Obyčajný detektor lži

Obyčajný detektor lži

.andrej Bán .názory

Je evidentné, že Igor Matovič toho vie o polygrafe (PDD) – teda zariadení ľudovo nazývanom detektor lži – menej, než by polygraf v rukách odborníka dokázal zistiť o ňom.

Andrej Bán

Pred niekoľkými rokmi som sprostredkoval test na PDD, ktorému sa ochotne podrobili všetci šiesti odsúdení v kauze Cervanová. Výsledok? Ak tvrdia, že s prípadom únosu, znásilnenia a vraždy medičky nemajú nič spoločné, hovoria pravdu. Testy vykonali dvaja špičkoví americkí experti, Patrick T. Coffey a Robert E. Lee, ktorí školili našich examinátorov z NBÚ a polície. Na Slovensku toto zariadenie využíva ešte jedna inštitúcia, SIS. Igor Matovič zrejme vie, že na rozdiel napríklad od Spojených štátov, kde pôsobí asi 3-tisíc expertov na prácu s polygrafom u nás súkromná prax v tomto smere zatiaľ neexistuje. Teda seba, Vladimíra Palka a Petra Zajaca by musel dať otestovať na „detektore lži“ komusi neznámemu v zahraničí. Naozaj si tento obyčajný človek myslí, že by to tak bolo vierohodné?  Pretože na Slovensku takéto testovanie – s výnimkou preverovania v rámci polície, tajnej služby a bezpečnostného úradu – jednoducho nie je možné. Politik nemôže prísť do týchto inštitúcií a zaklopať so slovami: otestujte mňa a mojich kolegov.
To však, zdá sa, pána Matoviča netrápi.  Nazdávam sa, že mu nešlo o polygraf a overenie pravdovravnosti, ale o poníženie kolegov z kandidátky. Dôkazom, že netuší, ako toto zariadenie funguje je fakt, že chcel, aby im bola položená jedna jediná otázka v znení „vzali ste niekedy úplatok?“ Nižšie uvádzam odpovede pánov Coffeyho a Lee na otázku, čo si myslia o takto navrhnutom teste; na tomto mieste však zdôrazním, že úplatok je veľmi široký pojem (kto z nás v živote nedostal čokoládu alebo bonboniéru?) a test bez detailného spresnenia tohto výrazu by nebol výpovedný.
Žasnem aj nad iným. Odkedy dvaja Američania otestovali odsúdených v kauze Cervanová, stal sa na Slovensku polygraf široko používaným nástrojom politického boja. Pravda, bez toho, aby na ňom ktokoľvek z politikov bol… Na „detektor lži“ posiela Fico Mikloša či Dzurinda Fica. Účinne ho využíva ministerstvo vnútra pod vedením Daniela Lipšica, a to na previerky policajtov. Znamená to, že ide o stopercentne spoľahlivý nástroj? To určite nie. Americká polygrafická asociácia (APA), ktorá združuje viac ako 3200 examinátorov (odborne spôsobilých skúšajúcich) a je teda najväčšou organizáciou svojho druhu na svete, zverejnila výskumné štúdie, ktoré sa týkajú spoľahlivosti testovania na polygrafe. Je k dispozícii 80 výskumných projektov, ktorých výsledky sú publikované od roku 1980. Počas toho výskumu sa preverili výsledky 6380 polygrafických testov. Výskumníci uskutočnili 12 štúdií o platnosti polygrafických vyšetrení priamo v praxi, takisto sa použili výsledky z 2174 prípadov praktického testovania, pričom priemerná presnosť všetkých výsledkov bola 98 percent. Iné štúdie uvádzajú presnosť 92 percent, odborníci sa však ustálili na čísle 95 percent. Najvyšší súd Spojených štátov musí ešte rozhodnúť o prípustnosti polygrafu ako dôkazu. V jednom rozhodnutí povedal, že polygrafické testy  môžu zasahovať do 5. dodatku Ústavy (prípad Schmerber vs. Kalifornia, 1966). V niektorých súdnych systémoch v USA je absolútnych zákaz prípustnosti polygrafických výsledkov ako dôkazu. Tretina štátov únie neprijíma polygraf ako dôkaz, pričom vychádzajú z prípadu Frye vs. USA z roku 1923, kedy panovala obava, že porota by bola natoľko zaujatá, že by okrem tohto nebrala do úvahy žiadne iné dôkazy. Odvtedy sa však technológia polygrafu radikálne zdokonalila, v 90-tych rokoch nahradili analógové vyhodnocovanie pomocou „ceruzky a papiera“ stále výkonnejšie počítače s kvalitnejším softvérom.
„Pravda je vždy jednoduchá, to iba lož je zložitá,“ túto pamätnú vetu vyslovil Patrick Coffey pred testovaním odsúdených v kauze Cervanová. Tento rešpektovaný odborník z USA učil na troch z jedenástich amerických škôl zameraných na prácu s týmto zariadením,  pričom koncom roka 2006 na pozvanie našej vlády školil slovenských examinátorov a v najbližšej dobe bude pripravovať na polygraf prvých policajných dôstojníkov v Iraku. V priebehu svojej takmer 30-ročnej kariéry v danom odbore vykonal viac ako 14 tisíc testov polygrafického procesu PDD.
Ako to teda funguje? Samotný termín polygraf v preklade znamená „viac grafov, viac kriviek“. Tento názov sa podľa APA vzťahuje ku spôsobu, akým sa súčasne zaznamenávajú vybrané fyziologické aktivity. Polygrafickí examinátori môžu použiť konvenčné nástroje, niekedy sa nazývajú analógové, alebo počítačové. Je dôležité pochopiť, čo obsahuje polygrafický test. Polygrafický prístroj zbiera fyziologické dáta z najmenej troch systémov v ľudskom tele; na hrudník a brucho testovaného subjektu sa pripevnia gumové hadice, ktoré zaznamenávajú respiračnú aktivitu. Na prsty sa upevnia dve malé kovové doštičky, ktoré zaznamenávajú aktivitu potných žliaz. Ďalej sa upevňuje na telo subjektu manžeta, ktorá sníma krvný tlak a kardiovaskulárnu aktivitu. Typický polygrafický test pozostáva z tzv. predtestu, fázy získavania chartov (kriviek, diagramov) a fázy analýzy dát získaných počas testu. V predtestovej fáze examinátor vyplní požadované dokumenty a porozpráva sa so skúšaným subjektov o teste. Prediskutuje otázky, ktoré sa bude pýtať a oboznámi skúšaného s testovacím postupom. Vo fáze zberu dát vytvorí niekoľko polygrafických chartov, diagramov. Potom ich analyzuje a vytvorí si názor ohľadom pravdovravnosti osoby, ktorá podstúpila test. Dôležité je, že polygraf neobsahuje analýzu fyziológie, ktorá súvisí s hlasom. Nástroje, ktorí nahrávajú hlas a snímajú stres v hlas nemožno považovať sa polygraf a nepreukázalo sa ich vedecké zdôvodnenie.
Examinátor má k dispozícii bežný notebook s najmodernejším softvérom, okrem toho akúsi skrinku na konverziu dát a „hadičky“ na meranie troch fyziologických veličín: dýchania, činnosti srdca a zmien na pokožke. Testovaný sedí chrbtom k nemu, pohodlne na stoličke. V teste sa nikdy nekladú prekvapujúce otázky, iba také, ktoré sú vopred odkomunikované a zrozumiteľné. Testovaná osoba vysloví buď iba áno – nie, alebo ide o takzvaný tichý test, pri ktorom kýva hlavou na znak súhlasu alebo nesúhlasu.  Test PDD funguje na jednoduchom princípe. Sú funkcie nášho tela, ktoré nedokážeme vôľou ovládať. A práve tie sa počas testu, laicky povedané, merajú citlivými prístrojmi. Máme srdce, ktoré bije. Okrem zmeny tepu s ním nedokážeme nič urobiť, pričom autonómny nervový systém úplne kontroluje túto oblasť. Iná oblasť, na ktorú sa zameriavame, sú zmeny vlhkosti pokožky na špičkách prstov. Pozeráme sa teda na nárasty alebo poklesy odporu pokožky testovaného subjektu. Pozeráme sa na záznam priebehu kriviek, ako osoba dýcha v oblasti brucha a hrudníka. Ak by to aj osoba vedela kontrolovať, zistíme, že sa niečo s krivkami snaží robiť, čo automaticky indikuje, že sa snaží oklamať test.  Coffey spomenul príklady zo svojej praxe: test usvedčil vraha  podľa farby opasku, ktorou bola obeť zadusená, alebo miestnosti, kde sa skutok stal. Ako? Geniálne jednoducho. Ak polícia neurobí fatálnu chybu a nezverejní tieto „detaily“, nepozná ich nikto iný, iba vyšetrovatelia a páchateľ. A ak examinátor v teste vhodne položenými otázkami otestuje sedem farieb daného opasku (alebo typu miestnosti či kalibru zbrane), pričom je medzi nimi jedna správna, nevinný človek testom prejde, na rozdiel od páchateľa.
Robert E. Lee má za sebou viac ako 40 rokov praxe v policajných zložkách Spojených štátov. Je držiteľom licencie forenzného polygrafického špecialistu v štáte Texas a licencie policajného inštruktora v štáte Kalifornia a Texas  Od roku 1996 pôsobí ako konzultant a inštruktor pre slovenské policajné a spravodajské inštitúcie. V Iraku po vojne pracoval ako konzultant a inštruktor pre boj proti korupcii, vnútorné záležitosti a polygrafické techniky. Pán Lee hovorí, že názov „detektor lži“ vymysleli médiá a Hollywood. „Ja neviem, ako vyzerá lož. Pomocou polygrafu vám nedokážem povedať, či testovaná osoba klame. Ale viem vám povedať, že záznamy fyziologických údajov ukazujú na klamlivé správanie. Správne sa tomu hovorí psychofyziologické overovanie pravdovravnosti, anglická skratka je PDD. Prístroj robí presne to čo má robiť. Zaznamenáva fyziológiu – presné údaje v správnom čase. Špecialista, rovnako ako kardiológ, číta zaznamenané dáta. Na ich základe, a na základe svojho školenia a skúseností, robí úsudok,“ uvádza Lee.
A ešte sľúbený názor amerických expertov na úmysel Igora Matoviča testovať seba a dnes už bývalých kolegov z kandidátky na to, či vzali niekedy v živote úplatok.
„Áno, úplatky bývajú veľmi často predmetom PDD testovania. Ale, musia sa realisticky určiť špecifické podrobnosti významu slova úplatok. Keďže každý význam závisí od kontextu, ak by napríklad volič pozval kandidáta na večeru, mohlo by sa to považovať za úplatok. Preto treba stanoviť základné pravidlá, pretože toto nie je „výprava za korisťou“. Ak je stanovené špecifické pravidlo, ako napríklad prijatie nezákonných finančných príspevkov, alebo niečoho, čo slúži na osobné obohatenie, vtedy áno, takéto testovanie možno vykonať s vysokou presnosťou. Testovanie však musí vykonávať školený a kompetentný
špecialista na PDD.“
Robert E. Lee  
„Áno, dá sa to testovať, pretože ide o formu krádeže, ale musí to byť veľmi špecificky zadefinované, teda či niekto údajne prijal úplatok vo forme peňazí, sexu, nejakej veci, atď.
Napríklad: Nedá sa považovať za úplatok, ak politik večeria s niekým, kto mu za večeru zaplatil. Ak si politik vypočuje niekoho nápad na možný návrh zákona do parlamentu, ide o bežný spôsob výmeny názorov, diskusie, atď. vo väčšine krajín, teda „business as usual“. Takýto test musí byť teda o niečo viac špecifický, ak by sa mal vykonávať metódou PDD. Otázka by musela smerovať na konkrétnu formu úplatku, ktorá je jednoznačne nezákonná, nie je bežná, a presahuje rámec vyššie uvedeného – ako keď napríklad politikovi  zaplatia večeru alebo výlet, lístok na operu, alebo iné veci, ktoré sa považujú za obvyklé. Test sa
musí týkať špecifického porušenia zákona, ako napríklad prijatia úplatku vo forme peňazí za politikovo hlasovanie istým spôsobom vo veci, kedy by sa politik tak normálne nesprával. Mohlo by tiež ísť o sexuálny akt ako odmenu za niečo čo politik poskytne alebo prijatie
materiálneho statku ako napríklad nehnuteľnosti alebo predmetu vysokej ceny, ktoré nie sú zaregistrované v účtovníctve ako vecné dary. Takže, krátka odpoveď je ÁNO, tieto veci sa dajú testovať, ale musia byť omnoho špecifickejšie a nesmú sa týkať vecí, ktoré sú obvyklé, ako napríklad pozvanie na večeru alebo niečo malé, kde by mohlo dôjsť k nedorozumeniu zo strany testovaných. To je jediný spravodlivý spôsob.“
Patrick T. Coffey