Medička Cervanová

Medička Cervanová

.časopis .divadlo

Koniec júna priniesol dva dlho očakávané texty. Trinásťstranový rozsudok Najvyššieho súdu v

Koniec júna priniesol dva dlho očakávané texty. Trinásťstranový rozsudok Najvyššieho súdu v prípade Cervanová a tristošesťdesiatstranový román Ľuby Lesnej Prípad medička. Oba texty spolu úzko súvisia, oba sú napísané vecným štýlom a z oboch ide na človeka hrôza.


Román Prípad medička je aj nie je o prípade Ľudmily Cervanovej. Je, pretože Ľuba Lesná sa týmto prípadom dlho zaoberala, zhromaždila o ňom veľké množstvo informácií, a všetko to v románe použila. A nie je, pretože román je napísaný ako literárna fikcia o únose a vražde literárnej postavy – medičky Aleny Hronskej.


Prečo sa známa autorka literatúry faktu (Únos prezidentovho syna, Únos demokracie) tentoraz nedržala len suchých faktov, prečo sa pustila na podstatne tenší ľad vyrozprávaním vlastnej verzie prípadu? Pretože – ako sama povedala na krste svojej knihy – zo suchých faktov a dokumentov by síce čitateľovi bolo jasné, že zločin sa nemohol stať tak, ako ho opisuje oficiálna verzia, ale otázka „čo sa teda vlastne stalo?“ by ostala nezodpovedaná.
A čo sa teda stalo? V románe (a zrejme nielen v ňom) sa na Slovensku začiatkom osemdesiatych rokov odohral jeden z najobludnejších zločinov celej komunistickej éry. Osem mladých ľudí bolo z ničoho nič vytrhnutých zo svojich životov a uvrhnutých do mrazivo systematického a surového kolotoča zatýkania, šikanovania, psychického a fyzického nátlaku, absurdných obvinení, vykonštruovaných obžalovaní a tvrdých rozsudkov. Ešte raz a pomaly: osem ľudí bolo na základe chladne vykalkulovanej lži zomletých komunistickou štátnou bezpečnosťou. Súčasťou tejto nekonečne cynickej hry bolo predhodenie lži verejnosti, ktorá ju lačne zožrala aj s navijakom.
Prečo verejnosť v románe aj v skutočnosti tak ľahko prijala oficiálnu verziu? Pretože dobre znela. Obsahovala spoľahlivo fungujúce koreniny sexuálnych orgií, bezuzdnej zhýralosti a šokujúcej brutality, ponúkala nevinnú obeť, s ktorou sa možno ľahko identifikovať, ponúkala odporne vykreslených páchateľov, ktorých možno úprimne nenávidieť. A tomu všetkému poskytla oficiálna verzia to najdôležitejšie – príbeh.
Zdá sa, že my ľudia radi vnímame svet v príbehoch. Mytológie sú pre nás väčšinou uspokojivejšie než mozaika prírodných javov, beletrizované životopisy sú zrozumiteľnejšie než mozaika historických faktov, a tak ďalej. A takmer akýkoľvek uveriteľný príbeh zločinu je pre nás zrozumiteľnejší a uspokojivejší než nevyriešený zločin.
Román Ľuby Lesnej poskytuje celkom iný príbeh, a v tom spočíva jeho hlavná sila. Na miskách váh už odteraz nestojí oficiálna verzia proti nevyriešenému zločinu, stojí tam oficiálna verzia proti inej verzii. V obidvoch verziách je unesená a zavraždená (ale len v jednej znásilnená) mladá medička, ktorá si zaslúži všetky naše sympatie a účasť. Okrem nej je však v príbehu Ľuby Lesnej ešte ďalších osem obetí, ktoré si naše sympatie a účasť nezaslúžia o nič menej. A sú tam aj odporní páchatelia.
Už len to by stačilo. Navyše sa čitateľ asi len ťažko ubráni dojmu, že nielen v románe, ale aj v skutočnosti sa misky váh vychyľujú celkom jednoznačne v neprospech oficiálnej verzie. A ak je to tak, potom sme my všetci tým ôsmim ľuďom veľmi veľa dlžní. Keď už nedokážeme nepochybovať o ich nevine, mali by sme aspoň začať pochybovať o ich vine. Inak sa totiž možno stávame súčasťou strašného zločinu.

Ľuba Lesná: Prípad medička Petrus, 2007
.martin Mojžiš