obsah článku je takmer identický s článkami, ktoré o zavraždení Ľudmily Cervanovej vychádzali v osemdesiatych rokoch, teda v časoch bývalého režimu. V časoch, kď napríklad na súdne pojednávania mohli prísť len schválení novinári, široká verejnosť mala vstup do pojednávacej sály zatvorený. Keď na pojednávaní policajti strážili sálu služobnými psami. Čoho sa tak báli, to sa verejnosť nedozvedela ani vtedy ani teraz.

Takže už po druhý raz autorka opakuje svoje pracovné postupy – ani tentoraz sa ani len nepokúšala nájsť iné tvrdenie, než jej predostierajú jej respondenti, či konfrontovať jednofarebné tvrdenia svojich respondetov so spochybňujúcim tvrdením niekoho ďalšieho. A neurobila tak ani vtedy, keď  jej respondenti spomenuli tvrdenie kohosi iného. Verte či neverte, aj v tom prípade autorka bez autentického spresnenia, o čo vlastne ide,  svojimi slovami opísala názor svojich respondentov na názor kohosi ďalšieho. Ani náhodou neuviedla autentickú výpoveď či citát, ktorý nekorešpondoval s názormi jej prespondentov. A navyše za každú cenu podobný  fakt  bagatelizovala.

O súdnych konaniach napríklad autorka píše:

„…iba jeden poslal Nitranov na slobodu. Bol to federálny Najvyšší súd Českej a Slovenskej federatívnej republiky v roku 1990. V celej kauze našiel trinásť pochybení. Namietal, že mnoho dôkazov v prospech obvinených sa ignorovalo a ich vina nebola dostatočne preukázaná“.

V rámci bagatelizovania rozhodnutia Najvyššieho súdu ČSFR autorka ignoruje fakt, že v čase existencie federácie nešlo „iba“ o rozhodnutie Najvyššieho súdu ČSFR, ale o rozhodnutie vtedy najvyššej inštancie, aká mohla o prípade rozhodnúť. A pravdaže  ani náhodou autorke neprekáža, že tých pochybení, ktoré Najvyšší súd ČSFR vyčítal  nižším súdom, je niekoľko desiatok, a nie trinásť, ako tvrdí ona.

Aké konkrétne pochybenia federálny najvyšší súd našiel, to nám autorka pravdaže zamlčí. Pritom už tento súd spochybnil presne tie quasi dôkazy o vine Nitranov, než nám „tak objavne“ predostiera jej článok v Plus 7 dní. Takže skúsme rekapitulovať.

Najvyšší federálny súd ostro kritizoval postup vyšetrovania a predošlých súdov. Skonštatoval, že ich postup nezodpovedal „základným princípom trestného konania, ktoré má zaistiť jeho objektivitu, najmä zásadám objektívnej pravdy a práva na obhajobu“.

Ďalej Najvyšší súd v roku 1990 podčiarkol:

„Súd nemôže hodnotiť dôkazy, ktoré nepreveril, o to viac, ak sa týkajú, ako tomu bolo práve v posudzovanom prípade, významných a dôležitých okolností, relevantných z hľadiska správnych skutkových zistení“.

A môžeme sa aj tieto vety dočítať vo výroku Najvyššieho súdu ČSFR:

„Všeobecnou závadou v postupe Krajského súdu a Najvyššieho súdu SR je ich nesprávny prístup k obhajobe obvinených. V niektorých prípadoch bez akéhokoľvek preverenia bola odmietnutá a dôkazy, ktorými sa obhajoba mohla overiť, sa nepreverili. Obhajoba obvinených sa v týchto prípadoch posudzovala len v svetle dôkazov, ktoré vyznievali jednoznačne v neprospech obvinených. Takýto postup je nesprávny“.

Poďme ale ku konkrétnostiam, ktoré Najvyšší súd ČSFR predošlým súdom vyčítal.  V prvom rade to bol nesprávny postup pri dokazovaní možnej účasti niektorých obvinených na skutku, nevypočutie mnohých svedkov, ktorí tvrdili, že boli v čase spáchania činu s obvinenými.  Napríklad manželia Luprichovci a Daňovci potvrdzovali, že v čase spáchania vraždy boli spolu s obvineným Milošom Kocúrom na výlete v Ivánke pri Nitre.

Ďalej je to nevypočutie sestier Cohenových na hlavnom pojednávaní, neakceptovanie listu, ktorý poskytla Silvia Cohen československému veľvyslanectvu v Paríži, kde podčiarkuje, že v čase vraždy boli so sestrou po celý čas spolu   s obvinenými Milanom Andrášikom a Františkom Čermanom v byte v Lamači.

Neakceptovanie a nepreverenie tvrdenia obvineného Pavla Beďača, že  nemohol  v svojom aute odviezť ďalších obvinených z diskotéky do domu v Prievoze, kde mala byť Ľudmila Cervanová unesená a znásilňovaná, pretože jeho auto bolo v tom čase nepojazdné a stálo v nitrianskej garáži. Nepreverovalo sa alibi obvineného Romana Brázdu, nevypočuli sa svedkyne Alena Miková a Eva Andrášiková. Podľa verdiktu súdu nebola venovaná dostatočná pozornosť dokazovaniu sledu udalostí na diskotéke v Mlynskej doline, ale ani neskoršej trestnej činnosti, ktorá sa mala odohrať v dome v Prievoze na Varínskej ulici a neskôr v Kráľovej pri Senci. Súd navrhol vypočuť znovu desať svedkov z diskotéky, ktorí si v svojich tvrdeniach navzájom protirečili.

Neobjasnený zostal podľa verdiktu Najvyššieho súdu aj rozpor v mieste únosu Cervanovej. Nariadil vypočuť v tejto súvislosti šesť svedkov a odstrániť rozpor. Nevieryhodný ostal podľa Najvyššieho súdu aj priebeh ďalších udalostí, ktoré vyústili v únos Ľudmily Cervanovej.  Nariadil  poriadne vypočuť štrnásť svedkov.

Súd kritizoval fakt, že predmetom dokazovania neboli ani tvrdenia Viery Vozárovej Zimákovej o okolnostiach splavu v Revišťskom Podzámčí. Nevypočuli sa riadne svedkovia, ktorí dokazovali jej prítomnosť na splave a ani s a nepreverilo, či sa vôbec mohla Vozárová Zimáková dostať stopom z Revišťského Podzámčia  do Bratislavy a obratom nazad.

Najvyšší súd kritizoval aj to, že sa ako dôkaz použili pachové konzervy. Pachové stopy sa totiž odobrali z predmetov v roku 1976 a použili sa pri dokazovaní v súdnych konaniach v rokoch 1981 – 3.

Podľa federálneho Najvyššeho  súdu  chýbala dokumentácia a výsledky hydrobiologickej expertízy dvoch vzoriek vody, ktoré sa odobrali 16.júla 1976 z rieky Čierna voda v okolí nálezu mŕtvoly Ľudmily Cervanovej. Kritizoval aj fakt, že predošlé súdy sa nezaoberali nejasnosťami a rozdielnymi tvrdeniami pri obhliadke mŕtvoly a súdnej pitvy. Najvyššiemu súdu ČSFR chýbal navyše odborný posudok o rozklade mŕtvoly vo vode. Predošlé súdy zanedbali podľa Najvyššieho súdu aj dokazovanie o námietke vynucovaního priznania obvinených a niektorých svedkov.

Najvyšší súd ako nedostatok kritizoval aj skutočnosť, že predchádzajúce súdy nevzali do úvahy dôkazy z trestného spisu Jána H., pôvodne obvineného z vraždy Ľudmily Cervanovej.

Písomné dokumenty zo spomínaného spisu sa našli utajnené až v roku 2005 v policajnom archíve v Levoči. Napriek ich nájdeniu a zverejneniu sa Najvyšší súd v Bratislave nimi odmietol zaoberať. Do dnešného dňa senát Najvyššieho súdu dlhuje verejnosti vysvetlenie, prečo ignoroval nájdené dokumenty.

Pravdaže podobnú otázku ani náznakom nepoložila autorka článku v Plus 7 dní, hoci jeden z jej respondentov, teda Juraj Kliment, bol členom senátu Najvyššieho súdu SR. Za zopakovanie stojí, že polícia vypočula do 320 svedkov tesne po vražde Ľudmily Cervanovej, mnohí z nich potvrdili, že sa  s Cervanovou na diskotéke v Unic klube stretli, ale ani jeden z nich nespomínal ani jedného z neskôr odsúdených Nitranov a ani svedkov, ktorí na začiatku osemdesiatych dokazovali prítomnosť Nitranov na diskotéke. Pravdaže nikto z nich nespomenul ani sestry Cohenové, ktoré sa mali podľa vyšetrovateľov  vyzývavo správať, ale ani Vieru Vozárovú Zimákovú, podľa vyšetrovateľov korunnú svedkyňu znásilnenia a vraždy Ľudmily Cervanovej.

Ako je vlastne možné, že pôvodní svedkovia diskotéky sa do trestného spisu nedostali? Že nik nebral ohľad na ich tvrdenia? Že sa o pár rokov neksor vytvorilo iné osadenstvo tej istej diskotéky? Že sa dokonca  výpovede pôvodných svedkov diskotéky utajnili? To sa naozaj nedá inak nazvať ako manipulácia dôkazmi.

Ako úplnú samozrejmosť autorka článku v Plus 7 dní chápe aj fakt, že spomenula súdnoznalecký posudok patológa a súdneho znalca Patrika Fialu a  zverejnila názor na jeho  posudok, ale zase z Fialovho posudku si čitateľ v jej článku nemôže prečítať ani slovo.

Takže uveďme vec na správnu meiru. Fiala sa v svojej správe  na sedemdesiatich stranách podrobne venuje všetkým faktom z obhliadky mŕtveho tela a z pitvy. Citujme z vyjadrení, v ktorých takmer s úplnou istotou vylučuje, že Ľudmila Cervanová bola znásilnená:

„Na základe pitevného nálezu z mŕtvoly neznámej totožnosti stotožnenej s Ľudmilou Cervanovou je temer s istotou vylúčené, aby menovaná bola znásilnená spôsobom, ako sa uvádza vo výrokoch súdu a prokuratúry a ako o tom vypovedajú obvinení a svedkyňa. Negatívny nález zranení na tele mŕtvoly vylučuje uvádzaný priebeh celého trestného činu“.

Svoje stanovisko Fiala vysvetľuje takto:

„Počas opakovaného znásilnenia mala byť menovaná pridržiavaná napriek tomu, že mala zviazané ruky za chrbtom. Je možné predpokladať, že sa asi bránila, k čomu mohla použiť najmä dolné končatiny, prevracanie sa a vzpieranie sa súloži. Je nemysliteľné, že takýto akt sa nezaobišiel bez hrubého násilia v oblasti dolných končatín, panvy, brucha, hrudníka, krku, horných končatín a tváre“.

Patrik Fiala celkom jednoznačne vylučuje aj možnosť, že kvôli hnilobným procesom sa mohli stopy po násilí zmenšiť, respektíve celkom zmiznúť:

„Nález, ktorí znalci zistili na vonkajších a vnútorných genitáliach u mŕtvoly Ľudmily Cervanovej, vylučuje prehliadnutie násilia z dôvodov hniloby. Je nanajvýš nepravdepodobné, aby po opakovanej násilnej súloži v rámci opakovaného znásilnenia šiestimi mužmi nevznikli žiadne sebe menšie poranenia na tele poškodenej“.

Ale vráťme sa k článku v Plus 7 dní. Narába sa totiž nielen s  pseudodôkazmi o vine Nitranov. Okrem nich mnohé tvrdenia z článku postrádajú akúkoľvek logiku. Autorka jednoznačne hádže pod koberec svedectvo Francúziek, že v deň vraždy boli spolu s Milanom Andrášikom a Františkom Čermanom. Vysvetľuje to tým, že záznam v denníku sestier Cohenových z toho dňa je sfalšovaný. Keby ale si autorka článku si preložila záznam z denníka, celkom jednoznačne by pochopila, že sled udalostí, ktoré sa opisujú v denníku, na seba naväzujú a že oprava dátumu bola len opravou mechanickej chyby, keďže v denníku boli opísané dva dni za sebou s tým istým dátumom. Ak by autorka článku uvažovala len minimálne logicky, dospela by k  uzáveru, že totiž dva za sebou idúce dni nemôžu mať to isté meno a ten istý dátum, ale že ten prvý je povedzme  štvrtok 8.júla 1976 a ten druhý, keďže ide po ňom, je piatok  9.júla 1976.

Medzi nami, podobnú logiku postráda aj tvrdenie policajtov, že Viera Vozárová Zimáková sa zo splavu v Revíšťskom Podzámčí dostala stopom na diskotéku, zúčastnila sa znásilnenia a zavraždenia Cervanovej a potom sa  akoby nič vrátila na splav. Celkom chýba vysvetlenie motívu, prečo by tak robila. Prečo neostala na splave  a nezabávala sa tam, ak jej už tak tá bezuzdná zábava chýbala.

V článku Plus sedem dní sa nedočítame ani o nátlaku na odsúdených a svedkov. A nič sa nedozvieme pravdaže ani o porušovaní práva na obranu, teda o porušovaní jedného zo základných ľudských práv. Len pripomínam, že podobných dôkazov sa v rámci kauzy Cervanovej našlo niekoľko. Uvediem zopár.  Ide po prvé o písomnú sťažnosť advokáta Vojtecha Kubála z 24.júna 1981, v ktorej protestuje proti tomu, že vyšetrovacie orgány uskutočnili dva výsluchy s jeho klientom Milošom Kocúrom, ale jeho o výsluchoch nikto neupovedomil.

„Z tohto dôvodu úkony namietam, pretože bolo porušené právo ohajoby obvineného“, píše doslova v sťažnosti.

Ďalším nevyvrátiteľným dôkazom o nemožnosti brániť  sa je ani písomne zadokumentovaný plán konfrontácie obvinených zo dňa 9.septembra 1981. V pláne sa na záver uvádza: „V prípade, že obvinený Čerman bude aj po tomto naďalej popierať akúkoľvek účasť na čine – konaní, ďalšie otázky medzi obvinenými, ako aj otázky zo strany obhajcov nepripustiť“.

A do tretice citujme z listu matky Viery Vozárovej Zimákovej  z 12.októbra 1981, ktorý adresovala Krajskej správe verejnej bezpečnosti, teda polícii. V liste spomína, že jej dcéru Viera Vozárová Zimáková už policajti vypočúvali 48 hodín.

Len podotýkam, že Viera Vozárová Zimáková vystupovala v kauze zavraždenia Ľudmily Cervanovej ako svedkyňa, nie ako obvinená. Napriek tomu ju vtedajšia polícia niekoľko dala do väzby. Matka v liste  uviedla, že v čase napísania listu jej dcéru opäť podľa všetkého policajti zadržali. Spomenula aj to, že jej dcéra 10.septembra 1981 zaslala policajtom „hodnoverné materiály o tom, že v čase, keď údajne k vražde došlo, bola ako poslucháčka II.ročníka LFUK Bratislava na povinnom letnom sústredení“.

Zúfalá matka Viery Vozárovej Zimákovej v liste prosila o pochopenie: „Píšem hlavne preto, že neviem, či viete, ale moja dcéra má doma desaťmesačnú dcérku, s ktorou máme aj so zaťkom strašne veľké problémy… Prosím vás preto, aby moja dcéra sa čo najskôr vrátila k svojmu dieťaťu a mohla sa venovať rodine a domovu“.

A takto by sme mohli pokračovať a pokračovať. Doteraz nevysvetlených pochybností okolo kauzy Cervanová je viac ako dosť. A dosť je aj lží, klamstiev a poloprávd v článku Plus 7 dní. Azda niekedy nabudúce. Teraz by sme si mohli v rámci atmosféry, dýchajúcej z citovaného článku, iba spoločne zvolať: Vivat, päťdesiate roky!