Časový harmonogram „Kauzy Cervanová“

Dňa 9.7.1976 vo večerných hodinách  asi o 22,30 hod., bola spred internátu Ľ. Štúra  v Bratislave pravdepodobne unesená študentka medicíny Ľudmila Cervanová. Únos v tme a za dažďa, videli 2 svedkyne a počuli ďalší 4 svedkovia. Tak znie oficiálna správa, ktorá vychádza z relevantných dôkazov.

V skutočnosti nik z uvedených svedkov Ľudmilu Cervanovú nepoznal, teda nemohol ani vidieť, či v asi 200 metrovej  vzdialenosti od internátu unášali Cervanovú, alebo niekoho iného. Jediný svedok, kto naposledy Ľudmilu Cervanovú videl a poznal, bol ukrajinský štátny občan Aleksander Nikolajevič Kozák. Krajský súd v Bratislave ho dodnes nepokladal za dôležité ani len vypočuť.

Dňa 12.7.1976 oznámil na Obv. odd. VB Bratislava IV pplk. Ľ. Cervan nezvestnosť svojej dcéry Ľudmily s popisom oblečenia, stavom zubného chrupu a menom ošetrujúcej zubnej lekárky.

Na druhý deň 13.7.1976 vypovedajú prví svedkovia zmiznutia Cervanovej. Svedok Ľubomír Lazový popisuje zadné svetlá auta únoscov ako  obdĺžnikové uložené vodorovne (nezhoduje sa s autom neskôr odsúdeného Romana B.).

Dňa 14.7.1976 bola v odpoludňajších hodinách v potoku Čierna voda v obci Kráľová pri Senci nájdená mŕtvola neznámej ženy popisovaná ľuďmi, ktorí ju ťahali z vody, ako aj niektorými vyšetrovateľmi, že jej telo nebolo poškodené, mala pekné črty tváre, tvár nebola ničím deformovaná, mala krátke tmavé vlasy. Neskôr hrádzový strážnik Ján Košík vypovedal, že dňa 12.7.1976 robil na tom úseku kontrolu a žiadnu mŕtvolu nevidel.

Dňa 15.7.1976 boli náčelníkom správy vyšetrovania MV SR Dr. Slopovským v kancelárii na Mestskej správe VB v Bratislave pplk. Ľ. Cervanovi predložené k opoznaniu dva prstene a retiazka zo žltého kovu . Svedok veci opoznal ako veci patriace jeho dcére a tým bola bez akýchkoľvek ďalších úkonov mŕtvola neznámej ženy stotožnená s Ľudmilou Cervanovou. Mŕtve telo nikto z príbuzných obete nidy nevidel, neopoznal a neboli tiež prevedené žiadne identifikačné úkony.

Dňa 15.7.1976 bolo vznesené trestné obvinenie zo závažného trestného činu vraždy na neznámeho páchateľa a vybraný špeciálny tím vyšetrovateľov v počte 47 pod vedením  zástupcu náčelníka Správy VB mjr. JUDr. Vaňu.

Dňa 16.7.1976 bola na základe uznesenia z 15.7.1976 vykonaná pitva mŕtvoly stotožnenej s Cervanovou (pochybne stotožnená otcom podľa retiazky a prsteňov).

Dňa 22.7.1976 bola mŕtvola  spopolnená.

V období od 15.7.1976 do 28.9.1976 bolo vypočutých približne 315 svedkov. Minimálne 11 spolužiakov, kamarátov a kamarátok Ľ. Cervanovej podrobne zmapovalo jej pobyt dňa 9.7.1976 na internáte až do momentu jej opustenia internátu.

Dňa 21.9.1976 boli trestného činu vraždy obvinení Ján Hrmo a spol. a vzápätí bola dňa 24.9.1976 na nich uvalená väzba. Obvinenie tejto skupiny sa nepotvrdilo a boli prepustení.

Prípad bol založený ad acta ako nevyjasnený.

Vlastné šetrenie robila aj rodina Cervanových. Vyslovila niekoľko podozrení, obviňovala z vraždy koho  len poznala, vrátane blízkych príbuzných. To malo za následok vyhrotenie rodinných sporov. Skončilo to rozvodom. Ťažkú rodinnú situáciu sťažovali nemiestné telefonáty, návštevy jedincov podozrivého  chovania, dostávalo sa jej hrozieb, aby sa prestala starať o priebeh oficiálneho vyšetrovania a pod.  Vtedy matka Ľudmily sadla a popísala všetky svoje trápenia, podozrenia a bolesti a asi deväťdesiat stranový elaborát odoslala k rukám prezidenta Husáka.

Rozkaz znel: vyšetriť!!!

Vytvorila sa „zvláštní skupina“ pro šetření akce „Kamera“. V decembri roku 1977 bol generálom Pješčakom menovaný do jej vedenia zástupca Kriminalistického ústavu VB v Prahe pplk.Eduard Pálka.

Od roku 1978 začala táto zvláštna skupina vyrábať svedkov, pričom sa na podnet Štátnej bezpečnosti upriamila na skupinu Nitranov. Tá prišla na rad ako 4. v poradí. Príprava na proces trvala asi 3,5 roka, keď bolo dňa 15.6.1981 zadržaných asi 30  osôb ako podozriví. Ďalej záležalo len od ochoty „spolupracovať“, či sa zo svedkov stanú obvinení alebo vrahovia. Takto bol ako svedok zadržaný aj Ing. Milan Andrášik, ktorému bol nakoniec navrhnutý jeden z trestov smrti. Bol odsúdený na 22 rokov.

V roku 1982 bola skupina Nitranov odsúdená KS v Bratislave spolu na 107 rokov odňatia slobody.

V roku 1983 NS SR rozsudok potvrdil.

V rokoch 1983 – 1989 odsúdení vo výkone trestu napísali nespočetne mnoho sťažností pre porušenie zákona a žiadostí o obnovu procesu.

Na jar roku 1989 všetci advokáti odsúdených napísali petíciu o nezákonnosti procesu, ktorá bola adresovaná vtedajšiemu Generálnemu prokurátorovi ČSSR Pješčákovi.

Dňa 23.3.1990 vtedajší Generálny prokurátor ČSFR podal na Najvyšší súd ČSFR sťažnosť pre porušenie zákona.

Dňa 19.10.1990 Najvyšší súd ČSFR v Prahe zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave v plnom rozsahu vytkol mu vyše 72 pochybení, ktoré ho zaviazal došetriť a vrátil mu spis späť.

Od 13.5.1991 do 16.10.1995 bolo vytýčených Krajským súdom v Bratislave  sedem pojednávaní, z ktorých 2 sa nekonali.

V rámci delenia územných celkov a vytvárania nových krajov bol pôvodný senát pod vedením JUDr. Vlčeka zrušený. Odňatím veci zákonnému senátu bol hrub porušený zákon.

V lete 2000 obvinení podali na Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu sťažnosť pre porušenie ľudských práv pre prieťahy v konaní.

Dňa 25.6.2002 začalo na Krajskom súde v Bratislave nové pojednávanie s novým senátom, ktorému predsedala JUDr.Smolová.

Dňa 12.11.2003 Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol, že ústavné právo obvinených bolo porušené.

V lete roku 2004 vyšlo najavo, že v archíve MV SR v Levoči sa nachádzajú dovtedy utajované dokumenty o vyšetrovaní v kauze Cervanová.

V priebehu ďalšieho súdneho konania obžalovaní a ich advokáti viac krát žiadali, aby boli tieto dôkazy z Levoči predložené súdu.

Dňa 20.1.2004 Krajský súd v Bratislave vyniesol rozsudok, v ktorom uznal obžalovaných za vinných. Počas 2 rokov sa pojednávalo spolu 27 dní, bolo vypočutých 65 svedkov, 5 znalcov, čítali sa výpovede ďaľších 83 svedkov. Napriek takto obsažnému svedeckému dokazovaniu neexistuje žiadny priamy dôkaz o vine.

Obžalovaní a ich advokáti vzápätí podali proti rozsudku odvolanie na NS SR.

V lete roku 2004 bolo advokátom a odsúdeným umožnené nahliadnuť do archívu MV SR v Levoči. Bolo odhalených množstvo nových dôkazov, ktoré boli vykonané po začatí trestného stíhania na neznámu osobu (15.7.1976), mali byť teda zaradené ako súčasť trestného spisu, no boli protizákonne odložené do archívu. Bolo umožnené urobiť si fotokópie z archívnych spisov. Vzhľadom na objemnosť spisu sa celý archívny materiál prefotiť nedal.

Na deň 13.12.2005 bolo NS SR vytýčené odvolacie konanie. V tom čase už časť dôkazových materiálov z archívu bola predložená NS SR ako súčasť odvolania. Senát NS SR sa odmietol zaoberať týmito dôkazmi z vyšetrovania z roku 1976.

Na základe tohto stanoviska senátu NS SR bola vzápätí odsúdenými a advokátmi vznesená námietka zaujatosti senátu.

Dňa 4.12.2006 bol vynesený rozsudok NS SR v ktorom bol trom odsúdeným potvrdený trest udelený Krajským súdom a trom odsúdeným bol trest zvýšený o dva roky. Na základe tohto rozhodnutia museli dvaja odsúdení po 16 – tich rokoch bezúhonného života nastúpiť trest odňatia slobody. Skutočnosť, že v archíve MV SR sa nachádzajú utajované dokumenty, ktoré boli a zo zákona musia byť súčasťou spisu a ktoré „ktosi“ zámerne zo spisu odstránil ( pretože potvrdzujú nevinu odsúdených ), súd zhodnotil … „že by nezvrátili celkovú dôkazovú situáciu“ … Hodnotil dôkazy, ktoré neprejednával.

Konečne po pol roku sa dňa 29.6.2007 podarilo predsedovi senátu NS SR JUDr Michálikovi napísať rozsudok. Vzápätí po doručení rozsudku podal advokát odsúdených v júli 2007  dovolanie proti tomuto rozsudku.

Po dvoch rokoch, dňa 1.6.2009 NS SR uznesením 1Tdo V 9/2007 dovolanie proti rozsudku NS SR odmietol.

Podaná sťažnosť proti porušovaniu základných práv a slobôd vyplývajúcich z Ústavy Slovenskej republiky, a ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky bola Ústavným súdom a neskôr aj Európskym súdom pre ľudské práva zamietnutá.