Investigatívne a analytické

.martin Mojžiš

Z Martina Hanusa sa stal expert na kauzu Cervanová. A ako expert rýchlo odhalil nekompetentnosť viacerých novinárov, ktorí o tejto kauze písali pred ním. Najmä novinárov z .týždňa.

Investigatívne a analytické

Andrej Bán

v rozhovore s Marekom Vagovičom pre Aktuality.sk povedal Hanus, náš bývalý kolega, napríklad toto: „S odstupom času som tiež zistil, že ľudia, ktorí o tej kauze písali, nepoznali základné veci zo spisu, takže kopili jednu chybu za druhou. Problém bol tiež v tom, že sa príliš skoro zoznámili a uverili niekomu z páchateľov. Chýbal im kritický odstup, preberali len argumenty obhajoby.“ Vagovič, taktiež náš bývalý kolega, na to reagoval poznámkou: „Čiže postupovali presne naopak ako novinári, ktorí chcú objasniť nejakú kauzu. Najskôr si ju mali naštudovať a potom konfrontovať hlavných aktérov.“ A Hanus sebakriticky priznal: „Presne tak. Je to aj moje zlyhanie, keďže som bol aj editorom viacerých textov. Bola chyba, že sme ten prípad nezverili niekomu s investigatívnymi, respektíve analytickými schopnosťami. Niekoľko týždňov by skúmal spis, aby bol spätnou väzbou pre ľudí, ktorí o tej kauze písali. Zmenšilo by sa tým riziko, že sa pomýlime. Pre malé noviny s niekoľkými redaktormi bola Cervanová veľké „sústo“, ktoré sme nezvládli.“

Keďže v .týždni o tomto prípade písal najmä Andrej Bán a ja, možno nebude na škodu povedať, ako to bolo naozaj.

neznalosť alebo zavádzanie?

Sériu „Päťkrát o kauze Cervanová“ som napísal pred desiatimi rokmi (.týždeň 44-48/2007). Zo spisu v nej doslovne citujem pätnásťkrát (z toho ani raz necitujem obžalovaných alebo ich obhajcov). Neviem, či som tým splnil náročné Hanusove a Vagovičove kritériá, ale podľa mňa to svedčí o určitej znalosti spisu, možno by sa to dalo dokonca nazvať akýmsi naštudovaním kauzy. Rozhodne som splnil aspoň to, že niekoľko týždňov som spis skúmal. S odsúdenými Nitranmi som sa pritom, s jednou-jedinou výnimkou, predtým nestretol. Hlavných aktérov kauzy (vyšetrovateľa Lamačku a prokurátora Valašika) som konfrontoval až po napísaní a uverejnení spomínaných piatich článkov. Obaja rozhovor odmietli, a tak sme publikovali len otázky, bez ich odpovedí (.týždeň 49/2007).

K nejakým odpovediam som sa však predsa len dostal. Máme v redakcii nahrávku zo začiatku 90. rokov, na ktorej hlas veľmi podobný hlasu prokurátora Valašika hovorí napríklad toto: „Je to ťažký prípad, zložitý prípad, možno dneska už by som k nemu inak pristupoval (…) Sporných momentov je tam veľa, to ja viem, že sporné momenty tam sú…“ Neviem, či získanie takejto nahrávky svedčí o nejakých investigatívnych schopnostiach, ale my babráci sa niekedy dokážeme tešiť aj z maličkostí.

„Tváril sa, že vyvrátil hlavné argumenty obhajoby. Akurát že ich vyvracal na základe výpovedí, ktorých vierohodnosť je práve predmetom sporu.“

Čo sa týka analytických schopností, nemyslím si, že by som ich mal nejaké mimoriadne, ale niekedy postačujú. Napríklad vtedy, keď trio Lamačka-Valašik-Kliment poskytlo týždenníku Plus 7 dní dva náčrtky, z ktorých jeden mal nakresliť v cele obžalovaný Andrášik a druhý obžalovaný Brázda. Dôkazová sila (aj keď pochybná) týchto náčrtkov bola založená na tom, že ich kreslili práve títo dvaja ľudia. Upozornil som vtedy, že podľa viacerých indícií kreslil obidva náčrtky jeden a ten istý človek (.týždeň 31/2013). Sudca Kliment potom redakcii Plus 7 dní priznal, že išlo z jeho strany o omyl. Nuž, mýliť sa je ľudské, ale sudca Najvyššieho súdu by mal dbať na to, aby svojimi verejnými vystúpeniami neznižoval dôstojnosť sudcovského stavu.

Vráťme sa však k rozhovoru novinárov Vagoviča a Hanusa a skúsme sa naň pozrieť bližšie, aj keď s tými našimi obmedzeniami, či už v znalosti spisu alebo v analytických schopnostiach. Vezmime si napríklad Hanusovu odpoveď na otázku týkajúcu sa absencie dôkazov, ako sú odtlačky prstov a podobne: „Je pravda, že v čase vyšetrovania tejto vraždy sa ešte neanalyzovala DNA. Robili sa však pachové stopy – tie Kocúrove sa našli na Cervanovej rifliach. Problém je, že partiu Nitranov zadržali až päť rokov po skutku, takže dôkazy tohto typu sa už takmer nedali zabezpečiť.“

Hanus buď nevie, alebo zabudol povedať, že už komunistický odvolací súd v roku 1983 pachové stopy ako dôkaz zamietol a konštatoval, že „tento dôkaz nebol vykonaný procesne správne v zmysle § 105 Tr. por., preto postup krajského súdu súvisiaci aj s použitím tohto dôkazu bol nesprávny.“ Hanus tiež buď nevie, alebo zabudol povedať, že nešlo len o procesné pochybenie, pretože predmetné rifle získala polícia zo skrine na internáte v Mlynskej doline a v čase činu ich teda Ľudmila Cervanová určite nemala na sebe.

„Meteorológ povedal, že doobeda pršalo a poobede bolo pekne – tým sa usvedčil.“

O pachových stopách však Hanus Vagovičovi predsa len niečo ďalšie povedal. Týkalo sa to Jána Hrma, prvého vážneho podozrivého v tejto kauze: „Hrmo bol naozaj pod veľkým tlakom, polícia ho veľmi intenzívne preverovala. V jeho neprospech hovorilo aj to, že na základe pachových stôp sa zistilo, že sa v minulosti stretol s Cervanovou, hoci to najskôr popieral. Neskôr priznal, že sa s ňou naozaj stretol, napokon mu však alibi zabezpečila samotná polícia. Zistila, že v inkriminovaný deň nemohol uniesť Cervanovú, pretože bol so svojimi parťákmi úplne inde, v nejakom v piešťanskom bare.“ Je trochu prekvapujúce, že sa novinár Vagovičových kvalít nespýtal, ako sa Hrmove pachové stopy dostali z Piešťan do Bratislavy. Núkala sa aj otázka, prečo sa Hrmo vlastne priznal k stretnutiu s Cervanovou, keď sa s ňou v deň únosu zjavne nestretol. Hanus by určite dokázal vymyslieť skvelé odpovede na tieto otázky (napríklad, že sa stretli niekedy predtým a policajti akousi šťastnou náhodou dali oňuchať psovi práve tie veci, ktoré mala Cervanová vtedy na sebe). Škoda, že mu na to redaktor Vagovič nevytvoril priestor.

zavádzanie alebo neznalosť?

Bohužiaľ to nie je jediný prípad, keď Martin Hanus nepozná alebo zabúda spomenúť relevantné skutočnosti. Vezmime si napríklad to, čo povedal Vagovičovi v súvislosti s manželmi Bačovcami: „Pripúšťam, že ich svedectvo malo byť súčasťou súdneho spisu, v kontexte celej kauzy je však irelevantné. Existujú totiž ďalší desiati svedkovia, ktorí z rôznych perspektív sledovali, ako došlo k násilnému vtiahnutiu nejakého dievčaťa do auta. Nikto z nich netušil, že to môže byť Cervanová, ich verzia o únose je však oveľa pravdepodobnejšia ako svedectvo Bačovcov.“ Tak po prvé, ak malo byť toto svedectvo súčasťou spisu, potom nie je irelevantné, pretože svedčí o manipulácii so spisom v neprospech obžalovaných.

A po druhé, z Hanusovej odpovede vzniká dojem, že ostatné svedectvá sú navzájom konzistentné. V skutočnosti sú však výpovede dvoch najdôležitejších svedkýň únosu v úplnom rozpore s opisom hlavného svedka obžaloby Urbánka. Už rozsudok komunistického odvolacieho súdu je v tomto smere celkom jednoznačný: „Odvolací súd považuje za pochybnú tiež výpoveď svedka Igora Urbánka v tej časti, pokiaľ hovorí o mieste únosu (násilného vtiahnutia do auta) Cervanovej. Podľa výpovede tohto svedka stál už s Cervanovou na zástavke autobusu č. 39, keď tam zastavilo Brázdovo auto. Jeho výpoveď odporuje v tomto smere výpovediam svedkýň Magdalény Mlynarčíkovej a Zdenky Prieložnej i výpovediam ďalších svedkov z roku 1976, najmä aj vyšetrovaciemu pokusu, podľa ktorého ak by k násilnému vtiahnutiu Cervanovej Ľudmily do auta došlo až na zástavke autobusu, svedkyne Prieložná a Mlynarčíková nemohli nič vidieť, ani auto, ani postavy – osoby pri aute.“

„Na spomínanej nahrávke k tomu hlas podobný hlasu prokurátora Valašika hovorí: „Vozárovú…“

Mimochodom, Hanus, ktorý označuje svedectvo Bačovcov za irelevantné, spomína v rozhovore, že jedna z týchto dvoch svedkýň na súdnom pojednávaní označila obžalovaného Kocúra za únoscu. Až na Vagovičovo upozornenie, že súd to nebral do úvahy, Hanus dodáva: „Áno, v tejto časti totiž nepovažoval jej výpoveď za relevantnú. V priebehu prípravného konania najskôr tvrdila, že nemal okuliare, z čoho vyplývalo, že mu mohla vidieť do tváre. Neskôr však tvrdila, že mu videla len temeno hlavy, respektíve, že by ho nespoznala. Dnes hovorí, že má ten Kocúrov pohľad stále pred očami.“

Vagovič teda v niektorých prípadoch dokázal položiť otázku, ktorá bola prirodzená a vrhala svetlo na Hanusove tvrdenia. Inokedy sa mu to, žiaľ, nepodarilo. Napríklad vtedy, keď Hanus o odsúdených tvrdil, že: „Viacerí z nich boli už predtým operatívne preverovaní pre podozrenie zo znásilnenia na iných žúroch…“ Prečo sa Vagovič nespýtal, ktorí menovite to boli, odkiaľ má Hanus túto informáciu a k akým záverom viedli spomínané operatívne preverovania?

Najlepšiu príležitosť položiť zásadnú otázku však premeškal Marek Vagovič na inom mieste rozhovoru. Konkrétne vtedy, keď Hanus skonštatoval o „korunnej svedkyni“ toto: „Je tiež zaujímavé, prečo si Zimáková spomenula na splav až osemnásť mesiacov po prvom výsluchu pred operatívcami.“ Áno, to je veľmi zaujímavé. Prečo sa Vagovič nespýtal, ako si to Hanus vysvetľuje? Ak sa Zimáková na nijakom únose, znásilnení a vražde nezúčastnila, potom je vcelku pochopiteľné, že si po niekoľkých rokoch nepamätala, čo presne v osudný deň robila. Na to, že bola v tom čase na splave, si celkom prirodzene mohla spomenúť až oveľa neskôr. Ak však bola účastníčkou únosu, znásilnenia  a vraždy, tak je ťažko predstaviteľné, že by si nepamätala, ako sa do Bratislavy dostala. Prečo to potom jeden a pol roka tajila, keď zároveň priznávala účasť na takých strašných zločinoch? Uznávam, že moje schopnosti nie sú dostatočné na vymyslenie akéhokoľvek vierohodného vysvetlenia.

A nemám s tým problémy len ja. Na spomínanej nahrávke k tomu napríklad hlas podobný hlasu prokurátora Valašika hovorí: „Vozárovú predtým vypočúvali, mohli ju učiť, ovplyvniť, naučiť ju, a tak ďalej, neviem, či sa takéto veci ešte začiatkom 80. rokov stávali, oni to tvrdia, ja som pri tom nebol, ja mám o tom to isté, čo vy, jasné, že ani jeden policajt to prokurátorovi nezavesí na nos.“

odhalenie alebo hanba?

Napriek určitým kritickým výhradám k Hanusovým vyjadreniam pre Aktuality.sk však treba priznať, že boli o poznanie lepšie ako jeho predchádzajúce články na Postoj.sk. V prvom z týchto článkov sa tváril, že vyvrátil hlavné argumenty obhajoby. Akurát že ich vyvracal na základe výpovedí, ktorých vierohodnosť je práve predmetom sporu. To je niečo ako dokazovať reálnu existenciu Sherlocka Holmesa poukazovaním na skutočnosť, že to bol predsa on, kto vyriešil záhadu psa baskervillského. Druhý článok, v ktorom Hanus tvrdí, že Pavel Beďač usvedčil sám seba, je vyslovená hanba. Pre tých, ktorí článok nečítali, zhrňme na jednoduchom príklade aspoň hlavnú logiku odhalenia: Meteorológ povedal, že doobeda pršalo a poobede bolo pekne – tým sa usvedčil.

Neveríte? Prečítajte si ten článok. Naozaj ho vrelo odporúčam. A potom si porovnajte Hanusove texty s článkom Andreja Bána. Myslím, že bude pomerne jasné, ako je to s ich znalosťou spisu a analytickými schopnosťami.