Neviem ako vy, ale ja už v kauze Cervanová nemám žiadne pochybnosti (Lucia Piussi)

.lucia Piussi .stĺpčeky

Nedávno som vo svojom stĺpčeku napísala, že ani my, ktorí veríme v nevinu Nitranov, si nemôžeme byť svojou pravdou stopercentne istí. Po prečítaní textu Pavla Beďača s názvom Rozhodujúci dôkaz v kauze Cervanová je sfalšovaný už nemám absolútne žiadne pochybnosti. Úľava je ohromná.

Neviem ako vy, ale ja už v kauze Cervanová nemám žiadne pochybnosti

NATÁLIA LOŽEKOVÁ / NATALIALOZEKOVA.SK

študovala som všetko, čo o kauze bolo dostupné. Neustále som sa hádala s tými aj s onými. Chýbal mi zásadný argument, aby som sa nemusela opierať len o vlastné hlboké presvedčenie.  Rozumejte mi: Aj tým najsilnejším argumentom (Zimákovej basa na dva a pol roka natvrdo  s malým bábätkom, v prospech odsúdených atď.) sa dalo vždy nejako protirečiť a ja, ktorá som roky presvedčená, že to bol svinský eštebácky proces, som bola zrazu neistá. Chýbalo mi v ruke to správne eso.

Ťažko argumentovať voči tým, čo nepochybujú o vine. Hoci celá konštrukcia prípadu vždy smrdela na sto honov. Povážte: Siedmi mladí muži, opití z vína, znásilnia rad za radom dievča a keď sa ono vyhráža, že ich udá, sadnú si a žrebujú, kto ju odpraví?  To aký netalentovaný eštebácky dramatik vymyslel? A ďalej: Keď prídu na miesto činu, rozhodnutí utopiť ju, znásilnia ju ešte raz, však škoda nevyužiť príležitosť, nie? … Ehm. Keby išlo o vojakov spsychopatizovaných vo vojnovom konflikte, dobre, ale bývalí študenti, chlapci z diskotéky na Mlynoch? Však by už boli pološialení od strachu a zúfalstva! Ale dobre – sú to predsa psychopatické osobnosti, majú na to posudok od Dobrotku.

A tak títo brutálni vrahúni nechajú v aute čakať vystrašenú Zimákovú, to druhé dievča, svedkyňu ich vraždy, aby ich mohla z toho neskôr usvedčiť? Prosím vás pekne!

„Ťažko argumentovať voči tým, čo nepochybujú o vine.“

Napriek tomu som v hádkach s tými, čo tak poctivo študovali spis, nenachádzala argument, ktorý by bol absolútny a nevyvrátiteľný. Pomaly mi už dochádzali sily a zmierovala som sa s tým, že skrátka treba veriť v to, že osud raz takýto dôkaz prinesie.

Pavel Beďač, jeden z tých odsúdených, ktorí sa ani pod nátlakom k ničomu nepriznali, priniesol takýto dôkaz priamo zo spisu. Ale nie z toho vykastrovaného účelového torza, ktorým sa oháňa Kliment s Tóthom vo svojej pofidérnej knihe. Nebudem sa púšťať do detailov, ak ste ten Beďačov text nečítali, prosím spravte to. Jeho hodnota je nesmierna. Po všetkých stránkach. Verím, že raz to bude zásadný text tejto doby. Je brilantný ako pesnička Karla Kryla, a nie je to náhoda. Ale o tom neskôr. Zásadný dôkaz o tom, ako sa pravda – pitevná správa – pomaly obrusovala a prispôsobovala potrebám vyšetrovateľov a súdu, to je čosi také nehorázne a zároveň také symptomatické v realite nášho súdnictva, až sa chce plakať!

Tento rukopis je – na rozdiel od tej netalentovanej verzie o znásilnení – priam diabolsky verný realite. (Viem, o čom hovorím, som súčasťou jedného súdneho sporu a je to v zásade to isté postupné obrusovanie hrán holej pravdy.)

Všetko je nad slnko jasné – už tu, pri pitevnom náleze, pri prameni celého prípadu, celej tejto obludnej frašky. Pritom dôkazy o manipulácii s pitevnou správou nie sú ničím novým, sú to len citáty oficiálnych dokumentov, ktoré sú súčasťou oficiálnej verzie spisu.

„Martin určite hľadal pravdu. Ale poslušne, ako bifľoško, len v školskej lavici.“

To, že Kliment s Tóthom tieto dokumenty zámerne vynechali, ma neprekvapuje. O to smutnejšie je, že unikli Martinovi Hanusovi.

Martin určite hľadal pravdu. Ale poslušne, ako bifľoško, len v školskej lavici. S úctou k talárom sa obrátil na Klimenta. S nejakými odsúdenými vrahmi sa ani nebavil. Keby mal trochu viac chochmesu, možno aj novinárskej odvahy, vypočuje si aj druhú, oficiálnymi štruktúrami navždy potupenú stranu.

A som presvedčená, že Beďač by mu dal do rúk tento tromf. Mohol mať eso. Mohol mať miliónkrát lepší článok.  Takto sa stal len ďalším pilierom tých, ktorí sa navzájom podopierajú v obludnom systéme nášho súdnictva a je jedno, či sú to rovno harabinovci,  alebo „tí slušní“. To, že sú sudcovia na Slovensku schopní všetkého, je jasné z Beďačovho korunného dôkazu.

A na záver mi dovoľte ešte jeden postreh. Text Pavla Beďača má ohromnú silu. Jeho literárna hodnota stojí za zmienku. Je to metatext. Dávno som nečítala čosi také komplexné o tom, v čom žijeme namočení od hlavy až po päty. Texty tohto typu sú výnimočné diela. Nevznikajú v papučiach spisovateľského pohodlia. Vznikajú na neustálej hrane príboja, ktorý vás každú chvíľu môže zraziť k zemi, rok za rokom, deň za dňom. Jeho štýlom je jednoduchá, holá pravda napísaná holými vetami. To, že tento text napísal blázon, môže tvrdiť len úplne netalentovaný alebo zaslepený človek.

„Texte Pavla Beďača má ohromnú silu. Jeho literárna hodnota stojí za zmienku. Je to metatext.“

Napísal ho archetypálny pešiak – soľ tejto zeme – nezlomný vydedenec , drvený všetkými mlynskými kameňmi našej pokrivenej spoločnosti, ktorý napriek všetkému neprestal stáť rovno a vidieť jasne. Jeho ostrozrak je to, čo vyráža dych a vytrháva z koreňov všetky pochybnosti.

Dokazovať po prečítaní Beďačovho textu vinu Nitranov na základe Klimentovho spisu, to je ako tvrdiť, že socialistická spoločnosť fungovala obstojne na základe doložených cestovných poriadkov našich železníc.

Nebuďme hlúpi. Je zákonité, že rakovina komunizmu vytvorila takýto košatý monsterproces a ja sa stavím, že v každej komunistickej krajine je ich ako húb po černobyľskej katastrofe. Alebo je náhoda, že ten „renomovaný kriminalista z Prahy, Pálka“ bol aj agentom gestapa? Je náhoda, že na krste knihy sa cerili staré známe „pálky“ a zastrešoval to celé Kaliňák, nech je kontinuita zachovaná?

Túto hru nepísal netalentovaný dramatik. Písal ju nechutne talentovaný život. Sadisticky presný, ako z Biblie. Každý tu hrá svoju úlohu dokonale. Od renomovaného patológa, ktorý si umyje ruky ako Pilát až po padlého anjela Tótha. Siaha až k vám domov, pozerá sa na vás z počítača, aj vy ste jej súčasťou.

Ja už o nevine Nitranov po prečítaní Beďačovho textu nepochybujem. A vy?